D061: 2016/01/11 Huanchaco → Huaraz
Ráno vstávame prekliate zavčasu, takže nemáme ani raňajky a netrpezlivo vyčkávame na hlavnej ceste na pláži ten správny autobus. Náš má mať označenie H, a iba H, bez srdiečka. Ide okolo kopec busov, a ako vždy, iba H je ten posledný. Nekonečná natriasačka prímestským busom v meste nekončí. Ideme ešte pol hodinu mestom, kde to vďaka lepšiemu asfaltu a menším rýchlostiam trasie trochu menej. Zaujímavý je múr univerzity, ktorý je pokrytý skutočne peknými mozaikami. Údajne najväčšou mozaikou na svete. Je nám nejako divne od žalúdka, tak si na stanici ešte nakúpime nejaké to jedlo a 8 hodín trávime v buse s prestávkou v horskom mestečku, ktorú využijeme na pivo, keďže sme obedovali asi pred hodinkou. Konečne dorazíme do Huarazu a vyzerá to celkom pekne. Čisté mestečko v doline 3.100mnm obohnané vysokými zasneženými šesťtisíckami. Na stanici Katku vyplašia hoteloví nadháňači, tak hodinku beháme len tak nadivoko v plnej poľnej bez navigácie hore dole mestom. Už dosť unavení sa skladáme pred drahou cestovkou a idem hľadať naľahko. Nájdem hotel Cabanitas za 40Sol za privátnu izbu, tak sa ubytujeme a hľadáme podnik 3 býky, kde by mali mať lokálne pivo. Nakoniec zapadneme u trinástich sov a asi po hodinke pochopím, že to je zrejme ten podnik, kde sme mali ísť. Majú happy hour, že tri pivá za cenu dvoch. Tak skúšame tri rôzne druhy. Majú okrem iného aj červené a tmavé kokové. Splachujeme nimi super 300g stejčík a celkom fajn pizzu. Samozrejme, pri platení vyjde najavo, že museli byť všetky tri pivá rovnaké. Takže ale kvôli nedorozumeniu mi dajú štvrté pivo zadarmo. Chvíľu sa zdráham, ale nakoniec si ho zoberiem.
Už keď sme behali s vakmi po meste som cítil pichanie v žalúdku, no keď som doň napratal kus kravy a pizze s pivkami prišiel vrchol večera vo forme častých návštev toalety. Je to také divoké, že mám zimnicu a naobliekam si všetko čo sa dá. Polku noci sa trasiem zimou a potom sa zvyšok noci potím a zvíjam v kŕčoch. Vyčerpanosti a dehydratácii asi ani nepomáha skok z tropickej pláže do mrazivých 3800mnm a riedky vzduch. Tomu pripisujem blúznivé sny, kedy som vizuálne sledoval priebeh tráveniny mojím organizmom.
D062: 2016/01/12 Huaraz
Sračka zapisuje celu noc a ja sa ledva vládzem odtackať na WC a nie to ešte zbaliť sa a presunúť na iný hotel alebo nebodaj vyraziť na štvordňový trek do hôr. Dávame si teda kľudný deň. K vybehne kúpiť raňajky a keď je vonku už prehriaty vzduch skúšobne sa vyberiem do obchodu kúpiť čaj na trávenie, jogurtík a kávu. Skúšam, či nevytrasiem raňajky von, no prekvapivo držia v gatiach, alebo kde sa práve nachádzajú. Vypijem aj termosku čaju, kávu a voda ide prekvapivo von tade, kade má. Ukecanej domácej babke na nádvorí, kde sme raňajkovali ukazujeme mapu sveta s SK, aby vedela, z kade sme. Za odmenu nám zase ona vysvetlí, kde kúpiť koku.
Na obed moc nešpekulujeme a ideme do jedálne cez ulicu. Každý si dáme menu, no vyzerá to tak, že niečo nesadlo alebo toho bolo veľa, lebo po istom čase od obeda nastáva zase recidíva.
