D27: 2013/11/29 Kep → Ho Chi Minh
Dnes všetko pobalíme na odchod a ideme po moped, že si dáme kilo krabov na raňajky. V cestovke nikde nikoho, tak sa chvíľu rozpačito obzeráme a už beží chlapík od naoproti, dá nám prilby a kľúčik a než povieme švec zmizne. Prvé čo spravím je, že pozriem, koľko benzínu je v mopede, i keď sme ho tam včera nechali až až a určite to dnes na tie 3km tam a späť nevyjazdíme. Nemôžem uveriť vlastným očiam. A ani neverím. Skúsim naštartovať a nič. Áno, moped je zase bez benzínu. Mňa asi mrdne. Tak sa vyberiem zhruba tým smerom, zkade posledne maník dobehol a po chvíli vybehne oproti. Hovorím mu, že sme tam nechali mrte benzínu a že tam nič nie je. Tak dobehne o chvíľu s pepsifľašou a možno litrom benzínu, naleje to tak, že je všetko ostriekané benzínom, a len dúfam, ze nám za jazdy nevzbĺkne prdel a skúša naštartovať. Neúspešne. Po dlhšej chvíli mu navrhujem, že nech nám dá svoj moped, že nemáme až tak veľa času a ideme iba kúsok na trh. Tak odfrčíme na jeho a keď parkujeme na trhu ľudia nám ukazujú na výfuk a čosi vykrikujú. Dlho, dlho nechápem, tak zaparkujem pri nich a po chvíli vidím, že máme defekt na zadnom kolese. Mňa asik fakt mrdne. To budem dnes zase tlačiť? Som dosť rozhorčený, no nechystám sa to ísť hneď teraz opravovať, lebo ma čakajú kraby a kvôli zase chýbajúcemu benzínu mám taký pocit, že je to všetko chyba požičovne. Boh vie či tam ten defekt už nebol, lebo sme necítili žiadne zmeny počas cesty.
Ideme teda na kraby a bum, že $10 za kilo. A už sú aj navážené – 8ks. Cena sa nám ale nepozdáva tak ideme ďalej, kde nešpekulujú a navážia nám kilo za $5 a varenie kila za 2000R. Tak sledujeme cestu našich krabov až do veľkých hrncov na čmudiacom ohni. Teraz konečne chápem, na čo sú tam tie hrnce. Keď vidím aké je to naše kilo malá kôpka, tak nechápem, že ľudia kupujú čo vyzerá byť 4 až 10kg do červena uvarených krabov. Surový krab má tmavé,hnedé farby, nohy a obrysy sú do modra. Keďže máme defekt tak si berieme kraby v sáčku a drinkami so sebou a tlačím moped smer cestovka. Pristavujú sa taxíky, že nás zoberú, jeden dokonca volá do cestovky, že či nás má zobrať. Keď sa ho spýtame, že kto to cvakne, že asi cestovka, no neznie moc presvečivo. Ideme okolo opíc, ktoré sme tu nikdy nevideli a zrazu počujem ako K vreští. Otočím sa a K sa sťažuje, že jej opičiak vyskakoval na kraby a nepekne pri tom ceril zuby. Mieša sa vo mne pocit bezradnosti, lebo ledva tlačím moped po slnku a som aj pobavený zo situácie. Nakoniec sa ku K nevôli začnem rehotať a odpúšťam tak trochu pary. Keď som už dosť spotený a obitý od šlapákov, ktoré sa nedajú zaklopiť naštartujem, no hneď cítiť defekt a necheme mať ešte ďalšie opletačky s cestovkou pred odchodom, tak to dotlačím až do cestovky. Pani je prekvapená, K z jej reakcie pekne nasratá, ale získame pas a ideme jesť naších krabov. K objedná ryžu a omeletu a baštíme a baštíme až do konca. Cestou to cestovky ešte K nakúpi vodu a zamení posledné peniaze za USD.
