V skratke:
Po komerčnom americkom Mexiku bol Belis (ako to miestni vyslovujú) celkom príjemná zmena.
Prišli sme večer do Belize City, napriek výstraham, že je to nebezpečné, sme prešlapali na hotel a ubytovali sa. Spali sme priam u rodiny, sprchy a záchody boli celkom sofistikované, dostal som aj 6 deci pitnej vody. Bolo to prvé poriadne miesto s internetom, tak som si liečil svoju závislosť maskovanú zamestnaním. S dôchodcom Kanaďanom som si zaspieval Boba Marleyho, zatiaľ čo osprchovaná Katka nôtila Buena Vista Havana Club. Bol som trošku drzý, venoval som sa viac počítaču ako Kanaďánkovi, ale pospali sme, a ráno 24. decembra vyrazili na Vianoce na ostrov v Karibiku. Po hodinovej jazde sme na vylodili na ostrove Caye Caulkier, ktorý v nás už od prvých krokoch rozoznieval tie najpríjemnejšie struny. Cítili sme, že na Vianoce sme dobre.
Taktiež tu mali internet, čo sme spolu so 7 hodinovým posunom využili na vianočné koledy.
Veľmi sa nám v Karibiku páčilo, snovali sme plány, kedy sa najbližšie vrátime. Jedlo bolo fajn, ovocia a džúsov mnoho, rum sme kôli kubánskemu neskúšali, ale veríme že funguje.
Atmosféfa bola dovolenková, teplo príjemné, happy hours na Splite silne atmosferické.
Šnorchlovali sme sa s korytnačkami, čo sa nám veľmi páčilo, žralokmi a rajami, najsamfasa bol priamy kontakt s nimi, žralok obrátený bruchom hore bol ako v spánku, kožu mal riadne drsnú, raje boli jemnejšie, ale treba dávať bacha na ostne.
K tomu množstvo zaujímavých farebných rybiek, ako z morského akvária a úžasná koralová záhrada.
Z mora sme šli rovno do vnútrozemia pozrieť majské ruiny. Tie boli veľmi zaujímavé, a taktiež sme poskúšali vnútrozemské jedlo a seriózne štipľavky (viď denník).
Belize je malá krajina s rozmanitými lákadlami pre turistov, a čo mali sa nám páčilo. Určite sa budeme unúvať z Mexika, ked bude cesta na Cancún. Stojí to za to. A to sme ešte nepotápali.
Výňatok z denníčka: “Ako sme skoro uhynuli”
D21: 2012/12/27 Caye Caulker -> San Ignacio
Ráno mi pri jóge padla šľapka do mora, tak som si omočil splipy, tie nevyschli ani za dva dni na šnúre, tak končia neskôr v Guatemale v práčke. Cestou na loďku kupujeme posledný limetový džús, keď začekujeme ruxaky tak ho strihneme posledným bielym kubánskym rumíkom a čakáme a čakáme, loďka mešká vyše hodiny.
Na loďke mi nebolo všetko jedno, nezbehol som na wécko, strašne to hučalo a zle som sedel. Pozerajúc na tváre spolucestujúcich som usúdil, že aj iní by radi už vystúpili. Z loďky prešľapeme pár minút na stanicu, naskočíme do busu (kde uz skoro vsetci z loďky sú) a ide sa. Vždy ma prekvapí, že autobus už ako keby len na nás čakal.
Vystúpime v San Ignaciu a pod ho hľadat hotel. Prvý bol drahý, ostatné plné alebo tam ani nikto nebol, tak ideme do kempu. Ten vyzerá príjemne, staviame v ňom jediný stan pod stromom blízko wécka – nech nemusim moc behať. Ideme pozrieť do mesta ňáke jedlo a výlety ponúkané cestovkami. Najpopulárnejšia turistika je ATM, kde sa 3 hodiny behá po tme v jaskymi, brodí po krk vo vode, a musí sa chodiť miestami iba v ponožkách (kôli ochrane bohviečoho). Sadáme na happy hour (pivko a limetová šťava s rumom) a browsujeme trochu net, že co sa hovorí o tom ATM. Nakoniec sa rozhodneme na to vyprdnúť, majiteľ kempu nám povie o alternatívach, ktoré sa dajú zbehnúť
za deň peši a mhd.
Pýtame sa domácich na jedlo a po kratšom hľadaní s kukuričnou zmrzkou zapadáme v Hanna´s. Dávame pol quesadily syrovej a pol hovädzej, k tomu fazule s ryžou a kura. Oňuchávam niečo čo vyzerá ako kvasená zelenina vo veľkom plastovom pohári a podľa pachu usudzujem, ze to bude štipľavé ako šľak. Donesú jedlo a quesadila je úplne famózna, ale horúca. Tak si krátim čas nakladaním kvasenej zeleniny na ryžu. A aj si jej rovno naložím plne ústa.
Zrazu zostal stáť čas. Zaľahlo mi v ušiach, vypučilo oči, začala sa mi zatemnovať myseľ a krútiť hlava. Explózia bolesti vyrazila z brady (kde mi frklo trochu “kvasenej zeleniny” keď som si ju dával do pusy) a atómová intenzita prepaľovala ústa a hrdlo. To mi mimochodom zovrelo tak, že som sa skoro dusil. Pred očami sa mi vyzualizovala bublina s nápisom “to nie je kvasená zelenina, ako si už bystro poznamenal pred chvíľou”.
Priškrteným hlasom som toto obnovené zistenie oznámil Katke. Tá mala však podobné problémy. V mrákotach som uvažoval, či zamávať na časníčku, či na ňu vôbec dačo vykokcem, a keď aj hey a pochopí, či to pivo alebo kocky ľadu donesie skôr ako odpadnem. Snažil som sa to rozdýchať, pot sa zo mňa lial cícerkom. Skúšal som to zajedať, no i normálne teplé a neštipľavé jedlo pôsobilo na zúbožené ústa ako pálivé.
Tento incident vo mne vybudoval rešpekt pred Belizejskými štipľavkami. Ani v Mexiku sme také peklo nezažili. Dopotení sme si ešte cestou kúpili vodu a prvé belizejské pivko ku stanu a poď ho do kempu.