Cuenca

D051: 2016/01/01 Riobamba →  Cuenca
Stále smutní ideme ráno na stanicu a kupujeme lístok do Cuenca za 8 dolárov na hlavu. Sedíme na prvých dvoch miestach, čo je celkom na prd, lebo moje nohy zavadzajú ľuďom čo vystupujú a nastupujú. Cestou dojedáme jedlo z hôr. Na jednej zastávke sa Katka snaží posúvať obraz foteného kostola na telefóne pomocou prstov na displeji telefónu, nie, aby hýbala samotným objektívom-telefónom. Tak jej chytím ruky a natočím telefón tak, aby dostala do záberu to, čo chcela.
V Cuence ideme peši zo stanice a vaky sa nám zdajú neskutočne ťažké, čo je ironické, lebo sme prišli z hôr a nosili sme vaky hodiny v riedkom vzduchu.
Ešte nás aj navigoška najprv vyženie na kopček a potom schádzame dole. Ubytujeme sa v nie práve najsenzačnejšom hoteli a ideme hľadať niečo na večeru. Prvé dva podniky sú zavreté a tak skúšame šťastie na námestí. Tam je otvorená len cukráreň, tak začneme robiť koliečka okolo námestia. Nakoniec sa na nás šťastie usmeje a ocitneme sa v dosť podradne vyzerajúcej krčme s dobrými cenami. Objednáme si jedlo a keďže je Nový Rok a majú aj Happy Hour objednáme si caipirinhu. Majú tri rôzne verzie, podľa rumu aký použijú, no dva drinky za cenu jedného sú len s Bacardi. Drinky si šetríme a jedlo príde dosť rýchlo, tak ho nechávame chvíľu chladnúť, kým dopijeme. Ku jedlo si objednáme pivo a nalejeme ho na limety a ľaď, čo zostali po kajpoške. Chutí to báječne.
Báječné sú aj mäská, čo sme si na čašníčkine odporúčania objednali. Jedno je stoofvlees – Belgický hovädzí guláš s pivom. Kúsky mäsa sú veľké makkučké a lahodné. Jeme to s hranolkami. File Mignon je stredne veľký kus sviečkovej, ktorá je výborne vyzretá a tiež mäkká. Sme veľmi spokojní a odchádzame riadne naplnení. Tiež to vidíme na 5 hviezdičiek a určite ešte prídeme.

D052-056: 2016/01/02-06 Cuenca
Presúvame sa do druhého hotela – Check Inn a zvyšok času v Cuenca trávime hlavne prácou a zajedaním depresie. V cene sú aj raňajky, ktoré na poslednom (piatom) poschodí robí miestny hipík. Dostávame kávu, jedno volské očko, dva tousty a maslo. Dopĺňame to vlastným černicovým džemíkom (potom ako konečne nájdem supermarket). Káva je zjavne len jeden veľký filter denne prelievaný dokonca raňajok, takže čím neskôr človek príde, tým ponožkovejšie chutí. Takže chodievame radšej skorej. Jedávame vonku na teraske, kde už pred deviatou pečie fajne slnko, no je to ešte znesiteľné a vzduch je chladný. Je to super.
Mesto je celkom pekné, ale viacej sa nám páčilo Quito. Budovy sú tu menej honosné, kostoly nezaujímavé a celkovo je to tu v horšom stave ako hlavné mesto. Dočítame sa, že strechu katedrály zdobia modré kachličky z Československa.
Je tu ale kopec bielych dôchodcov, ktorí sem prichádzajú otočiť svoj dolár dvakrát. Klíma je príjemná, lacné zdravotníctvo a veľa možností podnikať na rozvíjajúcom sa trhu.
Skúšame aj jeden z lokálnych troch pivovarov, kde majú decentné ceny, no pivo sa nám zdá riedené a nie úplne najlepšie. Je to škoda, lebo sme sa dosť tešili. Nemecký pivovar má také vysoké ceny, že ani nechceme riskovať, že to pivo nebude dobré. Francúzsky pivovar je našťastie stále ešte zavretý, tak nemáme žiadnu dilemu a zostávame pri slušných lahváčoch keď na ne príde.
Keď chcem od Katky, aby niečo práve zaznačila povie mi: „ja nemám pero, ale tuto si to napíš“. Podá mi podnosový papier v nami často navštevovanej cukrárni na hlavnom námestí, kde si chodievame na kávičku a zákusky. Občas to okoreníme aj frapéčkom.
Raz donesie K k domácemu obedu (konečne si aj varíme) pivo a keď chcem vrátiť fľašu, babka mi ju nechce zobrať spať. Nakoniec zistím, že som o obchod vedľa a ten správny, z kade je to pivo, je zavretý.
Jeden deň som úplne zaháknutý na hoteli a K má celé dopoludnie zážitky s praním. Najprv si ide pozrieť práčovňu na námestie pár blokov od hotela. Potom tam zanesie prádlo a o hodku sa objaví s tým, že už zjedla všetky zákusky okolo práčovne a prádlo ešte nie je suché (je v sušičke), tak prišla čakať za mnou.
Na troch kráľov dojedáme čokoládový vianočný stromček z Latacungy a na posledný obed si vychutnávame báječnú pizzu v pizzérke, ktorú konečne po sviatkoch otvorili. Dávame si polku hamburgerovú a polku lazaňovú. Je to neskutočná dobrota, ale aj futrovačka. Ledva to dojeme. Ako aperitív servírujú Margaritu – dve za cenu jednej. Ku pizzi objednáme ešte jedno veľké pivo a nalejeme si ho do citrónových pohároch po Margarite. Chutí to skvelo. Sme riadne napchatí a radi, že sme sem prefíkane išli už na obed, aby sme mali ešte polku dňa na trávenie. Prvý krát sme tu boli na večeru, čo bolo atmosferickejšie, ale spalo sa potom ťažko.
Pracujeme na streche, lebo dole v lobby je riadna zima. Do tanca nám spieva hosť vonku na terase. Keď nám už je dosť teplo a spevák, čo si skúša mikrofón nám už dosť lezie na nervy presúvame sa dole do loby, aby sme sa schladili. Tam sú Argentínčanky úplne paf z toho, že pijeme maté.
Kúpili sme si konečne letenku domov. Ôsmeho marca letíme z Rio de Janeiro. Letenky boli za smiešnych 290EUR – nebolo nad čím rozmýšľať. Takže máme niekoľko tisícok kilometrov pred sebou a treba sa začať hýbať.
Večer zbehneme na stanicu prezistiť autobusy, lebo do Peru je to 500km a večer oslavujeme náš odchod táborákom na strešnej terase hotela. Keď poviem majiteľovi, že sme zo Slovenska odvedie ma za jeho frajerkou, ktorá je z Prahy. Tá je taká rada, že môže hovoriť po česky, že idem zavolať K aby si mohli pokecať. Frajerka práve robí dídžejku a vypeká veci z Youtube na nových reprákoch, ktoré dnes kúpil spevák. Je milá a pustí nám aj Joža Ráža – Voda čo ma drží nad vodou.