D039: 2015/01/18 Mendoza → Vallecitos
Vstávame zavčasu, bus ide 08:15. Simon nepochopil, čo presne znamená byť ráno o siedmej zbalený na raňajkách, a keď dorazí taxík, ide si ešte len umývať zuby. Je to fasa chalan, len aby sme stihli bus. Rozhodli sme sa pre taxík, lebo je to predsa len 30min na stanicu a nechceme predsta začať trek už upotení a smradľaví. Navyše sme štyria a tak tých 40ARS s tipom za odvoz až tak nebolí. Kým nastúpi Simon, máme na taxametri už 5 Peso extra za čakanie. Ale aj tak sa zmestíme do 35 a drobné.
Na staniči šikovne obkľučkujeme megaradu len aby sme zistili, že sa máme postaviť na jej koniec. Začíname mierne prepadať panike, lebo bus ide o sedem minút a šóra je na dobrú hodku. Ani po dvoch urgenciách nás nechcú prepustiť dopredu, aj keď nie všetci si kupujú práve ten náš bus.
Beháme s K po nástupištiach ako splašení a pokúšame sa nejako heknúť systém, zatiaľ čo Simon a Adéla skleslo stoja v rade s vakmi. Je to divočina, moc nám to nejde. Šoféri si nás pinkajú medzi dvoma busmi, z ktorých jeden tam vôbec ani nejde. Stale sa objavujú noví ľudia s lístkami a ztenšujú naše šance na štyri zostatkové voľné miesta. Objaví sa chlapík, čo nastupuje, ale predáva dve miesta. Keby sme sami dvaja s K, tak už ideme. Vyhliadky upravujeme na čierno čiernu beznádej a už len bezradne stojíme v strede medzi busmi.
Nakoniec to vyzerá, že by nás mohol predsa len aspoň zobrať bus, čo tam nejde. Vbehnem do stanice a mením Simonovu funkciu zo stojana v rade na vykúkača s ruxakom. Naše dva sú už medzi busmi, on má jeden spoločný s Adélou.
Jedinou svetlou stránkou je, že možno ak vystojíme radu, dostaneme sa ešte do druhého a posledného okolo druhej.
Nakoniec všetko dobre dopadne. K niečo brble so šoférmi a ako poslední nastúpime do busu, čo tam ani neide a uháňame. Na jednej križovatke zastanú oba busy vedľa seba a náš šofér hovorí tomu, čo tam ide (Porterillo), že má 5-6 ľudí do Porterillo. Tak to vyzrá, že si nás prehodia.
Ideme medzi priemyselné zóny a vinohrady. Je to tu iné ako v európskych vínnych oblastiach, na ktoré sme zvyknutí. Majú tu strašne veľa miesta a vinice vyzerajú skôr ako vypchávka ako hlavný biznis. Je tu viac iného využitia pôdy, resp často aj nevyužitia ako na víno. Táto oblasť je pôvodne púšť, neúrodné podhorie, ktorému zachytávajú zrážky vysoké hory. Aj celá Mendoza je postavená na púšti. Vďaka enormnému množstvu vody z hôr ale mohli vybudovať mesto tienené stromami a pestovať hrozno.
V Porterillo prestupujeme do nášho busu, Simon je úplne bez slov, vzdáva K poctu za to, že nás dostala na bus. No chlapci z Nemecka sú zvyknutí na iné pravidlá. Ideme po kamenistej ceste do výšky. Vystúpame až do 2000mnm, zkade už musíme pokračovať do hôr peši. Býva aj odvoz, ale dnes nie je nikto doma.
Najprv klesneme sto výškových metrov, zídeme ku križovatke a potom už len šlapeme hore, stále hore po asfaltke. Nezdá sa to, ale stále stúpame a s mojím vakom to po troch minútach prestáva byť sranda. Vybaľujem paličky a s potom v tvári idem stále vpred. Skúšame aj stopovať, no to málo áut čo chodí je väčšinou plne obsadených. Niektorí turisti si nás doknca fotia z auta.
Poriadne pečie, dám si dole spodky gatí a večer zistím, že mám lýtka dochrumkava spálené. Keď začne byť cesta kľukatá do strminy objavia sa konečne prvé skratky. To sme už so Simonom na čele pelotónu, lebo baby sa na obednej pauze zostali umývať v potôčiku. Ideme okolo kráv a v kríkoch zbadám to najmenšie teliatko aké sme tu kedy videli. Je také malé a zlaté, že uvažujem o vytiahnutí foťáku, no pohyb zachytený kútikom oka ma prinúti zbystrieť. Tri voľne pohodené a pasúce sa kravy si to rezkým krokom konvergujú ku mne. Zahájim nenápadný úprk a zastaneme až v úctivej vzdialenosti od teliatka.
