D063: 2015/02/11 Salar de Uyuni D3
Počasie dnes nevyzerá úplne najlepšie. Začali sme ako prví parádnou vyhliadkou nad Lagunou Colorada. Nešli sme k nemu dole, ale mali sme super pocit, že sme tam sami a z výšky sa pozerali na celé jazero ako na dlani. Včera sme boli len na malom polostrove zastrčenom do 60km dlhého jazera.
Dnes konečne znovu robíme maté. Včera som ho vynechal, lebo som mal podozrenie, že z neho moc rýchlo vytrávi a bol som prvý deň hladný. No včera sme mali aj desiatu aj olovrant, nestíhali sme tráviť, tak že reku zaradíme maté znova. Ponúkli sme aj šoféra, a ten že si dá na najbližšej zastávke. Nechápem, prečo nemohol piť maté za jazdy, coca colu s kokou predsa neskôr pil cez slamku úplne fpohode.
Zastavujeme sa na fotenie pri kamennom strome Arbol de Piedra, šofér si dáva maté. Štveranie sa po zerodovaných skalách je celkom náročné. Riadne sa pri tom zadýcham. Anne nevie vyliezť hore, a už vôbec nie dole. Stretávame aj Austrálčanov. Vyštverám sa aj na veľkú skalu, z kade práve schádza skupinka Nemcov, ktorí mi lámanou španielčinou vysvetľujú, aké je to nebezpečné. Mávnem len rukou, no takmer zostanem hore zaseknutý. Vážne mám problém zísť dole, skoro si odtrhnem zadok.
Dopijeme maté a nevydržíme ani 15 minút a ideme do lístkov. Najnovší trend je odtrhávať stopky do vrchnáku z termosky a potom ich spolu so škaredými lístkami zaliať horúcou vodou ako čaj. Chutí to fajne, ako drahý zelený čaj. Trochu sladkasto. Hlavná je samozrejme teplota vody. Domáci koku zalievajú vriacou vodou a potom je aj tá chuť trochu spálená. Pekné, celé, nedokrkvané listy balíme stále do šúlka a dávame medzi líce a zuby. Tieto bolívijské sú ale oveľa horšia kvalita, ako tie výberové argentínske. Asi to je tým, že tieto nie sú výberové a úplne inak sa to konzumuje. Keď to človek požuje a napchá do líca, nemusí mať pekné veľké lístky. Ešte to aj vyzerá, že nám na pri riadiacej páke pekne obschli od slnka cez čelné sklo, tak sú presušené a krehké.
Cestou ideme okolo Piatich jazier, pri niektorých sa zastavíme a obdivujeme plameniaky. Na niektorých jazerách sa k nim dostaneme skutočne blízko a snažíme sa nejakým spôsobom rozlíšiť tri druhy, čo tu majú. Ale vyzerá to len na andské a Jamesove. Čilské moc nevidíme.
Obedujeme v daždi schovaní v jaskyni. Mal tu byť výhľad na semiaktívny fučiaci vulkán Ollague 5865mnm ale vidíme len na naše kuracie rezne v trojobale, tu to volajú Milagnesa. Baby majú niečo podobné, ale z baklažánu. Dokonca mi šofér nechá aj kus opečeného kuraťa. Na dobrú chuť nám trúbi FechaBus z hlavnej cesty. Odchádzame v chvate, lebo cestu nám zaplavuje dažďová voda.
Dnes je to menej pestré, viac sa presúvame oproti predchádzajúcim dvom dňom chýba na pestrosti. Cestou cez malé soľné pláne zapadneme v bahienku, cez ktoré pred nami prešlo auto. Našťastie sa po nás vráti a pripojí nás na oceľovú šnúru na prádlo. Vôbec ma neprekvapí, keď to tenučké lanko praskne. Niekde potom vytiahnu podobné len o chlp hrubšie a vytiahnu nás von. Šofér je pekne zablatený, behá už len v ponožkách. Je to haluz, že nemajú poriadne laná a gumáky. Konečne sa blížime ku Salaru Uyuni. Vo výhľade nad ním zostaneme chvíľu chytať signál a internet a fotiť kaktusy. Inet ide, správy nie sú moc dobré. Kaktusy sú neuveriteľné. Vyhliadky sú zahmlené a upršané, no na nekonečnom horizonte vidieť prísľub čarovna. Tenká biela a belasá línia sa tiahnu do nekonečna a to som ani dnes nekecal s Izrealcami.