V drahej cestovke chcú 85USD na hlavu a deň trekovania. To je dosť pálka na 4dňový Santa Cruz trek. V tom prípade to skúsime spraviť radšej sami. Nemal by -to byť problém. Zbehneme na zastávku, z kade chodia kolektíva do Yuncay, overíme lokalitu a čas.
Potom ešte skúšame požičať sporák a ešus, no nemajú plynové bomby, tak nakoniec volíme Micropur tablety na čistenie vody. V horách je kopec zvierat, tak sa odporúča vodu z potokov prevárať, filtrovať alebo dezinfikovať tabletami. Varenie je super vec, lebo teplý čajík fajne zahreje večer i ráno, len to chvíľu trvá a treba varič s bombou.
Problém je, že v lekárni majú len tablety na 20litrov vody a lekárnička nám neodporúča dávať ich do 2.5litrových fliaš. Tak beháme ako pakovia po meste a zháňame litrové tablety. Tie nikde nemajú, ani tak, kde ich mali mať. Tak nakoniec berieme 4 tablety na dvadsať litrov, že hádam ich nejako napolíme.
Večer ideme kúpiť koku (pytlíček lepších lístkov za 2Soly) a cestou späť zapadneme do #1 na TA – pizzerii. Nie sme moc nadšení. Je drahá, cesto hrubé a tvrdé, obloženie nič moc. Nedá sa to porovnávať s Cuencou.
Nakúpime vodu a proviant na 4 dni – zajtra ráno chceme vyraziť na trek. Našťastie ale jedná malá pizza napoly nevyvolá žiadne divoké reakcie a noc prebieha v pokľudnom tóne.
D063: 2016/01/13 Santa Cruz D1: Huaraz → Yungay → Vaqueria → Paria
Ráno mám ešte poslednú epizódku na WC, tak nasadím Imodium. Cítim sa ale pri sile, tak vyrážame na 06.00 mikrobus. Divné Indky práve vyšli zo stanice veľkých busov a zdržujú nás otázkou, či nám môžu položiť otázku. Fakt nemám rád, keď niekto zabíja čas zdvorilosťami, hlavne keď vidí, že sa v plnej poľnej valím pred šiestou na mikrobus. Tak im hovorím s neskrývanou netrpezlivosťou v hlase, že nech sa spýtajú, ale friško. Spýtajú sa, že kde kde je hostel XY. Netušíme, to im aj povieme a frčíme ďalej.
Jedno kolektívo práve odchádza a napriek protestom sprievodkyne toho za ním, nás ešte narýchlo napchajú do odchádzajúceho. Veľký vak zavesí sprievodca dole hlavou za vodičovo sedadlo.
Šofér je pretekár. Napriek tomu, že máme pod strechou za jeho hlavou digitálny ukazovateľ rýchlosti, ktorý pípa akonáhle dosiahneme rýchlosť 90km za hodinu, šofér to miestami vytiahne aj na 127km za hodku. To už pípame dobré dve minúty a celkom to lezie na nervy. Cesta mala trvať hodinu a pol, no my to stihneme za hodinu a to sme ešte cestou vykladali a nakladali kopec ľudí. Samozrejme pri platení mi sprievodca zaúčtuje cestovné (5Sol) aj za vak, ktorý zaberal miesto na sedenie. Čo na tom, že sprievodca na stojáka napchal do mikrobusu každého, kto chcel, a nikoho sme nenechali napospas nasledujúcemu kolektívu. Kolektíva sú tu moderné Nissany, s asi 12 miestami na sedenie.
V Yungay presadáme do starého zaprášeného mikrobusu Toyota a asi polhodinu čakáme, kým sa zaplní. Ide s nami biely párik a mlaďoch zo Švajčiarska Miguel – asi Michael. Zvyšok idú domáci. Miguel osloví dedka po kečuánsky a dedkovi vcelku dosť dlho trvá, kým pochopí, že mladučký gringo hovorí naňho. Prehodia pár slov a dedko sa celý šťastný otočí dozadu vozidla, že mladý vie po kečuánsky.
