D026: 14DEC2016 Palua Pangkor → Cameron Highlands
Ráno chceme ešte plážovať a odísť až poobede, no počasie je naprd – stále mrholí. Tak zahájime úprk v daždi. S vakmi prejdeme až na stanovisko taxíkov, lebo všetky taxany na uliciach sú plné alebo idú niekoho zobrať a na našej a ani susednej recepcii nie je nikto, kto by nám taxík privolal. Na stanovisku nám kážu naložiť vaky do taxíka číslo 1357, príde šofér na mopede a poďho do prístavu. Cestou sa dosť intenzívne stavia- dovolenkovo vyzerajúce apartmány. Tam mu za oboch zaplatíme 15R. Všetky taxíky sú ružové mikrobusy. Loď späť na pevninu je zadarmo, ale čakáme asi 15minút. Asi sme prišli kúsok po odchode predchádzajúcej.
Na stanici si kúpime lístok na bus do Ipohu a vraciame sa ku prístavu na obed. V obchodíku mi predavač poradí celkom slušnú ploskačku whisky za 18R. Toľko stojí veľké pivo v 7-Eleven. V Ipohu musíme ísť na diaľkovú stanicu na diaľnici a čakať na bus do Tanah Rata v Cameron Highlands. Odmenení sme organickým čajom s liči, ktorý sa perfektne mieša s whiskou. Cesta do kopcov v buse plnom turistou potom ubieha oveľa rýchlejšie. A aj krajina za Ipohom je pekná – posiata útesmi vápenca, na ktorých si miestami pochutnávajú bagre a iná kameňolomná technika.
Bus nás vyhodí na hlavnej ulici v mestečku Tanah Rata. Toľko bielych pokope sme ešte v Malajzii veru nevideli. Jednoznačná turistická jednotka. Ubytujeme sa vo veľkom lodge, kde nás mladí Ostraváci uisťujú, že nemajú ploštice a je to tu super. To šetko sa uvidí v noci a zajtra, teraz narýchlo vybalíme mokré veci a poďho jesť. Zapadneme na indiu, kde nás turisticky obtiahnu a zaúčtujú si 18R za vzorku šiestich zeleninových jedál bez ryže. U Indov je v podnikoch často bufet, kde si podľa nepísaných a nám neznámych pravidiel naberie človek čo chce a oni mu povedia cenu. Tá sa nám však zdá v tomto prípade absurdná.
Večer nám ešte zaklope divná babka – Američanka od vedľa. Že si nemáme sušiť veci na kreslách, lebo ich pes pozhadzuje. Kreslá totiž patria 9 mesačnému šteňaťu, ktorý na nich spáva. Vyzerá to tak, že si babka osvojila Dunča z ulice i keď je to pravidlo č. 2, aby si hostia na ubytovňu nevodili zverinu. Pravidlo č. 1 je, že za prinesený alkohol sa platí korkovné. My máme otvorenú ploskačku, ale to sme kupovali ešte, keď sme ani nevedeli, kde budeme spať a ani tu z toho nepijeme. Inet je pekne naprd, často sa ani len nepripojím ku wifine. Večer končím na schodoch za budovou, kde je akýsi nezaheslovaný AP. Je už celkom sviežo.
D027: 15DEC2016 Tanah Rata, Cameron Highlands
Ráno objavím, kde pramení nezaheslovaný internet a dokonca aj horúcu vodu. Inet je spolu s vodou v Jungle bare. A dokonca ide dosť rýchlo. Bar je obložený fľašami z alkoholu. Prázdnymi, s farebnými tekutinami alebo plnými hliníkovými otváratkami z plechoviek. Podlaha je udusaná hlina, je tu biliardový stôl, malý vysvietený budhistický oltárik a starodávna sušička na prádlo vykurovaná plynom – so šľahajúcim plameňom v ľavom hornom rohu. Dosť úlet, škoda, že nemám telefón aby som to cvakol. Ranná konzultácia s Ostravákmi nás neurobí múdrejšími, ale aspoň vieme, že sa dá stopovať.
Plánujeme návštevu čajovej farmy a tá je 4km od mestečka, čo sa ukáže dosť drsná zostupovačka kľukatou asfaltkou a smradľavou premávkou. Ale zvládneme to a najprv sa odmeníme jahodovou dreňou a po prehliadke čajovej záhrady aj konvicou slabšieho čierneho čaju a koláčikmi. Posilnení klesáme ďalej až na samotnú farmu, kde na bráne za 2R dostávame na ruky návštevnícke náramky.
