D001: 19NOV2016 PD → VIE → Kiev → BKK
Po koncerte Zóny A sa cítim prekvapivo čerstvo a zľahka resetnutý. Cesta ubieha zľahka a zastavujeme až na kebab za Hainburgom. Pracovitý a úslužný pánko sa snaží vychrliť čo najviac slovenských slov. Na okienku má nápis “ŠTIPĽAVÁ akcia“, čo nám síce moc zmyslu nedáva, ale znie to vtipne.
Na letisku Swechat si s Ľubkou ešte spoločne na rozlúčku zbehneme na WC a potom už len čakáme na checkin. V prepojovacej hale majú stánky s vianočným tovarom. Zaujme ma hlavne vákuovo balená tirolská slanina.
Po občerstvení z miestneho Sparu ideme na čekin, kde je akurát najdlhšia možná rada. Neostáva nám však nič iné, len ju vystáť. Stoja pred nami kadejaké ruské blondíny no i nosatý potmavší pánkovia bez akejkoľvek batožiny. Tipujem ich na zakaukazké republiky. Vyzerá, že ani mobily nemajú. Minimálne na nich nevisia. Našťastie sa to hýbe celkom slušne. Po čekine ideme dnu cez security a čakáme natlačený v sklenenej miestnosti.
Let do Kyjeva trvá 1:50 a tiež ubieha ešte vo všetkej počestnosti. V Ukrajinskej metropole máme 50 minút na prestup a nemáme ešte palubné lístky, tak sa to trochu zchaosí, ale nechcú vidieť žiadnu letenku. Po zdržiavačke nás tetušky aspoň pustia na začiatok rady na ďalšiu security. Tu bláznivá ženská hádže naše vaky na pás idúci do RTG, že až mám chuť jej niečo povedať.
Národný letecký prepravca Ukrajiny – UIA má slušné jedlo aj usmievavý servis. Ukrajinské pivo stojí dve eurá, tak si k jedlu doprajeme jednu plechovku. Asi prvý krát letím diaľkovým lietadlom bez akejkoľvek telky. O zábavu sa však starajú ukrajinskí turisti. Tí si totiž na palubu doniesli celý plôtik slaniny a polmetrovú klobásu. Najžoviálnejší, veľký svetlý a holohlavý pánko zmizne s kontrabandom na chvoste lietadla – asi nemá nič na krájanie. Po chvíli sa vracia s papierovými kelímkami, kde to má všetko nasekané na kusy a ponúka aj cez uličku sediacu červenovlásku, ktorú sme pracovne nazvali Baja. K maškrtám jej aj od posádky objednáva maličké fľaštičky niečoho tuhšieho. Baja postupne roztaje a baví sa. Rozbehne sa aj pánko, čo sedí za ňou a nakoniec do nej hustia z každej strany.
Keď sa divadlo skončí aj vytiahneme notebook, že si niečo pozrieme, ale sme dosť znavení, tak sa striedame v ležaní a pokúšame sa spať. Moc nám to nejde. Po úvodnom tetrise – kde sa ľudia prehadzovali hore dole, aby boli spolu, máme bez boja trojku len pre nás dvoch. Termín tetris máme od potmavšieho frantíka, čo sedel za nami. Najvtipnejšie na tom bol ale jeho prízvuk, keď to povedal: tetRrRiís…
D002: 20NOV2016 BKK
Nuž, napriek trojke sme sa moc nevyspali. Ale aspoň sme si trošku vystreli chrbát. Postarší pán pred nami dokonca stál zo dve hodky, aby sa jeho žena mohla natiahnuť. Nejako bola v lietku taká nekľudná energia – asi ak sa ľudia tešili na dovolenky.
V Bangkoku nás víta veľmi pekné letisko. Na zemi sú približovadlá, pri záchodoch pitná voda a po stenách plno živých orchideí.