Potom už vyrážame strmo do hôr. V polke obce betón končí a my sa drncáme po prašnej ceste s celkom fajn veľkými kameňmi. Nechce sa mi veriť, že to tá naša črepina dá. V jednej strmej zákrute zastaneme, lebo oproti ide kamión. Nevieme sa potom rozbehnúť a sprievodca sám sa pokúša roztlačiť vozidlo plné pasažierov. Šúchame sa dole strmím kopcom spod kolies lietajú kamene. Bojíme sa najprv o sprievodcu a potom už aj o seba. Vôbec to nevyzerá dobre. Chceme vystúpiť, no šofér len opakuje koldokola – nebojte sa a nevystupujte. Na jednej strane aj chápem, že aby nás nabral späť, musel by zase zastať a nevedeli by sme sa rozbehnúť. Vôbec si neviem predstaviť ako túto cestu robia, keď poprší. To asi nejazdia, kým to nevyschne. Nakoniec si musíme nacúvať na rovnejší úsek a rozbehnúť sa tam. Obehneme kamión a sprievodca beží za nami, až kým nie sme na miernejšom úseku. Tam signalizuje šoférovi problém s pravým zadným kolesom. Vraj odpadlo. Tak ľudia vpredu vystúpia a nosia kamene, že to opravia. Vytiahnu dokonca aj nejaký vercajk a plieskajú po zadnom kolese. Nakoniec je zrejme všetko v poriadku a frčíme ďalej. Jazda miestami pripomína jazdu na koni. Natriasame sa odušu, musím zapájať aj brušné svaly a občas vyfukujem vzduch nosom aby som zmiernil nárazy a nápor na chrbticu. Nie raz nadskočíme tak, že sa moja prdel odlepí od sedačky. Aby toho nebolo dosť, niektorí nezbedníci si celou cestou poprdkávajú. Ja im len ticho závidím. Po tých prehánkach sa na také veci bojím čo i len myslieť. Problém je, že vonku je dosť chladno, takže s vetraním to viazne.
Zastavujeme pre rampou. Vchádzame do národného parku a buď platíme 10Sol za dennú návštevu, alebo potom 65Sol za návštevu do 21 dní. Nedá sa platiť 4x1deň. Raňajkovali sme keď sme čakali na odvoz, no tu majú neodolateľné kukurice a langošíky. Okoštujeme aj quinoový nápoj a poďho natriasať sa ešte viac. Celkovo toto trasenie má trvať tri hodiny. Neviem, či ešte budem vedieť chodiť normálne.
Pod lagúnou 69 vykladáme dvoch belochov, ktorí platia toľko isto ako my ešte hodinu jazdy ďalej, ale šofér už aj tak niekde nemá koho kde naložiť. Stúpame do priesmyku 4760mnm a klesáme dole do Vaquerie, z kade začína naša pešia trekovačka.
Tam si malá asi 4 ročná baba chce vyskúšať naložiť Katkin malý vak, no ten je väčší ako ona a je v ňom foťák, tak ju K zruší. Miguel si vybalí malú omačkanú papáju a pustí sa do nej. Nechápem, prečo sa tu zaondieva, keď celou cestou niečo pchal do seba, je dosť neskoro a čaká nás 4 až 5 hodín šlapania do prvého tábora.
Nech je to ako chce, my sa natrieme opaľovacím krémom, omotáme šatkami a poďho klesať do dolinky.
Občas si pomôžeme navigáciou ale inak je cesta relatívne dobre vyšliapaná. Cestou míňame pár usadlostí a všetky deti čo stretneme chcú od nás kexíky. My sme ale nič nebrali a oni nám to aj tak nechcú veriť. Pohodené obaly od sladkostí nás ale utvrdzujú v presvedčení, že sme spravili dobre. Čo si budú decká zuby ničiť a ešte aj obaly o zem hádzať.
