D001: 08.11.2018 Prievidza → Brno → Praha
Od radosti, že ideme fuč a dokonca stíhame aj raňajky na stanici som taxíkárovi nechal americký 18%-ný tip. V UP café na našej staničke sme si dali celkom fajný kroasantík s mega machiatom, ktoré by som už skôr nazval kapučínkom. Mali sme dobré miesto a videli na busy, tak K vyrazila dopredu, kým ja som dojedal. Pri odchode som zabudol veľký vak a spomenul si naň až keď som za sebou zatváral dvere. Vrátil som sa späť ako ťupík. Vodič mal zo mňa tiež radosť, lebo som doniesol vak po nakladacej dobe. Za odmenu si potom odomňa vypýtal EURo za batožinu.
Som čerstvo chorý, tak v Brne nejdeme smažiť do mesta, ale Denisa nás nakladá s thajskou polievčičkou a sushi do auta a kvasíme u nej doma. Belinka nám chýba a decká sú radostné, keď prídu zo školy domov a my sme „TO Prekvapenie“. Vesna skúša inlajny (korčule), tak jej popri práci na Denisinom novom 27“ moňáku upratujem dráhu (dosť nebezpečne sa tvári vysoký rebrík na jednom rohu) a stopujem koliečka.
Upchatým Brnom sa pomaly šuchtáme na stanicu pred Grand Hotelom. Ešte dobre, že máme časovú rezervu. Na stanici sa zhodou okolností stretajú oba smery nášho busu. Prvý príde z Berlína do Budapešti, má také isté číslo spoja ako náš. My ale ideme popačným smerom, do Prahy a nie Bratislavy. Po pár minútach meškania prichádza náhradný bus – 2 poschoďák. Cesta do Prahy ubehne bez problémov, ide nám aj net. Večeriame na Marjánke čakajúc na Adélu. Majú tu mega porcie. Tatarák je parádny, dosť pre dvoch a lacnejší ako u nás. Katkin kuskus spláchneme naším posledným pivom. Adéla sa k nám pridáva a pomáha s kuskusom.
V noci sa už cítime choro obaja. Prešlo to aj na Katku. To bude radosť cez 30 hodín v klíme.
D002: 09.11. 2018 Praha → Dubai → Manila
Aktuálna appka na taxíky je Taxify. Prvá jazda má 300CZK zľavu (Radíkov tip). Ne letisko to ráno ukazuje pod 240CZK, tak máme aj rezervu. Ideme okolo hrozných zápch, no tie sú naštastie nie naším smerom. Taxikár z bývalého ZSSR nás vykladá a kričí “rape me” (“znásilni ma” – známy song od Nirvany). Kým vôjdeme do letiska mi to vŕta v hlave no potom sa mi rozsvieti, že asi hovoril „rate me“ (ohodnoťte ma – v Taxify Appke). Príde mi to celkom vtipné, tak si dám na tom záležať aby som mu dal 5 hviezdičiek.
Nakúpime péčko, buchtu a jogurty v Bille a po raňajkách ideme cez security. Stále nie je jasné z akej brány ideme a dozvieme sa to až 30 min pred boardingom. Príde mi to celkom fail, lebo to spôsobí celkom chaos. Smart Wings je ináč celkom deluxe, majú víno od Znovínu. Veltlín zelený sa celkom dá do striku. Jedlo je nie úplne najhoršie. Dostaneme aj Tatranky ako olovrant. Môj spolusediaci je buď masový vrah alebo kriminalista, lebo si celý čas číta len rubriky o vraždách a znásilneniach a to dokonca v časopise na to špecializovanom (v češtine).
V Dubaji nastáva pekný chaos, lebo sme pristáli na Termináli 2, ktorý nemá napojenie na T1 a T3. My letíme z T1. Máme 5 hodín na prestup, tak si dáme čas na preverenie možností. Spolu s nami je zaháknutý aj Fín Artur letiaci do Goa (India) pomáhať s hostelom. Inštalujeme a čekujeme taxi apky a všetko je drahé ako šľak. Píšem aj do Kiwi.com, že akú letenku nám to predali. Fín čekoval aj pešiu vzdialenosť – je to 8 km, ale vonku je tma a celkom teplo, 2 hodky by som nechcel skúšať. Nakoniec je to najlacnejšie taxíkom stojacím vonku. Tvária sa, že by to malo byť tak 40-42 Dirhamov (okolo 10EUR). Artur už vytiahol peniaze z bankomatu a chce ísť s nami napoly. Tak sa vezieme, nech sme už tam. Nakoniec sa taxameter zastaví na 47AED. Artur to zaokrúhli na 50 a my mu dáme $7. Rozlúčime sa a už sa viac nevidíme.
