D8: 2013/11/10 Ayutthaya → Surin
Celý deň sa presúvame do Surin-u. Nevedeli sme presne ktorým smerom a kam sa vydať aby sme ešte niečo v Thajsku videli a ľahko sa dostali do Kamobdže, tak sa rozhodneme pre slony.
Prvú etapu cesty po mnoho nechápavých pohľadoch končíme v klimatizovanom minibuse. Tí ťupíci nám vôbec nerozumejú našu výslovnosť ich miest. Miesto na batožinu nie je, tak jeden vak musí K držať na kolenách a s druhým ja zakaždým vystupujem a nastupujem, lebo sedím pri dverách. Ku koncu cesty sa to trochu prearanžuje sedíme hneď za šoférom a vaky sú čiastočne na minisedení pred našimi kolenami a čiastočne na našich kolenách.
Z Koratu potom ideme veľkým busom, máme ešte skoro hodku do odjazdu, tak ideme na polievočku a v staničnom obchode nakupujem nejaké maškrtky na cestu. Sedíme vzadu ako ťupíci a skáčeme ako jojo. Do toho ešte hučia repráky priamo nad našimi hlavami, lebo v telkáči nad šoférom nám do tanca hrajú kadejaké thajské rockové kapely. Lešie je keď je ulička plná stojacích ľudí a nevidíme to ródeo na obrazovke.
Po viac ako piatich hodinách dorazíme do Surinu a máme toho dosť. Zo stanice nás zoberie mlapík, ktorého sme sa ho pýtali na cestu. Má parádne auto, čaká na frajerku. Hodí nás pred hotel a overí či to je on. Vyzerá to moc fajne, tak sa neveriacko pýtame na ceny, lebo je už po 20.00 a to sa nám zdá byť už dosť neskoro na zháňanie hotela. Majú v cenníku aj izbu za 150B ale voľné sú až od 300B. To je stále menej ako v Bankoku. Vynesiem vaky, K zaplatí ja čekujem net (wifi sigi je len vo foyer), keď nám zrazu donesú faktúru, kde je napísané, že 350B. Som prekvapený hneď 2x, lebo K si nevšimla, že jej vydali o 50B menej a že sme boli v tom, ze máme cimru za 300B. Tak sa trošku rozčúlim, ale stále kontrolovane im hovorím, že balíme, že idem po vaky nech nachystajú peniaze (to samo až po tom, čo som to konzultoval s K). Na izbe už ale K hovorí, že kašlime na to, poďme sa radšej najesť a hotovo. Zišli sme teda dole, tam už čakala mladá s 350B a my ako debkovia sme sa tvárili, že zostávame, že to asi bolo nejaké nedorozumenie.
Na trhu dáme fajné sushi a zapražené dary mora v niečom čo sa tvárilo ako zemiaková placka, ale moc zemákov tam asi nebolo. Stánkari sú milí a usmievaví. Sme tu jediní bieli, mladí si na nás cvičia angličtinu.
Na recepcii nás spolu s kľúčmi čaká graficky rozšírená faktúra s vysvetlením, že sme vlastne v 500B izbe (teplá voda – heh, chladnička a klíma – heh), ale keďže klíma nejde, tak to máme namiesto 500 za 350. No pekne. Prd makový teplá voda, minimálny rozdiel oproti studenej. Obe sú vlažné, teplá je akože ohrievaná elektrickým ohrievačom. Ten keď je dlho pustený a nepoužívaný, tak potom asi 3 sekundy ide 40C voda a potom tá vlažná.

D9: 2013/11/11 Surin & Ba Tan Klang
Dnes vstávame prekliate skoro. Chceme si totiž pred dlhým výletom ešte zacviciť jógu a odfotiť sa na víza do Kambodže.
