D31: 2014/05/30 Kaliakra/Калиакра → Balchik/Балчик → Aladzha/Аладжа → Varna/Варна
V noci riadne pršalo a mal som aj zimnicu. Ráno sračka vracia úder naplno. Dáme si banániky a čakáme, či môžeme vyraziť alebo nie. More je riadne rozbúrené, ale ani keby nebolo tak ho asi nedám. Je mi ako tak, tak vyrazíme, ale už cestou sa necítim najlepšie. V Balčiku si ideme pozrieť ružové záhrady rumunskej kráľovnej (tej istej ako v Brane) a vyrážam radšej nalačno. Vstupné do botanickej záhrady predávajú samostatne od vstupného do paláca. Chceme len záhradu, no musíme si kúpiť oba lístky. Haluz. V areáli záhrady sa zastavíme v reštike a tí hajzlíci nemajú toaletu. Som odkázaný na verejnú bez čohokoľvek (papiera, mydielka). Toto je naša prvá reštaurácia a prvý uzáver. Na rozdiel od Rumunska v Bulharsku draho vyzerajúce reštiky sú drahé. A táto ani nevyzerá moc draho. Vyzerá, že masový plážový turizmus vyštveral ceny bulharské cez tie rumunské. Ale však uvidíme inde. Dáme si opatrne len rybiu polievčičku a šalátik z grilovaným marinovaných paprík a syra. Vyrazíme do záhrad a trochu sa mi vráti energia. Je to najkrajšia ružová záhrada, akú sme kedy videli, a skoro všetky ruže kvitnú. Chodíme od kríka ku kríku, ovoniavame ich a nevieme sa toho nabažiť. Vrátime sa späť po inej úrovni – záhrady sú na svahu nad morom, všade sú tu z mora vysoké brehy a tu porobili terasy s rôznymi záhradkami. Naspodku sú ruže, na konci stromy a kríky. Prezrieme si palác z čias, keď Balčik ešte patril Rumunsku a ideme na vyššie úrovne, kde sú parkoidné záhrady s výhľadmi na more. Palác vyzerá lepšie ako Bran, no nie je taký monumentálny.
Chceme si pozrieť Zlaté piesky, no nie je tam kde zastať. Všetky odbočky z hlavnej cesty sú zahradené rampami a platenými parkoviskami, takže sa ku pláži ani zblízka nedostaneme. Frčíme teda ďalej na Varnu a zastavíme a v kláštore Aladža vytesanom do skaly. Chvíľu sa schovávame pred dažďom v múzeu a potom si prezrieme miestnosti vzniknuté rozšírením jaskýň. Jaskyne poli pospájané vyhĺbenými tunelmi. Mnísi tu chránili prvé kresťanstvo v oblasti pred nevercami už od šiesteho storočia.
Naše kroky potom vedú do mestečka Sv. Kostantín a Helena, ktoré vyzerá pozostávať iba z plážových hotelov a kostolíka. Ten je cieľom našej návštevy. Vyzerá to tak, že v Bulharsku bude vážny problém nájsť divoké pláže. A prístupné pláže ako také. Všetko je tu nepochopiteľne predevelopované a pláže uzavreté pre hotely. V Rumunsku bolo pobrežie divokejšie, oveľa menej rozvinuté a aj to čo tam socialistický plánovači naplánovali teraz chátralo. I keď ukazovali sa známky pomalého, kapitalistického rastu.
Kostol je malilinký, no má tam byť svätá liečivá voda. Prameniaca pred oltárom. Prameň nevidíme, no voda je prekvapivo nafľaškovaná ako hotelové šampóniky a každý pútnik si môže zobrať svoje poldeci. Kúpime sviečky a zoberieme si po fľaštičke. Vodu popíjame sledujúc ako horia naše sviečky. Z reprákov hrajú gregoriánske chorály a je tu veľmi pokojne. Na banneri píšu, že pokoj je v kontraste s dekadenciou hotelov navôkol, ale zrejme ešte nie je sezóna a-alebo rezort má najlepšie za sebou, lebo mimo kostola nie je oveľa rušnejšie.
Máme celkom dobrý flek, ale tá svätená voda ma nejako postavila na nohy, tak ideme skúšať šťastie do Varny.