Do Manily máme mega lietadlo napakované Filipíncami s mega veľa batožinou. DBX sa nám moc nepozdáva. Tiež čakáme do nejakej 22:00, kým ohlásia bránu. Je to tu väčšie ako v Prahe a tých čakajúcich je riadne veľa, takže nie je kde sedieť.
D003: 10.11. 2018 Manila → Cebu City
8:50 hodín je dlhá noc. Sedíme vedľa seba cez uličku a K má z druhej strany malé, čo grcia vždy ako mu mamka podá fľašu s mliekom.
V Manile máme na letisku 10 hodín na prestup. Pôvodne sme chceli vybehnúť za Miťom, no on má limitovaný čas, my sa necítime najlepšie a tak. Zamieňame nejaké doláre. Na prízemí majú celkom slušný kurz (P52.72). Internet majú na dve hodiny zadarmo, ale treba mať lokáne telefónne číslo na registráciu. SIMku kupujem vonku pred letiskom, lebo vnútri mi chcú predať až od P600(4GB). Vonku mám 2GB na 30 dní za P300. Ideme sa napapať do lokálneho podniku, kde jedlo servírujú zabalené do banánového listu a papiera. Ešte stále nemáme ubytko a priletíme do Cebu City až pred polnocou, tak bookujeme rovno dve noci.
V Emirátoch majú nejaké problémy a nám už došli baterky v notebookoch, tak ideme na omšu. Tam sú totiže nabíjacie stanice. Internet, už vďaka lokálnej SIMke, máme letiskový. Riešim čo treba a pochechtávam sa, keď kňaz recituje alebo popevuje a z PA mu do toho ručí oznámenie o odlietajúcom lietadle. Prvýkrát sa to (márne) snaží prekričať, potom už len pokračuje obvyklým tónom. Nikdy ale neprestane. Keď nám jedlo pretrávi využívame čas a dáme si super masáž v jednom z dvoch SPA na najvyššom podlaží Terminálu3. Po hodinke v polohe v ležmo a slušnej masáži sa cítime znovu zrodení. Pravda je, že som v polohe na chrbte aj zachrápal. Únava, choroba, všetko opadlo. Navečeriame sa v inom podniku s ázijskými jedlami a poďho na lietko.
Na letisku Mactan Cebu City berieme GrabTaxi (malo by stáť P240-420). Majú aj čistý Grab za 300 ale je už po polnoci, žiadna premávka tak to riskneme. AllSon‘s Inn je ubytko s výťahom. Izba pekná, čistá, s klímou a teplou vodou. Keď sme sem s Grabom fičali nevyzeralo to veľmi bezpečná lokalita, to bolo asi tými skratkami. Uvidíme ráno.
D004: 11.11. 2018 Cebu City
Dnes je Martina, miesto sneho nám trošku v noci spŕchlo. Spíme 12 hodín, dobre, že sme si bookli izbu rovno na 2 noci. Nechcelo by sa mi o dvanástej znova bookovať a už vôbec nie sa presúvať. Zaujímavé je, že na Agode 9(<P800) je tá izba lacnejšia ako dole na recepcii (P1300).
Prichádza nepríjemné prekvapenie z Grabu. Dnešný nočný taxík stál nakoniec P500 (miesto mojich vytúžených P240), tak to reklamujem a snažím sa na to nemyslieť. Treba čeknúť taxíky vonku a asi radšej zobrat fixný Grab za P300 ako GrabTaxi za 240-420).