Na imigrácii od nás nechcú žiadnu letenku a dostávame pečiatku do pasu na 30 dňový pobyt. Pri páse s batožinou však na moje veľké rozčarovanie chýba menší vak s jabĺčkovicou. Teta v zelených šatách sa mi prihovorí, že to je už koniec batožiny, že nová už nepríde no ja vytrvalo vyhliadam magický vak. Keď sa pás otočí už štvrtý krát pýtam sa, čo robiť a postupne sa dostanem k pani v zelených šatách. Pridáva sa aj tetris-frantík. Toho ale pošle skontrolovať pás. Môj vak oficiálne zostal vo Viedni. V Kyjeve by som to možno ešte chápal, ale vo Viedni mi to príde priam alarmujúce. Nedá sa nič robiť. Vyplníme formulár. Adresu ubytka nevieme, tak sa máme ozvať, keď budeme vedieť. No nič, tak ideme naľahko – iba s jedným veľkým vakom.
Posledne sme šli z letiska verejnou dopravou a pokúšame sa spomenúť si, ako to bolo. Prd si pamätáme, tak sa musíme pýtať. Ľudia nám hovoria, že to už neexistuje, ale aspoň sa dopracujeme k shuttle busu. Za nami sa vyberú aj dvaja mladíci s bedekrom v ruke. Nie sú ale takí vytrvalí a nakoniec to zabalia a idú späť do letiskovej haly. My nastupujeme do shuttle a ideme na busovú stanicu. Pomaly sa nám vynárajú spomienky ako to bolo posledne. Je dnes nedeľa takže je to také kľudnejšie. Na stanici sa viacerí ľudia dohadujú a posielajú nás hore a dole, ale nakoniec nás usadia v buse, ktorým sa dostaneme pred nemocnicu, kde sme prestupovali aj posledne. Cena je 32Bathov na hlavu, čiže niečo pod EURo pri kurze 37.3Bath za EURo.
Thajsko je pokojné a čisté, je príjemné byť späť až na to brutálne teplo a vlhko.
Všetci smútia za kráľom, predpísaná je čierna alebo biela farba oblečenia. Ešte aj reklamy a billboardy sú čiernobiele. Neskôr vidím, že aj webky sú prerobené len do odtieňov šedej.
Pred nemocnicou berieme MHD a na Khao San to trvá cez dve hodky. Už sa bojíme a pýtame sa vyberačky peňazí, či sme nemali vystúpiť. Tento hop stále 23Bathov na hlavu. Neviem, koľko mal stáť, lebo nám naštikala lístoček, že sa z neho ani cena nedala prečítať a po anglicky hovorila, že bude stáť 17. Ale zdá sa mi, že na cenníku vidím 23Bathov ako najvyššiu pálku. Nechce sa mi ale vstávať aj je to jedno. Nemáme nejaké skúsenosti, že by moc ofajčievali.
Konečne na Khao San ideme do guesthouse Sindthi, kde sme spávali aj posledne. Za 250B je izbička v bludisku chodieb a schodísk na 3 úrovniach. Na prízemí niečo prerábajú tak asi aj končíme v tej istej izbe ako pred 3rokmi.
Dáme si masáž chrbta a krku v obľúbenom podniku, kde nám na koniec ponúknu šálku čaju a večer uzavrieme prvým padthai s vajcom za 35B. Vyštípané gágory a večeru zalievame pivkom a pokúšame sa ísť čo najskôr spať, aby sme sa prestavili o 6 hodín dopredu. Ešte píšeme email na batožinové oddelenie BKK, že aká je adresa, lebo sa z recepcie nevieme dovolať.
D003: 21NOV2016 BKK
Vonku je pekný rámus a my striedavo spíme a nespíme 14 hodín. Asi sa aj pekne dospíme, no na časový posun by bolo lepšie vstávať skorej.
Ráno sa dozvedáme povzbudivú správu a síce, že na Filipíny prídu za nami traja teepci z PéDečka.
Od rána riešime s aerolinkami stratený vak. Dnes o 16:00 by mal priletieť luxusným priamym letom s Austrian Airlines. Pankart, my sme museli prestupovať – ale aspoň sme ušetrili 4EURá na pivko.
