D009: 2014/12/19 Bogota->Santiago
Po bufetových raňajkách na hoteli vylihujeme na izbe a čakáme na transfer na letisko. Vonku vyzerá byť celkom pekne, i keď zima. Navôkol sú tehlovo vyzerajúce činžiačiky obohnané plotmi. Je to haluz, že ešte stále stavajú takéto gated community.
Na letisku znovu navštívime lekáreň a v duty free zóne koštujeme kadejaké fajnové alkoholy. Lietko zase mešká. Keď sa pýtam v momente plánovaného odletu, že či je všetko v poriadku, odvetia, že len natankujú palivo a letíme. Neuveriteľné. Aspoň, že už nemusíme prestupovať. Aj tak priletíme po polnoci. Pol hodku pred pristátim začínam strašne zaspávať. To bude strašná pohoda na imigrácii. Strašná pohoda vyzerá tak, že keď prišprintujeme na imigráciu, je tam asi 300 zúfalcov. Nekonečný had sa hýbe strašne pomaly a keď po pol hodine otvárajú nové okienka a troch ľudí za nami odseknú a pošlú takm – neváham a pridávam sa k nim. Do desať minút sme v Čile.
Pri východe je kopec otravných taxikárov, tak sa radšej v kľude zložíme a idem do bankomatu vybrať nejaké peniaze. Neskôr zistíme, že som v bankomate asi zabudol moju kartu.
Ceny taxíkov su dosť vysoké, nakoniec nájdeme jedného dedka, čo je o tri EURá lacnejší, tak ideme s ním. Nastúpime do riadnej herky prerobenej na plyn a pre istotu sa ešte pýtam, či to bude za 22 000Peso. Reku hej. Šofér aj ta pustí taxameter a začne sa pýtať, či máme telefónne číslo na ľudí kam ideme. Máme síce nejaké číslo, ale nie je čilské. Tak SMSkujeme s Adélou, nech nám miesto austrálskeho pošle čislké. Naveľa naveľa sa to podarí a šofér uháňajúci 100km/hod komunikuje s Loren. Jazdíme hore dole ale nakoniec nájdeme náš dom. Pri platení mi vydá z 30 000 iba 5000ku, že sme išli podľa taxametra. To že nás debil vozil hore dole posledné 3000Pesos ho netrápi. Tak sme sa nakoniec predsa len dostali na štandardnú cenu 25 000Pesos. No super. Taxikári si vždy nájdu spôsob ako človeka obtiahnuť.
Lorenina rodinka nás už čaká, dost unavení vydržíme ešte hodinu konverzovať a musíme už ísť spať.

D010: 2014/12/20 Santiago
Raňajkujeme s rodinkou, instantná káva, pečivko, avokádo a cesnak. Potom nás hodia na zastávku metra. My si ideme pozrieť centrum Santiága, a oni majú večer rodinnú akciu.
Obzrieme si kostol, zistíme, že múzeum prekolumbijskej kultúry je práve dnes zavreté ale aspoň si dáme parádne kortádo (kapučíno) v kaviarni Havana. Majú tu dve ceny, lacnejšiu pri bare, vyššiu s obsluhou. Obedujeme empanady plnené syrom a morskými plodmi. Celkom sa nafutrujeme. Podávajú k tomu pohár červeného vína.
Vyberieme sa potom pozrieť rezidenciu Pabla Nerudy – významného básnika 20 storočia – nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Kým skončíme s prehliadkou členitej vily, kde sa nasťahoval so svojou novou partnerkou, keď opustil 2.manželku vonku je už všetko pozatvárané. Chodíme zavretým mestom a hľadáme, kde by sme si oddýchli na nejakom príjemnom drinku. Nakoniec skončíme na litrovom pivku a 2500Pesos (3.4EUR)
Objavíme ale aspoň supermarket a zmenáreň. Nakúpime si veci na večeru a ideme metrom domov. Víno tu majú celkom lacné. Mesto sa nám až tak moc nepáči. Neprospieva mu ani to, že je tak skoro pozatvárané. Cesta metrom je dosť dlhá a potom ešte 15 minút čakáme.
