15SEP2025
PD → BA
D1: Nekonečné balenie a lúčenie má dnes konečne koniec. Rodičia nás berú na vlakovku, no s rozbehaním SIMky v starom telefóne je to celkom na tesáka. Kým K beží kúpiť lístok a ja s prekvapením na koľajniciach zisťujem, že vlak do BA je po predĺženom víkende celkom natrieskaný a vymiestenkovaný. Prevažná väčšina študákov nastupujeme s kuframi na kolieskach, čo nás dosť šokuje, lebo jednak stanice na to nie sú vôbec stavané a druhak babenky často ani nevládzu tie kufre vyložiť do vlaku a kdežto hore na policu. Jazda inak prebehne bez meškaní a ani nás z nášho miesta žiaden miestenkár nevyhodí.
Maťa je zlatá, príde po nás do Nového mesta autom. U nej doma vyfasujeme večeru, tetovačky a s tatérkou Paulínkou si zahráme zopár stolových hier, kým musí ísť ona a i my spať.
16SEP2025
BA → VIE → AMS → HOU → LIM
D2: Naša zlatá Maťa nás hodí už na 4-tú na Mlynské Nivy. Je to zase s odretými ušami, ale Maťa sa ale v podzemnom labyrinte celkom dobre vyzná a eskortuje nás až na nástupisko. Stanica sa od posledného roku signifikantne scvrkla a autobus tam na naše prekvapenie stále nie je. Zmätený šofér si dáva načas.
Na letisku sa lúčime s vakmi, dúfajúc, že pristanú s nami v Lime. Sekurity napriek chaosu vyvolaného nástojčivou Aziatkou žiadajúcou povyberať všetku elektroniku z puzdier, prejdeme prispatí bez problémov. Naša odletová brána je podľa sektoru poriadne ďaleko a jej číslo stále nevieme. Čakáme naň asi 45 minút. Čas si vypĺňame skorými raňajkami. Už trojnásobne zlatá Maťa nám totiž spravila sendviče ako deckám do školy, s Filadelfiou, šunkou a salámou. K tomu je malá, veselo vyzerajúca paprička, ktorá štípe tak brutálne, že nezjeme ani polovicu a pery štípu ešte asi 15 minút po dojedení.
Keď sa objaví číslo brány cválame tam. Jasné, že je to úplne na konci. Kým K odbehne na toaletu, zapínam telefón a dozvedám sa, že kvôli počasiu v Amsterdam máme mať meškanie 2.5 hodiny. To je celkom prúser, lebo na prestup tam máme len 1:55hod. Zisťujem u fešiho na vedľajšej bráne, že čo teraz. Ten samozrejme nevie nič, aj keď je to tá istá spoločnosť. Mám čakať na fešandu pridelenú na našu bránu, alebo ísť na začiatok brán (pekne ďaleko) na zákaznícku podporu. Na našu bránu akurát prichádza rozospatý chalanko a ten nás bezmocne odkáže do centra zákazníckej podpory. Tak tam cválame a čakáme v šóre za nejakou dievčinou, čo sa rozplače, lebo je už 40 hodín v tranzite. Nám sľúbia inú cestu do Houstonu, no nakoniec nás učičíkajú s tým, že meškanie bude len 20 minút. Bordovanie vraj začne o 10 minút neskôr. Tak nakoniec aj je. Akonáhle sa ale zavrú na lietadle dvere, chrchlajúci kapitán (asi mal mikrofón moc blízko úst) nám oznamuje, že budeme takto usadení, čakať asi hodinu dvadsať na odlet. No fasa.
V Amstri sa pýtam letušiek, že čo a ako, a tie sa tvária, že to bude v pohode, že nás bude niekto čakať. Prileteli sme totiž Austrian a prestupujeme na United. Takže dievčence si nad nami umyli ruky. AMS dáme behom k odletu do HOU. Ako inak, je to na opačnom konci letiska. Bonusom je asi len, že nebola žiadna dodatočná kontrola, takže máme vodu.
Let je celkom super. Vychytám si trojku, K dvojku, no letíme cez deň a nechce sa mi spať, tak 10 hodín bingujem Mobland. Pozriem všetkých 10 dielov a ešte si nakoniec aj zľahka podriemem.
Máme dobré jedlo. Katka klasicky kóšer a ja indické vegetariánske. Indické celkom štípe a zdá sa nám trochu lepšie. Letušky sú fajn, K je na antibiotikách, tak mi berie na seba vínka a ja prevzorkovávam pivá. Zajedám ich stále dopĺňanou samoobsluhou: francúzskymi pralinkami, holandskými kexami a humusom.
V HOU je dosť nekonečná imigrácia, i keď pridávajú okienka. Prebehne to ale celkom v pohode a hlavne nemusíme riešiť batožinu, čo bola naša najväčšia mora.
