D065: 20.12. 2017 Taxco → Acapulco
Ide sa na pláž. Na stanici sme skoro prví. Lístky nám nechcú predať, lebo nie je elektrika. Tak nakúpim tacosky v raňajkovníctve za rohom a objavím diskont, kde majú aj čokoládu aj pivo. Aj tam sú problémy s pokladňou ale nakoniec sa to rozbehne. Jediný problém je, že coronu predávajú iba v 4pakoch a aj tak stojí toľko ako v lekárni. Lístok na 4.5 hodiny cesty do Acapulca stojí 265 Pesos. Pri nastupovaní nedostaneme žiadne zbytočnosti, ale zabavia nám pivo z diskontu. Musíme ho dať do batožinového priestoru. Sme zvedaví, či tam bude aj a konci cesty.
Na stanici si vymením džínsy za kraťasy a ideme na hlavnú cestu popri pláži. Nie je to ďaleko, ale nechcú nám rozmeniť na MHD. V prvom obchode Oxxo kupujeme kexíky a nechcú nám vydať z 500ky. Zložím preto K na zastávke idem do lekárne cez cestu. Tam mi tiež nerozmenia ale pošlú ma do banky. V banke je dlhá rada, tak skúšam ešte drogériu. Tam ma zase pošlú do banky. Naserem sa v nasledujúcom Oxxo si kúpim dve pivá. Vydajú mi z 500ky ako nič. Problém teraz je, že už máme moc veľa piva. Teplé batožinové a studené z rozmieňania. Pláž je len 20 metrov od zastávky, tak sa presunieme schody – do tieňa a bez zbytočného nasávania atmosféry kopneme do seba pivo. Na druhom konci busu nás čaká 15min pochod, tak dáme ešte aj teplé pivo – však kto to bude nosiť. More inak vyzerá pekne, len tento tieň vonia tak tajomne.
Vrátime sa na zastávku, naskočíme do prvého busu. Nevieme, čo znamenajú nápisy Mici a Base, ale spýtame sa, či ide ku El Rollo. Pri El Rollo nám trikrát zakričí, že sme tu, kým to pochopíme. Vyskočíme a šliapeme na AirBnB. Je hnusne teplo. K sa neprezliekla z riflí, tak je celkom prehriata. Nakoniec sme ale tam a zvoníme na zvonček. Nikto neodpovedá, ale spomeniem si, že reštika patrí k nim, tak idem cez reštiku. Tam sa tvária, že na nás už čakajú a odvedú nás do izby C. Je tam pustená klíma a celkom zima. Schladíme sa ešte viac sprchou a po chvíli oddychu ideme na pláž. Je tam úplne parádny západ slnka. Nie moc ľudí, krásna hladina, jemné vlnky a hrubozrnný piesok. Dokonca vidno vo vode aj rybky, čo nebýva bežné na pieskových plážach. El Rollo je vodný park na celý blok. Všade okolo lemujú pláž vysoké hotely.
Cestou na izbu je viacero reštaurácií, tak sa zastavíme na tacos al pastor so syrom(kebabové – 70) a nejakú dusenú zeleninu. To spláchneme litrovou piňa koládou z polystyrénového pohára (70).
cez WhatsApp sa nám podarí vybaviť ubytko ešte na jednu noc. Patricia nechce hotovosť ale modifikuje rezerváciu v AirBnB, takže platíme províziu ešte aj za druhú noc. S ubytovaním to začína byť dosť zúfalé, všetko je vybúkované.
D066: 21.12. 2017 Acapulco
Oproti El Rollo je supermarket, tak si robíme prvý vlastný obed- kúpime žemličky, avokádo, syr a šunku a spravíme si sendviče. Skúšame ružový cider – jablkový zafarbený červeným vínom. Je to celkom zaujímavé, len by sa možno trochu zišlo vychladiť.
Prdíme na známych skokanov-akrobatov do vody a ideme radšej na západ.
