D077: 2015/02/25 Tiwanaku
Speedujeme raňajky, lebo tu im to vždy dlho trvá. Pekne načas nás vyzdvihne absolútne zorganizovaná sprievodkyňa a fičíme. Cesta vedie cez El Alto. Míňame nekonečno tehlových domčekov. Sprievodkyňa je nápomocná aj v zháňaní toalety, ktorú som si vypýtal, keď som sa dozvedel, že cesta potrvá ešte ďalšiu hodinu.
Tiwanaku je archeologické nálezisko, no kedysi to bolo hlavné mesto ríše ešte pred Inkami s veľkosťou asi 5 miliónov obyvateľov na území dnešnej severnej Argentíny, Čile, Bolívie a Peru. Mali aj hieroglyfické písmo, ktoré dodnes nie je rozlúštené. Chrámy boli olúpené a rozobrané na stavebný materiál španielskymi dobyvateľmi, takže moc sa toho nezachovalo. Len veliké monolity, ktoré nebolo ako odviezť. Taktiež sa doteraz nevie, ako dotrepali červený kameň 6km od pyramídy, alebo tvrdý sivý andezit 25km, z brehov Titicaca. Alebo ako tvrdý kameň opracovali s presnosťou lepšou ako dnes dosahujeme laserom.
Zastaneme pred múzeom, sprievodkyňa kúpi lístky a v múzeu máme výklad. Je tu pár zaujímavých kúskov. Vyššie spoločenské vrstvy si šatkami silne omotanými okolo hlavy deformovali lebky, takže niektoré vyzerajú ako votrelci, len nemajú také zuby. Najvzácnejším kúskom je sklenený džbán, ktorý je ako jediný zo skla. Taktiež tu majú zopár sošiek aziatov a černochov, takže sú hypotézy, že vedeli plávať cez oceán. Zaujímavé sú aj sušené zemiaky, ktoré vydržia jedlé až 15rokov. Sú dve verzia, biele a čierne. Sušia ich na mraze a keď ich chcú jesť, namočia ich do vody. V Bolívii sa pestujú skoro všetky s vyše sedemsto odrôd zemiakov. V ríši Tiwanaku ich pestovali na vyvýšených políčkach, pomedzi ktoré viedli vodné kanále. Voda sa cez deň ohriala a v noci teplá para chránila úrodu pred mrazmi. Dosahovali takto výnosnosť vyššiu, ako dnes pomocou hnojív a pesticídov. Nakoniec vypadne elektrika, tak tam chvíľku beháme svietiac si mobilom, ale moc nevidno a sprievodkyňa sa tvári, že sa zastavíme znova, keď nabehne elina. Trošku to nasere, keď chceli vstupné 80BOB (domáci 20BOB) a ani nevidno exponáty.
Ruiny sú teda v ruinách, dochovalo sa len pár velikánskych monolitov. Tie vyzerajú ako Argentínci, čo v jednej ruke držia termosku a v druhej maté. Monolity sú ale zrejme vyobrazením panovníkov a v skutočnosti držia symboly moci a nádoby na kukuričný alkohol, prípadne drevené šňupky na šnupanie omamných látok.
Urobí sa pekné počasie a z chodenia pomedzi skaly je pekná opekačka. Ešte že máme klobúky a dlhé rukávy. Po sedemposchodovej pyramíde vyobrazujúcej nadpozemský svet obzeráme chrám, ktorého brána vrhá tieň na monolity. Krajné monolity pri obratníkoch a stredný pri rovnodennostiach. Chrám je pozemským vyobrazením a do tretice je v zemi jama, ktorej steny sú lemované 277 lebkami. Toto symbolizuje podsvetie. To sa nám asi páči najviac. Preparkovaný minibus nás počká, kým nakúpime suveníry pri východe a pred obedom ešte ideme pozrieť najväčší monolit do múzea. Tam je ale ešte stále vypadnutá elektrika, tak si musíme chvíľu zvykať na tmu, aby sme 10 metrovú sochu s guľôčkovými nohavicami vôbec videli. Túto sochu mali nejaký čas vystavenú pod šírym nebom v La Paz(súdiac podľa dobových fotiek po stenách haly), ale zrejme ju riadne osmogovalo, tak jej postavili dedikovanú budovu a previezli ju naspäť na rodnú hrudu.
Konečne je čas obeda. Myslím, že plán bol iný, no výpadkom eliny sa zrejme aj varenie skomplikovalo. My sme boli našťastie nachystaní a zajedali sme si chlieb so syrom a olivami už po prvom múzeu. Chudáci, čo čakali na obed museli už odpadávať od hladu. Ide sa do reštiky a my dojedáme vonku na schodoch náš proviant. Máme syr s bielou plesňou, ešte zo Sucre, ktorý medzičasom vyzrel na olomoucké syrečky.
Cestou späť si pospím aj s kokou v ústach. Máme vzadu celú štvorku mikrobusu. Zastaneme si nad mestom na dve minúty na fotku výhľadov a všetkých nás vyhodia pred katedrálou. Konečne sa dostaneme aj do múzeí. Za 10BOB sú tri otvorené múzeá. Najkrajšie je múzeum vzácnych kovov a tam v trezore Casa del Oro. Vchádza sa cez trezorové dvere a v nasvietených vitrínach vidno samé zlaté ozdoby, väčšinou ploché – vyrobené zo zlatej fólie, ktorú bolo najľahšie vyrobiť a našiť na oblečenie.
Večeriame fajnú i keď dosť drahú pizzu (50BOB vs 40BOB v Sucre) na rušnej ulici nad naším hostelom.
D078: 2015/02/26 La Paz
Po spomalených raňajkách máme telefonát z officu Doktora Huga, že sme tam mali byť o 9tej. Vieme, ale raňajky na hosteli vždy neskutočne a nepredvídateľne dlho trvajú. Tak fičíme. Cestou ešte zamieňame peniaze, 6.95 za USD a zoberú aj drobné. Posledne sme nezamenili, lebo menej ako 50ky menili len za 6.90. Takže najlepšie nosiť 100vky bankovky, tak ako aj do Argentíny. Určite nie menej ako 50ky. Sekretárka Doktora nám predstaví plán a už máme zaplatené keď vojde príjemný majiteľ agentúry. Pokecáme, pozrieme fotky a sme dohodnutí na zajtra o 9tej. Podľa inštrukcií kupujeme čokoládu, isotonický rehydraťák a koku, ale aj rukavice a čiapku z lamej srsti. Aby naša K nevyzerala na ľadovci ako nejaká žumpa z hornej dolnej, pribalíme v supermarkete okrem rum-koly aj lak na nechty – červený. Nákupy nás totálne zmoria, ledva sa doplazíme do nášho obedného podniku. Musíme futrovať na maximum, vo výške sa to zíde. Upadáme v hospedaje do spánku spravodlivých.
Volám s rodkáčmi. Veľmi ich zaujíma, či ešte kokujeme. Mierne prikrášlim situáciu, ale pravda je, že odkedy sme prišli do La Paz a zdanlivo je tu koka v tom zhone veľkomesta menej populárna aj my sme ubrali zo spotreby. Kdeže sú tie časy po škole v Sucre, keď koka tiekla potokmi a víno sme žviakali ako kravky.
Na večeru volíme pizzériu zo včera a dokonca sa nám zdá ešte lepšia ako predtým. Dnes je na oboch na pásiky nakrájaná čerstvá bazalka.