Bromo

D77: 2014/01/18 Yogyakarta → Bromo
Ráno robím v srche riadny rámus, aby nás už čakali raňajky. A vyšlo to. Pri kráteri nie sú bankomaty, tak ešte vybehnem na našu hlavnú cestu vybrať peniaze, 2milióny a zrazu sme zasa milionári. Pokúšam sa ešte kúpiť nejakú ryžu, ale skončím so sáčkom plným polievky. Ma druhý pokus majú nejaké zaujímavé nedeľné jedlo hneď pred nami, ale už nie je ryža. Vyzerá to, že si to domáci kupujú vo veľkom na nedeľný obed. Vyberám si nakoniec jedlo u staručkej babičky. Na moje veľké prekvapenie si ale babka prostredníctvom chlápka vypýta 20000R. Som dosť prekvapený, lebo normálne jedlá stoja 10000R. Pri ceste naspäť z obchodu zbadám, že chlápek čo babke pomáhal je taxikár. Tak možno som zaplatil taxikársku cenu. Ale zase je to nedeľná špecilitka, dostal som aj zelené vajce a ryžu. Celé je to balené v banánovom liste, ale aj tak to skončí v obligátnej čiernej igelitke. Domáci si tam kupujú celé pletené štvorcovité košíky plné toho jedla, kureniec, tofu a ryže. Dorazím pred hotelík a po pár minútach nás príde odviesť chlapík pred kaviareň, ktorú sme včera zavretú obliehali. Keby nám ťupíci povedali, že tam máme čakať, tak tam čakáme a všetko je fpoho. Čakáme a čakáme, K mi nechce dať notebook, že už hneď príde bus. Keď si nakoniec naveľa naveľa vybalím notebook, minivan ako na potvoru príde. Čaká na hlavnej ulici, nalodíme sa tam a máme celkom dosť miesta. Sú tam s nami traja Bielorusi a Číňanka. Sme teda šiesti vo vozidle pre 12 ľudí. Fajne. Šofér sám od seba zastavuje na cikpauzy. Na prvej zastávke okolo 11.00 mladí Bielorusi vybehnú strašne nakupovať do mini martu a my sa dozvieme, že dnes ešte nejedli. Boli na východ slnka na Borobudure, vstávali o tretej v noci a s tým istým minivanom pokračujú s nami dnešných 11 hodín. Tak to sú riziká balíkového cestovania. Je to v tomto prípade silne intenzívne, dnešnú noc budú zase vstávať 03.30 (a tú ďaľšiu o polnoci kôli výstupu na Ijen). Zrejme sme na nich aj preto tak dlho čakali ráno, lebo si chceli dať aspoň sprchu.
Zastaneme aj v predraženej reštaurácii, ale akurát nie sme hladní, tak si dáme len drinky. Nakoniec na Bielorusove naliehanie zastane aj v supermarkete, tak si kúpime vodu a sladkosti ako vrcholovky na turistiku. Pod stúpaním na kopec ešte prestupujeme do menšieho mikrobusu, Bielorus a Číňanka si kupujú jeep na cestu ku kráteru a ešte stúpame do nadmorskej výšky 2000mnm.
Po 13 hodinách sme konečne tam. Je už tma. Bieloruský párik má celý balíček, aj s ubytkom. Keď protestovali asi 4km pred cieľom, že oni majú byť ubytovaní tu, šofér len zabručal, že to je iný hotel. Ja si myslím, že je lepšie sa odviezť až na koniec do poslednej dediny – Cerro Lavang. Z tade sa dá potom pekne trekovať, chodiť pozerať na kráter. Stretli sme neskôr Nemca na treku – ten skončil tam kde chcel a potom to mal ku výhľadu ešte 4km. My sme to mali 4minútky.
