D22: 18OKT2024 Huaraz: Chavín de Huántar, operácia Aguilas (Sokolíci)
Dnes vyrážame za dejinami. Po raňajkách nás príde zobrať mladá z agencie. No namiesto toho, aby nás odviedla na roh do busu, si s ňou dávame hektický beh do cestovky Lalo tours, blok nad hlavným námestím. Tu našťastie aspoň majú WC. Pýtam sa naň prvý, no i tak ma predbehne mulatka v žltom pršiplášti. No nič, aspoň si omrknem šiltovky v susediacom obchode. Zjednám aj cenu z 35 na 30, no nie je čas na shopping. Prihovorí sa mi náš nastávajúci sprievodca a veľmi ho teší, že v Československu už máme demokraciu.
Po nejakom čase nás odoženú na ďalší roh a konečne nastupujeme do mini busu. Potom sa vozíme kol dokola a zastaneme na náprotivnom rohu, vedľa kaviarne. Pokúšame si kúpiť náš prvý dátový balík, čo sa tvári že ide, až kým netreba platiť. Platba zlyhá lebo ju treba potvrdiť na druhom telefóne bez internetu. Našťastie som všetkými masťami mazaný, vybehnem do kafíku a vypýtam si heslo na inet. Ten našťastie dočiahne aj do busu, a na druhý pokus K potvrdí platbu a máme internet v telefóne. Ten balík, čo sme dostali k SIMke už dávno vypršal.
Potom konečne vyrazíme. Sprievodca El Profe (82 ročný dôchodca, bývalý profák na strednej škole), nám predstaví šoféra Johnnyho a vypráva a vypráva. V buse sme ako v škole, musíme byť ticho a bez mobilu. Sem tam kladie kontrolné otázky. Za mestom zastaneme a čakáme na taxík, ktorý dovezie dvoch oneskorencov.
Profáka to nevykoľají a pokračuje vo výklade. Zopár detailov:
Cordiliera Negra sa preto volá čierna, lebo nemá sneh a tiahne sa 160 km.
Cordillera Blanca (180 km) je biela, lebo je zasnežená. Má cez 650 vrcholov a cez 550 lagún.
Po čase sa dedko asi unaví alebo urazí, lebo tirádu ukončí a dovolí nám vytiahnuť telefóny. Sadne si vedľa nás a podriemkáva.
Prvá zastávka je Laguna Querococha (3980 m), pofotíme si ju a ja si nájdem peknú skalu na malú potrebu. Sú tu malé lamičky s háčkovanými klobúčikmi na fotenie sa s turistami.
Potom zastaneme len tak pri ceste a na náprotivnom svahu nám dedko ukazuje trávnatý fľak v tvare mapy Perú. Tú ešte nemáme úplne v merku, takže nám ju nemá ako a čo pripomínať.
Stále stúpame a na koniec ideme cez tunel De Kahuish (4516 m, jeden z najvyššie položených tunelov na svete (v XX storočí najvyšší, 483 m dlhý). Za tunelom je veľká socha Ježiša – Cristo Blanco – postavená talianskymi misionármi. Potom už len klesáme dole. V zákrutách nejaký lokálny dedko lopatou opravuje cestu – štrkom zasýpa jamy a pýta peniaze od prechádzajúcich vodičov.
Konečne dorazíme do Chavín de Huantar. Bus nás vyhodí priamo pred vstupnou bránou, kde si kupujeme lístky. 15Sol na hlavu. Domorodá teta predo mnou je taká zmätená, že kým pochopí že sa dá platiť kartou bez poplatkov, tak ja už otŕčam moju, že za dvoch (2x15S). Nepomohlo, musím vydržať, no klapne to. Vnútri máme trochu času na toaletu a už nás El Profe ženie cez ruiny ako stádo chrtov na tréningu. Ledva stíhame a postarší účastníci ani nie. Najprv argumentuje, že je toho veľa a potom, že bude pršať, úplne posledný argument je, že múzeum je otvorené len do 16:00.
Sídlisko nad sútokom dvoch riek je viac ako 3.000 rokov staré. Majú tu velikú plochú pyramídu stavanú v 4 etapách. Plochá, lebo nemala špic ako v Egypte. Potom veľké štvorcové ihrisko so sedením po každej strane (14x14m). Niečo ako koloseum, len štvorcové a zapustené do terénu. Potom je tu ešte viacero menších stavieb. Bolo to ceremoniálne, religiózne, veštecké centrum.