Na obed – cez najväčšie teplo sa rozhodneme pre smer kráľovský palác. Skúšame skratku na Khao San Road a tak ideme úzkou uličkou cez vylihujúce prašivé psy, okolo prázdneho Muy Thai ringu, po schodoch, kde drsne vyzerajúca mačka stráži dvere do podniku. Vojdeme do podniku, zídeme na prízemie a cez reštauráciu konečne von na ulicu. Na hlavnej ulici sa najprv vyberieme opačným smerom a až pri veľkom kruháči, kde nevieme kam s konopím študujeme mapu. Vyberieme sa naspäť a za nás sa zavesia dvaja turisti s veľkými vakmi. Myslia si, že ich dovedieme na Khao San, no my odbočku do turistického gheta minieme a pokračujeme ďalej. Turistikovia asi až za zákrutou ku kráľovskému poľu pochopia, že nejdeme na hotel. My sa vnárame do masy domácich turistov v čiernom, ktorí zrejme prišli vzdať úctu kráľovi a vyťahujeme pasy, lebo na bezpečnostnej kontrole do areálu píšu, že ich budú kontrolovať. Nakoniec pasy nekontrolujú, ale pozrú nám vak a aj nás ošatia.
Na chodníku sedia domorodci a oddychujú. Na poli spieva zbor a hrá hudba. Obchádzame celé pole a na konci podávajú vodu, tak sa trochu napijeme. V ďalšom stánku to vyzerá, že servírujú pivo, ale je to len voda v značkových plastových pohárikov Chang – značky populárneho piva. Obzeráme celkom pekný chrámik, kde prebieha sériové modlenie a obetovanie kadečoho. Najviac ma zaujmú tety pobehujúce s trojdeckami oleja, ktorý prilievajú do piatich veľkých kovových „sviečok“. Je tam veľa oleja, takže vyteká do nádrže pod nimi. Takýmto štýlom to bude horieť ešte tri týždne.
Celý dopotení sa uchýlime do kaviarne Amazon, kde K skoro rozbije dvere. Jednak sú posuvné a druhak treba stlačiť tlačidlo na skle, aby sa otvorili. Vnútri je fajne chladno a dávame si najdrahšiu ľadovú kávu, resp. frapé za 65B. Je tam kopec chudých chlápkov v uniformách, tak na nich ukazujem, že také chcem. A dozvedám sa, že to nie je ľadová káva, ale frapé. OK. Tak tú ľadovú kávu, resp. kocky ľadu v nej rozmixujú a voilá, je z toho frapé. Vychladení ideme okolo paláca, a keďže je napriek mojim posledným informáciam otvorený, ideme kuknúť dovnútra, že či náhodou nie je zadarmo vstup. Inak je to 500Bátov. Boli sme tu už dvakrát, ale prečo sa nepokochať do trojky, hlavne, ak je to zadara. Stačilo by aj, keby nás pustia do východu, poobzerať čo i len záhrady. Pri vchode a východe však sedí na stupienku šéfko s megafónom a vykrikuje na ľudí, či sú dobre oblečení. Nesmú byť tielka a ani kraťasy a keďže je smútok ani sandále a šľapky. Takže mu ani tak nevadí, že ideme do východu, kadiaľ vchádza tenký prúd ľudí, ale to, že sme zle oblečení. Kričí na nás – NO GO (nechoďte), NO SANDALS, NO TANK TOPS (žiadne sandále a tielka). Do toho už kričí na trhajúcu sa skupinku turistov – YOU OK, YOU GO (vy ste v poriadku, choďte). Podľa všetkého sa asi vstupné vyberá.