Šofér chcel 200000R za izbu, všetci sa rozpŕchli a vysvietené podniky naokolo nám zhasínali pred očami, tak som nechal K s vakmi a vybral sa zháňať ubytko. Našiel som jednu ustanovizeň, kde boli aj domáci a chceli 150 000R za izbu so studenou sprchou, ktorá ani nebola na izbe. No, o pol desiatej večer si človek v horách nenavyberá. Vrátim sa po K a tam sa medzitým šofér zjednal na 150 000R za izbu s vlastnou teplou sprchou. Po Vietname a Laose máme zo zimy panický strach a to nás tam pred ňou nikto nevaroval. Tu sú varovania, že bude zima. Ešte zatiaľ moc nie je, ale teplá sprcha znie neodolateľne. Berieme teda vysvietenú, prichystanú izbu a ideme skoro spať. Nastavíme si budik na 04.00 pre prípad, že by sa nám naozaj chcelo vstať a ísť si zobrať gazík alebo sa prejsť na východ slnka. K to ešte podmienkuje, že vstane iba ak bude jasno (a nebude pršať, a…)

D78: 2014/01/19 Bromo
Budík zazvoní, vonku je už ruch, poprdkávajú motorky alebo gazíky, nevedno. Smerom od krátera vyzerá byť prečistená obloha, ale na kráter je to úplne zatiahnuté. Kašleme na to, veď aj zajtra je deň. K sa včerajšou cestou pohoršilo, tak dlho vyspávame – do pol jedenátej. Obzerám hotel, či nenájdem zodpovedného vedúceho, nikde nikoho, až sa mi nakoniec pani vyhrievajúca sa na slniečku prihovorí. Trochu nesmelo (je predsa len už poriadne neskoro) sa spýtam na raňajky. Ona sa rozbehne za roh a z jednej z izieb vyloví dve biele papierové krabice. Sú dosť ťažké, tak sa mi pred očami vybavujú kadejaké dobroty, keď kráčam späť na izbu. Pred izbou na priedomí máme stôl a stoličky, tam zložím bohaté raňajky a konečne nakuknem do jednej z krabíc. Cítim sa podvedený a opustený. V krabici je len dva plátky sendvičového chleba, vajko na tvrdo, troška džemu v ziploku a červený banánik. Hmotnosť robí voda v plastovom poháriku. Musím si sadnúť a predýchať to. Zvažuje, či odpľuť alebo prehltnúť slinky, ktoré sa mi už nazbiehali. Snažím sa zadržať slzy rozčarovania. Hlad ale víťazí, K sa konečne objaví na slniečku a spolu sa naraňajkujeme s pekným výhľadom. Červený banánik je vnútri ružovkastý a lahotne delikátny. Má až jahôdkovú príchuť. Kúsok od hotela je zopár stánkov a veľa ľudí tam vozí a odváža vrecia s trávou. Nechápem čo to je, tak sa pýtam detí, tie nevedia po anglicky a nakoniec si s raňajkovou paní vyjasníme, že je to žrádlo pre kone. To je haluz, že žrádlo pre kone vozia hore dole a motorkách. Niekto ho tam dovezie na motorke a ľudia ho tam kúpia a odvezú svojim koňom zase na motorke. Príde mi to haluzne neprirodzené. Na čo preboha vôbec majú tie kone, keď ich musia takto komplikovane kŕmiť. Odpoveď sa dozvieme na nasledujúce ráno v kaldere.
Presunieme sa do kaviarne, kde si dáme poriadne presladený čaj a kávu za turistických 10000R (dokopy). Ideme sa pozrieť na kraj kaldery smerom na Bromo kráter. Riadne tam fučí. Schovávame sa v reštike, ale pre turistické ceny končíme len s čajom a kolou. Pomedzi to nás oslovujú motorkári a vodiči jeepov, že nás ovezú na kráter alebo na výhľad, alebo na oboje. Najlepšia ponuka je motorka pod kráter za symbolických 25000R. Od jedného chlápka s jeepom, ktorý ani za svet nepovie cenu si necháme poradiť kam na jedlo. Skončíme kúsok pod reštikou, v domáckej jedálničke, výborné fazuľové struky s tempehom, tofu a ryža (10000R). Vypýtame si aj čerstvé čili – na vypálenie červa. Horko ťažko dojeme jednu malú papričku. Je to bolestivé peklo, ale osviežujúco štipľavé a má to aj chuť.
