D067: 2015/02/15 Potosí -> Sucre
Po skorých raňajkách ideme podľa inštrukcií na collectivo – bus, ale moc ich na novú stanicu nechodí a keď jeden príde, tak nás nezoberie. Zobereme teda taxík za 10BOB, lebo nechceme zmeškať bus.
Cesta na stanicu je riadne dlhá a posledný úsek je rýchla cesta bez chodníkov. Napriek tomu, že taxík stojí 1.3BOB vidíme bielych ľudí chodiť po ceste a to aj s deťmi i veľkými vakmi.
Hneď na začiatku vykrikujú bus do Sucre. Odchádza o 10 minút. To je o polhodku skôr, ako sme plánovali. Ale však, čo budeme čakať. Vybehnem ešte na WC a vodu a už ma K zháňa, že odcházame. Cestou cez mesto ešte nakladáme kade tade ľudí, a za mestom je už bus plný.
Už cestou je v buse teplo a v Sucre, ktoré je len 2800mnm je parádne teplo. Na to ako sme naobliekaný až moc. Naobedujem sa na stanici – grilované mäsko za 18. Mladá nás ako si ideme sadnúť ostrieka penou. Aj tu zúri karneval v plnom prude. Zo stanice berieme busík. Sledujeme ho na GPS, no podarí sa nám previezť až za námestie. Ideme podľa navigácie späť a ubytujeme sa v mega Hostel Amigo za 80BOB na treťom poschodí secesnej budovy. Máme tam zatienenú terasku s veľkým stolom, švédsko nórskym párom a výhľad na štvorec nádhernej oblohy. Ideme až do sandálov a je to pre nás obrovská úľava po mrazivo upršanom Potosí.
Dobiehame prácu a písanie na biednom nete, ja strácam kopu času na notebook, ktorý sa nevie pripojiť. Nakoniec sa musím pripojiť USB káblom cez mobil.
Večer dorazí veselá partička deciek – traja frantíci, škót a brazílec. Francúzska s veľkým nosom je dosť ukecaná a očividne sa strašne rada necháva oblievať vodou v sprievode na ulici. Niekoľkokrát sa vrátia na izbu prezliecť alebo vyzbrojiť vodou. Nás to až tak moc neberie a suchým sa nám podarí prejsť tri bloky do pizzérie Napoli, kde si pochutnáme na až prekvapilo dobrej a nie moc drahej pizzi. K tomu si dame malé pivo z fľašky napoly.
Ideme sa aj pozrieť na námestie, posedíme si pri fontáne, obzeráme ako sa mládež nalieva tigrím mliekom (alkohol s mliekom, cukrom a koreninami), ktoré im kreatívne predávajú babky, no i mladé páriky. Okolo námestia chodia sprievody. Jeden má 4 veľké bubny vo výbornom súzvuku a je to teda riadna hrmavica, keď sa priblížia. Cestou späť už schytá K dva balóny naplnené vodou. Jeden aj do hlavy, čo ju vôbec nenadchne. Dokonca sa balón ani nerozpleskne a zostane jej trčať v kapucni. Ja väčšinou len spŕšky vody maximálne do výšky kolien z okolo rozpleskujúcich sa balónov.

D068: 2015/02/16 Sucre
Všetko je dnes zavreté, ešte že raňajky máme v cene. Nejde nám bohvieako ten net, minul som skoro všetok kredit tak obieham iné hostely. K dá prať, nájde supermarket, ja hľadám školu španielčiny.
Partička mlaďochov dnes odchádza, aktívne Francúzsky vybavujú odvoz do parku s dinosaurími stopami a chaloši po riadnej opici vstávajú celé dopoludnie.
Na obed nás učiteľka španielčiny zoberie k sebe, aby sme vedeli, kde býva a potom nám dá dve hodiny rozchod. V jej štvrti sa nedá nič robiť, tak ideme pekne dole kopcom 20 miinút späť. K sa rozhodne, že mi dá náskok a ja sa vraciam na prvé dve hodiny španiečiny v mojom živote.

D069: 2015/02/17 Sucre
Dnes ideme spolu na 4 hodiny španielčiny. Učka to vraj zvládne, aj keď ja mám za sebou dve hodky a K dva semestre. Ide nám to od ruky. Cez prestávku sedíme na streche a obdivujeme okolie. Hladní sme ako vlci, zajtra si musíme doniesť niečo na desiatu.