Plní energie klesáme do údolia – čajovej záhrady a posilnení slnečnicovými semienkami sa rozhodneme vyraziť traťou číslo 6 späť to mesta. Naviguje nás telefón a vyzerá to byť blízko. Zhruba 4cm na obrazovke. Je zatiahnuté a čajové sady vyzerajú tak romanticky. Šlapeme do kopca, z betónového chodníčka odbočíme popri potôčiku lemovanom úžitkovými rastlinami, ktoré obľubujú vodu. Okolo sú stále pekné čajové sady, ale priamo pri vode pestujú kadejaké strukoviny a lopúšiky. Míňame partičku turistov so sprievodcom a dvoch školákov s taškami, prakmi a z kože stiahnutou žabou. Neviem, či mi típci rozumeli, ale tvárili sa, že žaba bude dnes na večeru.
Pred prvou dedinkou zle odbočíme na cestu a riadne si nadbehneme do kopca. Musíme zschádzať cez celú dedinu so sliepkami, kačkou, psami a motorkami, strmo dole na asfaltku a potom zase strmo hore stúpať. Míňajú nás 4 motorky s jazdcami v rovnakom firemnom tričku. Asi im končí šichta. Asfaltka ide hore kopcom na hlavnú cestu, ktorou sme šli dole z mestečka. Ešte stále je pod mrakom, dá sa to a máme možnosť to zabaliť. My sa žiaľ rozhodneme pokračovať. Odbočíme z asfaltky dole do údolia osadeného vysokým napätím. Skoro ako u nás v PD na záhradke. Stráne sú pokryté terasami s fazuľou a cuketami. Dolina sa zužuje a ku koncu stretávame mladíka ako postrekuje trávu medxi terasami akousi smradľavou chémiiou. Prihovorí sa nám, no my to moc nechceme ňuchať a tak sme struční.
Sranda sa skončila, keď sa oblaky rozostúpili a začalo pripekať viac, ako sme mali vody. Teda vodu sme ani nemali, len 2 sáčky žltého liptonu v 1,2litroch vody. Z ktorej už pred výšlapom polka chýbala. Ešte aj z prechádzky a mierneho kopčeka sa vykľul riadny výšľap. Po posledných políčkach a pár kroch feferónov a čili je už len strmá, zľahka presekaná a jemne obchnute blatová šmykľavá džungľa. Od zarastenej brutality to chráni len hrozivá prítomnosť elektrických stĺpov a chabé pokusy to pod nimi prečistiť. Robíme si prestávky na veterných miestach aby nás osušilo a zúfalo upierame zraky hore dolinkou, či neuvidíme nejaký tieň. Zo 4cm na telefóne sa vykľuli 4hodiny nám už došiel čaj, čo sme srkali po dúškoch. Už dávno si nemyslíme, že táto výprava bol skvelý nápad. Mali sme to zobrať z prvej dediny rovno na hlavnú.
Na vrchole stúpania sa na predposledný elektro stĺp znáša hmla. Sme 1600 metrov nad morom a takí zničení, že si priamo pod stĺpom musíme oddýchnuť. Úplne ako na záhrade. Obdivujeme divé orchidei a mäsožravky a tajne dúfame, že zvuky z okolitej džungle nie je natešená komunikácia ľudožravých opíc, ale len radostné i keď možno trochu zachrípnuté vtáčiky. Zmráka sa, stmieva sa, džungľa sa blíži a my nemáme moc chuť zisťovať, čo presne sa z nej ozýva. Podľa mojich optimistických výpočtov sme ešte aspoň polhodku od posledného stĺpa. Tak si ešte trochu k nemu vystúpame a sme na konci chodníka č. 6. Doprava sa džungľou smtrmhlav dole do mestečka rúti chodník č. 10. Aspoň dúfame, lebo telefón je už v núdzovom móde a moc sa s nami na tému aktuálnej pozície baviť nechce. Keď nás konečne objaví sme už 5 minút dole kopcom, síce správne ale prepásli sme vrchol, ktorý bol zamaskovaný za stĺpom. Rozhodneme sa na to ale vykašľať, lebo aj zajtra je deň a kopec neutečie. Navyše počasie nevyzerá moc pozitívne. Stretávame párik s postarším pánom a ja im na rovinu pdporúčam to otočiť po vrchole. Určite nepokračovať po desiatke ďalej.
