D17: 2014/05/16 Kišiňov
Ráno pracujeme v Lavazza, je už dosť hodín, tak sa rozhodneme, že dnes veru neodídeme. Ideme sa teda najesť do podniku na rohu a rozhodneme sa nájsť kúpalisko, ktoré by nemalo byť ďaleko od nás. Nakoniec ho aj nájdeme, kúpanie je vo vonkajšom bazéne a dnu púšťajú iba každú hodinu, 10 minút pred celou. Skúšam zistiť ako je to s masážou. Mám lepšie úspechy so slovenčinou ako s angličtinou, ale aj tak som si nie úplne istý ako to celé dopadne. Máme ešte 50 minút, tak zbehneme zbaliť veci do auta a vrátime sa späť. Nechcú mi dopredu ani len lístky predať, až okolo štyridsiatej minúty a potom čakáme už v šľapkách ešte do trištvrte, kým môžeme ísť do šatne. Vaky a topánky zostali v úschovni, kde nám ich tetuška vymenila za zámok do šatne. Tam sa prezlečieme a cez predpotopné sprchy a smradľavý záchod a hordu odchádzajúcich detí vchádzame cez ponorný bazénik a gumennú ochranu – asi aby v zime neunikalo zvnútra teplo – do vonkajšie bazéna vyhrievaného horúcou vodou priamo z rúry nad hlavou. Katka nemá okuliare a podarilo sa jej zraziť pri ponore s vychádzajúcou pani.
Bazén má betónové dno, ale steny sú obložené kameňom. Nájdem si prázdnu dráhu a i keď sa mi tam časom natisnú štyria obsmŕdači, celkom fajn si zaplávam. Po 30 minútach idem von, že to mi už stačí, a hlavne nech sa tam netisnem s davmi, ktoré budú prichádzať 50. Katka je medzičasom na masáži (200Lei za hodinu) a veľmi si pochvaľuje. Ja som to nechcel komplikovať, tak som sa uspokojil len s plávaním.
Vyhladovaní si kúpime džús na rýchle dobitie energie, sušenú šunku, údenú šunku a ružové šumivé vínko – Prestige od Cricova a poď ho hľadať park. Po dvoch blokoch nájdeme parádny park, v ktorom je poriadne živo. Chvíľu nám trvá, kým nájdeme voľnú lavičku. Diskrétne sa pustíme do vína a zajedáme ho fajnými šunčičkami z butikového mäsiarstva Pegas. Fľaša Prestige stála tak isto,ako v Cricove – 105Lei, šunka bola drahšia ako v Taliansku (skoro 35EUR za kg), ale výborná. Údená je lahodná. Necháme si polku z každej, že nech sa nadýcha. Na stále živý park padá tma a my spokojne napapkaní a vykúpaní ideme spinkať.
D18: 2014/05/17 Kišiňov
Sobotné ráno je napriek včerajším predsavzatiam o šopingu venovaný pracovnému zákvasu v Tukane, za výdatnej podpory konopného kafé a koláčkov. Je to opruz, ale nakoniec je skoro všetko hotové a môžeme ísť nakupovať. Z nakupovanie je nakoniec veľký prd, vojdeme len do dvoch obchodov a nič nekúpime. Unavení zapadneme do socialistickej vývarovne, ktorá akoby nás preniesla 20 rokov do minulosti a silne nám pripomína Rybu nanámesti v PD. Majú tam ale príjemné ceny a nakoniec zostaneme okrem kávy aj na pivko a vínko. Máme ešte stále dosť času, tak ideme obzrieť iný park, ktorý by mal nadväzovať rohom na ten včerajší. Celé mesto je organizované do pravouhlých ulíc a blokov. Tam obzeráme ľudí, dojedáme nadýchané šunčičky, ktoré sú ešte lepšie ako včera, dávame fajné espresso za menej ako euro zo seriózneho stroja a pivo s kolou zo stánku okolo fontány a pozorujeme ľudí ako chodia okolo nás. Vidíme aj nejaké svadby a všetky možné socioekonomické skupiny v tých najpestrejších oblečeniach. Štýlovo a materiálovo sa pred nami taktiež rozprestiera minimálne 20 rokov módy a výdobytkov textilného priemyslu.
Celkom vtipný je prenajímač autíčiek pre deti. Podchvíľou ho vidíme, ako beží za deckom v aute pripojený šnúrkou. Niektoré deti ho riadne povláčia – frčia naplno okolo fontány, povrázok je napnutý a mladíka je nám až ľúto ako ledva stíha za autom. Menšie deti idú pokakane, pomaly, takže šnúrka nie je napnutá a niekedy môže chalan aj kráčať. Občas sú deti také neschopné, že im musí ešte aj volan zahýbať, aby šli okolo fontány a nenapárali to niekde do smetiaka alebo lavičky.
Cestou z parku ideme okolo múzea s veľkou akciou v záhrade a zapadneme do iného. Vyzerá to tak, že dnes je noc otvorených múzeí. Dokonca nafasujeme aj vstupenky. Podľa mapy si vytipujeme ešte jedno, ktoré by sme chceli vidieť a naša verná buzolka nás tam aj dovedie.
Etnografické múzeum ma parádne exponáty, veľmi sa mi páči. Majú tu dokonca vypreparované rastliny. A tým nemyslím vylisované za sklom, ale 3D. V priestore sú kvety, trávy a konáre stromov aj s listami. Riadne uchodení a vymúzeovaní sa ešte občerstvíme v parku a máme dosť.
Večer ideme ešte do Tukana na net, lebo som nechal nejaké veci rozbehnuté, dáme parádny ďumbierový čaj s mätou a nakoniec nás o 22.00 vyhodia, že zatvárajú.