Zmôžeme sa na jediné jedlo o 15.30 na terase na 5tom poschodí. Výhľad je parádny, zelené rozorvané kopce v diaľke vyzerajú ako na Havaji. Mesto pred nami je zaplavené zeleňou a sem tam trčí vyšší dom. Objednáme si litrové pivo, no čašníčka zmizne a už sa nevráti, tak skúšame ešte u chlápka, čo upratuje stoličky. S tým to klapne. Pocuckávame Červeného Koňa (Red Horse – silné filipínske pivo), kocháme sa výhľadom a dramatickými oblakmi a čakáme a čakáme.
Jedlo celkom trvá a donesú ho prikryté potravinárskou fóliou, všetko zvlášť – hlavné jedlo a prílohy na samostatných tanierikoch. Pochutíme si a cestou dole si na druhom poschodí objednávame masáž o hodinu. Chceme dvoj hodinovú thajskú (P600), ale recepčná sa nám snaží predať niečo iné. Keď neuspeje, chce aspoň polku peňazí ako zálohu. Masáž je fajn, ale nie taká blahodárna ako na letisku. Masér nemá také zveráky namiesto prstov a zdá sa mi to už zbytočne dlhé. Taktiež asi neprospieva, že je to hneď nasledujúci deň. Stále ale fajn, lepšie ako rýľovať celý deň záhradu.
Večeráme Milu napoly a tekvicové semená. Zalejeme to depresívnym škandinávskym filmom z rodinného prostredia a pokúšame sa zaspať o 7 hodín skôr ako normálne.
D005: 12.11. 2018 Cebu City
Raňajky na streche hotela sú zase zasáčkované. Je konečne pondelok, tak ideme vo výpeku do mega obchoďáku Ayala Center zameniť a vybrať prachy. Ani nie 10 metrov je na chodníku zosušený prejdený pes. Iba taká zlisovaná koža s pár chlpmi a náznakom pazúrov. Všetko zvnútra je už zrejme vyjedené. Keby sme chceli, tak sa určite za P7 odvezieme potetovaným jeepneym (pomaľovaný americký vojenský gazík prerobený na busík), ale hovoríme si, že nachytáme aspoň trochu slnka cestou a prejdeme sa. Zaujme aj propagandistické grafiti lokálnej polície. Múr stanice je pomaľovanými neuveriteľnými výjavmi ako dobrý policajt vždy zachráni deň, nech sa deje čo sa deje. Témy zahŕňajú náboženstvá, zneužívanie detí i omamné látky Cestou vidíme dych vyrážajúce kontrasty – úbohé chatrče a moderné vežiaky. Vrcholom je samotné centrum s luxusnými butikmi a zlatníctvami.
V zmenárni je úplne super kurz (P53.10 za USD) tak meníme zvyšnú kešovku a poďho nakupovať. Supermarket je skôr pre belochov, sú tu samé importované veci. Mäso ale vyzerá slušne a cenovo prijateľne, škoda, že nemáme kuchynku. Berieme čaj a servítky na nos a 1.78EURový obnos platíme kartou (Revolut), aby sme pozreli, aký je kurz online (aj keď je to prd platné, lebo sa menia EURáše a nie USDoláše).
Cestou cez komplex nájdeme aj domáci supermarket. Tiež je tam veľa importovaného, ale menej luxusného. Z toho všetkého chodenia nám vytrávilo, tak sa prejdeme do krásnej záhrady s reštauráciami. Na troch poschodiach všade navôkol ich je toľko, že si nevieme vybrať. Hlad nás ale donúti a zapadáme do mongolského grilu. Tu si človek naberá do pridelenej misky surové ingrediencie, ktoré mu potom uvaria. Majú aj možnosť (lacnejšiu) zafajkať želania na papierik a obsluha to všetko urobí. Iná možnosť je bufet – všetko čo zješ. Tu ale treba vždy dojesť misku, inak ju bude treba doplatiť.
Napapaní sa zastavíme ešte v HSBC cez ulicu, kde vyberáme hotovosť. Sú to (pokiaľ vieme jediné bankomaty bez poplatku a s maximálnym výberom P40 000).
Cestou naspäť sa K do sukne zahryzne pouličný havko. Asi sme sipredsa len mali dať tú besnotu preočkovať. Takto nám musí stačiť šetrný šlučík barackovice z Podhorian (ďakujeme Mati) a zaslúžené pivo na terase. Strašne sme znavení, tak si trochu zdriemneme a fujazdíme na večeru na terase.