Zistiť kde sa dá odfotiť je celkom sranda. Nikto nám nerozumie, chvíľu sa tvári že aj hej, univerzálna odpoveď je “taxi”. Neviem, že čo tým myslia, či sa tam máme dať odviezť alebo sa len íst spýtať. Nakoniec celkom zúfalí vbehneme do business centra v nádeji, že tam niekto bude hovoriť po anglicky. Vyzerá to ako nejaká banka a tretia dotázaná osoba (po strážnikovi a zmenárnikovi) nám vysvetlí, že obchod ktorý hľadáme je za rohom, s veľkým zeleným Fuji. Tak to by mohlo byť ľahké.
Ukázalo sa (naštastie) že opak nebol pravdou a po chvíli sa už vyškierame do objektívu. Za cenu zrovnateľnú s tou prievidzskou (150B každý) sa dostávame po asi polhodinke raňajkovania k 15 fotočkách /v PD sú 4/… to bude na veľa víz… Normálne si fotky na víza nosíme so sebou, teraz to ale žiaľ nevydalo. V strednej Amerike ich nebolo treba, tu sme zabudli. S čerstvým fotom poď ho na stanicu, kde čakáme viac ako hodinu v pristavenom pikape kým vyrazíme. Ide s nami aj nejaký ožranko, ktorý je zo začiatku vtipný (aspoň teda domáci sa bavia) a chytá nás za kolená a pochechtáva sa, ale nakoniec je to už doterný a keď mu vysvetľujem, aby s tým prestal, stíchne celá korba. Potom mu už tak nie je do reči a keď vystupuje zabudne si aj kukuricu aj kávu. Cestou postupne zastavujeme natankovať 9 litrov benzínu, naložiť 130 litrov benzínu v 5 kanistroch a najesť sa. Dávame si sladké ryžové guľky, ktoré splachujeme ľadovou kávou, každé po 20B.
Po dobrých 2 hodkách nás vykladajú pred sloním centrom, kde obdivujeme výrobky zo slonoviny a slonej kosti. Slonovina je skutočne nádherná, výrobky majú delikátnu štruktúru pripomínajúcu prekrížené kruhy na vode a miestami až perleťový lesk. Kupujeme si vstupenky (100B) a poď ho híkať nad slonmi. Dedinka vyzerá trošku ako cirkus, len miesto maringotiek sú prístrešky a majú – čuduj sa svete v slonej dedine – iba slony. Pristavíme sa pri dvoch malých, opatrne sa s nimi fotíme a chlapík nám ponúka zväzok trstinových šúlkov za 30B, že aby sme ich nakŕmili. 3 ročný sloník má celkom silu v chobote, keď mi ním omotá ruku, ledva mu ju stihnem vytrhnúť, kým si ju strčí do tlamy. S veľkými to potom už radšej ani neskúšam. Na WC majú v pisoároch namiesto smradľavých kociek pólky nejakého ovocia, čo pripomína pólku rozčúraného citróna.
Prezrieme si múzeum a už hrá hudba – asi na show o druhej. Sú dve (prvá o 10.00, druhá terazo 14.00) a okrem nás, obyvateľov dedinky a 3 ďaľších domáco vyzerajúcich nikde nikoho. Kupujeme si drinky a čakáme čo sa bude diať. Miest na sedenie je veľa a tak špekulujeme z kade bude najlepší výhľad. V ďiaľke sa zrazu objavia tri pikapy s bielymi turistami, tak sa radšej rýchlo presúvame v nádeji, že show čoskoro začne. A aj začala. Rôzne staré (a veľké) slony predvádzajú rôzne kúsky a medzitým ich môžu návštevníci/diváci odmeňovať a kŕmiť zväzkami trstiny za 20B. S bielymi turistami je tam sprievodca, ktorého slony už asi dobre poznajú lebo stále za nim natŕčajú choboty až kúpi 5 zväzkov a ani nedáva dole gumičky, ktoré zväzok držia pokope. Po všetkom tom klaňaní, tancovaní, futbale a basketbale to slony zbalia a idú do slonoumývarky. Zostanú len dva na fotenie sa na chobote (20B). Obehneme si zvyšok dediny zastaviac pri umývarke zasneme nad automatikou s akou si slony zoberú hadicu, nalogajú sa, podajú ju mahutovi, ten ich opláchne zvrchu a niektoré z toho majú aj mamutiu erekciu. Všetko v dedine sa točí okolo slonov. Na každého slona dostávajú mesačne 8000B dotáciu. Čiastočne ide o tradíciu a čiastočne chcú z Thajska (a hlavne z Bangkoku kde spôsobujú zápchy) stiahnuť potulných mahutov s ich slonmi, ktorí hľadajú živobytie.