D067: 22.12. 2017 Acapulco
V noci počujeme kvapkanie, tak to K začne vyšetrovať. V rohu kvapká voda na pohodenú igelitku. Máme šťastie, že sme tam nenaukladali ruxaky. Úplná náhoda. Keď som o tejto situácii čítal na AirBnB, tak som si predstavoval, že voda prišla popod dvere – zvonka. A ľaľa ho, ona si kvapká v rohu, kde by sme normálne mali vaky. Ale bola tam žehliaca doska a vešiak na prádlo, tak sme to tam náhodou nenapchali. Stále nie je voľná izba tu kde sme, tak sa o 11:05 presunieme do motela – ku babke (300), ktorý sme objavili cestou z pláže. Sme vo veľkej izbe s dverami na oboch koncoch. Jedny sú vstupné, druhé vedú na veľký balkón. Vidíme biele i menej biele (ošarpané zatečené) domy, telefónne antény na kopcoch v diaľke a oblaky. Je to super. Slnko vidno, no nikdy nepečie priamo do okien a máme tu aj bazén. Veľmi super, len tu nie je internet. Chytáme síce nejaký slabý z belgickej reštiky oproti, no ešte sme v nej neboli a nevieme heslo. Vonku je hneď v strede obojsmeriek stánok s bravčovinkami a v belgickom podniku niekedy mávajú vonku hlinené misy na tacos.
Večer po západe zostaneme sledovať ako rybári ťahajú sieť z mora. Keby som vedel, že im to bude trvať dve hodiny, tak sa ideme navečerať a vrátime sa. Takto sme len stále čakali v napätí, že čo vytiahnu. Štyria maníci ťahali sieť von, ten posledný, čo dorazil ku stene El Rolla zbehol ku vode, pripol sa tam o sieť/lano a ťahal odznova. Decká sa pridávali a keď ich to prestalo baviť išli sa šantiť do vody. Rybári občas nadvihli lano, aby pustili čakajúcich plážovačov popod. Ostrieľaní predavači sa púšťali popod sieť sami. Rybári sa blížili postupne k nám až nakoniec preniesli sieť ponad nás na druhú stranu. Vedúci vyložil z loďky druhý partičku a tá ťahala druhý koniec siete. Kapitán sa medzitým vozil medzi dvoma partičkami as so svetlom pozeral do vody, že ako im to ide. Keď konečne vyšla sieť von, nič moc v nej nebolo. Samé malé ryby, syčiace nafúknuté ryby a ježovky. Išli sme sa pozrieť bližšie a mätúce sa ryby na nás fŕkali piesok. Ľudia kupovali igelitky rýb priamo zo siete. Chlapík nás nahováral, aby sme si kúpili a keď sme mu povedali, že to nemáme kde a ako spraviť, ponúkol sa, že on nám to zajtra pripraví.
D068: 23.12. 2017 Acapulco
Kým chytáme net pred Mekesom, kúpi rodinka z Mini Cooper chlapcovi z ulice raňajky. Malý bez topánok je celý šťastný. Feliz Navidad!
Ideme klimatizovaným busom (2×9.50) do historického centra Acapulca. Autobus sa stále rozbieha a brzdí, či už na semaforoch alebo na zastávkach. Obom je nám z toho zle od žalúdka.
Vystúpime v centre, pozrieme si stánky a kostol a šliapeme hore kopcom na La Quebrada, že si omrkneme ako a kedy skáču tradiční skokani do vody. Cestou si kúpime pivko Corona a ani ho nestihneme otvoriť, lebo akurát predávajú lístky na predstavenie o jednej (2×80). Nevadí, že je celkom vypekačka, ideme do toho. Od mora fúka vetrík, tak teplo nie je, len UV žiarenie. Zátoka pred skalou je posiata jachtami, ktoré sa prišli na skokanov pozrieť. Zídeme po schodoch až úplne dole, no tam je už plno a nedá sa chytiť dobré miesto. Borci sa predierajú cez ľudí, prelezú zábradlie, zídu kúsok dole, kde sa vyzlečú a skočia do vody, aby preplávali na oprotivné bralo. Tam sa vyšplhajú až úplne hore a modlia sa ku panenke Márii, aby sa pri skoku nerozplesli o skalu. Sponzorovaní sú Speedom, takže majú pekné krojené plavky, niektoré s celkom veselými vzormi. Je tu aj bar, ktorý má celkom dobrý výhľad, len to sme si nestihli ešte vyčekovať. Mysleli sme, že len zistíme otváracie hodiny a uvidíme, že čo a ako.