Ledva sa doplazíme do supermarketu a hneď v peknom parčíku vedľa supermarketu sa pustíme do predjedla, aby sme vydržali varenie.
Učerpaní už len sedíme na teraske a pracujeme. Popri tom namotávame škandinávcov na správny smer – teda aby nešli z Uyuni do Tupizy na tour soľnej pláni, ale opačne, tak ako sme to robili my.
Výhodou hostela je, okrem ceny (80BOB za dvoch s raňajkami) aj neustále sa meniace osadenstvo, takže každý večer sa môžme vybavovať s niekým iným. Väčšina osadenstva sú decká zo Santiao de Chile (Čile) a dole v kuchynke vyvárajú kadejaké divočiny. Okrem iného aj pizzu. S cibuľou dopredu namočenou vo vode.

D070: 2015/02/18 Sucre
Ráno si konečne dám jogu. Katka vyupgraduje raňajky, urobí mi eggburger s reďkovkovými klíčkami a avokádom. Napchatí fučíme do školy do kopca. Zajtra sa musíme najesť ešte skôr.
Dnes drvíme ‘Me GUSTAS TU‘ podľa pesničky od Manu Chao.
Chceme sa najesť čo najbližšie, tak obed ideme market campesino. Učiteľka nám odporučila aby sme si za 7BOBov vypýtali veľké kokové lístky.
Zapadneme do prvého podniku kde varia, objednáme si dve rôzne menučka a jedno pivo. Po druhom pive a všetkých ostatných hosťoch najedených začneme šípiť, že niekde nastala chyba. Už celkom pripitý overujem objednávku. Vyzerali sme asi ako dvaja ožrani, čo prišli na pivo. Inak si nevieme vysvetliť toto malé nedorozumenie s objednavkou. Jedlo prinesú pomerne rýchlo. Napapáme sa, zaplatíme a poďho zháňať pekné lístky. Prvá babka povie, že ona veľké nemá. Tak ideme ulicou ďalej až nájdeme tri stánky s kokovými vreciskami. Od symaptických predavačov si vypýtame veľké lístky za 7BOB, ako povedala učiteľka, zaplatíme a poďho kupovať študentské potreby vedľa. Zošity už konečne máme, tak si aspoň kúpime zvýrazňovačky a cestou ešte mini roztrojku na elektriku. Tú keby videli elektrikári v Nemecku, tak by dostali infarkt alebo zavolali políciu. Hádam nás to nezabije. Hlavné je, že je malá a idú do nej aj severo americké aj európske veci zapichnúť.
Z roľníckeho trhu, kde sme videli asi všetko okrem zeleniny a ovocia ideme skratkou na hlavné námestie, prevažne cez rezidenčné štvrte. V parku si dáme lístky a na odporúčanie učiteľky ideme do kaviarne, kde ona chodí na happy hour zákusky. HH zákusky ešte nie sú a kávu majú vedľa za polovičnú cenu, tak sadneme do Cafe Biblioteca Concert. Vidíme tam espresso mašinu, no i tak sa opýtame, že ci funguje. Funguje. Ideme na striedačku na WC a pani tam pobehuje hore dole. S malou espresso šáločkou odbehne do kuchyne, tam stojí za sporákom. Začínam mať zlé tušenie. Keď cinkne mikrovlnka, už len dúfam, že to nebola naša káva. Po dvoch minútach vidím, ako dáva veliké červené Nesca šálky na pult a zatmie sa mi pred očami. Za skoro dolár dostanem instantnú kávu, v espresso šialke je teplé mlieko. Chvíľu neveriacky pozeráme, či to myslí vážne alebo čo spravíme. Odídeme preč bez zaplatenia? Nakoniec to s nechuťou vypijeme, zaplatíme a utekáme preč. Tak to je fakt zlé.
Rocio, naša profesorka španielčiny, nám povedala, že dnes je akcia v kine, tak ideme pozrieť, či je niečo po anglicky. Že budeme kukať titulky. Majú nejaký film o pol siedmej, tak si kúpime jeden lístok pre dvoch, to je tá akcia a ideme sa domov navečerať.
Film som už videl, ale aj tak nestíham sledovať titulky.
Večer už len pracujeme a kecáme s čilskou turistkou.