D19: 2014/05/18 Kišiňov
Zase pracovný zákvas v Tukane, dnes bez konopného kafe, ale zato máme fajné volské očko na rajčinovej bruschette. Tu to volajú omeleta. Dnes sme hotový pomerne skoro, v mäsiarstve i pre zmenu kúpime 300g lososa, bagetku a ružový sekt a poď ho do parku. Na lososa som bol veľmi zvedavý a je výborný. Len je taký silný, že máme málo chleba. S tými naplátkovanými údenými sa to dá ťažko zrovnávať.
Dnes je v meste nejaký cyklistický event, tak sa všade mocú ľudia v žltých tričkách a tlačia pred sebou bicykle. Keď nás obzeranie ľudí omrzí vyberieme sa do populárnej vinotéky, že skúsime nejaké iné vínka a dozásobíme sa šumivým. Pokoštujeme, kúpime ešte na skúšku sekty od iných producentov, lebo sme vyrátali, že dvaja môžeme doviezť spolu 10 fliaš.
Chlapík je milý, dobre hovorí po anglicky a vyrába aj vlastné vína. Často cestuje do Talianska, kde robieva rozhodcu na vínnych súťažiach. Moldavsko je malá krajina, má iba 4.5milióna obyvateľov, no sú 7mim najväčším exportérom vína, a export vína tvorí 50% exportu a víno predstavuje 25% HDP.
Odporúča nám ísť na východ, do Štefan Voda, no nie je to naším smerom, tak si to necháme na budúce.
D20: 2014/05/19 Kišiňov → Rumunsko
Ráno si privstaneme na plávanie – vstup 06.50. Je to menej hektické ako v piatok podvečer. V kľude si dám 30min s pomerne disciplinovane plácajúcimi pajkami, ktorým musím vysloviť pochvalu, že plávali pekne krásne do kruhu. Po jednej strane tam, a po druhej späť. Traja sme sa tam úplne fpohodke zmestili.
Vyplávaní ešte pokúšame dohodnúť masáž, ale je ešte veľmi skoro a i keď mi v piatok hovorila masérka, že robí od ôsmej do ôsmej, nedá sa jej ani len dovolať. Asi riadne víkendovala.
Na posledné raňajky v Moldave zapadneme do Tukana. Vajko je dnes horšie, makový čízkejk iný – čerstvý a zabudnú nám donieť detox čaj. Poštudujeme ešte trochu cestu a vyrazíme. Je skoro čas obeda a cesty sú pomerne kľudné, ak nerátam samovražedných chodcov, ktorí sa bez váhania hádžu na prechod pre chodcov. V trojpruhovom kruháči skoro nabúram do pána predo mnou, ale nakoniec už valíme po hrozne rozflákanej M3. Vôbec to nie je diaľnica a ani sa to nepodobá na M1. Je to dosť zlé. Miestami, hlavne v mestách je to trochu lepšie, ale čím sme bližsie ku hraniciam, je to horšie a horšie. Úseky ideme po vyjazdenej tráve popri ceste, miestami 20tkou. Najhaluznejšie sú pravouhlé zákruty, akoby sme obchádzali polia. Nechce sa mi veriť, že toto je Éčková cesta.
Neprešli sme ani 200km a máme dosť. Zapicheme to pod orech a v krásnom počasí si v tieni orecha s výhľadom na valiace sa obláčiky a vlniace sa žitko spravíme pikniček s nejedným šťastným koncom.
Skúšame cikpauzovať i natankovať pred hranicami, že dáme doplna lacnej nafty, no nikde sa nedá platiť kartou a my sme za posledné nakúpili piknikové potreby vo forme šunky, šalátu a bagetky. Na poslednej benzínke nám ale deduško vysvetľuje, že o 7km bude benzínka, kde sa dá platiť kartou. Bolo to síce viac ako 10km, ale bol tam Lukoil a za 17.70Lei (94centov za liter) tankujeme plnú. Pozerám ako chlapík s rumunskou ŠPZ prifrčí od hraníc, natankuje dve bandasky, plnú a ešte nacúva jedným kolesom na drevený hranol a dočapuje do nádrže, čo to dá. Asik mu to tesní lepšie ako na našej Fábii, lebo tam to smrdelo benzínom aj bez prečapúvania.
Peklo pokračuje na hraniciach. Prechod nám trvá skoro dve hodiny. Moldavskí colníci sa strašne čudujú, že či niečo nevyvážame. Mi to príde celkom úlet, lebo však to by malo hlavne zaujímať tých dovozných – rumunských colníkov. Dokonca chcú vidieť aj vodičák – to je novinka. A príde aj na cestnú daň. Asi sme aj vychytali zmenu colníkov, lebo na rumunskej strane čakáme pred nudiacou sa colníčkou 45min, kým nám príde pohraničiar skontrolovať doklady. Pohraničiar i colníčka sa spýtajú, či nemáme čo deklarovať a colníčka dokonca nechce otvárať ani kufor, ani dvere. To je tiež nové. Do pekla, to sme kľudne mohli kúpiť ten 7pak vínnych fľaštičiek, čo Katka tak veľmi chcela pre ocina.
Cesta na rumunskej strane je dramaticky lepšia, náladu mi kazia len koľajnice, čo ju lemujú a my musíme po nich jazdiť, akonáhle nejaký exot zaparkuje na kraji cesty.
V Lidli si kúpime vodu do zásoby a zapichneme to na fajne vyzerajúcom parkovisku pripomínajúcom to zo Solúna.
Z ranného vstávania sme takí unavení, že nepozeráme ani GoT, čo som ráno stiahol v Tucano.