Sipán

D057: 2016/01/07 Cuenca → Piura → Chiclayo
Ráno nasleduje dlhý presun ku hraniciam, kde nás prehodia do druhého busu z Guayaquilu, kde chýbajú dve miesta na sedenie, no my sme našťastie neváhali a sedíme.
Colnica je otrasná. Čakáme v rade vonku na teple dobré dve hodiny. Ešte aj vo vnútri nás obiehajú kadejakí lokálni beťári.
Po dvanástich hodinách miesto deviatich konečne vystupujeme v Peruánskom mieste Piura. Samozrejme, že z našej stanice nič nikam nejde, takže sa musíme presunúť na inú. Taxikár chce 5 Solov za odvoz do centra ku bankomatu a potom ďaľších 5 za odvoz na stanicu. K niekde zistí, že stačí ísť pár blokov, tak ideme v plnej poľnej hľadajúc bankomat a stanicu.
Na ulici je kopec autobusových agentúr do Limy, no žiadna nás nechce zobrať do tri hodky vzdialeného Chiclayo, ktoré je po ceste.
Na veľkej križovatke sú tri bankomaty, no ja mám zlú kartu a každý chce 5 dolárov za výber. Tak pokračujeme na stanicu bez peňazí. Keď sa konečne naveľa naveľa dostaneme na správnu stanicu je už osem hodín, no našťastie ide ešte jeden bus a dá sa zaplatiť kreditkou.
Kreditku beriem do bankomatov okolo stanice a keď konečne nájdem bankomat, čo nemá poplatok zistím, že mám svoju kartu, na ktorú neviem pin. Tak sa musím vrátiť na stanicu po kartu so známym pinom a nakoniec máme peruánsku hotovosť. Kurz je okolo 3.43 PEN (Peruánsky nový Sol – slnko) za jedno EURo. Od radosti skočím na WC a od smädu kúpim pol litra koly, tiež na WC.
Do Chiclayo dorazíme o pol dvanástej a pred stanicou driemu už aj taxikári. Nie sú ani moc otravní a aj nám ukážu cestu do centra. Šlapeme peši v nádeji že narazíme na nejaký hotel. Mesto je napriek pokročilej hodine ešte celkom živé, no hotelov moc nie je. Konzultujeme navigošku a pýtame sa taxikárov a nakoniec nájdeme hotel, kde K zjedná cenu z 50 na 40 Solov a unavení sa zložíme na privátnej izbe s mega veľkou LCD telkou, ktorá je ešte nová s reklamnými nálepkami. Normálne mávame na izbe malinkú storočnú CRT telku, tu je super nová plochá, až mi je ľúto že je tak neskoro, inak by som sa s ňou aj trochu pohral.

D058: 2016/01/08 Lambayaque: Sipán → Huanchaco
Mestečko vyzerá celkom fajn a na raňajky objavujeme náš prvý supermarket po dlhom čase. V Ekvádore to bola veľká bieda, miešané obchody s textilom a spotrebným materiálom, niečo ako Tesco, ale malé, s mizernou selekciou čohokoľvek okrem cukru a instantnej kávy, dvoch vecí, ktoré sme ani nekupovali. Tu je to normálny supermarket s mega výberom hocičoho, konečne aj napríklad alkoholu. V alkoholovej sekcii sa prechádzame a hltáme očami nepreberný výber domácich a importovaných fliaš a predstavujeme si, keď si konečne budeme môcť niečo kúpiť. Teraz len berieme pečivko na raňajky a vodu do púšte. Sme totiž pri pobreží a pobrežie Peru to je púšť celý čas, od severu až po juh. Púšť pokračuje aj do Chile aj do Ekvádoru. Na vine je studený Humboldtov prúd, ktorý na pobrežie nepustí žiadnu vlahu.
Zo supermarketu nás odprevadí ochotná pani na zastávku taxíkov a my len naskočíme ako poslední dvaja do auta a drnčíme za dva Soly do obce Lambayaque, kde je vychýrené múzeum Pána Sipánu.
Preto je mi trochu divné, keď vystupujeme oproti Brunningovmu múzeu a ideme dnu. Ale nebránim sa, lebo však K to má naštudované. Popozeráme celkom fajné múzeum s najnovšími exponátmi z 2012, kedy objavili vysokú kňažnú.