D071: 2015/02/19 Sucre
Obvyklý ranný zhon je dnes korunovaný eggburgerom so špenátom a klíčkami. Jeden si robím s džemom, druhý mi K spraví so svojim vajcom a vylepší burinkami. Dnes je dlhá šóra na raňajky, ale my sme ako obvykle obslúžení ako prví. Dokonca sa stihneme zastaviť aj na pár minút v katedrále, ktorú rekonštruujú a býva otvorená iba štvrtky a nedele.
Skúšame ísť dnes skratkou, no nejako sa poblúdime a nadbehneme si, meškáme cez 10minút.
Cez pauzu máme minibanániky a maté na slnečnej streche. Cestou domov sa zastavujeme na menu del dia za 12BOB. Chceme rôzne jedlá, dvakrát sa nás prídu spýtať, či chceme naozaj to druhé a nakoniec vidíme prečo. Okrem obligátneho silpanča totiž dostaneme asi žalúdok. Je to upravené celkom fajn, ale občas tam cítim takú nepodarenú držkovú chuť, že až na zvracanie. Ale dobojujem to, tváriac sa, že to necítim. Druhýkrát si to už ale neobjednáme.
Cestou späť vidíme srandovnú reklamu na preháňadlo/zápchu – z kakajúceho je už kostra, tak si kúpime 4 tablety, že keby dačo. Skúšame v národnej banke vytiahnuť doláre, no asi nie sú. Pýtame sa aj v okienku a tam nám tvrdia, že do 1000USD sa dá vytiahnuť zo stredného ATM. Prd makový, máme podozrenie, že to vydávajú iba zákazníkom banky, alebo bolívijcom.
Dnes to už s kávou nechceme riskovať, tak ideme do odporúčaného Joyride. Káva je decentná, podnik je plný turistov a expatriotov.
V supermarkete je 6 bankomatov, tak skúšame, či nám nejaký nedá doláriky, lebo menenie hotovosti je trochu výhodnejšie ako ťahať z ATM. A veruže sme jeden bankochmat aj našli. Sme z toho celí happy, ale už sa nám nechce ísť to niekde meniť, tak musíme aj tak vytiahnuť nejaké BOBy.
S kopou peňazí ideme do supermarketu, čo je vždy zlý nápad, lebo teraz končíme s litrom 5ročného rumu, kilom cukru a nekyslými citrónikmi. Majú tu celkom lacný rum a tequilu. Najlepší díl je 1.75L rumu, ale kto by to nosil, nehovoriac už o tom, že pil.
Na hoteli som riadne sklamaný z limetiek, lebo sú sladkasté, takmer bez chuti. Takže cukor mi je naprd.
Popíjame teda sladké červené vínko typu portské, prežúvame lístky, píšeme domáce úlohy a pracujeme.
Je to celkom náročné chodiť do školy, lebo potom musím ešte do polnoci sedieť za kompom a ráno vstávať na raňajky.

D072: 2015/02/20 Sucre
Dnes je piatok a posledná škola. Máme toho dosť, zajtra si chceme dať víkend. Aj profesorka vyzerala, že mala úľavu, že bude môcť ísť v sobotu do posilky.
Obedujeme v garáži cez cestu. Majú to tam celkom pekné, čisté a šalát je bufetovým štýlom.
Cestou domov sa zastavíme na tržnici na hrebeň a mango.
Na večeru chceme vyskúšať špecialitu, o ktorej nám rozprávala Rocio – čarkekán. Podnik, kde to servírujú je za rohom a my už chceme odísť, tak prečo nie dnes. Podnik Don Coco ale vyzerá to dosť drsne. V prázdnej miestnosti dojedajú dvaja turisti a nevyzerajú nadšene.
Objednáme si jeden burger za 10BOB a na odporúčanie obsluhy väčšiu porciu charkekan Orureňo za 32BOB. Čarkekan je nasolené sušené lamie mäso. Z tohoho kečuánskeho slova pochádza aj slovo jerky používané v angličtine na sušené mäso – zväčša teda hovädzie.
Čakáme nasucho, lebo pivo nemajú a ku bielkovine si dávať sladkú vodu nie je dobrý nápad. Z kuchyne sa ozýva plieskačka, ako zo zlého pornofilmu. Zneje to ako keby tam čašník s kuchárkami kadečo robili. Nevydržím a idem na WC, že sa pozriem, čo sa deje. Nakoniec to ale vyzerá, že kuchárka plieska rezne a nie čašníka.