Párkrát sa s Miguelom obehneme. Na ochranárskej stanici nám dedko kontroluje lístky, zapisuje nás do knihy a oznámi nám, že sme tak dve hodky od tábora. Pri jazierku, kde domorodec-pytliak chytá pstruhy obiehame posledný krát Miguela. Počasie sa zhorší a po pár kvapkách dažďa nás bombardujú krúpy. Rozhodneme sa zložiť pod stromami, zakryť vaky a navliecť sa do vetroviek. Schovávame sa pod zaujímavými ihličnanmi s červenou viacvrstvovou kôrou. Kôra je pri starších stromoch aj 10cm hrubá, zložená z tenkých červených vrstiev. Na lúke pred nami tancujú krúpy – odrážajú sa od stebiel trávy a vyskakujú späť do vzduchu. Keď búrka utíchne zbalíme švestky a po asi polhodke sme v tábore Paria.
Podľa jedného cesťáku je Paria druhý kemp a aj podľa cedule to tak vyzerá, že pred 2.5km bol nejaký kemp. Keď tak nad tým uvažujeme, bola tam taká zrúcanina toalety. Stáli len kamenné múry a v zemi bola stále diera. My sme ale tade len tak prefrčali, lebo tam boli otravné decka a ani vo sne nám nenapadlo, že to bol kemp. Tento kemp je riadne zahovnený, hlavne od kráv a somárov. Takže stanové miesto zametám metličkou z konárikov. Ako prvé staviame rýchlo stan, keby začalo zase pršať. Našťastie vyšlo slnko a tak sa pri stavaní aj celkom zahrejeme. Napriek mojej veľkej prezieravosti nám vyjde jedno vlhké lajno do zadnej predsiene. Lajno ako také som odpratal, no zostal mokrý fľak, ktorý som aspoň prefíkane zamaskoval kameňom a povedal K, nech ten kameň nechá na pokoji. Potom sa len v trencliach ideme vyumývať do potoka. Voda je ľadová, ale poteší. Medzitým sa objaví Miguel a stavia si mikrostaník opodiaľ. Dvakrát sa prezlečie. Za celý deň sme ho videli asi v piatich rôznych oblečeniach.
Najeme sa a potom realizujeme prešibaný plán, ako tabletou na 20L vody vydezinfikovať dve 2.5L fľaše. Vymysleli sme to tak, že ¼ tablety (jasné že pekne šlo len rozpoliť, rozštvrtenie už nešlo dobre) sme rozpustili v pollitrovke od koly, tú sme rozliali rovnakým dielom do veľkých fliaš a potom sme to dočapovali vodou z potoku. Ak máte niekto lepší nápad, nechajte komentár.
Samozrejme, že keď sme boli v najlepšom (čapovanie 5 litrov ľadovej vody 0.5L fľašou) – prišli do kempu kravy. Všade vás varujú nenechávať potraviny nikde, lebo že zvery všetko zožerú. My sme prezieravo nechali ešte aj stan dokorán. Tak K bežala prekážkový beh cez lajná zazipsovať stan a ja som sa pri čapovaní pekne dooblieval.
D064: 2016/01/14 Santa Cruz D2: Paria → Taullipampa
Budik ráno nezvoní, lebo som ho – ťupík – včera vypol. Som stále zvyknutý zo starého telefónu, že budík ide aj keď je mobil vypnutý. Keď sme už vyspatí a je nám divné ako je dlho svetlo, pozriem konečne na hodinky a je pol ôsmej. Švajčiar vonku už všetko suší a raňajkuje. Skúšame si trochu švihnúť, lebo dnes má byť najdlhší deň, no mlaďoch aj tak odchádza pol hodku pred nami. Ešte že začalo svietiť slnko a stihli sme presušiť stan.
Pomaly stúpame do priesmyku a pri peknom vodopádiku obiehame mlaďocha, ktorý si varí vodu. Tak to je trošku haluz, dosť strata času podľa mňa. K si myslí, že mladý nevládze, alebo má problémy s výškou, tak takouto formou oddychuje.
Nevidíme cestou moc zasnežených kopcov. Pravdupovediac nie sú výhľady moc dramatické, ale jemne sa to zlepšuje výškou. Údolie je moc hlboké a hory sú moc vysoké. My sme nízko v doline a nevidíme dobre na vrcholky.
