D10: 06OKT2024 Chiclayo → Trujillo → Huanchaco
Dnes sa presúvame, najprv pešo cca 20 minút na stanicu Emtrafesa a z nej medzimestským busom do mesta Trujillo.
Cestou narazíme na rozsiahle vojenské defilé na hlavnom námestí, až musíme chvíľu stáť a analyzovať situáciu, že ako to obehneme. K to chce celé obísť až cez ďalší blok, no po chvíli vidíme pár obiehačov zľava námestia, tak ideme podľa ich vzoru. Na ulici za námestím postáva ešte kopec žiackych zborov – bubnové, trubkové a kadejaké iné kompletné kapely.
Na ulici za nimi sú stánky s výrobou kľúčov, váženie osôb za 0.50Sola a vytrhávanie a maľovanie obočia, všetko len tak pred zrakmi okoloidúcich.
Na stanici si kartou kúpime za 26S priamy bus, čo má trvať 4hodiny a odchádza o 15minút. Nechám K s vakmi a bežím do SM Metro oproti, že kúpim vodu a prípadne nejaký džús, no je otvorená len jedna pokladňa, na druhej je šóra a jednoducho to nestíham. Nechám veci vecami a bežím za K. Tá chuderka už akurát odovzdáva vaky a začali nás aj vyhlasovať. Celkom pekne vyslovia aspoň priezviská a Katarína, takže je jasné, že ten druhý pohrešovaný pasažier som ja. No pecka. Máme ale ešte 5min do odchodu, tak aspoň vymámim z automatu 600ml pepsikolu.
Nastúpime do busu, ktorý je celkom pohodlný, sedadlá sa dajú vyklopiť do 160stupňov a medzi nami je ešte aj záves.
Cesta ubieha púšťou, ktorá ale vyzerá ako rozhrabané smetisko. Miestami sú v nej cestičky obsypané smeťami a pár km ideme okolo sklenených črepín. Nechápeme, ako je toto možné.
Za nami reve telefón – chlapík dcérke púšťa Tom a Jerryho. Snažíme si to nevšímať. Časom sa krajina mení na mangové farmy. Je nedeľa a v dedinách, ktoré križujeme sú trhy a ľudia jedia pod stanmi.
V Trujillo sa pýtam kontrolóra ako sa dostaneme do Huanchaco, ale ten ma len odvedie ku taxikárom. Našťastie K má už nejakú francúzsku kámošku, ktorá nám všetko vyklopí a ukáže na gmaps, kde je zastávka. Nie je to ďaleko, tak nakladáme vaky a ideme.
Midibus do Huanchaco je za 2.5S a trvá asi 30m. Je to celkom fpoho, nastúpili sme, keď sa dalo ešte sadnúť.
Pri oceáne je zatiahnuto a celkom zima. Ubytko s honosným názvom Lola hosting je na hlavnej, ktorou idú busy od oceánu do centra. Nevieme to hneď nájsť, lebo dole je len zamrežovaný obchodík. Babke (asi Lole) platíme $14. Na Soly to preráta na kalkulačke, kurz 3.76, takže jej dáme 56S.
Vedľa obchodu sú dvere a za nimi úzke točité kovové schodisko, do ktorého sa ledva s vakmi napraceme. Nechcem ani vedieť ako pôjdeme zajtra dole. Trénujem zostup nasucho bez vaku a vraciam sa s pivom od inej babky. Účtuje mi 2Sol za fľašu, čo je celkom dosť, že záloha pivovku je 50centov.
Na strešnej terase pocuckávame, relaxujeme a gúglime večeru. Postupne sa objavia 3 austrálski surferi, ktorí tu majú izbu.
Keďže, ako je dobrým zvykom, cevichérie zatvárajú medzi treťou a piatou nejdeme nič riskovať a ideme do podniku 70metrov od nás. Tu ešte našťastie majú výborne, slušne pikantné ceviche a aj vyprážané trochu húževnatejšie kalamáre.
Napapkaní sa prejdeme po pláži a pozorujeme surferov. Na brehu je kopa tradičných lodiek z trstiny totora, ktoré miestni volajú Caballitos de Totora (totorové koníky). Rybár na člnku so špicom dohora kľačí a s pomocou pádla surfuje cez vlny, niečo SUP. Vraj to tu tak používajú cez 3000 rokov.