Prídeme k rieke, ktorá sa dažďom rozvodnila. Na druhej strane už stojí gazík a postupne pribudnú tri. Na našej strane sú tri posádky – autá čo sme šli spolu celý deň. Naša nálada razom opadne. Bojíme sa, že to budeme musieť otočiť a nebudeme spať v soľnej pláni. Šofér ale po pár minútach behania v daždi oznámi, že počkáme 30 minút a prejdeme. Že voda opadne. Zrazu šofér prevažne francúzskej posádky zavelí nasadať, vbehne do rozbúrenej rieky a zostane zapadnutý tak, že ho dve hodiny vyprosťujeme. Je to veru akcia Z. Židovská posádka si sedí v suchu autíčka, spolujazdec hrá na gitare, na mieste šoféra spieva taká brutálna moletka, že to taká určite v armáde nemohla byť. Šoféri z druhej strany vynosia posádku zo zapadnutého auta. Chaloši vhupnú obutí do vody, baby a HongKongčana vynesú na chrbte. Ani gazíky z druhej strany ba ani privolaný traktor nedokážu auto vytiahnuť.
Gazíky z opačnej strany to nakoniec prebrodia vyše prúdom a naše dva sa vyšplhajú dramaticky riečnym brehom na druhú stranu. Náš šofér nás chce hodiť na hotel, že sa vráti to potom riešiť, no Katka s kuchárka hovoria že nie. Tak zacúvame späť ku brodu a židovské auto pred nami zostane len neveriacky stáť. Vyskáčeme von a poď ho robiť hrádzu, aby sme odklonili vodu od auta a mohli ho trochu vykopať z bahna. Keďže som predpokladal len postávanie v mrznúcom daždi, naobliekal som si všetky vrstvy – merino, páperku a vetrovku. Keď vláčim ťažké šutre v riedko vzduchu chytro sa zadýcham a aj zapotím. Keď už prvý z viacerých krát „netreba už ďalšie kamene”, 20 ročný feši z Hong Kongu vytiahne žltý balíček vlhkých vreckoviek a ponúka ich všetkým, aby si utreli ruky. Niektorí ich ešte majú od bahna. Tak sa v duchu rehocem, že skoro padnem do vody. Je to čistý stevard. Vyzerá to ultra teplo. Aby to zaklincoval potom ešte behá z igelitkou a zozbieráva použité vreckovky. Neskôr vypráva vtipný príbeh, ako si vybral lízatko z úst, keď ho na chrbte vynášali z auta, aby nevyzeral ako buznička. Nuž, vyzeral aj bez neho.
Zrazu nabehne Izraelská úderka, vytvoríme reťaz a podávame šutre vo veľkom štýle nášmu šoférovi. Šofér Izrealcov hádže na kamennú hrádzu blato a štrk z pod auta. Ešte stále nevidíme šoférove zadné koleso. Kuchárky nosia vetvy na spevnenie hrádze. Je to akčné.
Nakoniec skočí náš šofér do dediny po lano a náhodne okoloidúci autobus vytiahne dozadu auto z jamy. Do tej jamy potom nahádžeme kamene z hrádze a nachystané vetvy a pomocou tlačenia auto dopredu z prúdu vyslobodíme. Auto ide ďalej, ako keby sa nechumelilo a nebolo až po dvere namočené vo vode. Ubytovávame sa v soľnom hoteli. Steny sú z krištáľových soľných tehiel a zem je vysypaná krištáľmi soli. Ešte aj postele, stoly a stoličky sú zo soľných kvádrov. Našťastie na posteli je normálny, neslaný matrac. Je to celkom fajn, len pri vchode je soľ trochu ušpinená od blatových topánok. Jedáleň je našťastie v druhej sále a tam je už podlaha slano biela.
Izraelci vyčmuďujú celé soľné kráľovstvo v Chuvica 3660 mnm. Pred sprchou a aj po večeri. Cítiť to aj v našej izbe. Aby sme mali teplú sprchu, ideme si cez blato kúpiť lístok za 10BOB a potom spolu s babami zabalenými v uteráku čakáme kým začne tiecť teplá voda. Sprcha je len jedna, tak aj Vikingky aj my ideme do sprchy v pároch, nech to časovo zoptimalizujeme pre tých po nás.
Dnes máme len cestoviny, lebo sme prišli veľmi neskoro. Na poslednej zastávke som babám kúpil kávový koňak a sebe, Gruberovi a Done Sonji pivko. Pivko je z poličky, nechladené, ale v tejto nadmorskej výške vždy studené. Milé je aj, že stojí tak, ako vždy doteraz, 10BOBkov. Nemilé je, že je to stále 1.3EUR za malú plechovku piva z obchodu. Tak si to po večeri všetci spolu vypijeme a kuchárka Sonja zavolá Grubera, nech jej ide pomáhať. Píšem sám do polnoci, ale aspoň že elektrika ide. Horšie bude zajtra vstávať pred piatou.