Ideme cez bahnové pole rozšlapané kravami a keď už do kopca nevládzem a oddychujem, všimnem si, že som stratil hrot z paličky. Tá je teraz trochu kratšia a viac sa zapicháva do zeme. Ešte sa aj bojím, aby sa jej hliníkové telo moc nezodralo. Vracať sa ale nemá zmysel, bohvie kde som ju stratil. Ak to nebolo na poslednej prestávke, kde som zapichával paličky do zeme, tak potom neviem ako to nájdem. A to bolo tak polhodku dozadu. Nechce sa mi toľko vracať. Snáď sa to bude dať niekde zohnať.
Kravy sú až k vrcholu. Pod priesmykom sa cesta mení na autostrádu pre somáre. Veliké ploché kamene sú pre ne nevhodné, tak sa chodník cikcakuje a často je vykladaný malými kameňmi. V jednej prestávke vidíme ako si mladý zase varí vodu pri plese v tvare srdca.
V priesmyku fučí vietor z druhej doliny, tak sa vraciame kúsok späť, aby sme sa naobedovali. Kocháme sa výhľadmi na parádny ľadovec, sme najbližšie k vrcholom (4.750mnm) no riadne fučí a trochu aj sneží. Na neštastie je aj veľká časť výhľadov zatiahnutá. Nie je to bohvieaká odmena. Najradšej by som počkal, či sa počko nespraví, no máme pred sebou tri-štyri hodiny dole do kempu a určite nechceme zmoknúť. Z tejto strany je chodník ešte viac vyspravený. My už ale máme dosť a berieme skratky. Predsa len nie je nutné chodiť hore dole ako mulice.
Naveľa naveľa, po vyše 9 hodinách prídeme do kempu, 4200mnm. Trávička je pekne vypasená, staviame stan na slnečnej lúke vedľa potôčika. Jediná drobnosť tu kazí výhľad a to je mŕtvy kôň pri potoku, práve tam, kde sa dá dobre prísť k vode. Poznám to podľa chlpatého chvosta, ktorý leží opodiaľ sporodetej kostry.
Pri stavaní stanu nám ešte svieti slnko a je celkom teplo, kým sa dostaneme ku kúpaniu sme v tieni a musíme si trochu vyšlapať proti prúdu na posledné lúče slnka. Príde aj vyčerpaný Švajčiar a stavia si stan na lúke pod záchodom. Vyzerá, že má skutočne dosť. Vody bolo málo, tak dnes dezinfikujeme aj pollitrovku od koly. Tablety sekám už len tak od oka, snáď sa z toho nezosereme.
D065: 2016/01/15 Santa Cruz D3: Taullipampa → Punta Union → Llamacorral
Ráno máme stan poriadne mokrý – moc nefúkalo a sme v hlbokom tieni. Idem pozrieť na kopček na Švajčiara. Ten je už zase rozložený po skalách a suší. Ale aj on je v tieni. Slnko svieti iba na lúčku hore za vodou. Stan utierame do utierky, aby bol čo najsuchší. Kým vyrazíme, je už kúsok pod Švajčiarom slnko. Mali sme sa s raňajkami presunúť tam a dosušiť stan počas jedla.
Keď míňame Mieguela pýta sa, aký máme na dnes plán. Plán je jednoduchý, chceme vybehnúť do základného kempu na horu Altamayo. Ten kemp má byť jeden z najkrajších základných kempov na svete. A potom podľa štandardného 4dňového plánu prespať v 3900mnm. Mladý má ale iný plán. Chce to dnes už zabaliť a dostať sa späť do civilizácie. Vyzerá unavene. Moja teória je, že sa mu v tom mikrostane nedá vyspať.
Dnes ho teda konečne predbiehame už na štarte a vyhrievame sa ešte naobliekaní rýchlo chôdzou po slnku. Údolie je v tejto časti veľmi malebné, s rozmanitými kvetmi a malými somárikmi. Oblečení vydržíme až po odbočku, ktorá stúpa svahom údolia na výhľad. Odbočka začína tesne nad miestom, ktoré bolo zaplavené bahnom a štrkom z ľadovcov na opačnej strane. Zrejme to bola obchádzka záplavy, kým táto nevyschla a nezpevnela.