Dole pod nami už vidno baby a cítim, že by možno bolo správne ich varovať. Tak sa zložíme, zbehnem sa schladiť do potoka, nabrať vodu a čakáme. Baby síce teliatko nevideli ale aj tak úctivým oblúkom obehli kravy v domienke, že to rohaté je býk. Chvíľu vegetíme, vidíme prvých pešiakov, ktorí schádzajú z hora.
Prestáva to byť sranda. Aspoň, že je tu trochu chladnejšie a na svahoch pred nami už vidíme nejaké tie budovy. Ideme kúsok po ceste a zahneme na skratku, ktorá ide cez stádo kráv, popod starú zhrdzavenú konštrukciu k prvej budove. Je to strmý výstup, na konci ktorého konci nás čaká ostnatý drôt. Toho som sa obával, no Simon si myslel, že to preskočíme. Možno by sme to aj nejako dali, ale baby to majú na saláme. Ideme vedľa drôtu až na cestu, kde sa konečne dostaneme ku našej vysnívanej chate. Je to refugio San Bernardo, kde sme aj chceli skončiť. Nedá sa tu kempovať, ale posteľ je za 120ARS, čo je oproti 130 v meste v pohodke. Dáme si spolu liter piva, sprchu už samostatne a Katka poď ho variť večeru. Tá nam veľmi chutí, hladní sme ako vlci. Máme aj fernet RAMAZZOTTI, tak ho trošku dáme s Adélinou kolou. Sme riadne unavení, tak len relaxujeme pri melódiach, ktoré Simon lúdi zo vždy rozladenej gitary zo steny. Odídu všetci turisti, domáci si grilujú, sme jediní hostia.
S K si ešte robíme aklimatizačnú vychádzku 100výškových metrov do posledného refugia. Nad nami sú ešte tri chaty a jedna nefunkčne vyzerajúca budova. Je tu už fajne riedky vzdušík – 2900mnm.
Späť na chate pri fernete a prázdnom kozube, Simon podriemkáva s čítačkou, baby sú už zalezené a ja ešte troche googlim zajtrajšiu cestu. Áno, je tu internet a dokonca jeden z najlepších aký sme na ceste zažili. Chceme – na Simonovu radosť a Adéline zdesenie – pokoriť najľahší – štvortisícový kopec v okolí, príhodne nazvaný tak, ako naša chata – San Bernardo.
D040: 2015/01/19 Vallecitos
Raňajkujeme ovsenú kašu s medom a olivovým olejom. Nie je to ideálne, ale potrebujeme nejaké tie kalórie na 1316 výškových metrov. Chceme vyraziť čo najskôr, no vymotkáme sa až po ôsmej. Je ešte príjemne chladno, no vyzerá to dnes na výpek. Registrujeme sa v poslednom Refugiu – mali sme sa ale vo vlastnom, pýtame sa na cestu (chodník nie je značený a ideme). Odbočíme skoro a traverzujeme svah potoka po hrozných štrkových chodníčkoch. Dostaneme sa na cestu, ktorou sme mali celý čas ísť a prídeme ku miestu, kde sa prechádza cez potok a povyše sa berie hadicou z nádrže voda do chát.
Ešte by mala byť jedna voda, no nevieme, či ju nájdeme, tak si radšej tankujeme doplna. Od poslednej vody to majú byť 4 hodiny hore, takže voda bude určite treba. Hlavne keď máme dvaja 1.2L fľašu a zatiaľ je stále výpek.
Chodník sa pred nami rozdvojuje, kopec je vpravo, tak ideme doprava. Šlapeme, Simon vypráva príhody z mládi (teraz má už 23), vzduch je celkom ok. Výjdeme na parádnu plošinu rozdelenú potôčikmi a posiatku kravami a koňmi. Na opačnom konci je aj pár stanov. Toto je miesto, kde sme chceli origoš kempovať, ale keďže sme štyria a máme stan pre dvoch a obával som sa, že v nasledujúcom, 4200mnm položenom tábore by mohla byť zima aj trom. Tak sme zostali v chate. Ani stan sme nemuseli brať. Toto je miesto, kde sa chodí aklimatizovať na Aconcaguu.