Hambáč príde vyplieskaný prvý. Dá sa to jesť, ale lepšie ako MeKes to veru nie je. Potom pride na tenunké vlákna rozpracované solené mäso a porcia je príliš veľká na to, aké je to mäso príšerne slané. Sú k tomu len zemiaky, no chýba nejaká omáčka alebo zeleninka na zriedenie tej slanej chute. Nejako to dobojujeme a sme smutní, že sme si nedali tu menšiu porciu. Zapadneme potom ale v parádnej kaviarni s dobrým netom, slušnou kávou a starým pivom.

D073: 2015/02/21 Sucre
Dinovia sa dnes nekonajú. Nechce sa nám čakať na turistický bus na obed a sme radi, že konečne nič nemusíme. Ideme teda do múzea masiek. To je zadarmo a celkom strašidelné. V úplne tmavých piestoroch sú karnevalové masky z rôznych materiálov, nasvietené iba bodovými svetlami. Nemôze sa tu ani fotiť, asi preto, aby sa masky z prirodných materiálov ako perie a textílie rýchlo nerozpadli. Je to malé, zaujímavé a jediný problém je, že tu nemajú WC.
Ideme teda domov, že si, keď už odchádzame dovaríme všetky suroviny, čo máme. Aj sa tak, až na malé výnimky stalo. Zeleninovú polievočku dosypala K ovčím syrom, ten sa roztopil a vznikla z toho fajnučká krémová polievčička.
Ja som tiež nezaháľaľ, vykostil som mango, dožmýkal doň naničhodné limetky a dochutil to celé rumom. Vznikol tak parádny mangový kompótik s nečakaným twistom.
Večer sa rozhodneme kúpiť lístky do La Paz, no všade nám hovoria nehorázne ceny – 180BOB za semicama (poloposteľ). Nám ale ukecaná babena z Čile hovorila o 120BOB. Ideme teda hladní peši na stanicu, že si na to posvietime, lebo podľa LP mali mať cestovky minimálnu maržu a tu to vyzerá na 60BOBov.
Na stanici sa ukáže, že cena už zahŕňa províziu cestoviek, lebo dve známejšie busové spoločnosti majú cenu za 180BOB a sú podobne plné, ako nám tvrdili v cestovkách. Nakoniec ale kupujeme lístky za 100BOB cama (celá prvotriedna posteľ) a v duchu sa modlíme, aby sa nám cestou nič nestalo, alebo aby sme vôbec vyrazili, keďže sme druhí a tretí pasažier.
Naspäť do mesta ale už chytáme minibus a vyskočíme pred námestím, aby sme sa nepreviezli. Ideme do našej pizzerky a máme najlepšiu pizzu akú sme kedy mali. Aby sme neboli trápni, dáme si malú malinovku, že okoštujem ako chutí papájová. Chutí to naprd, vyzerá to ako moč, už si to určite nedáme. Pýtam sa, kedy zajtra otvárajú, že by sme si ešte fukli pizzu na cestu do La Paz.

D074: 2015/02/22 Sucre → Tarabuco → La Paz
Na dnes sme si bookli výlet na trh do Tarabuca. Je to asi hlavný dôvod, prečo tu ešte trčíme. Druhým je to, že La Paz je vyššie a teda bude o 5 stupňov chladnejšie. Bus nás dokonca príde zobrať na hostel, lebo sa pridali aj traja postarší Španieli. Trmácame sa skoro dve hodiny a zaparkujeme na začiatku dedinky. Zídeme dole do centra, kde je okolo námestia zopár stánkov, okolo ktorých sa obšmietajú bieli turisti. Začína popŕchať a do naších sŕdc sa vkráda nemilé tušenie, že sme sa ocitli v turistickej pasci. Nech sú tu akékoľvek super ceny, tých 2x35BOB za odvoz na nich určite neušetríme. Navyše sa nám nič až tak moc nepáči. Ak sa nám niečo páči, stojí to cez 300USD a je to ťažké ako lama, kto by s tým ešte skoro dva mesiace cestoval???
No nič, motkáme sa uličkami, pýtame sa, kde sa dá kúpiť koka, lebo našu niekto s vínom pojedol. Na trhu s kúpime pytlík v druhom stánku a v zápätí obanujeme, lebo všetky ďaľšie stánky vyzerajú mať väčšie lístky.