Z HOU je to do LIMy brutálny dobytčák. 8 hodín letíme v napchatom lietadle, už sa nám chce spať, ale moc to nejde. Dávajú nám aj nejaké nealko, ale snažíme sa aspoň trochu prižmúriť oko. Sme radi, keď konečne vypadneme z lietadla.
Víta nás nové rozľahlé a moderné letisko. Našťastie imigrácia je celkom plynulá, i keď je niečo po polnoci. Zoberieme si podpalubné vaky a ostávame na letisku, čakajúc na prvý Aerodirecto bus na busovku Plaza Norte. Najviac sedačiek a taburetiek je na prízemí, no veľa je obsadených cestovateľmi, čo tiež čakajú. Na poschodiach je kopec miesta na zemi, ktoré snáď využijeme cestou z Limy, lebo zase letíme zavčasu ráno. Podarí sa nám na prízemí chytiť trojsedadlo bez operadiel a tak tam väčšinu času ležím na K nohách a snažím sa spať. Je tam dosť zima. Cestou späť navrhujem normálne vybaliť karimatky a minimálne spacáky a rozložiť tam niekde na vyššom poschodí v kľudnom kúte.
17SEP2025
LIM → Huaraz
D3: Ráno o piatej naštartujeme vozík, ktorý máme ešte od batožinových pásov a ideme na autobus. Sranda je, že sa dá ísť von z letiskovej haly s vozíkom a podľa babenky pri exite, až na zastávku busu. Zľahka sa nám ponúkajú taxikári, no my ideme odhodlane ďalej. Prihovorí sa nám jemne ošuntený dedko a povie, že nás zoberie hocikam za 20ku. Ani neviem prečo mu hovoríme, že ideme na busovku v shoppingu Plaza Norte. Potvrdí, že hey, 20. podľa našich info bus stojí 5Sol na hlavu, ale často účtujú ďalšiu 5ku za vaky. Takže cena rovnaká. WTF. Tak ideme s ním. Snaží sa nám zobrať vozík, no je naňho priťažký a tak si ho beriem naspäť. Zahneme doľava a zídeme na parkovisko. Horko ťažko narveme vaky do kufra, čo mi pripomína Matinu Mazdu. Tu sa našťastie dá buchnúť kufrom silnejšie a zavrie sa. Dedko si ešte odbehne zaplatiť parkovné. Vráti sa a dá Katke doklad o zaplatení. Mojou nevyspatou hlavou sa začnú mihať myšlienky: tých 20 je v Soloch alebo USD (USD je 3.6x viac). Tých 20 je konečná cena alebo tam bude ešte to parkovné. Čo všetko nám ešte naráta. Povozíme sa hore dole po jednosmerkách okolo letiska, preštrikujeme sa mestom okolo inej stanice, kde nechceme ísť, až sa nás dedko pýta, či ideme dovnútra stanice. Reku hej, i keď vjazd nie je ďaleko od budovy. Pomaly svitá a nechceme nič riskovať. To náš účet dvihne o ďalšie 4 Soly. Nakoniec platíme 30Solov, na letisku bolo parkovné za 6. Je to o 2.5EUR viac ako sme rátali a na stanici sme zbytočne zavčasu, ale aspoň sme mali komfort. Busové okienka otvárajú až o šiestej a tak si sadneme neďaleko nášho a raňajkujeme žemle s vajcom a avokádom z ulice.
Po raňajkách sa necháme hotspotnúť od chlápka, čo sedí vedľa nás a na SIMku z minulého roka kupujeme za 10Sol (2.5EUR) 3GB dát na 10 dní. Zbuss (čítaj Zeta Bus) otvoria o šiestej no nejde 6.15 ale až 6.45. lístky platí K kartou a staničnú taxu 5S na hlavu zase v hotovosti.
Z 8 hodín v buse je nakoniec 12 hodín, lebo opravujú cestu a tak niekoľko hodín bus len tak stojí a čaká, kým nás pustia. Veľkú časť cesty predriememe, výklopné sedačky sú luxusne a čistý plus funkčný je aj hajzlík.
O 19:00 sme DOMA na izbe #302, naši domáci sa nám potešia. Sme brutálne odpálení a po sprche padáme do postele.
18-19SEP2025
Huaraz
D04-05: Po tranzite spíme 10 hodín a budíme sa skoro, akurát na výhľad na Huarascán. Z nášho okna je to fajn a tak bežíme v sandáloch a páperkách na strechu, z kade je to úplná pecka.
Hladní čakáme do 08:00, kedy začínajú raňajky. Máme palacinky s čokoládou a banánom.
Na Plaza de Armas obzeráme tanečky lokálnych skupín a zamieňame Eurá (nabudúce treba zobrať viac, vždy lepší kurz ako ATM).