Preskočíme pár potôčikov, aby sme sa vyhli bačorinám a ideme ku ich prameňom, nech máme vodu nefiltrovanú cez kravské lajná. Pri najvzdialenejšom prameni je na zemi velikanská mandala. Kruh s priemerom cez 6metrov obložený kameňmi a dekorovaný množstvom obrazcov z rôznofarebných semien. Farebné kukurice, sója, slnečnica, pšenica, dokonca aj mak a hrach. V strede je malý kruh a na ovsi si tam pochutnáva koník. Čudujem sa, prečo tu nemaškrtia aj iné zvieratá. Svojou lámanou španielčinou sa púšťam do debaty s Brazílčankou, čo stráži stan. Že bola mierna zima a ona túto mandalu nerobila. Tam začne konverzácia viaznuť, keďže aj lepší „španiel“ by mohol mať problém s portugalským prízvukom. Prídu baby a K zisťuje, že zvyšok partičky šiel vyniesť proviant do ďalšieho výškového tábora a mandalu robili včera turisti. Potôčik, z ktorého pijeme má vraj zázračnú silu. Robili ju asi tí turisti, čo odchádzali včera z našej chaty taxíkom za 700ARS. Brazílka tvrdí, že na kopec sú to len 2 hodiny, čo nám dodá nové sily, lebo ja som rátal so 4mi. Riadne sa napijeme, dotankujem vodu a ide sa.
Znovu križujeme potok a vidím aj chodník, čo popri ňom viedol. Skratka. Naša cestička je ale malebnejšia, cez zelené plošiny. Potok robí údolie, ktoré je zo strany plošiny zelené a zo strany nášho kopca červené a bez vegetácie. Po potoku už len šlapeme cez sutiny. Je to dosť nekomfortné. Začína aj fúkať. Adélina morálka upadá. Čím ďalej je terén náročnejší, za chrbtom sú už veľké skaly a mnoho nezávislých chodníkov, ktoré nikdy nevidno, keď ich človek hľadá. Simon sa odtrhol, čo ma neteší, lebo má čokoládu do našich turistických croisantov – bageta s tabuľkovou čokoládou – Adélin vynález ešte z pod Fitzroya.
Pri jedne zo zastávok objavím, že ja mám aj bagetu aj čokoládu, takže nie je dôvod sa naháňat za Simonom. Ani už moc nevládzem v riedkom vzduchu, tak sa tvárim, že čakám na baby. Už dávno to prestala byť sranda. Asi niekde pri mandale na krásnej zelenej pláni.
V sedielku pod vrcholom máme pocit, že musíme Adélu spracovávať. Už ju bolí hlava, a nepomáha ani, že jej hovorím, že aj ja ju trochu cítim. Sme 100 výškových pod vrcholom. Hovoríme jej, že jej necháme štvrťku proviantu, ale bolo by škoda to zabaliť tak blízko ku cieľu. Taktiež je možné, že prídeme najskôr o 90minút a to by jej už mohlo byť aj zima. A ísť sám v takomto teréne nie je ideálna voľba. Priam až zlý nápad.
Tak sme ju tam nakoniec vytrepali. Simon nás tam už vyše hodiny čakal. Boli tam aj ostatní piati, čo nás obehli. Sme happy. Hore je pekne. Aj dobé výhľady. Vidno 5tisícky, 6tisícky su v oblakoch. Možno nabudúce. Trvalo nám to 5 hodín dokopy, takže miesto Brazílkiných dvoch sme šli skoro štyri. Zdolali sme 4116m vysoký Cerro San Bernardo.
Pookrejeme, pofotíme a je čas ísť dole. Dole je to ešte horšie ako hore, ale aspoň vidno trochu viac chodníkov. Sme celkom dobre unavení. Všetky sily zameriavame na koncentráciu, aby sa nám nič nestalo. Kecáme so Simonom a na jednom mieste sa fajne rozplesknem. Nič sa ale nerozrazilo. Simon sa tam smykne tiež, Katka to radšej oblúkom obehne.
Na mandale sa už pasie polka stáda. Kravy a kone sa oháňajú, pyskami aj odsúvajú kamene. Je to zaujímavá podívaná, no je nám aj celkom zima a nechce sa nám obliekať. Nabereme svätenú vodu na maté a poď ho na chatu.
Adélu bolí hlava, tak ju nalievame striedavo maté a čierny čajom.
Strážcovia parku robia vo vedľajšej miestnosti drevené ceduľky. Písmená vyvŕtavajú vŕtačkou, preklady googli náš domáci na nete. Chcú vedieť ako sa do angličtiny preklada: „Prosim, odneste si so sebou svoje hovienka“. Diskutujeme, aká miera expresívnosti by na takej „oficiálnej“ tabuľke asi bola únosná. Zhodneme sa, že „shit“ = hovno je už asi trochu moc. Nakoniec použijeme termín exkrementy.