Začínajú dorastenci z menších výšok, potom páry a postupne sa dopracovávame vyššie a vyššie. Je to celkom dramatické, skok netrvá moc dlho ale plesknutie do vody je dosť hlasité. Iba posledný borec skáče z úplného vrchu. Medzitým tí, čo skočili vybiehajú v mokrých spídach hore schodmi, ktorými sme prišli. Keď sa všetko skončí dáme si pivká so sendvičom, čo sme si doniesli a cestou hore analyzujeme uhly na prípadné budúce fotenie. Vyzerá to, že najlepšie je to z baru-reštaurácie-hotela na vrchu kopca. Vo vchode do baru sa fotia turisti so skokanmi. Je tam aj pupkatý šéfko, čo skákal posledný. Po odfotení mu vtlačia do ruky bankovky a idú do baru. My sa len prizeráme, lebo je brutálny výpek a musíme zmiznúť niekde do tieňa. Nakoniec zmizneme do reštiky, ktorá sa nám pozdávala cestou hore, kde na piecke na chodníku varili vo veľkom hrnci akési mäso a celá piecka bola dekorovaná celými rajčinami. Dáme si naše prvé plody mora. Filé z ryby v diabolskej omáčke – normálne štipľavej – chutí trochu ako maďarský guláš. Krevety sme nešpekulovali a dali na cesnaku. Sú parádne a veľmi prakticky vypitvané. Elegantne sa jedia, sú otvorené ako motýliky. Napapkaní vrátime fľašky do obchodu a pýtame sa cestou dole z kopca v pár hoteloch na ceny. Pravdu povediac sa nám staré mesto až tak moc nepozdáva. Je také zašlé a nezaujímavé – oproti nablýskaným novým štvrtiam s vysokými hotelmi a Starbucksmi.
Na ulici zbadáme dedka ako vyberá morské šváby z ulít. Má aj ustrice, tak si necháme tucet otvoriť (80). Trvá mu to dosť dlho, ale sme najedení tak pohoška. Zbehnem zatiaľ za roh obzrieť pekne vyzerajúcu budovu, že koľko tam stojí ubytko, ale nemajú žiadnu recepciu, asi je to len obytný dom. Za rohom ale objavím kaderníctvo. Strihanie stojí 40 Pesos (1.82EUR). Vrátim sa akurát keď sú ustrice servírované. Každá mušľa je iná, tri sú krásne perleťové. Zrejme sú to všetko divé ustrice zo skaly. Sú trošku menšie a tuhšie ako farmové z Normandie a Bretónska, ale stále dobré. Posilnení zinkom ideme za roh, kde je medzičasom riadna fronta na strihanie, tak si listujeme v luxusnom obrázkovom časáku. Keď skončíme tak si z nudy obzeráme účesovú škálu – rôzne typy zostrihov pre rôzne pohlavia a vekové kategórie. Ulička končí pri mori, no pláž tu nie je. Iba prístav s jachtami na prenájom. Prejdeme sa kúsok mu mikropláži, ktorá je zaplnená skoro ako v Chorvátrsku – len piesková. Tak toto teda rozhodne nie je miesto pre nás. Ideme späť na bus a zase je nám z toho stop and go štýlu jazdy zle od žalúdka. Máme pripravených 19Pesos v drobných a až neskôr sa dočítame, že neklimatizované busy sú za 8Pesos na hlavu. Samozrejme že nám vodiči tie 3 peso navydávali.
Keď prídeme s mesta upratujú nám izbu a dole na dvore zvárajú klietky na televízory. Idem sa mrknúť vedľa ako novú – zväčšenú klietku na plochý telkáč – zvárajú na stenu. Odtiahli si komodu na bok. Kričím na K, že ci si nezbalíme veci z komody, že nám tam budú zvárať. Reku že nie, však to hádam zvládnu.