Mne ako vždy, prehliadka trvá trochu dlhšie, lebo si aj čítam popisky a keď konečne vyjdem von, K sedí pri recepcii s novým kamošom – šteniatkom Lojzom a informuje ma, že sme práve prezreli nesprávne múzeum a to správne nás ešte len čaká a nemalo by byť ďaleko. Nevadí, toto bolo celkom fajn, no pred druhým chodom by sme si predsa len mali dať obed. Tak ideme podľa rady strážnika na hlavné námestie a objednávame si jedno ceviche za 25 Sol. Príprava trvá dosť dlho, tak stihneme aj dve veľké pivá Cristal. Veľké pivá tu tak ako aj v Ekvádore majú (podľa značky) od 620 do 650ml. Tu je najlacnejší Cristal za 5 Sol, najdrahšie masové pivo je Cusqueňa, tu za 7Sol. Vedľa sedia dvaja šéfkovia asi taxikári s už troma vypitými Cristalmi na stole. Stále nechápeme ten móres nechávať vypité fľaše na stole.
Keď konečne príde ceviche, pivko v tomto teple máme aj v hlave. Ceviche je ale super, sú v ňom aj 4 čierne mušle, krevetky a lahodné chobotnice. Skutočne to stojí za tie prachy a úplne nám to dvom stačí. Ako príloha sú sladké zemiaky, opečené kukurične zrná, teplé fazule a juka. Posilnení prvým famóznym ceviche si vykračujeme horúčavou do druhého múzea. Tam musíme všetko odovzdať (nesmie sa tam ani fotiť) a pani do skrinky zamyká aj náš pas s fotkou, aby nás na konci vedeli identifikovať. Asi ak by sme spadli do hrobky medzi všetky tie vykopávky a nevedeli nás odlíšiť.
Celé múzeum je postavené v tvare pôvodnej zrezanej pyramídy (asi len 4 poschodia – nie úplný ihlan ako v Egypte) a je to namaľované vínovočervenou farbou. Prehliadka sa začína navrchu vo video miestnosti. Z tade potom zostupujeme v tme dole tak, ako bola postupne odkrývaná hrobka v pyramíde. Nálezy sú sprevádzané fotkami ako to vyzeralo, keď tú ktorú vrstvu našli. S pánom Sipánu, ktorého hrobka je zreplikovaná na úplnom prízemí a možno si ju obzrieť z dvoch poschodí bolo pochovaných ešte asi 7 ľudí (prvá a druhá manželka, panna, strážca, armádny hodnostár, dve deti), nejaké tie lamy, psi a strašne veľa krčiažkov, ozdôb a sošiek. Hrob bol veľmi dobre zachovaný. Keď sa na čiernom trhu začalo objavovať veľa artefaktov, archeológ Dr.Alva z mesta zistil, z kade sú a odhalili super zachované hrobky. Keďže to bolo len pred 20plus rokmi vďaka pokročilej technike sa im to podarilo veľmi dobre celé vykopať.
Vymúzeovaní ideme na hlavnú cestu, berieme minibusík späť do mesta. Na hosteli vyzdvihneme vaky a zúfalo hľadáme stanicu. Je ich tu zasa kopec, ale žiadne busy nejdú tam, kde chceme my – do Trujilla. Nakoniec úplne zničení nájdeme tu správnu a keďže máme ešte hodinku času navštívime priľahlý supermarket a nakupujeme večeru. Majú tú veľkú selekciu Peruánskeho vína, no keďže je zakázané piť alkohol v buse a mi sme veľmi vzorní cestovači, tak si kupujeme len syr a olivy.
Po dlhom presune berieme prvého taxikára, ktorý sa K nechá zjednať na 15Sol a frčíme do plážového mestečka Huanchaco.
Šofér je celkom milý a vozí nás po hoteloch zisťujúc ceny. Je piatok večer, čo nie je úplne ideálny čas príchodu na pláž. Nakoniec sa ale necháme vyložiť pred hotelom, že si už len niečo nájdeme. Hotel K zjedná z 50 na 40Sol, zhodíme vaky, na námestí zoberieme pivko a vodu a ideme sa posadiť na pláž. Po dlhšom čase sme konečne pri mori, tak sme veľmi radi. Keď idem vrátiť fľašku do obchodu Katke robí spoločnosť lokálny masér, ktorý sa z plážového inseminátora (má jedno dieťa v Nemecku a druhé vo Švajčiarsku) zmenil na vegetariána, tak ho jeho Nemka poslala naspäť na pláž.