Na jedných schodoch sa Profe znenazdajky pýta, kto má vodu. Nič netušiaci mladík sa prihlási a ukáže poloprázdnu plastovú fľaštičku, sprievodca mu ju vytrhne z ruky a poďho oblievať schody, aby sme videli nepatrné hlavy hadov, ktoré za sucha moc nebolo vidno. Je pravda, že keď to omočil, tak to vystúpilo, ale v tom istom okamihu som sa zaprisahal, že dedkovi určite vodu ponúkať nebudem. To čo tu vidíme ani zďaleka nie je to ako to bolo. Ruiny boli obložené kameňom, a v dôležitejších stavbách to bolo bipolárne. Polka priestoru obložená čiernym a druhá časť bielym kameňom. Jing a jang, ako hovorí šéfko. Popod celý komplex je vybudovaných 46 kanálov a Profák hovorí, ako hlavným kanálom odtekali hlavy a krv a iné časti tiel. Okrem zvieracích tu vraj totiž praktikovali aj ľudské obete. V ceremóniách taktiež hojne používali omamné látky, najmä mezcalín z hojne rastúcich kaktusov San Pedro. Máme dokonca aj to obrovské privilégium obzrieť si väznicu, alebo skôr skladisko polomŕtvych obetí. Tie boli skladované postojačky, vyviazané rukami nad hlavou na skalných “vešiakoch”, plece pri pleci. Netuším ako si utierali zadky… ale možno sa posrali ešte skôr ako ich vopchali do pivnice. El Profe nástojí, aby som sa naranžoval na fotku. Ja som na zem dočiahol, ale neviem akí boli ľudia pred 3000 rokmi vysokí. El Profe odrazu povie, pred 3000 rokmi boli všetci takí giganti ako ja, no neviem…
7 bolo sväté číslo a je to tu zapracované na každom kroku. Majú tu kruhové nádvorie s priemerom 21m a podzemný labyrint, s už zmieňovanou špajzkou na obete.
Celá paráda je obohnaná Lanzón de Chavín – 4.5m vysoký múr dekorovaný Tenon heads (ľudské hlavy s animalistickými črtami, alebo pod vplyvom omamných látok).
Keď prišli dobyvatelia – Španieli – zobrali všetko vzácne (kovy, šperky) a ostatné pohanské artefakty (keramiku a čo sa nedalo ľahko odniesť) rozbili. Obili aj hlavy z obranného múra. Zostala len jedna jediná. Vchody dovnútra boli poschovávané výsadbou zelene.
Obité hlavy a trúby s veľkých (Strombus) mušlí máme neskôr možnosť vidieť v múzeu.
Druhá pohroma prišla v 20 storočí, keď zemetrasenie uvoľnilo lavínu blata a kamenia a zalialo väčšinu komplexu až do výšky 14 metrov.
El Profe sa ešte na poslednej zastávke modlí, aby nepršalo, ale nepomáha. S prvými kvapkami bežíme von z komplexu. Vonku nás ale bus nečaká a tak bežíme ešte cez polku dedinky. Dedko nakukne dnu, že či sme všetci a zmizne. Šofér nás neveriacky spočíta a zistí, že sme všetci. Pokúša sa kontaktovať sprievodcu – asi nebývajú bežne v tejto kombinácii, a nakoniec cúvame v hustom daždi späť tú polku obce pred bránu komplexu. Tam naložíme sprievodcu, ktorý chabo čosi vysvetľuje a preparkuvávame to pred múzeum. Tám nás v lejaku vyhodia, kupujeme na kartu ďalšie lístky (2x10S), ktoré ešte nedávno boli v cene komplexu a zoraďujeme sa na recepcii. Cez múzeum preletíme treťou kozmickou. Moc si z toho nerobím, lebo na konci čakám aspoň pol hodku rozchod (za tie prachy), ale prd makový. Vypálime do utíchajúceho dažďa a tento raz nám naozaj chýbajú dvaja ľudia. Sprievodca z busu vykrikuje až spieva meno našej skupiny, Aguilas! Aguilas! Agilas!, že treba ísť do busu. Trvá to asi 5 minút, kým sme všetci.
Posledná zastávka je v reštaurácii. Mali sme so sebou viacero snackov, a nie sme moc hladní, tak si dáme len pivo a 1/2 cuya na pikantný spôsob. Chceli sme aj ceviche zo pstruha, len ho nemali. Objednávame si ako prví, ale polku morského prasiatka nám donesú až keď polka busu už je. Na prasiatku moc mäsa nie je. V podstate len trochu na prednej a zadnej nohe. Koža je hrubá ako na prasati, no gumená, nedá sa to rozžuť. Má trochu rybaciu príchuť a K si myslí, že je to z friťáku, kde robili aj všadeprítomné pstruhy, no ja si to nemyslím. Tá chuť ide aj pod kožu. No moc veľká sláva to teda nie je. Ešte by som to možno niekde vo vyhlásenom podniku skúsil, ale asi až po druhom pive.
Nasleduje dlhá a únavná cesta domov. Dedko väčšinu prespí. Vyskakujeme spolu s domorodcami na námestí Belén.