D21: 2013/11/23 Phnom Penh → Sihanoukville
Ráno zvažujeme raňajky na hoteli, ale po tom, čo nám slečna za barom chladnokrvne do tváre zaklame, že nám hovorila, že prádlo stojí o 50% viac ako hocikde inde ($1.5 namiesto $1) a ani zaboha neustúpi a vraj nám to dvakrát hovorila (a my sme asi debili, že sme spokojne dali prať za 150% cenu, keď hneď vedľa mali normálnu) si to s raňajkami rozmyslíme. Rozzúrení a s tým, že toto bude náš prvý vstup na tripadvisor zháňame odvoz na stanicu. Celkom svižne máme jazdu za 7000R, vraj cena pre domácich. Odložíme si veľký vak do busu a ideme na raňajky. K ryža nie je zlá, ale ja mám parádne pražené nudle. Spláchneme to fajnou ľadovou kávou so salkom a úsmev nám zmrzne druhý krát. Pri platení. No nič ceny sú veľké, ale možné, naša chyba, že sme to nečekli dopredu v neexistujúcom menu. Ideme teda rozčarovaní ešte nakúpiť nejaký proviant do busu. Zhodneme sa aj na fľaške kórejského ryžového vína, aby sme zmyli chuť Phnom Pehnu.
Dlho ideme busom cez mesto občas pozreme von oknom, mihajú sa tu úplne surrealistické obrazy, napríklad na tržnicici so zeleninou jeden stánok predáva sud s rybami a dve vyskočené si len tak bez povšimnutia ležia (na zemi), neviem, či sa opaľujú, občas sa potrepú, čas akoby zostal stáť. Obaja čučíme vypleštene na metúce sa ryby, asi aj autobus pribrzdil (kôli motorkám) a hlavami nám prebleskne za hrsť myšlienok o živote a smrti a rybách ako takých.
Strih, naveľa naveľa, celkom upotení (asi chcípla klíma) prichádzame do Sihanoukville, na stanicu 3.6km (podľa navigošky) od vyhliadnutého hotela. Chaloši chcú za tuk → tuk $6, čo je očividný odrb, ale oni sa blahosklonne odvolávajú na akýsi cenník vytlačený na tabuli. To nás ale nedojme, naložíme vaky a ideme. Tak už kričia $5. Výborne, ide to dole, len aby sme kráčali správnym smerom. Výjdeme pred stanicu a tam, na naše veľké prekvapenie nič nie je, iba cesta. Ojha. Naštastie je tam tlupka pobudov a tí otvárajú debatu so sumou $4. Začíname nad tým vážne uvažovať, zrovna fajne pečie slnko, keď vtom prihrmia dvaja fešáci na motorkách, že za $3 nás zoberú oboch. K sa nebojí, tak ideme do toho. Škoda, že som sa sám seba nespýtal otázku o strachu, lebo s tým veľkým vakom pred šoférom mi občas celkom cvrká. Je mi trápne ho objať, tak chytím ten vak pred ním a on mi na prvej križovatke ostýchavo dáva ruky preč, tak do konca jazdy stísam zadné rúčky (a v zákrutkách nielen tie). 3.6km sme ale zvládli, žiaľ ubytko je plné tak hľadáme a hľadáme až končíme v megahoteli obhospodarovanom domácimi za $8. Počuť tam trochu zvuky z vedľajšej stavby, ale však keď sa zotmie tak to zabalia. To sme ale netušili, že tí pakovia to rozbalia skoro ráno. Zobneme ryžu na hoteli a ideme rýchlo na pláž a cestou zistím, že moje opraté trenky kuzmovky (podľa bývaleho kolegu, čo má tiež také) sú pripálené. Neskôr zistíme, že aj iné kúsky oblečenia majú fľaky. Bomba špica, nie len že nám pridali 50% na cene, ale to aj pekne pokakali.
Pláž na prvý pohľad vyzerá nádherne → bielučký piesoček s nádychom zlatava a latte machiato, voda má od pomaly zapadajúceho slnka oceľovo zrkadlový živý povrch a nie je to ani preplnené. Pláž lemujú desiatky podnikov z dreva, pred nimi sú lehátka a sedátka s dáždnikmi. Ideme koľko vládzeme a zapadneme do druhého podniku, kde majú pivo za $0.50 – celý deň hapy hour – Shack 168. Sedíme na pláži, slnko zapadá a bum ďaľší surrealistický obraz dňa. Po pláži si to promenáduje skupinka mníchov, v husacom pochode, v oranžových „uterákoch“ s dáždnikmi. Akoby ich nejaký chalan, čo strihá filmy vystrihol z cesty ku chrámu a vložil na pláž, medzi sporo odetých popíjajúcich turistov.
