D14: 10OKT2024 Huaraz: Laguna Churup 4.450m, 8km, 2h45↑ 1h35↓
Raňajky na našom rohu ešte nie sú. Cválame na Colectivo Pitec cez celé mesto, 06:45 sme tam. V kancelárii nás skásnu rovno aj za spiatočný lístok – asi majú skúsenosti. Cestou som na rohu videl stánok, ale babka tam len za 1Sol predáva drinky. Tak prejdem cez dvojprúdovku a na náprotivnom rohu robí mladá aj žemličky. Dokonca má plynovú bombu a na malej panvičke robí volské oká. Peruánci sú veľký predbiehači, tak sa aj ja po ich vzore strkám dopredu. Som minimálne o hlavu vyšší ako hocikto naokolo, tak to nie je až také zlé. Objednávam dve vajkové a ujde sa mi posledné vajce. Do druhej žemle robí oko priamo. Zdá sa mi toho málo, tak objednávam aj avokádo. To zase dôjde pri prvej a do druhej si berie celé zelené dlhé avokádo, šúpe ho ako zemiak, len toľko ako treba a orezáva kúsky do žemle. Potom to posolí a je to. Výborná vec.
Mladá sa vrtí na každú stranu, pomedzi moje žemle ešte spraví 4 iné a naleje 6 drinkov. Panuje tu príjemná atmosféra a taxikári, čo raňajkujú postávajúc okolo sa ma pýtajú kam idem. Keď im odpoviem, samozrejme že mi ponúkajú svoje exkluzívne služby. Zdvorilo odmietnem, chlebíčky si poprosím do igelitky, lebo stále mám v ruke dva poloplné kelímky od babky z našej strany a pri odchode mi mladá ešte chce dočapovať quinou. Kuknem do pohárikov a podstrčím jej ten s quinou, aby sa to nebilo. Ale potom mi chce dočapovať aj ten druhý, váhavo jej ho otrčím a najbližší taxikár začne pobavene pokrikovať, že mám mixto (mix – guláš).
S preplnenými pohárikmi opatrne odcupitám cez dvojprúdovku za K. Tá už sedí v mikre. Usadím sa vedľa nej za šoférom a pustíme sa do raňajok.
Je dosť ľudí a tak vyrážame cca 07:10. Neskôr počujeme ako sa šofér dozvedá, že pôjde aj tretí mikrobus. Čo je dobre, lebo bude viac busíkov na cestu späť. Späť nám sľubujú odvoz o 14, 15, 16h. No len aby. Chvíľu ideme mestom, na periférii po rozkopaných cestách ako prerábajú povodie rieky a potom za mestom začneme stúpať zákrutkami cez dedinky. Ideme asi 45 minút, šofér trúbi do zákruty a na psov. Trúbi skoro stále, lebo obecné psy sa radi vyhrievajú na asfaltke.
Na náhornej plošine zastane pri hŕstke polorozpadnutých budov a my vystupujeme. Cez cestu je tabuľa s popisom trate, tak neleníme a vyberieme sa po chodníku lemovanom nabielenými mega okruhliakmi. Stále dohora po hrebienku kopčekov. Chodník lemovaný kameňmi a sem tam strieška na ňom nám zľahka pripomína Čínsky múr neďaleko Pekingu. Pre neznalých, naozaj len zľahka. Tretia búdka nie je len taký obyčajný prístrešok ale kamenná chata, kde dedko kontroluje vstup do národného parku. Otrčíme mu naše spanilé lístky, ktoré sme kúpili dva dni dozadu a on nám odtrhne útržok. Katka nás zapísala ako SVK, ale on to prepisuje na Eslovaquia. Hlavne že Anglánom nechal UK. No čo už. Cestou sa na striedačku obiehame s anglicky hovoriacimi babami s takými malými ruxačíkmi, že vodu si nesú v rukách.
Z internetu vieme, že si máme vybrať cestu napravo, no nevieme, kedy ten moment príde. Stále treba šlapať a keď je náhodou nejaká rozdvojka, tak to je len taká mimochodom. Už máme celkom dosť, keď ten moment príde. Predsa len, neska sme len štartovali v takej nadmorskej výške ako sme včera končili. Ideme teda doprava, čo podľa značenia vyzerá byť primárna cesta. Po kuse stúpania sme na vrcholku plošinky, kde je miesto na kempovanie, za ním nasleduje skalná stena, na ktorej vidíme dva páriky z nášho mikra. Prídeme k stene a exponovanejšie úseky sú istené reťazami v zelenej hadici. Tá je veľmi príjemná na omak a nie taká ľadová ako exponovaná reťaz alebo skala. Je to príjemné prekvapenie. Vzduch je ale riedky a na niektorých segmentoch sa potrebujeme predýchať, aby sme daný úsek po plochej skale dali na jeden krát, až na miesto, kde sa dá znovu vydýchať.