Tam to vyzerá dosť zle. Navigácia nás odvedie na parkovisko nebezpečne vyzerajúcej SBSky. Skúšame druhú a po pár minútach celkom dobre parkujeme pri múzeu archeológie. Už nám zostáva nájsť len niečo s WC a jedlom. Po dlhšom prieskume nájdeme turecké bistro, kde sa napráskame preskavicami, hranolkami a pivom – špeci menu pre dvoch a píšeme a pracujeme. Sme vedľa najhaluznejšieho záchodu na Balkáne. Furt tam chodia tie isté tri deti a zavítajú tam aj dvaja tridsiatnici, ktorí sa tam narvú obaja naraz. Chvíľu necháme fantáziu popustenú bez uzdy, že čo tam asi tak robili ale uzatvárame to, že sme to pravdepodobne neuhádli. Jeden vyjde nenápadne skôr a druhý o chvíľu nekôr. Čakáme až do polnoci – že prestane pršať – lebo sme si prefíkane nezobrali vetrovky. Pršať neprestalo a nám klipkajú oči, tak vyrazíme do dažďa.
D32: 2014/05/31 Varna/Варна
Milý denníček, už dva dni som neboli mori. Rozmýšľam, či takýto život ešte má zmysel. To už môžeme kľudne byť aj vo vnútrozemí.
Ráno zapadneme v lokálnom kafé, dáme výborné koláčky a perfišnú kávu. K pracuje, ja si trochu užívam sobotu čítaním. Keď ma to prestane baviť niečo porobím a začnem dopisovať denník. Predávajú tam aj víno z vinárstva MK, tak dáme zachladiť jeden sekt na cestu.
Po obede vyrazíme do prímorského parku. Cestou sa zastavíme v McDonalde, že niečo na zajedenie ku sektu. K naháňa obrazy z detstva. V Konstante si nič nevybavila, no tu aspoň uhádla miesto kde bývali a jedli. Počasie je také kadejaké, výhľady z parku na more väčšinou zarastené. Prejdeme okolo detí, čo spievajú tak falošne známe hity, že tam vydržíme sedieť ani nie dve minúty. Nakoniec si ale nájdeme pekný výhľad, prenesieme do neho lavičku a pozorujeme čajky. Tie vedia robiť taký zvuk detského plaču, že som si na to už navykol a bol až prekvapený keď som videl naozajstné dieťa revať. Keď sa ako tak vypeknilo zišli sme schodmi – ktorými zrejme kedysi K chodila – dole ku plážam a zapadli do prvého podniku na rybičky. Tu sa ančovičky volajú caca. Majú tu aj štyri malé hravé mačiatka. Pláž celkom smrdí, lebo búrka vyplavila na breh kopu zelených rias. Podvečer to ale niekto začne zbierať. Tak sme prekvapení, že to tu s tou plážu asi myslia vážne.
Vyrazíme do drobného mrholenia, že si pozrieme zvyšok pláže. Hneď pár krokov od nášho podniku – Rusalka – zbadám obláčik pary nad morom. Ideme sa tam pozrieť a K si spomenie, Že sú tu vlastne termálne pramene. Vidíme sprchy na brehu mora a kúsok ďalej je bazén z ktorého sa parí. Je v ňom pár ľudí i keď je už tma. Celé to vyzerá bezplatne. Zajtra by sme mohli dobehnúť sa trochu prehriať.
Je sobota večer a veľa podnikov praská vo švíkoch, hrá tam živá hudba, spievajú speváci, jednoducho domáci sa bavia. To sú podniky pre domácich, ďalej ku centru sú parádnejšie a drahšie podnik pre turistov, tie často zívajú prázdnotou. Keď vidím tie obrovské kapacity, neviem si predstaviť to turistické peklo v sezóne. Nevieme sa zhodnúť na tom, kedy treba odbočiť do mesta, tak konzervatívne vystúpame do parčíku asi tri minúty chôdze skôr. V parku je ale parádna atmosféra. Nasvietené stromy, hlúčiky rozjarených chodcov a zvuky nočných vtákov vytvárajú magický pocit. Dnes sa nám Varna páči oveľa viac ako včera v daždi. Je to asi pochopiteľné. Je možno aj chladnejšie ako včera, ale aspoň sucho.