Na pláži pozorujeme malého Diega. Ten sa včera hral s prázdnou fľašou od koly na šnúrke. Dnes niekde asi od turistov získal striekačku, ktorú nevie používať a tak ju hádže do vĺn ako včera fľašu. Občas mu niekto ukáže ako nabrať vodu a skúšam to aj ja, no nechytá sa. Odchádzajúci turisti mu dajú aj plavecké okuliare. Je to také plážové dieťa. Ale aspoň nemusí predávať alebo chodiť s mamou hore dole po pláži ako iné deti.
Večer máme prvých susedov. Tí si už potme vychutnávajú bazén skákaním zo skokanského mostíka. Sú to riadne šupy.
Po večeri z prinesených tacos si už potme dávame lyžicu olivového oleja s kari a mám pocit, že ten olej Katke kvapká z lyžice. Keď idem olej zabaliť vidím ako z neho cícerkom tečie. Chytím dierku palcom a skoro za rozplesknem ako sa mi šmykne na poolejovanej podlahe. Olej necháme vytiecť do našej šróbovacej sklenenej nádoby ešte z DR a obzeráme čo sa to stalo. Na spodu plastovej nádoby je malá dierka – akoby vypálená. Vo vnútri je malá gulička aká zvykne odletieť pri zváraní. Tí božskí zvárači nám jednoducho prepálili dierku do oleja a keď sme s nádobou pohli, kovová guľka vpadla dnu a otvorila dierku. Neskutočný príbeh.
D069: 24.12. 2017 Acapulco
Ráno si dávame pod stromček hodinu na SuPoch (2*100). Vymotkali sme sa neskoro a všetky prkná už schmatli dovolenkári. Musíme pol hodinu čakať, kým sa niečo uvoľní. K sa ujde doska bez gumovej rohože. Tvrdí, že jej to v stabilite nevadí. Vyrážame sediac na doske obkročmo. Okuliare mi K pripevnila na hlavu gumičkami, aby som o ne neprišiel. K má slnečné okuliare a vodnú kameru, tak moc neriskuje. Keď sa konečne odhodlám postaviť sa, kričí na mňa vedúci po španielsky. Vidí, že nereagujem, tak prejde do angličtiny. Mám si najprv kľaknúť a keď získam pocit pre rovnováhu až potom sa pokúšať postaviť sa. Pri kľačaní vidím zmysel gumenej rohože. Ani s ňou to moc dlho nevydržím, nie to ešte bez nej. Postavím sa na pár sekúnd a potom s rachotom plesk do vody. Hlava zostala nad vodou a okuliare držali ako pribité. Výborne, je čas zobrať Katkine okulky a kameru, nech sa aj ona schladí vo vode. Trochu sa dvihne vetrík a šéfko nás upozorňuje, aby sme nešli moc ďaleko od brehu, lebo fúka od neho a bude to fuška sa vrátiť. Je ešte príjemne teplo a more je kľudné, trochu pripomína Chorvátsko.
Na obed zbehne K kúpiť akciové pivko(2,4l za 59) a ja kúpim štipľavé prasiatka. Je to veľká porcia tacos s rôznymi bravčovinkami za 40 – menej ako 2EURá. Doložím tam ešte trochu červenej cibule (biela s reďkovkami) a stačí nám to bohate obom ako obed.
Nasleduje internetovačka v Mekesi a želanie ŠaV na Slovensko.
Na pláži sa nám prihorí Jorje (čítaj Chorche). Nič nechce, iba sa baví ako sa stará o stôl so slnečníkom. Jeho na dedko si akurát fotí západ.
Nám sa do západu zase raz niekto postaví. To sa nám stáva bežne, asi si vyberávame moc dobré miesta.
Často chodia okolo predavači s otváračmi na pivo. No vždy v nevhodnej chvíli. Keď potrebujeme otvoriť pivo, nikde nikoho, alebo predávajú iné somariny. K si robí srandu, že keby náhodou ide okolo predavač keď treba, otvoríme pivo, poďakujeme sa a vrátime mu otvárač so slovami: funguje.