Tento úsek je pomerne krátky, ale potom prichádzajú skaly, bez značenia a bez zjavného chodníka. Tu sa trochu motkáme a žartujeme, že treba ísť podľa šupiek od mandaríniek (ktoré sú teraz očividne v sezóne). Nasledujú nás aj dvaja argentínski tigríci a až úplne na plese zbadáme, že sa dalo ísť aj inak.
Pleso je pekné i keď začína trochu popŕchať. Breh tvoria solídne skaliská, ktoré sa vlnia hore dole. Výhľady zase žiadne, ledva vidíme náprotivný breh. Usadíme sa na skaliske, kde je sólo turistka v rifliach, ktorá sa odtrhla ako prvá z nášho auta. Popíjajúc čaj sa snažíme z navigácie zistiť, kde je cesta späť.
Keď konečne pochopím, že treba vystúpať strmo hore na skalu s výhľadom, je už neskoro. Žalúdok je už plný a my s ním fučíme hore. Za maximálnym vrcholom (Mirador-om) už za pomoci paličiek frčíme dole. No frčíme, terén je dosť strmý a myslíme si, že tou istou cestou cez reťaze by to bolo rýchlejšie. Na vyhliadke sme aj tak prd videli, bolo to preplnené a viditeľnosť mizerná.
Cestou stretávame viacero oneskorencov a snažíme sa motivovať postaršiu Američanku. Tá ma ale dosť a stačí jej, že jej manžel to skúša.
Dole sme druhí, hneď za bláznivou Lotyškou. Nestihneme ani zbaliť paličky, keď prihrmí naše auto, tak dlho neotáľame, a keď otvorí dvere nastupujeme. Viacero ľudí (z nepochopiteľných príčin) pri zostupe spomalilo, ako napríklad Argentínci, a tak musíme pár minút čakať, kým sa zaplní auto. Najväčšia haluz je sprievodca, čo si sadol k nám do auta bez prndy, čo sprevádzal. Aj sa ho pýtam, že kde je, lebo mi to príde nezodpovedné, no po pár minút sa konečne ukáže aj s jedným Argentíncom v družnom hovore. Aha, tak asi aj ona je Argentínka a tí dvaja borci neboli veselí chlapci.
Odchádzame 13h45 keď sa mikro zaplní a je to imho celkom slušný čas.
Dole frčíme ešte rýchlejšie a na obed v meste ideme zas do JUME u malého Rafaela. Dnes sme prišli neskoro a je menší výber. Ako predjedlo je už len polievka. Kuracia, jeden dostane krky, druhý pazúriky. Keď ju zjeme sme úplne sýty. Hlavný chod do seba ledva napcháme.
Večeriame zase doma. Ku syru, chlebu a olivám zaraďujeme aj vajcia na polotvrdo, lebo za 6 minút sa nedokážu uvariť natvrdo.
D15: 11OKT2024 Huaraz, oddychový deň
Spíme, čo nám hrdlo ráči, lebo však raňajky sú až o ôsmej. Obedujeme u Inda. Je poznať, že to nie je naozaj u Inda, ale len akože indická reštaurácia. Koreniny len veľmi vzdialene pripomínajú indické. Hovädzie kari je celkom fajn, mäsko je super ale chana masala (cícer v cibuľovo rajčinovej omáčke), čo je vlakové vegetariánske jedlo je kompletný fail. Úplne, že zle. Neviem či je cícer z konzervy alebo prečo chutí tak kyslo, ale nie je to dobré. Omáčka nemá v sebe ani cibuľu ani rajčiny, vyzerá byť nadstavená asi kokosom alebo nahrubo mletou kukuricou, a ochutená akýmsi generickým kari – starým, alebo v malom množstve. Chvála bohu, že sme to riskli na obed a nie na večeru, kde by sme za tieto veci platili 3-4-krát toľko peňazí. Ešte že tu majú internet a tak K s domácim dohaduje výlet na Laguna 69 (2x50Sol). Ja som na SIMku už dáta nedokupoval, lebo však načo, internet je skoro všade.
Cestou späť nasleduje nákup celodenného proviantu. V pekárni Romero kupujeme tri kukuričné a tri chicharrón žemličky. Kukuričné sú také sladké a bravčové majú akože byť s bravčovým tukom, ale sú skôr ľahko škvarkové. Čerstvý syr si kúpime v pekárni za 5.5 a aj zrelší a väčší disk z ulice od babky za 12.50 hneď vedľa pekárne.
Katka je KO a spí aj poobede, ja sa bojím, že sa nevyspím v noci a tak radšej prebdiem na telefóne. Nasledujúci deň sa to ukáže ako chyba a rozhodnem sa – funiac bez dychu do kopca – že už to nebudem opakovať.
Po tom ako potvrdíme a vyplatíme výlet na zajtrajší deň začne K zvracať. Ide na 4-krát. Dúfame, že je to „len“ výškovka a zajtra to nebude drsné ráno.