Konečne more. Dáme si ešte tofu kari a vyprážane kalmáre a ideme spať.

D22: 2013/11/24 Sihanoukville
Ráno roboši pília vŕtajú a búchajú už od pól siedmej, chcem dnes robiť, tak odbehnem pozrieť nejaké iné ubytko. „Utopia“ má byť fajn, aj cenovo senzitívna a vyzerá to tam dobre. Nie je to ani 100m ďalej ako sme my teraz, je tam ticho a veľká záhrada s bazénom a posilkou. Majú len dve privátne izby (zvyšok sú dormy) a jedna jediná je voľná. Celkom to smrdí ale teta ma ukľudnuje, že to prečistia poriadne a bude. Tak jej hovorím že do 20 – 30min sme naspäť, idem po K, ktorá ostala baliť. Keď sa tam dovalíme tak mi teta hovorí, že kde som bol, že som jej ráno hovoril, že prídem o 20min. To som jej hovoril, ale to bolo práve pred 20 minútami. Žiaľ izba je už plná a iná teta mi hovorí, že ju to mrzí, ale že tá moja teta nemá páru. No, ideme teda hľadať niečo ďalšie. V hoteli oproti prvému sa uvoľnila izba za $7 avšak WC – sprcha je na chodbe. Berieme to, lebo sa nám nechce nič riešiť, no keď večer na naše WC chodí celá hotelová krčma, trpko oľutujeme. Je nedeľa a kopec anglicky hovoriacich pánkov pozerajú tímové športy (aj napr. rugby) až do hlbokej noci. Ideme na pláž, dáme si cestou ľadovú kávu a rezancovú polievku, v ktorej je toľko rôzdnych druhov mäsa, respektíve zvieracích častí – aspoň 3 rôzne vyzerajúce pečene (alebo ani nechcem vedieť čo) a kuracie stehienko. Aj je to vcelku drahé, nabudúce si treba vypýtať bez mäsa, možno aj ušetríme a nebude nám toľko krútit huby.
Keďže plánujeme zbehnúť cez obed na izbu niečo porobiť nejdeme až tak ďaleko ako včera ale zapadneme do prvého šaku s pivom za $0.75, aby sme mali slnečník. Po prvom pive sa rozprší, tak si spustíme slnečník trochu nižšie, aby nás neofukoval studený dážď, čítame si a občas sa ideme zohriať do mora. Obsluha na nás v tom daždi kašle a zakaždým, keď prestane pršať sa chceme pobrať preč, no kým sa rozhýbeme zase začne pršať. V jednej takej prestávka to ale vymákneme a prebehneme až 10m do našej plážovej búdy, že si dáme niečo pod zub. Navrhujem teraz kambodžské kari (amok) bez tofu, lebo to mi moc nebralo a je úplne delikátne. Stačí nám jedno (je to s ryžou a šetríme sa na večer na grilované morské veci) zato to ale spláchneme dvoma pivkami. Dopršalo tak sa ideme na hotel ospršiť a prezliecť. Stále bolo zatiahnuté a pršalo, ale aj tak mi priškvrklo pravé plece. Chvíľu ešte robím, vedľa si sadne vychudnutá Francúzska s notebookom a divnou vecou, akoby baterkou na notebook. Pýtam sa jej,čo to má, a ona že skener na papiere. Aha, a že na čo jej to preboha je, či pracuje z cesty alebo čo. Ona, že to má na skenovanie úloh pre deti. Chvíľu som nechápal, že či nechala deti doma a posiela im úlohy na spracovanie, asi to bolo tým, že obaja nie sme natívni anglicky hovoriaci. Nakoniec ale vysvitlo, že cestuje s troma deťmi rok a sami s manželovom vyučujú na ceste vlastné decká (11, 8 a 2 roky), ktoré robia každý mesiac testy že ako idem ide učivo (homeschooling). Jasné že, ten dvojročný ešte nemusí zarezávať. Videl som ju predtým behať s kočiarom, ale že má ešte ďalších dvoch capartov a sú rok na ceste, tak to ma celkom prekvapilo. Práca sa pretiahne tak papať ideme až o deviatej. Na pláži je jedenie v plnom prúde. Väčšina búd má pri chodníku vitrínu s chladenými morskými i suchozemskými plodmi, dokonca často aj s franfurtskými (dietnými) páročkami, (čo K irituje), vyberáme najkrajšiu vitrínu a objednávame jakubove mušle (7ks za $4.5), barakudu ($3) a langusty (6 za $4), lebo sme riadne hladní a nechceme ani ryžu ani hranolky (ktoré su v cene), len dva šaláty. Romanticky sedíme priamo pri mori, voda omýva piesok asi meter od náško stolíka. Popíjame pivko a tešíme sa na jedlo. Postupne nám to nosia, aj šalátik je fajn aj tri sme dostali, ale všetko pekne spapáme a sme nanajvýš spokojní. Všetko nám chutilo a každá vec chutí inak aj keď sú všetky grilované.