Ako stúpame objavujú sa nám vo výhľade kopce a začína to byť zaujímavejšie. Na vyhliadke už číha partička 11 organizovaných trekerov – prví za tri dni.
Plánujeme nechať veľký vak niekde v kríkoch, ale postupne nás obiehajú 11 trekeri, ktorí idú naľahko, tak na schovávanie vaku nie je moc príležitosť a vyšlapem s ním až na krásne zakvitnutú lúku tesne pod základným táborom. Tam vak nechám spolu s K a vybehnem proti rozvodnenému potoku valiacemu sa po chodníku do základného tábora. Je tam najzachovalejší záchod aký sme na tom to tripe videli, má tri zo štyroch dverí. Vedľa je ležérne pohodená mŕtvola kravy, aj s rohami. Asi zdochla z toho smradu čo sa šíri z WC. Čas je pokročilý, tak klesáme čo najrýchlejšie späť. Po obede pod vyhliadkou ideme superstrmými skratkami, ktoré by boli komfortnejšie opačným smerom dole do zaplavenej doliny.
Tam je cesta pokrytá nekomfortne veľkými kameňmi, ale robíme čo môžeme aby sme už boli v kempe. Prídeme ku velikým skalám, ktoré sa zosunuli z ľavej steny a pustíme sa ich obísť zľava. Nie je to vôbec ľahké, hlavne s veľkým vakom. K sa na to moc necíti, tak sa vraciame, že prejdeme cez potok. Potôčik, ktorý sme sledovali od kempu je teraz už dosť veľký, takže sa nedá len tak prejsť na druhú stranu. Chvíľu bezradne postávame a chodíme hore dole, kde to prebordíme. Vidíme len miesto kde to brodia somáre a aj to sa zdá moc hlboké.
Ideme teda skúsiť nájsť inú cestu cez veľké skaly a K zbadá nepatrný chodníček cez kaktusy. Tak tade obehnem veliké skaly a vôbec to nie je sranda. Skaly na chodníku sú strmé a veľké a všade sú nejaké pichľavé rastliny. Zostup je tiež náročný ale za pár minút som na druhej strane. Zhodím vak a vraciam sa skratkou, ktorá je z tejto strany oveľa schodnejšia ako z našej. Zoberiem skratkou Katkin vak a nejako sa spolu dostaneme na druhú stranu. Stratili sme kopec času a energie a len dúfame, že už takáto náročna kopa nebude.
Cesta je nekonečná a podľa navigácie máme ešte kopec hodín pred sebou. Robíme vodu do jednej 2.5L fľaše, lebo dnes dosť pečie a nevyzerá, že nám tych 5.5L vydrží.
Obiehame velikú lagúnu, ktorá vyzerá ako more, aj s vlnami. Je to tu dosť pekné, no nemáme moc času na vychutnávanie. Potom obiehame obrovské bažiny, ktoré sú ešte malebnejšie – s koníkmi a kačičkami, no treba ísť dalej. Prídeme aj do super kempu, kde by sme najradšej zhodili vaky a poďho do riečky, no stále ešte nie sme v plánovanom kempe.
O piatej, kedy je najvyšší čas stavať kemp sme stále ešte asi polhodku od kempu Llamacorral a chvíľu rozmýšlame, že postavíme stan priamo na trávničku pri riečke. Nakoniec sa ale hecneme a za 20minút sme v kempe. Ten je ľudoprázdny ale je tu viacero budov a chatrčí. Konečne si stopneme stavanie stanu a zistíme, že o 30 minút od začiatku sme už v ľadovej vode a umývame sa. Dnes večer je vcelku teplo. Poriadne vypínam stan, aby čo najmenej navlhol.
Kým zaspíme prídu psy a pobrechávajú celú noc. Jeden si ľahne ku môjmu kolenu – cítim jeho chvost a druhý ku Katkinej hlave – cíti jeho smrad.