Posilnení ryžou sa vyberieme na výhľad na Bromo. Oblaky a hmla nám síce znemožnia výhľad, ak výjdeme moc vysoko, ale veď možno až tak vysoko nevýjdeme. Ideme vychádzkovým tempom asfaltkou pomedzi cibuľové a zemiakové polia. Domčeky sú stále redšie a jednoduchšie, cesta je čím ďalej strmšia. Je pod mrakom, občas sme na vetre. Stretávame rozjareného Nemca, čo zostal ubytovaný v pekidžovom hosteli 4km pod dedinou.
Na prvom výhľade sú zaparkované len dve motorky, tak sa tam rozvalíme a pochutnávame si na kávových cukríkoch. Ponúkneme aj domorodcov, čo prišli z Probolinga na motorke. Tí nám potom za odmenu 3minúty túrujú dym z výfuku do tváre. Zaujímavý spôsob vďaky.
Keď sa oblaky na chvíľu roztiahnu cvakáme výhľad telefónom a zdieľame s ľudmi čo sú online na Viberi. Zdá sa, že oblaky sa trochu zdvihli, tak pokračujeme po teraz už trošku rozbitejšej asfaltke smerom nahor. Všade navôkol su parádne výhľady. Vyzerá to, že kaldera, z hrany ktorej sme cez obed pozerali na kráter je vnútri väčšej kaldery – aj s nami. A my sa teraz vlastne zvnútra štveráme na hranu tej vonkajšej. V knižke čítame, že kaldera má 10km priemer, ale nevieme, ktorá, asi tá vonkajšia. Kaldera je prepadnutá sopka. Kužeľ spadne dovnútra a nedá sa už hovoriť o kráteri. V našom prípade je v „malej“ kaldere kráter Bromo a pekný malý kužeľ sopky vedľa. Viac toho už nevidíme. Kaldera je vnútri plochá, pokrytá sopečným pieskom, trčí z nej len už spomínaný kráter a kužeľ. Za tým sa ešte niečo črtá, ale to je zväčša v oblakoch.
Míňame parkoviská a toalety a cesta sa stáva nezjazdnou pre autá. Seriózne SUVká by to ešte asi dali, ale cesta je zarastená, a nevyzerá to že by tade niečo išlo v blízkej minulosti. Pokračujeme až cesta končí vybetónovaným vyhliadkovym bodom, podľa všetkého je to bod číslo dva. Kúsok nad nami sú už oblaky, a vyššie idú iba neznačené strmo vyzerajúce hodníčky. Trochu to skúmam, ale je aj pokročilá hodina, načim sa nám vrátiť. Cesta dole je celkom svižná, v jednom dome si staršia pani umýva vlasy pred domom – hore bez. Druhá babka si to rázuje oproti nám po ceste na vykrikuje – foto! Foto! Chvíľu som paralyzovaný šokom – to chce, aby sme si fotili starú babku ako si umýva vlasy? Alebo chce, aby sme si išli vyfotiť jej dom? Lebo výhľad ako taký máme bez problémov aj z cesty. Ukľudnujeme sami seba, že to snáď len chcela, aby sme si vyfotili parádny výhľad – čo sme práve pred pár sekundami robili. Pridáme trochu do kroku, mávame na babku, že no foto a snažíme sa dostať za zákrutu, preč z divnej scény.
V kafíku, kde som včera riešil izbu bez sprchy a so studenou vodou sme si dali večeru – národné jedlo nasi goreng (12000R), kávičku a čaj (za normálnejších 3000R každé) a ako dezertík sme prikúpili dva vyprážané banánky. Spokojní a napapaní sa skoro poberáme do postele, zajtra by sme už mohli dať ten východ slnka. Dohodneme si ešte, že necheme papierové raňajky a po kratšom argumentovaní logiky 150000 – (2 * 15000) = 120000R sa ujednotíme a zaplatím teda o 30 000R menej ako poslednú noc. Pražená ryža s dvoma teplými nápojmi a dvoma fritovanými banánikmi stojí 22000R, ešte „vyděláme“ 8000R. Ale hlavne budeme mať ryžu a teplé pitie po ránu.