Večeriame na izbe – suchú večeru. Okrem vínka tu majú aj dobré a lacné olivky. Do tanca si hráme z Loréninych repráčikov a sem tam zapípa jej zabudnutý iPhone.

D011: 2014/12/21 Santiago
Po raňajkách sa pokúšame kúpiť lístok smer juh. Všetky pokusy sú žiaľ neúspešné, treba buď Čilskú kreditku alebo občiansky. Prípadne oboje. Keď to baby konečne vzdajú stretneme pri odchode Loren s novým fešákom a skúšame s jej pomocou kúpiť lístky odznova. Je nedeľa, telefóny nikto nedvíha a nakoniec to na ňu radšej nekupujeme, ešte by sme mohli mať problémy, keďže necestuje s nami.
Po chvíli čakania na ulici vidíme, ako to jedno kolektívo otočí a príde nás zobrať. Ako si tak počítam drobné na zadnom sedadle, šofér zapotí nejaké magické číslo cez dve tisícky. Jazda má stáť 3 x 600 Pesos, tak zbystriem, že o akú fintičku tu zase ide. Po kratšej debate ho zjednáme na 3×650, to je najvyššia sadzba, čo má na tabuľke. Vraj on je iná cesta ako tá, čo jazdievame za 600. Ako potom skončil na našej trase, a prečo začínal na 2400 sa asi nikdy nedozvieme.
Metrom sa dostaneme na busovú stanicu a po chvíli zisťovania kupujeme lístok na zajtra 21:30. Obzrieme si aj úschovňu batožiny a metrom ideme na naše obľúbené Plaza des Armas, že sa napapáme a pozrieme múzeum. Dnes je v meste zavretý ešte aj Starbucks, čo som ešte zavretý nikdy v živote nevidel. Naše empanádovníctvo a kaviareň sú zavreté tiež, tak končíme s predraženým sendvičom v Predkolumbijskom múzeu. Dáme si s K jeden syrový napoly a celkom nám to stačí. Na múzeum máme ešte 1.5hod, ja si dávam načas, čítam všetky popisky čo vidím, a kým sa dopracujem k expozícii Čile pred Čile, tak už je tam zhasnuté. Obzerám výklady, na ktoré dopadá trochu prirodzeného svetla zvrchu a po chvíli ma vyeskortuje ochranka do výťahu.
Hore už čaká K a hovorí, že to bola najkrajšia expozícia. No pekne. Podľa jej fotiek som ale to najzaujímavejšie aj tak videl, i keď v miernom šere, bez nasvietenia.
Na námestí sú otvorené iba hot-dog-ovníctva, tak ideme na reštauračnú uličku smer Belles Artes, čo sme objavili včera. Zapadneme do Art Cafe a kým baby posrkávajú drahú kávu vybehnem späť na ulicu obzrieť niečo pod zub. Priamo oproti je pizza predávaná na kúsky, ďalej je niečo, čo síce má v názve pizza, ale predávajú tam skôr empanády, hrča krčiem s litrovým pivom za 3000Peso (4.5EUR) a pouličný predavač suši stojí so svojou prenosnou plastovou chladničkou a predáva suši za 1000Pesos pred vchodom do metra. Celkom haluz, ale baby na to asi nenahovorím.
Vrátim sa späť, dáme si fajnú pizzu na stojáka a jak tak dlho poškuľujem po novo upečených kúskoch, až mi ich všetky v priebehu troch minút vypredajú. Zostane mi len čiste syrová, ktorá oveľa lepšie vyzerá ako chutí.
Máme ešte trochu času – nechceme prísť moc skoro na bejvák, tak sadneme na litrové pivko a relaxujeme pred cestou späť.
Po metre dosť dlho čakáme na kolektívo a ešte si k nám aj prisadne babka s kufríkom na koliečkach, tak sme vzadu celkom pomačkaní.
Doma nás už čaká Rufo, ale nikde nikoho. Uzatváram, že sú asi na večeri, ale keď si umývam zuby a stále nechodia, napadne ma, že je koniec víkendu a možno už spia do zajtrajšej práce. Moja domnienka je potvrdená takým chrapotom, že K musí zavrieť dvere, aby zaspala.