Vrátime sa teda na ulicu pred palácom, že sa ideme niekam najesť. Cestou fasujeme malé fľašky pitnej vody a i nejaké cukríky. Pokračujeme za húfom turistov cez križovatku a ocitáme sa na malom európsky vyzerajúcom námestíčku. Tu zapadneme na polievčičku. Dáme pani rovno 40B, a oni nám nadelia misku vývaru s dvoma druhmi mäsa, pečeňou a páročkami. Keď chceme byliny odkážu nás ku bylinnému pultu, kde K naberie klíčky, bazalku a štipľavky. Stále nám ešte v tomto teple stačí jedna porcia. Nakladáme si z troch rôznych štipľavých papričiek a potíme sa ešte o deci za 15 minút viac. Za námestíčkom je riečny prístav. Nechce sa nám pariť na slnku na rieke, tak sa vraciame späť. Tu si uvedomujem, že húfy ľudí sú tu kvôli bezpečnostnej kontrole, lebo sme ju medzi rečou opustili. Títo chcú už aj pasy, ale aspoň majú dedikovanú radu pre cudzincov.
Hneď za kontrolou fasujeme vejáre a cukríčky. Voda už došla, ale na najbližšej križovatke ju z pleteného koša rozdáva chlapík v civile.
Keď sme už za vchodom do palácového komplexu a blížime sa ku kruháču s ružovými sloníkmi, za ktorým je Amazon kafé, začne sa niečo diať. Dôležitý panáčik v uniforme začne buzerovať ostatných vojakov, aby nás nenechávali si len tak promenádovať sa po uzavretej ceste a tak nás reťaz vojakov začne komprimovať a prúdy chodcov vytláčať na chodník.
Na kruháči je už panika a chlapík s reprákom na hrudi vykrikuje na striedačku anglicky a thajsky. Nerozumieme, ale keď už poklusom obiehame okolo zrúkne K do ucha, že ju skoro zloží. Keď dobieham na chodník sadajú si na zem už aj turisti. Nás tiež poliši mávaním inštruujú, aby sme si sadli a zložili čiapku a aj okuliare. Sedíme na ceste a čakáme čo sa bude diať. Po chvíli prehrmia okolo dve motorky, tri sedany, za nimi tri Vitá a potom dva sedany. Všetko Mercedes a strieborné alebo béžové. A to je celé. No, nevjem či sa báli, že by som z toho padol na zadok, ale nemôžem povedať, že by som bol očarený. Skôr rozčarovaný, že som musel sedieť na asfalte kvôli pár nezaujímavým autám.
Ku stánku pred Amazonom nás naženie pani, ktorej nerozumieme, ale aj tak si nafasujeme orchidee, pollitrovku BIO ľadový čaj s chryzantémou a gáfrové ňufkovátka do nosa. Nevieme, či náhodou netreba tie orchidee niekam odniesť no my máme dosť, tak ich berieme domov. Budú pekne aj na našej skromnej izbičke.
Ideme „skratkou“ po Amazon uličke v nádeji, že prídeme na hlavnú kúsok od Khao San. Nestane sa tak, objavíme sa pri kanáli, kde nás nechce poliš pustiť cez most. Tak sa ešte vraciame kúsok okolo kontrolnej búdky a cez kanál prechádzame veľkým dopravným mostom. Míňame pár reštaurácii s anglickými pospiskami a históriou. Na kruháči je našťastie mapa, tak sa zorientujeme a pokúšame sa prekročiť uzunkú uličku bez chodníkov, aby sme si odfotili Budhov. Šťastní, že nás nič nezrazilo si vykračujeme domov a obzeráme podniky, kam by sme zapadli, keby sa vrátime večer skúsiť šťastie v kráľovskom paláci.
Keď prídeme na izbu prečítame si email, že batožina príde čoskoro. Potom príde email, že to bol omyl, a že vak príde len na letisko 1600. Leje ako z krhly, ale my sme už našťastie v suchu.
Pred večerou dávame znova masáž. Včera sme si to moc nevychutnali, lebo sme pri tom zaspávali. Dnes príde hneď po Štarte nový zákazník, a chce miesto obligátneho maséra radšej masérkou. Tak sa Katkina masérka vymení s masérom a K je z toho celá rada. Ale aj mne sa to dnes ohromne páči. Vyjdeme von celí vláčni, mám pocit, že chodím 5cm nad zemou. Kupujeme si v 7-eleven pivo. Nikde tam nie je napísané, že je to pivo, tak sa pýtam, či je to pivo. Že hej. Otvoríme to a K si dá vonku šluka. Je to vínový nápoj a my si spomíname, že sme sa takto už raz ošálili.