Moj optimistický odhad sa ukázaj taký ako bol – optimistický. Z polhodky bola hodina. Ku koncu bolo pár nejednoznačných odbočiek a navigoška moc nepomohla, ale nakoniec sme skončili v magickej kaméliovej záhrade. Kamélií kvitlo pomenej, ale bolo veľa antúrií, nejaké ten amarylis a bol veľmi dobrý pomer medzi divočinou a záhradným inžinierstvom. Pravdupovediac divočina vyhrávala, ale nebolo to na škodu.
Po ceste sme sa dostali do centra, kde sme si kúpili 1,5l rehydraťáka za 3R a polku vypili od smädu. Keď sme sa trochu pozviechali nakúpili sme ešte darčekové čaje a nechali si poradiť s reštauráciou. Ind nás poslal do indickej, kde sme sa najedli za 9R a pre istotu sme ešte v malajskej dali jedny cestoviny za 5R – reku nech doplníme energiu. Večer sme na internete v Jungle bare a je tam celkom živo. Pripitý majiteľ sa každého pýta zkadiaľ je. Príde veselá partička a 9mesačné šteňa vyskočí ku mne na gauč, dobre, že ma nezhodí.
D028: 16DEC2016 Tanah Rata, Cameron Highlands
Po včerajšej vychádzke ostávame zakvasení. Vyspávame a raňajkujeme roti palacinky na tržnici kúsok od ubytka. Zbehnem po zabudnutý dvojsimkáč a K ma už čaká so sardinkovou a vajcovou palacinkou. Chlapík vyberie z rajčinovej konzervy pár rybiek, v antikorovom hrnčeku ich vidličkou rozmixuje s nakrájanou cibuľou, vajcom a čili. Potom to celé zapečie. Vajcovú poskladá prázdnu a na to rozbije vajce, ktoré k nej pripečie. Pochutnáme si a ideme zaniesť prádlo. Majú super cenu – 7,5R za tri kilá prádla. V George Towne sme platili 4,5R za kilo. Čo ale nie je super, že je 10 hodín a práčovňa je zavretá. Ideme teda zronení do susedného obchodu a kupujeme simku. Simka v mojom 4G telefóne nefunguje, no musím ju zaplatiť, lebo už je aktivovaná na môj pas. Chcem aby šla v novšom telefóne, lebo víkendové extra 2GB sú len na 4G sieti. No čo už, stojí to len 10R a prinajhoršom to pichnem do dvojsimkáča. Simka má šikovný adaptér na plnú veľkosť.
Pracujeme v džungľobare a na obed si výjdeme do záhradky kamélií na HH. Simku som napchal do slotu s kúskom hrubého papiera zo simkového obalu a máme vlastný internet. Po prvýkrát 4G. Voláme s Maťou a zdieľame s ňou našu radosť podčiarknutú liči smršťou.
Naspäť v meste si dáme obed u Indov. Teta nám nechce dať menučko, že si máme sami naklikať. Poučení si ale necháme od nich naložiť za 9R bez mäsa a odchádzame spokojne napapaní a príjemne vyštípaní.
Na hoteli nás víta veľký počet múch u babky od vedľa, hádam nezomrela, dúfame. Asi tam len má mäso pre psiska.
Pred odchodom na večeru nás babka vydesí, že bude pršať. Tak je teda ešte medzi nami.
Kórejsko japonská reštika servíruje super bibimbap – ryža s mäsom v zapekacej mise. Ryža je naspodu pripečená od misy a vďaka tuku z bravčoviny chutí trochu ako hurka. Pražená ryža s kimchi je dobrá i keď prekvapivo moc neštípe. Ako predjedlo sme mali kimchi v ryžovom ceste – to chutilo ako pikantnejšia kyslá kapusta. Dali sme si k tomu čajník nejakého super čaju – kráľovna odpustenia a veru šlapal dlho do noci. Moc dobre sme sa nevyspali.
Cestou domov sa rozprší, keď ideme akurát okolo liquerstoru, tak kúpime ešte darčekovo balený čaj a pivko, ktoré posrkávame pod odkvapom, kým dážď neustane.