Odvozy spať do Surinu idú iba o 14.00 a 16.00, tak pre istotu už o pól štvrtej sa vyzúvame do miestneho obchodu, kde kupujeme tekutiny a netrpezlivo číhame na pikap. Máme dosť krátky výhľad a bojíme sa, že nám nezastaví. Pivo dopíjam na stojáka, všimne si ma predavačka, odborne mrkne na ulicu a pošle nás za dodávkou odstavenou pred sloním centrom. Tam chvíľu kempujeme v dodávke, dôjde šofér, naskočí, naštartuje a ideme. Obehneme si dedinku, cestou nastúpi zopár ľudí, ale inak je to skoro prázdne. Máme kopu miesta a nikto nestojí a ani sa nevezie na streche ako cestou tam. Chvíľu píšem ale drieme sa mi zo skorého vstávania. Šofér si to dosť hasí, párkrát brzdí tak, že s telefónom v oboch rukách prevalcujem vedľa sediaceho chlapíka (čo mák maximálne tretinu mojej váhy a hrozí mu zadlávenie). Cesta trvá namiesto 2,5 iba 1,5 hodiny. Zo stanice to berieme rovno cez sprchu na hoteli na večerný trh, kde si nakúpime kopec vecí na jedenie. Včerajšie sushi je znova fajn, skúšame ďalšie ale to je z úplne zlej – nevhodnej ryže, kupujeme ananásik, mäsko a kuracie prdelky na paličke, papáju a mangový šalát a na záver fritované kvety. Nehrozí, aby sme to všetko pojedli, ale zajtra ideme zavčasu preč z krajiny a na izbe máme luxusne chladničku, tak snáď nejako bude. K ide zaniesť nákup do spomínanej chladničky a ja idem kúpiť záverečné pivko. Ešte rýchlo vybehneme pozrieť kapsu na nový foťák. Tam ale už zatvárajú a my sme si preventívne ani nezobrali dosť peňazí a ani kartu. Tak sme donakupovali. Ale aký luxusný obchoďáktam majú so Samsung a Apple butikmi. Skoro som odpadol.
Na izbe potom dojeme kvietky a úplne sa deklasujeme mangovým šalátom. Chalan sa nás síce pýtal, že či to chceme štipľavé, ale my frajeri sme si mysleli, že už máme čosi odštípané, tak sme svorne prikývli. To sme naozaj nemali robiť. Odteraz musí pritakávať iba jeden,lebo toto bol brutál. Zelené mango, ktoré nie je úplne zelené, ale ani sladko rozblembane prezreté, chutí ako sladkastá mrkva. Keď je čisté. Naše malo ešte limetovú štavu, cukor, príšene smrteľnú dávku štiplavky (mletá paprika) a aby to nebolo moc fádne, malé ružové krevetky veľké ako necht naprieč, ktoré to celé ozvláštňovali rybacou príchuťou. Obaja sme nemohli dojesť malú misku, bojovali sme s tým šalátikom a K hovorí: „Ja nevidím a nepočujem. Ešte dobre, že to jeme pod ventilátorom“. Ej veru pravdu mala. Ku koncu som musel už každý hlt zalievať ľadovou vodou z mraziaka a aj tak sme to nedojedli. Potili sme sa tak, že som sa šiel osprchovať a keď uz ani trik s ľadovou vodou nepomáhal, zajedali sme to kukuričným chlebom. Naveľa naveľa za zvuku hlasitých nadávok som to dojedol a preložil ešte na ukľudnenie plátkom ananásu a papáje. Toto bude ešte raz pekne štípať, aspoň že majú na toaletách spršky. Dnes inak ide teplá voda až ňákych 38C by som tipol.