16OCT2022
BdT → Puerto Viejo
Autobusová stanica je na hraniciach hneď na prvej uličke doprava, kupujeme lístok, zase nemajú presne vydať. Je nedeľa a so šťastím a hodinovým časovým posunom stíhame bus o 20 minút (2210 na hlavu), bus je bez klímy, otvorené okná nestačia, ale čítačku na QR kód má. Trmácame sa do Puerto Viejo.
PV je riadna diera, vyzerá to horšie ako sme si pamätali. Pred odchodom z obce ešte zbehnem späť na začiatok dediny (kde nás nechal bus) do ATM a SM po pivo. K nechávamm pri pelikánoch, čo čakajú na zbytky od rybárov.
Rozbehnutí z Panamy si nebookujeme ubytko online, ale šlapeme po pláži von z dediny. Ukáže sa to byť chyba, privátna izba v hosteli je už fuč a musím šlapať ešte ďalej. Tam chlapík chce $35 za grilovaciu izbu bez klímy s chladničkou a kuchynkou. Platí sa v USD, vydávajú podľa toho čo majú, kurz je zásadne magický (v náš neprospech). Ubytko je fajn, ale strašne teplé. Možno stačilo aj lacnesie bez kuchynky. Spoločná kuchyňa je vonku v záhrade. Ráno robia kávu a je tam aj posilka s usoplenými belochmi. Nabudúce sa už neplánujeme zastaviťv PV.
Večeriame podľa odporúčania upratovača z hotela. Na účte sú brutálne percentá za obsluhu a daň, ale výsledná suma je to, čo bolo v menu. Je to tu drahšie ešte ako v Mexiku na pláži. Hlavne teda to pivo.
17OCT2022
Puerto Viejo→ Cahuita
Moc sme toho nenaspali. Napriek ventilátoru bolo teplo a k tomu sme aj celkom doštípaní od komárov. Sieťka vobec nepomohla. Asi ju otváral zbytočný ventilátor.
Hneď od rána leje, tak si podľa Rumankovho vzoru dávame na raňajky pivo a na jedenie máme len posledné ukrajinské slnečnicové semená z Litvy.
Keď sa tro trošku ukľudní berieme vaky na plecia migáme do dediny. Cestou sa zastavíme na desiatu – bryndzák s baklažánom. Je to talianska pekáreň, kde sme to skúšali pred 5 rokmi na K meniny, ale mali zatvorené. Je to stále v prevádzke a celkom decentné. Predávajú pizzu na štvorce. Tie štyri druhy syra chutia fakt ako bryndzák. Odviažeme sa a vypýtame si aj olivový olej. Ten tomu dá úplne korunku. Sme spokojnučkí a aj keď je to zľahka zle zaúčtované. Platím na kase a nepridávajú si ani žiadne sprepitné za neuspokojivú obsluhu.
Na pláži dnes nie je rybár, veď pod chvíľou leje, ale kupujeme čerstvý kokos čo stále stojí 500CRC. Je vychladený a krásne ošúpaný skoro až na škrupinu a dokonca má aj malú rúčku na držanie. Berieme to ako znamenie a skúšame to ešte zdokonaliť. Teraz to už neznie až tak neuveriteľne ale fantasticky to ladí so 7ročným dedkom. Vypitú kokoguľku si berieme so sebou, že keď nájdeme niekde voľne pohodenú mačetu, tak si vyjeme aj dužinu zvnútra. Na stanici kupujeme lístok do Cahuitas, a posledný krát vidíme ženskú z Hansi z BdT, tuším Holanďanku, čo sme ju prvýkrát stretli na uzávere cesty ešte z Dávid-a. Tu už chcú rúška aj do búdky, kde predávajú lístky a aj do busu. Zase sa ukáže, že treba mať vždy presne peniaze, lebo nikdy nám nevydajú poriadne, lístok stál 1010CRC ale zaokrúhlili to na stovky.
Za asi pól hodinu vystupujeme na stanici, všetko ubytko, podniky a aj NP je na takom výbežku medzi dvoma plážami. Stanica je s menším nákupným centrom s ATM a SM kúsoček od centra. Centrum je organizované do kolmých ulíc a je to tu o dosť čistejšie a kľudnejšie.