Je nedeľa a všade je veľa domorodcov. Okukávam z pláže jeden stánok s koženými výrobkami a domorodí turisti sa ma pýtajú na ceny, lebo predavač niečo maškrtí bokom.
Boli sme tu pred 9 rokmi, ale mestečko teda výrazne narástlo. Vtedy tu bola jedna križovatka a 10 domov, teraz je to riadne veľké. Nejako nám z tej prechádzky vytrávi a tak sa ešte zastavíme v pizzerke po pizzu. Kým čakáme dáme si pivo a donesú nám k tomu aj pizza chlieb s cesnakom a syrom. Je sladkastý, koláčovitý a ja si márne nahováram, že pizza taká určite nebude.
Veru bola. Kupujeme pivo, babka č.2 nás už pozná a dá nám fľaše bez zálohy. Berieme ich s pizzou na strechu. Pizze je brutálne veľa. Nabudúce treba nie familiar ale menšiu a skôr vegetariánsku, alebo s minimom chemických ‚mäsových‘ výrobkov. Čakáme, či sa náhodou neukážu vyhladovaní surfiši, ale nič. Zostanú nám ešte 4 kúsky, tak si to balíme na raňajky. Takí sme nafutrovaní, že nám zostáva aj pivo. To si tiež balíme na raňajky, lebo sme prefíkaní a neotvorili sme ho.
D11: 07OKT2024 Chiclayo → Huaraz
Zbytok pizze na raňajky spláchneme neupotrebeným pivkom a pritom asi hodinu kupujeme online lístok na nočák do Huarazu. Možno sme si mali dať to pivo až potom. Ale bez piva by sme asi nedostali ten geniálny nápad kupovať si lístok dopredu. Čo bolo skôr, vajce alebo sliepka, alebo pivo, alebo? Pizza?
Nesmelo skúšam babke Lole načrtnúť náš plán, že by sme chceli odísť až okolo šiestej poobede. Stroho ma odbije, že ok, checkout je o 12:00 a veci si nechajte tu v obchode. To mi už rovno mohla povedať, že choďte do riti. Tak to tak aj spravíme. Vaky nechávame v obchodíku. Dedko nám mrežu neotvorí, tak 20kg pcháme cez zamrežované okienko do obchodíka. Dedka to skoro zlomí, ale neviem prečo je taký ťupík a neotvorí dvere. A to majú ešte vedľa naše dvere, kde som to mohol zadom doniesť do obchodu.
Pomedzi to si ešte ľudia chodia vyberať hotovosť. Majú tu takých agentov, ktorí fungujú ako bankomaty. Pípnete im kartu a oni vám dajú bankovky. Je to veľká kowbojka, a potichu dúfam, že dedka nesekne v krížoch.
Obedujeme tam, kde sme včera večerali. Cebiche je trochu menej štipľavé a ryba v omáčke s morskými plodmi, má naozaj v sebe mušle, ustrice, kúsky chobotnice a sépie. Kto by to bol čakal. Oproti je frekventovaný liquerstore, tak sa ideme pozrieť dovnútra. Normálne tam ľudí nepúšťajú, ale sme bieli a je svetlo, tak nás vpustia. Nájdem zaujímavé promo, 7decku 42% piska so štamprlíkom za 5€. A ešte sa dá aj platiť kartou bez 5% poplatku – no nekúp to. Škoda, že máme toľko batožiny, zobral by som aj druhú fľašu, aby sme mali dva štamprdle.