Na hoteli ešte robím a tlmené zvuky z plnej krčmy mi ani moc nevadia, tak ako cirkulár zo stavby. K ale preferuje štuple do uší (a tie ona málo kedy používa).

D23: 2013/11/25 Sihanoukville
Ráno si konečne zabehám, ale ani za 20 minút behu neprídem na koniec našej pláže. Po búde 168 je ešte asi 5 búd a potom je prázdna pláž. Bez búd a tieňa. Zato ale sem tam nejaký ten plast. Vo vnútrozemí sú spasené pastviny a piesok lemujú bačorinky a hájiky. Občas sú v hájoch nabité koly s hamakmi, vyzerá to ako táboriská, ale asi sú to plážoviská pre domácich. Prekvapený vidím aj auto s francúzskou ŠPZ, ktoré sme videli v Battambangu, zaparkované len tak na kraji pastviny pod stromami. Zrejme tam takto frantíci kempujú, priamo na pláži. Parádička. Myslel som si, že som už bol na ďalšej pláži a predel medzi nimi zmyli vlny, ale ako tak doma študujem mapu, naša pláž je riadne dlhá, a nepokryl som asi ani polovicu. Po sprche ideme zase plážovať, dnes chceme celý deň, tak ideme až ku búde 168, nemali sme ale raňajky a ich menu sa nám nepozdáva, tak ideme vedľa, kde majú síce pivo až za $0.75, ale sú vedľa velikého stromu a v tieni je príjemnejšie. Voda je pekne čistá, ani medúzy nevidno, dokonca zbadám aj nejaké rybky. Až mi je ľúto, že som si okuliare potápacie nezobral. Ako idem po raňajkách z vody už mám aj chuť na pivo, K ale neohrabane presunuli (kôli rezervácii turistov z Nemecka) na iné lehátko, ktoré je ďalej od stromu a až tak sa nám nepáči, tak vyhlasujem embargo na pivo.
Dnes pekne pečie. Natriem si teda tvár, že nech ma nespáli keď sa chodím chladiť do mora, no prismahne mi celkom plecia zvrchu a ako ležím dlho na chrbte, tak cez slnečník mi pekne do červena chytí aj prsia.
Pred nami je partička piatich Rusov, ktorí si všetko užívajú a okolo chodiacich plážových predavačov sa snažia vždy maximálne sklepať, lebo že sú piati zákaznici. Dajú sa všetci masírovať a babe to ide celkom od ruky, tak sa aj mi nahlásime. Pri treťom asi už má dosť, tak si zavolá pomocníčky. Potom príde rad aj na nás. Je to celkom príjemné, masírujú s olejom a piesku nie je moc, tak je fajn pílingové. Zase začne pršať ja som už kvôli tieňu tvárou mimo slnečníka, tak mi mrholí do xichtu. Rozprší sa viac, tak sa presunieme dovnútra a dokončíme masáž. Aj nám celkom vytrávilo, tak sa prepracujeme do búdy 168, kde majú celý deň veselú hodinu a kadejaké koktaily. Doprší, tak ideme zase pod slnečník, popíjame a papáme. Dnes má K meniny, tak trochu oslavujeme. Na západ je všetko sedenie plné, ešte aj stolík nám zoberú. Keď slnko zapadne ideme sa prezliecť. Dnes chceme ísť na gril skôr, no stále prší tak sa zase vymotkáme až o deviatej. V našom prvom hoteli ešte kupujeme lístky na minibus na zajtra ďalej, smerom na Vietnam.
Pri vstupe na pláž si K vyhŕňa sukňu a vodotesná taška jej žuchne na zem. Ten divný zvuk mi nedá a pýtam sa jej, čo v tom má. Že foťák. Tak to ma vôbec neukľudnila. Na novom foťáku ma totiž 10x zoom, ta ten objektív dosť vytŕča z tela, a takýto pád by určite ťažko zvládal. Cestou do reštaurácie len dúfam, že sa napriek žuchu, znejúcemu ako praskanie kostí sa foťáku nič nestalo. Objednáme si tuniaka ($3) a jakubské mušle (7 za $4.50) a pozeráme ako dopadol foťák. Naštastie na ňom bol menší objektív. Na neštastie si to zlízol displej. Všetko funguje, len pravá tretina disleja je odfajčená a povrch brázdia nebezpečne vyzerajúce sklenené zlomy – črepiny. No pekne. Tuniak je fajn, ale s barakudou sa nedá zrovnávať. Na druhú stranu je ho 3x viac.