Štedrá večera nám vôbec nevyjde. Všetky stánky sú preč, taqueria je zavretá a u susedov je to dosť bieda. Zachraňujeme to zmrzkou so supermarketu a nočným kúpaním v bazéne.
D070: 25.12. 2017 Acapulco
Prvý sviatok vianočný nastúpia žalúdočné problémy. Riadne to štípe, tak mám podozrenie na večeru od báb pri supermarlete – tacos s pekelne štipľavou cibuľou a málo mäsom. K napadne, či to neboli dedkove ustrice.
Dnes sa tu slávia Vianoce a na SuPovačke nie je toľko turistov, tak nám ponúkajú extra čas, ja som ale po rannom výplachu akýsi nepevný, tak to balíme po hodine. Obaja z toho máme celkom svalovicu.
Žiaľ náš hotel je už od dnes plný, tak sa presúvame do AirBnB, ktoré sa na poslednú chvíľu objavilo. Má to byť 15minút pešo za Wallmartom, tak so dáme prechádzku. Končíme v dosť drsnom ghette bez potvrdenia, či tam niekto bude. Jediný dom má číslo, nepárne, tak aspoň vieme, na ktorej strane ulice to bude. Pýtame sa v jednom dome, keď začujeme riadnu ranu. Neďaleko je námorná základňa tak tipujem, že si niekto uľavil z dela. Pani mi povedala jej číslo a poslala smerom späť. Tak si odrátam domy a pýtam sa vystrašenej rodinky natlačenej pred domom. Vyzerajú ako pri zemetrasení. Ich číslo domu je menšie, tá ťapa ma poslala zlým smerom. Okolo prefrčí ženská na bicykli so silnými okuliarmi. Otočím sa a idem opačným smerom až zbadám 12ku na bráničke. Pred bránou pre auto stojí ženská s bicyklom a silnými okuliarmi. Niečo melie po španielsky, no moc jej nerozumiem. Vyjasňujem aspoň to, či sa môžeme prísť zložiť. Ona ide upratovať a ja idem po K. vrátime sa a pani nás zavedie na izbu. Nie je to nič moc. Hlavne že som sa pred bránkou rovno pýtal na ďalšie dni. Tu to ale asi nedáme. Steny sú ošúchané, celé to vyzerá dosť apokalypticky. Najhoršia na tom je tá absurdná cena, čo si za to pýtajú. Skúšam trochu nazbierať sily v hamaku a potom sa cez ghetto vyberieme na pláž. Samozrejme priamo pred nami cez megahotely prechod nie je, musíme sa vrátiť dva bloky pred Wallmart. Tam zídeme cez apokalyptickú ulicu na preplnenú pláž. K sa rozhodne, že musíme odísť, aby sme si Acapulco nezhnusili. Večer ešte hľadáme ubytko a pozeráme busy a overujeme si zemetrasenie v Starbucks. Je mi strašná zima jak som vyprázdnený. V Starbucks sme zapadli preto, že som nestíhal dobehnúť na izbu. Majú tam ale super uskladňujúci čajík na žalúdok. Dúfam, že sa to spraví, lebo zajtra chceme ísť na nočák (9hodín) a ak ma chytí sranie cestou, tak to bude cestou necestou.
D071: 26.12. 2017 Acapulco
Vo Wallmarte kupujem net. Najprv maturujeme so SIMkou v mojom telefóne – moc to nejde. Keď to nakoniec rozbeháme, napíše mi predavačka telefónne číslo na papierik a ja idem zaplatiť 100Pesos na pokladňu. Potom mi SIMku – už v mojom telefóne – vydá. Mám tam neobmedzené volania v Mexiku, USA a Kanade, 1GB dát a 2GB sociálnych dát (Facebook a Whatsapp) – na mesiac.
Chceme ísť až na večerný bus, tak obedujeme v našom Mekesi pri Rollo. Prémiové hambáče tu nie sú také dobré ako v Kostarike. Obaja sa necítime moc dobre. Príde malý predavač so žuvačkami a učka angliny, čo tam vyučuje mu dáva lízanku. On ho ale nechce, zrejme chce prachy alebo niečo z Mekesa. Títo malí predavači často vytiahnu tričko a ukazujú vlniace sa brucho. Neviem, či to má byť nejaký trik za peniaze, alebo ukazujú akí sú chudáci hladní.