Dokonca nájdeme aj predavača s organickými lístkami. U toho si akurát turista z nášho busu kupuje prvýkrát koku. Predávajúci mu s plnými lícami vysvetľuje ako sa to používa.
Máme ale už jeden pytlík, tak nechávame organickú koku kokou a ideme hľadať na námestie niečo pod zub. Rozprší sa, tak sa spolu s domácimi usalašíme v altánku. Testujeme lístky a obezráme ako turisti zbytočne chodia po daždi. Jeden maník dokonca brutálnym objetívom fotí z diaľky trhovníkov.
Keď dážď prestane ideme do plného lokálu, prisadneme si ku anglánkam a objednáme si jedlo s pivom. Majú fajné pivo zo Sucre, ktoré sme v supermarkete videli len ako trojdecky. Čakáme dosť dlho na jedlo, až máme pocit, že babka, ktorá si popevuje a potrsáva do hudby na nás zabudla. Asi aj zabudla, no spomenula si a nakoniec doniesla pikantné kura a aj polievku. Kura bolo fajn, silne pripomínalo perkelt. Polievka nebola moc fajn, ale zjedli sme ju.
Jedlo nám príde spratať Dracula s pazúrami na rukách aj nohách. Vybehneme z podniku von, lebo je nám z toho na blitie. Intenzívne presviedčam K, že určite varila babka, a nie ten hrozný upíri dedko, ktorý zobral kuraciu kosť z taniera do ruky, aby mohol dať taniere na seba.
Cestou domov nás predbieha motorka z UK a prekvapivo nemá riadenie napravej strane. Kto by to od motorky čakal, že. Neskôr ju vidíme aj na ulici pred naším hostelom.
Keďže sme už odubytovaní, čakáme na bus dole v patio. Mixujeme rum z granátovým jablkom, no bez mixéra sa to nechce moc spojiť. Popíjame teda rum a zajedáme to seminkami z jablka. Je to celkom fajn, s tým mixérom by to nemuselo byť zlé. Dáme okoštovať aj turistke z Čile a vykecávame sa s ňou. Keď je čas na pizzu ideme tam bez vakov. Že sa radšej potom po ne vrátime. Na pizzi je to ešte polozavreté, ale hovoríme, že tých 15minút vydržíme aj pri červenom víne. Píšem denník, pijeme ovocne chutiace vínko a čakáme na prvé pizze dňa. Dnes chutia ešte lešie ako včera. Spokojní a napapkaní ideme späť po hostela po vaky a na roh, že zoberieme bus. Skoro prázdny bus nás pekne naložil a poďho na stanicu.
Tam sa doterigáme 10 minút pred odchodom. Batožinu si nakladáme priamo do busu na nástupisku, nie v agentúre. Katka sa preukáže lístkami a neplatíme ani staničnú daň. Na prízemí busu máme megaveľké kožené sedačky. Dokonca aj WC funguje. Som v siedmom nebi až keď nezačnú kuriť tak, že sa vyzlečiem do košele, rozopnem všetky gombíky a odzipsujem spodky nohavíc. Potom to už nevydržím a idem povedať šoférovi, nech s tým niečo spraví. A veruže aj spravil, otvoril dvere zajazdy. Toto extrémne riešenie ale bolo prd platné, lebo studený vzduch zvonka sa cez dvere do prvej triedy nedostal.
Tak som dvere otvoril a zaistil ich niekoho batožinou. Teplota klesla na menej nepríjemnú úroveň, no moje zaseknuté dvere zase vadili ľudom z poschodia v ceste na WC. Tak som ich bol párkrát otvárať, až kým cestujúci s batožinou vo dverách nevystúpil. Potom len dvere plieskali hore dole v brutálnych zákrutách. Párkrát som sa aj bál, že sa vyklopíme. Nebudem to zbytočne naťahovať, hádam je už každému jasné, že to nebola najlepšia jazda môjho života, napriek tomu, že sme si priplatili za plnú posteľ v prvej triede. Myslím ale, že na poschodí v druhej, museli viacerí hodiť šablu z tej jazdy. O druhej v noci Katuška vybehla s babkami a otrčila svoju bielu riťku od busu, lebo počas trvania šialenej húsenkovej dráhy nedokázala ani ísť na toaletu. Ako čerešnička na tortičke, keď som už konečne zaspal začala byť neznesiteľná zima. Takže som sa zase naobliekal všetko čo som mal a v La Paz som vystupoval s premrznutými nohami.