Hlavnú tepnu, 2 dvojprúdovky so záhonom v strede rekonštruujú, tak máme parádnu pešiu zónu. Na tržnici vyberáme čerstvé lokálne ovocie a k dobrej aklimatizácii nemôže chýbať koka. Po hodinovej masáži objednanej cez WhatsApp nasleduje obligátny obed v El Fogón. Doma testujeme nový kávovar z tržnice (skladaciu elektrickú konvicu na vodu sme sme doviezli). Z medzikontinentálneho 47 hodinového presunu a 7 hodinového časového posunu sme úplne odrovnaní.
Ráno nás čaká guacamole, ktoré tu volajú avokádový šalát a je Katkino obľúbené. Čerstvý okrúhly chlebík chutí úplne ako čerstvý biely rožok. Hodí sa aj ku slanému maslu Gloria s cesnakom a medom z divokých kvetov.
Na hlavnom námestí stoja pohrebné vozy pokryté vencami zo živých kvetov. Vyzerajú dosť alegoricky. Ako luxusná posledná jazda je kúsok vyššie zaparkované Audi A6 v bielej pohrebnej verzii. Nie až také luxusné ako Maserati na Sicílii, ale poteší. Aspoň teda dúfam, zatiaľ to nechcem vedieť „naživo“. Živé kvety na vozoch sú ale krásne a je ich riadne veľa.
Včera sme si vyhliadli kadernícky salón Roland, no ponáhľali sme sa na masáž, tak dnes idem do toho. Sedí tam na lavičke viacero ľudí, no chlapík pri dverách ma zoberie dnu a usadí. Včera nám vo dverách povedali cenu 10Sol (2.5EUR), ale dnes chalanko vypráva, že majú klasik za 10 ako hentam ten mladík, alebo neviem čo za 15 ako henten chlápek. Pozerám tu i tam, ale reálny rozdiel nevidím. Tak idem do klasiky za 10. Domnievam sa, ze za 15 je to holenie detailov so žiletkou, kdežto za 10 je to elektrickým strojčekom. Chalan sa s tým pidlá neskutočne dlho až ma to pomaly prestáva baviť, ale aspoň tam celkom dobre hrajú, tak sa snažím počúvať. Nakoniec mi to ešte nageluje a vyfúka, ako keby som šiel na VIP bál. Potom kaderník vypíše lístoček na 10S a nasmeruje ma to zaplatiť babenke na lavici pri vchode. Pošlem K a ja mu vtlačím do dlane 2S ako tip. Takže to celé vyšlo na 3EUR. No nekúp to. Sme tu 5 týždňov, tak ešte asi ku koncu prídem.
Na ulici pred trhom nás odchytí pajko s ovocinárskym vozíkom. Berieme kilo granadillas za 10S, čo bola chyba, lebo ich bolo dosť veľa. Potom nám dáva koštovať mango, mandarínku a pomaranč. Všetko berieme, okrem mandaríniek, lebo tie sú po sladučkom mangu nesladké. Chlapík nám nabalí ťažkú igelitku, ktorá zaplní skoro celý ruxak a vypýta si nekresťanských 45S (11.25EUR). To je veru dosť. Buď sme nakúpili niečo prémiové, alebo nás obtiahol – opil sladkým mangom.
Chvíľku ešte hľadáme uličku s kvetmi. Cestou kúpime peknú i keď malú vázu za 18S a zdiaľky vidíme, že majú tulipány. Už ich vidím vo váze, perfektne by tam všetkých 6 čo majú sadlo, no keď prihopkáme a spýtame sa na cenu zostáva nám rozum stáť. Chvíľu sa dohadujeme, kým pochopíme, že nie celá kytička, ale jeden jediný tulipánik stojí 12S (3EUR). Neveriacky sa pýtame na ostatné kvety a nakoniec za 20S (5EUR) kupujeme dva tucty ružovo popolavých ruží.
Obedujeme u Dona Cesara na námestí medzinárodného priateľstva. Dáme si jedno ceviche s čočom (vlčí bôb) a druhé s kušurom (cushuro), čo sú jazerné guličky cyanobaktérie Nostoc sphaericum. Praskajú v ústach ako kaviár, ale chuť majú jemne ustricovú, nie ale morsky slanú.
Na prvú večeru v reštike ideme do Charlies pizza. Vnútri je toľko dymu z pece, že ma štípu oči a tak ideme von. Tam je zase zima a v polke jedla nás spod biednych a deravých slnečníkov zase späť dovnútra zaženie dážď. Celkovo to nie je moc podarený zážitok. Okrem chýbajúcej fľaše červeného (K má stále antibiotiká) a oči vypaľujúceho dymu sa nám pizza zdá poslabšia ako minulý rok. Menej ingrediencií, sušená šunka na mojej ma moc neberie. Berieme si ale kôrky domov, zajtra sa nám zídu na prvom výstupe.