Ráno pochopíme, že nás strážili pred kravami. To je naozaj super, lebo prvé dve noci sme s nimi mali veľké problémy 🙂
D066: 2016/01/16 Santa Cruz D4: Llamacorral → Huaraz
Samozvaní strážcovia sa tešia, keď konečne vylezieme zo stanu. Vidíme sa prvý krát a mladý pes je celkom zvedavý a hravý. Leží hlavou na kolíku, keď balím stan. Moje pokusy odsunúť ho si vysvetľuje ako hru.
Poučení berieme navlhlý stan kúsok dole dolinou na slniečko. Rozprestrieme ho na ozrutnej skale a raňajkujeme. Jedla už moc nemáme, tak psom dáme len dva krekre. Tie nás ale aj tak doprevádzajú až do momentu, keď sa stretávame s fučiacim párom zdola. Mladý psík, ktorého sme nazvali Firefox sa oddelí a ide späť. Čo je podľa mňa logické, lebo turisti majú prvý deň najviac jedla. My už nemáme nič a s nami ísť je zbytočné. Starší pes ale ide s nami dole. Cesta je celkom pekná, ako zostupujeme objavujú sa stále nové a nové rastliny. Zasnežené vrcholce hôr už ale nevidíme. Je to pekné údolie, ale riadne dlhé.
Riadne pečie a sme celkom radi, keď zbadáme dedinu. Schádzme okolo kanálov, ktoré privádzajú vodu z hôr do dediny. Hneď prvý dom predáva kadečo, no my hľadáme odvoz a trocha nás zamrzí, keď okolo nás prejde taxík z poľa. Pridám do kroku a vyzerá to tak, že pani zo stánku na križovatke privolala taxík späť, lebo ten cúva a čaká na nás. Od radosti, že máme priamy spoj sme sa ani nestihli rozlúčiť s naším Dunčom, ktorému sme chceli v dedine kúpiť čosi pod zub. Hodíme vaky do kufra s vrecom hrášku, poskladáme paličky a poďho dole do civilizácie. Kúsok za dedinou na oprotivnom svahu máme neuveriteľný pohľad na obrovské pohorie, z ktorého sme práve cez malý priesmyk zišli. Vyzerá to ako malá myšia špára v obrovskej stene. I keď bol horský potôčik ku koncu riadna riava, až keď sa vytrapal z hôr dokázal spraviť riadnu dolinu. Nie že by tá v horách nebola riadna, ale táto z nížnách (3000mnm je aspoň 4x väčšia – širšia) .
Nestihmeme ani vytasiť foťák a už si nás vodiči prehadzujú do druhého auta. To ešte zoberie rodinku na odbočke do druhej dedine a už len klesáme a klesáme po obrovitom svahu. Cesta trochu pripomína Jadranskú magistrálu, len útesy sú vyššie a bez mora. Zato sú ale cesty vo zákrutách zmyté vodou a opravené iba kameňmi. Až som prekvapený, keď vidím prvý náklaďák. Mne cvrká, že sa to celé zosype do doliny už v osobnom aute, do takého ťažkého by som si na túto cestu nikdy nesadol.
V Caraz nás vyhodí chlapík na zastávke mikrobusov. Jeden na nás nie je ochotný čakať, ale druhý vyráža v zápätí. Veľký vak si nechávam na nohách, aby mi ho zase nezaúčtovali. Sme radi, že sme nemuseli čakať, ale v Yungay čakáme na stanici aspoň polhodku, kým sa ako tak zaplnia mikráče pred nami a my konečne môžeme pokračovať do Huarazu. Sme dosť unavení a nekonečná cesta je pre nás utrpením. Ešte mi aj od slnka priškvrkne pravá ruka cez otvorené okienko. Na susednej stanici busu LINEA si rovno kupujeme lístok na zajtrajších 09.30 bus za smiešnych 28Sol. Je to zhruba polovičná cena oproti všetkým ostatným. Na hoteli si dáme vriacu sprchu (v celom Huaraze netečie studená voda) a úspešný trek oslavujeme mäsíčkom v 13tich sovičkách. Teraz už nemajú akciu na pivá, ale naším scvrknutým žalúdkom úplne stačí 300g stejk a parádny hambáčik s jedným jedinkým 660ml pivkom.
