D004: 20.10.2017 Bávaro, Punta Cana → Santo Domingo
Ráno už nevládzeme spať a do raňajok je ešte ďaleko, tak sa ideme vyčľupkať. Z brehu pozorujeme statných Haiťanov ako oškrabkávajú riasy z ochranných valov vo vode. Už včera som si ich všimol opodiaľ a čudoval sa ako si dospeláci cez deň len tak posedávajú na valoch obklopený vodou. Dnes som ich ale videl ako išli so špachtľami na šnúrke a usadili sa na vale vedľa mňa. Konverzujú si vo francúzštine a škrabkajú zelený povlak z vrecovinového povrchu.
Pri raňajkách o ôsmej omdlievame zo zistenia ako párik lokálne vyzerajúcich mulatov hovorí do Skype plynulou ruštinou. Notebook majú na obale z vajec aby sa im neprehrieval. Zrejme je postarší biely pán bežne driemajúci za kompíkom ich „otec“. Ale aj tak sú vlastne úplne čierni.
Po jedle dorazíme naše kilo Leonidasov a po prvý krát je nám z nich ťažko. Predsa len je pohánka lepší podklad ako mastné vajcia s margarínom.
Pobalení čakáme na rohu na „guagua“, aby nás zobral na stanicu. Z odvozu sa vykľuje minibus, už dosť plný. Keď niekto vystupuje alebo nastupuje musím si vak z uličky vyložiť do lona.
Stanica vo Friusa je celkom moderná a klimatizovaná. Čakanie si krátime normálnym (0,66L – 120DOP) pivom a kupujeme aj dve lahodné empanády na cestu. Už polhodku pred odjazdom nás začnú naháňať do decentne klimatizovaného busu. V buse je aj internet, no kým sa dostaneme k opisovaniu hesla vyklopia sa televízory a heslo nevidno. Tak zostaneme offline počas celej cesty. Po dvoch hodinách prichádzame na predmestie, najstaršieho súvislo obývaného mesta v Amerikách – Santo Domingo. Kolumbus pristál práve na tomto ostrove.
V hlavnom meste nám do busu vlezie doterný taxikár, že aby sme vystúpili, no my sa necháme riadiť navigáciou a cez Čínsku štvrť odšliapeme na okraj Zona Colonial, kde nás už čaká izba booknutá cez Airbnb. Izba je nad očakávania, prídeme si ako na Kube. V meste je o poznanie teplejšie ako pri mori. Po sprche dávame pivo na rohu za premrštenú cenu – 160DOP. Ale aspoň máme plastové stoličky, ktoré si postavíme do vánku na chodníku na roh a sledujeme, ako sa nenásilne blíži víkend.
Cestou do centra zobneme porciu prasiatka pečeného v rúre s jukou a nakladanými cibuľkami (160).
Pretĺkame sa pešou zónou a obdivujeme Larimary a potentné dreviny. Larimar je lokálny kameň – pekný, svetlo modrý, ako obloha v Karibiku pri východe slnka. Majú tu aj jantár. Čítal som o tom v Baltiku a prišlo mi to pekne neuveriteľné, ale vyzerá to tak, že to tu fakt majú. Budem si to musieť doštudovať. Na promenáde majú aj neuveriteľné mojito. Jedno je limetové a druhé marakujové (150). Síce to trochu trvá, ale neúčtujú nám žiadnu prirážku a kým prídeme ku supermarketu, zostane nám v v plasťákoch dosť ľadu, aby sme vyskúšali iný rum a Pepsi Colu. Marakuja, ktorú tu volajú chinola má stále dosť chute, aby sa podívala na mixíku cuba-libre. Znenazdajky sa ocitáme na Plaza Colón – hlavnom námestí. Sadneme si na prázdnu lavičku a chechceme na deckách, ktoré sa bláznia pred nami. Holuby lietajú ako bláznivé, primerané množstvá turistov chodia popred nás. Nie je ani teplo a ani zima. Ľudia na námestí tam naozaj chcú byť. Nie je preplnené ani víkendujúcimi zúfalcami a ani zúfalo si užívajúcimi turistami. Ani choroboplodné holuby sa nám nezdajú v neznesiteľnom objeme a deti, čo ich kŕmia sa držia v diskrétnej vzdialenosti.