Sprcha nejde pre nedostatok vody, tak sa sprchujeme v chate nad nami, ktorú náš domáci volá Univerzita. Tam maju parádny veľký kozub obitý meďou v ktorom sa aj kúri. Užívam si príjemnú atmošku, kým čakám na sprchu. Domáca tam krája tonu syra, tak sa hlúpo pýtam, na čo to je. Doteraz neviem presne, čo odpovedala, ale asi piso, alebo pisa. Nevedel som čo to je, tak mi to opisovala. Stále som nevedel, ale nechcel som vyzerať blbo, tak som sa tváril, že chápem.
Dnešná Katkina večera chutí božsky. Fernetu sa ani nechytáme, máme už dosť z piva. Simon hrá a atmoška je super. K sa bojí ísť potme do sprchy, tak idem s ňou. Tu konečne pochopím, čo je piso. Kto hádal že je to pizza, hádal správne. Je to syrová pizza s vajcom a olivami. Majú ich asi sedem. Je tu aj náš domáci a šéfom tejto chaty vyzerá byť starší pán s červenými očami (Alex), čo včera griloval u nás. Vyzerá to tak, že každý večer varí iná chata.
Keď sa vrátime, Simon už nebrnká, zabalil to – že nehrá pre menej ako dvoch. Namiesto toho podriemkáva s čítačkou pri prázdnom kozube. Spíme ako zarezaní.
D041: 2015/01/20 Vallecitos → Mendoza
Dnes sme uvažovali o tritisíckach, no nevidno ani tri metre a prší. K je zase ráno dohryzená od ploštíc. Keď práši spacák vysype von oknom mobil. Chudáčik, už je úplne rozplieskaný. Rozmýšľam, že nemá zmysel tu kempovať, v Mendoze možme robiť viac vecí a tak, keď tankujem vodu do fliaš u Alexa, pýtam san a zvoz. Nechce sa nám rozbíjať kolená tri hodky dole kopcom a ešte aj v daždi. Že baba nás zvezie za 500ARS, ale ešte spí. Je to pod 10USD na hlavu, to sa dá. Predostriem tento plán pri raňajkách a všetci súhlasia. Tak sa pobalíme a čakáme v internet café, v ktoré sa naša spoločenská miestnosť premenila. Asi tu máme najlepší net. Internetovať príde aj malá štíhla babenka v modrom svetri, ktorá sa mi zdá, že včera krájala ten syr na pizzu. Tuším, že to by mohla byť tá šoférka. Po chvíli príde aj Alex a moje tušenie potvrdí. Dohodneme si čas odvozu na poobedie a čakáme ďalej. Po výbornom obede nasadáme do Peugot Partner a fičíme dole kopcom. Komunikácia dosť viazne, lebo ja vpredu nerozumiem španielsky, a tí vzadu nepočujú. Časom ale baba pochopí a hovoríme po anglicky. Vysvitne, že je vodkyňa na Aconcaguu, začala nedávno, ešte tam bola len dvakrát. Teraz má zlomenú nohu, tak sa dáva dokopy v horách. Predtým bola nosičkou a nosila 25kg. Podľa mňa má tak 40kg aj s vibramami, takže sa nám to zdá neuveriteľné. Vraj fešáci nosia aj 75kg. No pekne. Hrá jej tam tichúčko hudba, no keď zídeme na asphalt a počujem Metallicu, trochu to pridám. Keď pride Nothing Else Matters vykúri to ona sama na plné gule, takže na zastávke vystupujeme za zvukov metalovej hymny.
Stihneme akurát tak poobzerať všetky tri obchody, čo tu na križovatke majú, keď príde parádny dvojposchodový bus. Sme v šoku, lebo my sme prišli herkou, a je hodinu pred predpokladaným odchodom. Bus ale ide do mesta, tak ideme. Poučení z krízy cestou tam, na zajtra si kupujeme lístky dopredu. Cacheuta je 40ARS spiatočný.
Prídeme späť na náš hostel ŠachMat a na pláne sú palacinkové orgie. Simon s Adélou si idú zháňať plavky na zajtrajšie termálne kupko, ja idem zameniť prachy a K ide kúpiť palacinkové potreby.
Palacinky sú super, väčšie ako PD standard – ale bola len taká dobrá panvica. Veľký úspech zožne brazílska Nutella s banánmi, ale gro tvoria slané palacinky s voľbou hubovej, špenátovej a modrosyrovej náplne. Často aj so všetkými troma. V asadovej (grilovej) sekcii hotela sú noví ľudia a pripravuje sa grilovačka. Vyzerá to dobre, dajú nám aj kúsok testnúť. Mäsko je lahodné. Zanesieme im dve megapalacinky ako dezert.
Na pretrávenie aplikujeme fernet a ideme skoro spať. Nechávam Simona, nech si žúruje s grilovačmi.