D067: 2016/01/17 Huaraz → Lima → Arequipa
Bus má obednú pauzu, tak si dávame vyprážaného tuniaka – bonito a parádny avokádový šalát. Cesta je dlhá a nezáživná. Lima sa nám dnes z busu zdá akási zaujímavejšia, ako keď sme tu boli pred necelým rokom. Asi zme zvolili zlý výlet do centra. Mali sme ísť radšej pozrieť vládne budovy a fontánový park.
Stanice má každá spoločnosť vlastné a sú rozťahané na velikej triede oproti fontánovému parku a štadiónu. Väčšina spoločností už dnes nejde do Arequipy, tak sa v jednej zložíme a K obeháva stanice naľahko. Nakoniec zoženime bus na 19.00 a vybaví aj zľavu z 90 na 80Sol. Berieme trochu drahší bus, lebo 16 hodín posediačky asi nebude moc žúžo. Hlavne keď sme si dnes už odsedeli skoro 9 z Huarazu.
Kupujeme večeru (rezance s mäsom a 5 prepeličík vajec) a po natočení na video a zobratí odtlačku pravého ukázováka klasickou mokrou a špinavou cestou nastupujeme do busu.
Tam sa púšťame do prepeličích vajec, ktoré chutia ako slepačie. Keď jeme čínu letuška nás zvozí, že máme počkať na večeru. Nechápeme moc, na partizána dojeme, šak je čas večere. Pozeráme kadejaké latino hity, ktoré revú z telky. Romantickí speváci, to si asi pustila naša letuška.
Zase pozeráme film o vojenskom psovi v Afganistane a letuška začne servírovať večeru. Parádna dusená hovädzinka s ryžou a sladkými zemiakmi. Žartujem, že už len Inca Cola chýba a letuška sa už ženie s podnosom plastových pohárikov plných žltkastej tekutiny. Volíme radšej harmančekový čaj.
Nakoniec letuška rozdá deky a my usíname spánkom spravodlivých.
D068: 2016/01/18 Arequipa → Puno
Ako budíček slúži potichu pustená telka, ktorú stále vypekajú hlasnejšie a hlasnejšie, až nás nakoniec letuška oficiálne zobudí cez mikrofón a podáva raňajky. My sme už boli hore, lebo slnko začalo prehrievať bus. Za oknami je stále púšť s pobrežím Pacifiku, no zdajú sa mi častejšie zelené úrodné údolia.
V Arequipe sa v staniciach už vyznáme. Opravujú bankomaty a kvôli jednému zavrú celú sálu, takže máme paniku z hotovosti. Našťastie v druhom termináli sú bankomaty tiež. Kupujeme prvý bus a sme radi, že sme si priplatili za lehátkový bus z Limy, lebo sme vcelku vyspatí a nie až tak zničení.
Kopec Misty, kam sme sa posledne nedostali, lebo nebola sezóna (berte si z toho príklad Ekvádorci okolo Chimboraza) je teraz úplne bez snehu a vôbec nie je taký fotogenický ako minule.
Do busu nakupujeme drahú čínu a empanády. Časom ideme horskými planinami vo výške cez 4000mnm a začne pršať tak, že voda sprchuje K nohy. V buse sa aj celkom ochladí, takže sme radi, že sme si zbalili svetre. Na jedinej cikpauze predávajú opekané mäso z alpaky, no nechcem si to brať na WC, že ho kúpim potom. Potom už však nemali, tak pokračujeme v ceste nalačno. Juliaca je stále rozkopaná, takže cez mesto sa trmácame asi 45minút. Okolo ôsmej sme konečne v Puno na jazere Titicaca. Ubytujeme sa priamo pri stanici, lebo zajtra chceme aj tak pokračovať ráno do Bolívie. Teplá voda nejde. Večeriame sa v príjemnom rodinnom podniku za 14.5Sol obaja.