Posilnení rybami a morskými potvorami sa udatne vyberieme na ruiny Chan Chan (zase nejakej inej púštnej kultúry). Sme kúsok od pláže, kadiaľ sa vracajú všetky busy, takže nie je problém na nejaký naskočiť. Problém sa ukáže až potom, ale k tomu neskôr. Sme naľahko a spokojne sa vezieme 8km k cieľu, nakladajúc a vykladajúc cestou prevažne žiakov. Na konci urbanizácie konečne pridáme a ideme asi 3 minúty bez zastavenia. Veľmi sa teším, lebo sme už len 1.2km od zastávky. Šulin šofér nám aj sám od seba zastane. Na zastávke je taxík a závora je napoly otvorená. Hovoríme si reku super a vyberieme sa na viac ako kilometrovú štreku púšťou k ruinám. Ruiny v skutočnosti začínajú už od cesty, ale vyzerá to skôr ako rozpustené hlinené múriky. Len sú vysoké 40m a trónia na nich supy. Supy celkovo sú tu dosť silno zastúpené a cestou si robíme srandu, že hádam sa na nás nevrhnú alebo tu neotrčíme kopytá. Asi 20m pred odbočkou na parkoviská ide oproti nám početná skupinka domorodo vyzerajúcich ľudí. Pozdravíme ich a oni, asi za odmenu, že sme ich pozdravili nám len tak mimochodom utrúsia, že je to zavreté. Tu je ten problém. Je pondelok, tradične voľný deň pre múzeá. No nič povieme si, prejdeme sa aspoň na vrátnicu, uvidíme kam nás pustia a aspoň budeme mať lepší výhľad. Prd makový. Prejdeme cez parkovisko, uličkou pomedzi hlinené múry bohvie z koľkého storočia a na recepcii nás rovno otočia. Ani ku bráne nás na fotku nepustia. A keď vystúpim na múrik, aby som mal výhľad, aj z tade ma vyženú. Tak so stiahnutými chvostami ideme späť. Neteší nás ani tá hŕstka áut a jeden autobus, čo sa nás pýtajú, že či je zavreté.
Naspäť ideme takisto za 2ku, ale malým mikrobusom. Celá exkurzia trvala 1.5 hodiny, presne ako sme kalkulovali, ušetrili sme ešte extra dve hodiny za obhliadku ruín.
Skrúšení si kupujeme pivo v našom obchodíku, Lola nám z 20ky ani nevydá, očividne si nás nepamätá a necháva si 6ku ako zálohu za dve fľaše.
Pivo berieme na pláž, nech sa trochu oteplí. Je celkom fajn, tak si dávam dole tričko, a dokonca sa odvážim omočiť si aj nohy. Nie je studenšia ako by sa zdalo, ale odráža ma absencia uteráku a neabsencia plastových sáčkov v mori. Obzeráme surferov, idú von aj naši traja borci zo strechy. Dokonca je vonku aj jeden totora člnok. Celkom fajne obhoríme a nakoniec sa musíme stiahnuť do vnútrozemia na cikpauzu. To stojí 10Sol za jedno posraté pivo. Karta je samozrejme za 5% príplatok.
Pred 18h si ideme po vaky, Ironman dedko tu nie je, tak nie blbé babky otvoria bránu a ja vynesiem vaky von. Berieme H bus do mesta. Po prekliate dlhej ceste vyskakujeme na kruháči Ovalo Graú, z kadiaľ máme zobrať spoj na busovku Terrapuerto.
Kruháč na satelite vyzeral úplne mimo mesta, ale je tu slušný mestský chaos a my síce vieme po ktorej ceste je to na stanicu, ale je to viac ako 2km a busy sa za kruháčom rozbiehajú a nemajú chuť zastavovať len tak mirnix dirnix. Po krátkej debate a bezradnom postávaní zamávam na prvý okoloidúci bus, tuším to bolo Ačko, ten zastane a na otázku že či ide na stanicu odpovie kladne. Napcháme sa dnu na stojáka a pár minút sa trmácame cestou necestou. Potom nás vyloží pred veľkým oploteným areálom, hľadáme drobné (áno, zdržujeme bus) a my ideme dnu.
V stánku našej spoločnosti Julio Cesar (úplne vážne sa tak volá spoločnosť – TRANSPORTES JULIO CESAR S.R.L) začekujeme vaky. Chvalabohu Katke neprištiknú batožinový lístok o mobil, lebo máme len elektronický lístok. Predtým jej na papierový prištikli lístky od batožiny, tak som si s nej robil srandu, že jej to pricvaknú na obal z telefónu.
Potom zaplatíme 2 Sol za vstup do čakárne a za to sa môžeme potom ísť čúrať koľko xceme bez poplatku za toaletu. Ešte že som vydržal až sem, zbytočne by som prešťal 50centov. V cene je aj internet a tak si narýchlo robíme duolingo.
Bus je horší ako včera, nezmestíme sa poriadne ramenami vedľa seba, kožené sedadlá sú nepríjemné a nedajú sa tak dobre vyklopiť.