Večeriame a ako sa tak prechádzame okolo obzeráme ako na rôznych miestach ulice odinštaluvávajú telefónne búdky a nakladajú ich na malý nákladiak.
Aj keď mi volali na izbu, že vak príde do dvoch hodín, ten tam ešte po šiestej nie je. Dojedáme cheddar. Chudák je už celý dopotený a v tomto teple je mi z neho celkom zle. Okolo ôsmej píšem, že stále nič a oni odpíšu, že sa mám ísť pozrieť na recepciu. Dole na recepcii sa vo velikom igelitovom vreci na mňa usmieva šťastne nájdený vak.
Nedočkavo ho na izbe vyslobodíme zo sáčku a vybaľujeme. Naša pracovná hypotéza totiž bola, že sa muselo niečo dosrať a oni si ho ponechali na pozorovanie. Menovite, že sa vyliala pollitrovka jabĺčkovice od drahého priateľa Petra M. Prekvapivo, nič nechýbalo, a dvojlitrovka Magnézie spolu s jabĺčkovicou boli ešte stále príjemne vychladené…
D004: 22NOV2016 BKK
Večer síce zaspíme ako miminá, no po hodke sa preberieme a nemôžeme spať. Časový posun týmto smerom je horší ako opačne.
Ráno urobíme osudovú chybu a dávame si na raňajky čokoládu od tety Aleny. Nemáme už nič iné, Dru tyčinky sme zjedli v noci od hladu a nechce sa nám ešte vyliezť z postele. Sme z toho potom celí našliapaní, no keď sa konečne vymoceme z izby sme úplne bez života a v tom pekelnom teple sme akurát tak podráždení.
Na obed dávame ryžu a kuracie kari na začiatku Rambutri ulice. Zalievame to pivom z vedľajšieho 7-Eleven. Po tých štipľavých veciach to pivo chutí fakt lahodne. Dnes sme sa plesli po vrecku a kúpili najdrahšie lokálne pivo – Singha. Popíjame v tieni na plácku pred Tourist Info a čakáme kým ho otvoria. Okolo prebehne vyšportovaný potkan a poďho pod Info búdku. K to po chvíli vzdá a ide kuknúť do búdky. Tá je už prekvapivo otvorená, ako keby sa potkan premenil na informátorku, lebo sme nevideli nikoho, že by šiel dovnútra.
Dostaneme info, no nedokážeme nájsť spoj bez prestupovania a tak končíme v chráme, kde nám milá teta s notesom v ruke oznamuje, že nesmieme do vnútra. Má to tam napísane modré na bielom po anglicky.
Motáme sa teda po okolí, skúšame nejaké nové uličky. Všade sa predáva iba čierne oblečenie, lebo je smútok. Najväčší módny výstrelok sú pásiky alebo štvorčeky. Samo všetko čierne a biele.
Objavíme náš prvý supermarket s množstvom importovaného tovaru. Je tam aj koštovka kokosového mlieka, čistého, mangového a durianového. Mangové je lahodné, ale z durianu sa mi grgá až do večera. A nie v dobrom zmysle.
Cestou na izbu si ešte berieme ľadovú kávu v podniku zo včerajšej večere za 30B.
Chladíme sa ventilátormi v lobby a snažíme sa niečo porobiť na nete. Máme ešte resty zo Slovenska, plus robota.
Na 17:00 si K dohodla masáž s majstrom Khanom a tá je mega. Po masáži dávame iné pad thai (rezance s vajcom a klíčkami) a druhé jedlo na rohu Rambutri ulice.
Cestou späť na izbu po celom turistickom ghete skúšame bankochmaty a nič. Buď sa im nepáči Katkina kreditka, alebo chcú všetky ostatné 200B za výbere. To sa mi veru moc nepáči. Minuli sme ale všetky Báty spred troch rokov a zajtra chceme konečne vypadnúť k moru, takže niečo musíme zajtra vymyslieť.