K zistí online, že lístky už nie sú ani na neskorý nočák, tak pálime na bus na stanicu len aby nám predavač potvrdil naše obavy. Hľadám ubytko okolo stanice, no je to márne. Kúpime lístok na zajtra a ideme na bus do centra.
Kým čakáme pristaví sa auto, taxikár vyberie kľúčiky zo zapaľovania a dá ich mladíkovi, aby si vybral batožinu z kufra. Ten si zoberie kufor a poberie sa na stanicu. Taxikár naňho kričí, že aby mu ich vrátil. Ale dobrý trik, bez kľúčov aspoň neodíde. MHD busy žiadne nejdú, tak ideme ku brehu, kde ich chodí plno. Zoberieme si pivko v Hiperi a západujeme na pláži pred ním. Prvý krát nejdem do vody. Je tu iná skupina plážových predavačov a aj demografia.
Cez náš nový internet píšeme kontaktu z dňa kedy sme boli na skokanov a máme ponuku za 400Pesos. S tým ideme na bus a cestou pozeráme ponuky. Ekonomický hotel je plný, no pani nás odvedie do iného a zjednáme ju na 300 Pesos. Máme aj internet. Kruh sa uzavrel, na poslednú noc sme v hoteli Izabela, kde chcela K začínať. Ale dobre, že sme tu nezačínali, lebo by sa nám Acapulco tak nepáčilo.
D072: 27.12. 2017 Acapulco → Puerto Escondido
Moje trávenie stále nie je fit. Trvá to síce chvíľu, kým jedlo prejde traktom – tenké črevo je zrejme ok, ale v hrubom sa trávenina moc neohreje. Pred šiestou idem trikrát, takže keď sa K zobudí ideme ku Nemcom na veľké raňajky. Dáme si parádnu omeletu s hubami a rančerské vajcia. Na dobrú chuť nám spieva pouličný hudobník a celkom sa nám páči, tak mu prispejeme do klobúka.
Presunieme sa na koniec parku pred hotel Ritz a zakotvíme v Mekesi. Na poschodí sú zástrčky a strašná zima. Internetujeme našlapaní na dolievanej káve. Keď idem na vécko akurát niekto kupuje žobrajúcim deťom hračku s menučkom. Po ľahký obed vybehnem do Starbucks cez cestu a zamením aj peniaze. Za USD majú najlepší kurz aký sme videli – 18,60. Len to trvá cez desať minút, lebo chlapík nevie nájsť Slovensko v počítači. Ešte si aj ofotí môj pas. Aj iné banky majú slušné kurzy, no iba pri vkladaní dolárov na u nich vedený účet.
Pred šiestou si s vakmi a pivom vybehneme na parádny západ pred Ricom. Sme na pieskovom kopčeku, takže nás ani neotravuje veľa predavačov. Je tu veľmi pekne, trochu inak ako od Rolla. Slnko zapadá nad starým mestom. Vrátime sa do Mekesa, večeru zase zbehnem zobrať do Starbucks – majú tam výborné sendviče a v K-circle – mrkvičky a jogurt.
Po desiatej prepochodujeme na stanicu. Po hlavnej chodí veľa vysvietených kočov ťahaných koňmi prezlečených za okrídlených jednorožcov. Na stanici sa zložíme v čakárni a ja ešte vybehnem kúpiť 5litrovku vody do neďalekého Oxxo. Stanica je celkom haluzná. Ide cez ňu cesta. Na jednej strane je čakáreň s pár nástupiskami a na druhej veľké parkovisko s busmi. Prezlečieme sa do riflí v anticipácii zimy v buse a spolu s ostatnými čakajúcimi podriemkávame, kým príde bus. Tam musíme čakať, kým sa uráči nakladačovi batožiny zjaviť sa. Šofér nechce nikoho pustiť dnu, kým sa nezačekuje všetka batožina.