Kde sa vezme, tu sa vezme, celú neskoro skorú piatkovú idylku naruší potreba cik pauzy. Vyberiem sa k najstaršiemu stojaciemu kostolu v Amerikách a na najbližšom rohu vidím omočeniachtivé stromčeky. S veľkou nádejou sa k nim priblížim a s bolestivým pichnutím pri prostate zistím, že sú dekoráciou super fasáckej reštaurácie. So zmeneným krokom začnem pokulhávať do bočnej uličky ku moru. Tam prečkám skupinku chodcov a pichnem to ku hradbám obohnaným trávničkom. Celá táto strastiplná cesta sa však nakoniec ukáže ako z neba poslaná, lebo objavím akcošku „Moda Dominicana“. Pred vchodom do komplexu za hradbami tancujú páriky v krojoch. Neváham a idem zavolať K na námestie, že nech si mrkne show. Kým sa vrátime tancuje pred vchodom celý zbor. Pokukáme, pofotíme a keď sa vystúpenie skončí ideme dovnútra. Tu sa v stánku Bombay Gin začína G&T kolotoč. Do veľkého tulipánového pohára (ako na Stella Artois) nám nalejú odmerku ginu, potom si z nádob lopatkou naložíme ľadu koľko chceme a na si nalejem celú fľaštičku toniku, i keď sa na mňa rúti obsluha, že polka stačí. Doložíme si ešte plátky limiet a pomarančov a v tme pred stánkom posrkávame. Snažíme sa zistiť, že čo sa tu deje, lebo gin s tonikom na rozohriatie vyzerá presvedčivo. V jednom stane sú stánky so šperkami, ktoré nás moc nezaujmú. Všetky veľké stany a ba dokonca aj toalety sú klimatizované. Vrátime sa zase ku Bombayu a keď sa krížom cez trávnik vyberieme preskúmať iný stan rozbehnú sa za nami dvaja bombajáci s plastovými pohárikmi, že aby sme si JT preliali do plastu. Po pár krokoch s náhradnými pohárikmi navyše zistíme, že trávniček je výdatne podmočený a v stane výdatne čľupkáme v sále Oscara de la Renta. Tam nás nechcú pustiť na módnu prehliadku ani len s plastovými pohárikmi. Tak dopijeme a ideme si sadnúť dnu. Je dosť plné, no chytíme stále dobré miesto. Popod nás chodia kadejaké modely. Nie sú nezaujímavé, no my sa najviac bavíme na dvoch malých babách ktoré sediac v strede móla a palcami hore alebo dole hodnotia modely.
Po skončení módnej show sa zase ocitáme pri našom obľúbenom stánku a K sa fotí s folklórnym súborom. Večer zavŕšime koláčmi a kávou v Pressroome.

D005: 21.10.2017 Santo Domingo
Noc bola horúca. Bez klímy to nie je moc sranda. DR sa mi zdalo chladné, resp. príjemne nehorúce, ale asi to bol len ofajč. Pri mori funel schladený vetrík a na izbe sme mali klímu. Vo vypečenom betónovom meste, kde prvé dva bloky zastavia všetky vetry (myslím vzdušné) je to už dosť drsné. Raňajky nám domáca vynesie na strechu. Motká sa okolo nás pes i mačka, susedia majú, vtáčiky – andulky a zopár šteniat. Slnko už škvarí, tak využijeme aj slnečník. Sused vyjde na našu strechu zo sprchy a zametá podlahu, ako keby sa nechumelilo.
Včera sme more nevideli, tak sa k nemu prejdeme dnes. Je dva bloky od nás. Malá pláž je plná smetí. Pešia túra mestom končí zase pred Moda Dominicana. Hradby sú ešte zavreté, no okolo je viacero akcií. Jeden dizajnér nás pozve do svojho preskleného a hlučne klimatizovaného kontajnera, aby sme si omrkli jeho modely. Pri odchode nám podá dve vstupenky – pozýva nás na jeho módnu show.
Obed si nakúpime zo supermercada, fantastická quinoa a kuracina v mede na šaláte s brusnicami. Je to drahšie (760) ako menúčko, ale v centre nejako vývarovňu nájsť nevieme. Papáme na námestí, ale to dnes už nie je také kľudné ako v piatok podvečer. Konečne testujeme aj vyberaný rum. Keď v prístave uvidíme výletné lode a zástupy autobusov voziace turistov pochopíme aj pre koho sú tie nekonečné obchody so suvenírmi lemujúce hlavnú promenádu.
Po obede ideme na detskú módnu show, na ktorú sme boli pozvaní. Nie je to až také zábavné ako večer, ale aspoň máme program. Na našej ulici sa zastavíme na pivko na druhom rohu. Aj tu stojí viac, ako majú namaľované na stene (150). Oproti nám chlapík s veľkým pravítkom rysuje písmena FARMACY na čerstvo natretú stenu.
Siestujeme pod oboma ventilátormi, lebo vonku je príšerne horúco. Večer sa pre očakávanú záplavu JT zastavíme na prasiatko a fukneme si rovno 2 veľké porcie s jukou a platanom (400).
Cez omšu omrkneme najstaršiu katedrálu a sadneme si na námestí – pod katedrálou s výhľadom na plaza Colon na cigaru. Dnes majú na stánku Bombaya pred vchodom lano a nalievajú len ľudom s visačkami. Časovým posunom sme takí zmorení, že nečakáme ani na poslednú šou módy a zdrháme domov.
Chvíľu sa chladíme na streche nášho domu, kde sa nám príde pozdraviť Lilly, dohadujeme vajíčka na raňajky. Prihovára sa nám pán sused z rannej sprchy, chce nám zažnúť svetlo, no nám ho netreba.