Odhopkáme do Cabinas Surf, tam nám zasa vydávajú z USD z 24 USD v lokálnej mene ~ 300CRC, ale aspoň majú decentný kurz. Hotel je slíž garáží (izieb) ale je tu celkom pekne udržiavaná záhradka s viacerými kakovníkmi. Vidieť aj tucana na palme. Budovy sú pomaľované veselými karibskými cukríkovými farbami. Je to čisté a udržiavané ale nevetrá sa a posteľ vŕzga ako nikdy v živote. Komplex vyzerá byť už trochu postarší a oproti je škola.
Na obed ideme do luxusnej talianskej reštiky, K mám catch of the day a ja tuniaka, je to pekne nastylované a aj v jedle sú kvety. Porcie rýb su dosť veľké ale aj ceny. Prirátajú si ešte 10% za obsluhu, ktorá sa väčšinu času hrala na telefóne. Obzrieme more a zastavíme sa pri dôchodcoch s ďalekohľadom striehnucich na leňochoda. Zverov je na strome viac, ale spia bez pohnutia. Kokos od dedka suseda stojí tiež 500. Dva kúsky si berieme na pláž ku cigare. Večeriame podľa google maps (a aj LP) v Soda Kawe, lokálne jedlo za dobrú cenu. Je aj hotové aj na počkanie, vyprážaná ryba, brutálna štipľavka, ovocné vody (pivo nemajú).
18OCT2022
Cahuita → Alajuela
Ráno sa chceme omočiť pred odchodom v Karibiku. Cestou stretávame výpravu, čo z diaľky vyzerá ako futbalisti v podkolienkach. Keď sa priblížime vidíme, že všetci majú gumáky (a podaktorí aj podkolienky vyššie ako gumáky). Kúpanie nám ale nie je súdené a vyzerá to na spôsob zarobenia peňazí pre NP pracovníkov a obsmŕdačov. Kúsoček pláže je verejný ale tam nám nechcú dovoliť sa kúpať, lebo tam vraj sú víry. Ale ak si zaplatíme vstupné do parku, tak môžeme ísť o 5 metrov za pomyslenú čiaru a tam sa kúpať. Údajne bez vírov.
Kašleme im na to a ideme sa zchladiť na plážičku, kde sme mali včera cigaru.
Začína sa zaťahovať a tak ideme na skorší bus ako sme plánovali.
Na stanici nám vystresovaní mladí Nemci predajú jeden lístok o 1000 menej ako je nominálna cena. Ich kamoš si to nejako rozmyslel. Najprv si kúpime jeden na priamy spoj do SJO za regulérnu cenu 6010CRC a keď ten ich vyzerá rovnako berieme ho od nich.
Vyrazíme pomerne načas. V Limóne na stanici je hned asi po 30min prestávka. Kupujeme najlepšie arepy s hovädzím mäsom a aj nejaké sladké. Cena je ako v PV, ale sú pomaly o 50% väčšie a možno aj o 200% lepšie. Sú tu aj platené záchody a ma prvej križovatke je McDonalds s internetom, len ho treba začať chytať hneď.
Do SJO prichádzame s najväčšim lejakom, dávame si kávu a čaj lebo K cíti stále hrdlo. Získame aj internet a overíme si na google maps inštrukcie pobudov, že stanica do Alajuela (letiskové mesto) je len 700m rovno. Keď dážď trochu utíchne odšlapeme si tých 700 metrov na stanicu červených busov. Tam rovno nastúpime do prvého a 20 km sa plížime upršaným San José do Alajuela. Ideme aj okolo letiska.
Izba v ubytku je iná ako sme bukli, zasa bez vetrania, okno je na fest. Tú z reklamy dali asik francúzskej rodinke s 2ma deťmi. Argentínsky tigrík nám klame do očí a vydáva absurdným kurzom, ale nemáme chuť sa s ním naťahovať. Na chodbe sú spomínaní veselí súrodenci, staršia setra ovešiava malého brácha vakmi a hrajú sa asi na cestu. Malý je taký malý, že to ťahá všetko po zemi. Zlatí sú až do momentu, kým malého nejdú sprchovať. To sa spusti peklo, malý reve ako tur, ako keby ho z kože drali, alebo bola vraica voda. A neprestáva a neprestáva ako dážď vonku. Pozrel som online už apoň 4 fajné reštiky, ale stále prší.
Nakoniec trochu utíchne a cválame do najvzdialenejšej na famóznu večeru v Miski Perú. Dáme si aj predjedlo – zemiakovú kašu – causa. Ceviche je na umretie. Už sa nevieme sa dočkať späť do Peru a dúfame, že susedia už spia.