D045: 30.11. 2017 Puerto Viejo → San José
Ráno leje, tak len dúfame, že keď nadíde čas odchodu prestane.
Najskôr odchádzajú kašloši od oproti, potom my a K sa stretáva s Godziliným pohľahom na schodoch, ktorý hovorí že je šťastím bez seba, že to tam rozj.bú na sračky. I keď neviem neviem, mladý vyzeral už dosť opotrebovane. Párkrát som ho pristihol ako sa potajomky vyhuloval na teraske, alebo sa zašíval s nákupom pred hotelom.
Nechceme, aby nám premokli nové tenisky tak na bus ideme v šľapkách. S ťažkým vakom sa v mokrých šľapkách ťažko šľape, hlavne keď sú tu asfaltky šikmé, aby po nich dobre stekala voda. Lýtka máme celé zafŕkané od štrku. Pred nástupom do busu sa prezujeme a vyberieme si teplé oblečenie, lebo očakávame, že bude riadna zima z klímy. Ako na potvoru sa celkom vyčasí a klíma v buse nie je, takže je tam teplo a bez vzduvšie.
Na jednej zastávke – v meste Limón – sa nám podarí kúpiť výborný obed, ktorý kvalitou pripomína jedlo z Dominikánskej republiky.
Na stanici v hlavnom meste – San José sa snažíme zistiť na telefóne našu polohu a okoloidúci taxikár na nás pokrikuje: „No Uber, No Uber!“. Asi je to tu okolo stanice zakázané. Dáme si prešľap mestom, že sa aspoň poobzeráme a zapadneme do Mekesu na kávu a zmrzlinku.
Keď konečne dorazíme do našej štvrte nájdeme v uličke so strážnikom v búdke celkom slušný hostel. Vedie ho zlatý Cezár z Venezuely. Hovorí trochu po česky, takže si moc nerozumieme. Radšej skúšam španielčinu alebo angličtinu. Keď sa ubytujeme a vybalíme všetky vlhké veci ideme si pozrieť niečo pod zub. Vonku na ulici akurát vystúpi Godzilla z taxíka nasledovaná mladíkom. Ten nás zbadá prvý a usmeje sa popod fúz. Sranda, že sme sa sem takto presunuli v jeden deň. Ktovie, či hotel ešte stojí.
K spraví na večeru výbornú tortillu, namiesto zemiakov je lokálna cuketa hruškovitého tvaru. Spláchneme to lahodným amrickým Merlotom z FreshMarketu.

D046: 01.12. 2017 San José
Dnes mám rande v meste. Kôli bezplatným certifikátom sa musím stretnúť s niekým už certifikovaným a ukázať mu dva doklady totožnosti, aby som získal body. Keď ich nazbieram 50 tak budem môcť generovať dvojročné certifikáty.
Cézar nám vygúgli komplikovanú cestu s veľa chodením a vlakom, ktorý nestíhame a chodí každých 6hodín. Upratovačka nám vysvetlí, kde je zastávka tak skúšame šťastie s busom. Čo sme videli na predných sklách, tak by jazda mala stáť 300ky. Samozrejme, že sa postavíme na nesprávnu stranu cesty – pri štadióne, no nakoniec sa presunieme na našu stranu a po pár minútach príde bus. Stojí iba 155 no ide neskutočne pomaly. 4Km do centra nám trvajú takmer hodinu. Stále stojíme na zastávke, semaforoch alebo zápche. Neskutočné nervy. Na námestie pred národným divadlom prídeme vďaka rezerve trochu skôr, tak si v Mekesi čeknem emaily a zadelíme točenú zmrzku. Potom sa vrátime na mikronámestie pred divadlom a čakáme. Nemec, s ktorým sa máme stretnúť mešká, čo je vyslovene nenemecké. Vôbec sa tomu ale – v tomto meste zápchy – nečudujem. Chlapík sa nakoniec objaví, skontroluje doklady, vypíše papiere a hotovo. Pokecáme ešte chvíľu – chlapík tu už dvanásť rokov robí architekta a prekvapivo nie softvérového ale normálneho – na budovy. Dá nám tipy čo kde pozrieť a rozlúčime sa
Na každom rohu je tu Mekes. K niekde vyčítala, že tu bol prvý McDonald mimo USA. Potrebujem telefonovať, tak sa do jedného uchýlime, no telefónát nie je úspešný, kvôli vysokej miere hluku. Veliký Mekes je zúfalo plný hlučnými hladošmi. Tak sa naobedujeme aj my. Guakamolový špeci burger je skutočne celkom dobrý. Pozorujeme ako zamestnanci prídu vyhodiť chlápka, čo si v rohu hodil šlofíka.
Na večeru si cestou z mesta kúpime kilo mletého mäsíčka. Americký párik na to neveriacky pozerá, keď opekáme šťavnaté hamburgery, baba na slabej elektrike dusí červenú kapustu a chlapík si v mikrovlnke ohrieva postarší hambáč z mekesa.
Mysleli sme si, že Cézar ide o desiatej ráno do Nemecka na 5 dní, ale až po desiatej večer konečne pochopíme, že letí až desiateho decembra. Toľko na tú jeho češtinu.
Večer do hotela za Godzillou príde aj jej krajan Holanďan s fľaškou panamského rumu, tak sa baba aj trochu rozkokoší a natriasa sa ako Shakira.
Desíme sa noci, že aké to bude zemetrasenie, nakoľko zmenila ubytko do susednej izby a máme s ňou spoločnú stenu.

D047: 02.12. 2017 San José
Mleté mäsko zostalo aj na obed a spoločnosť pri jedle nám robí veverička v záhradke. Ohrýza púčiky z kríka, ktorý vyzera trochu ako orgován.
Keď konečne Cézar operie všetky obliečky perieme aj my. Už sa pomaly stmieva, ale je tu sucho, tak to snáď do rána vyschne. Za včerajší nákup v Mekese máme nejakú akciu, tak sa cestou po pivo zastavíme na BigMac ako predjedlo.
Vo FreshMarkte nám lokálny chlapík pomáha s prekladom na pokladni pri vracaní fľaše. Máme dve, jednu chceme skasírovať a jednu meníme za plnú a pre pokladníčku je to nepochopiteľné scenário. Cestou na izbu na nás týpek, náš translátor popiskuje, že „shorty“ – to akože ja som krátky-krpatý a že či to klaplo s tými fľašami. Celkom milí a ftipní sú títo Kostaričania.