V cestovke sedíme a čakáme na bus, ktorý mešká už dobrých 20min. Sme svedkami toho ako si traja prišli požičať auto – SUV, no nejde naštartovať, pánko majster tvrdí, že to nie je problém a pokúša sa ich naučiť ako naštartovať vozidlo priamo a vysvetľujúco šmátra v otvorenej kapote. Bieli sa boja, že by sa im to stalo v poli (samozrejme podľa majstra nereálne) a tak celú vec zrušia a neskôr ich cestou do Vietnamu vidíme v tuk → tuku na trase, ktorú sme robili včera na mopede.
Príde plný minibus, vystúpia zneho dvaja ľudia a ja idem na WC, lebo predsa náš minibus mal byť prázdny. Na WC zachraňujem sprchu od toho aby sa do nej vykandil turista, čo prišiel po mne a obdivujem pekné hnedé žabky nad pisoármi. Vybehnem, že nech mi K dá foťák, že si ich vyfotím, ale tá už stojí pri plnom minibuse. Tak zase ofajčievali v cestovke. Sadnem si teda dopredu, nech mám aspoň miesto. Na pravé koleno mi mrazí klíma a ľavé opeká motor, ale šak hádam to 50min na hranice prežijem. Malý vak s notebookom dávam na veľký modrý plastový kufor, ale šofér to prearanžuje tak, že megakufor je na malom váčku, tak mi je ho ľúto a len dúfam, že sa moc nerozmačká. Ideme tou istou cestou akú sme robili na mopede, zase až tak veľa ich tu nemajú a pri soľných poliach hovorí šofér, že chce pasy a $1 na hlavu na rýchle odbavenie na colnici. Chápem to tak na prvý krát, no overuje a znažím sa zistiť, čo presne za ten $1 získame, a či sa nedá ušetriť. Jeho angličtina je poslabšia (zámerne?), tak to uzatváram tak, že za ten dolár získame to, že im dáme pasy, odvezieme sa na vietnamskú hranicu a nebudeme musieť stáť v rade a chodiť medzi hranicami peši po blate a slnku. Tak nejak to aj bolo. Zostali sme ale zaháknuti na vietnamskej hranici, lebo náš minibus aj s našimi vakmi šiel ešte zaviezť skupinku ľudí, ktorá na hraniciach bola pred nami. Vypisujeme akési zdravotné formuláre a tam chcú ďalší $1. To nás už ale nasere a keď K nemá ďalšie doláre aby požičala Írkam, ktoré o tomto veľkom obťahovaní nič nevedeli (však ani mi sme nič nevedeli, ale mali sme náhodou $7 v jednodolárovkách), K náhodne zahliadne merača teploty ako zúrivo máva so žltým očkovacím preukazom, posiela ma do vaku po ten náš. Tak po prvý krát križujem vietnamskú hranicu bez pasu spolu šoférom a idem zobrať malý vak s notebookom a očkovacími preukazmi. Tie si pánko pozrie a hotovo. Ani nám nikde nedal žiaden štempel, ani to nemalo žiaden význam. No možno to potom niekde nejako kontrolovali, keď sa hrali s našimi pasmi za hnedým sklom, boh vie, ale je neuveriteľné koľko spôsobov si ľudia na hraniciach vymyslia, aby si zarobili. Keď sa dozviem, že náš šofér ide s našimi vecami a partičkou ťažko nabalených belochov preč zbehnem druhý krát cez hranicu, nikým nekontrolovaný po klobúk. Až na 4tý prechod, keď sa vraciam späť si ma chlapík všimne, takmu zamávam, že ešte nemám pas a kráčam ďalej. Konečne dostávame pasy a ideme (ja už 3.x) cez hranice. Na vietnamskej strane rezignovane čakáme na minibus. Dorazí s iným šoférom a bez batožiny.Vietnamská strana vyzerá takmer takisto ako Kambodža. Trochu lepšia cesta a serióznejšie baráky (murované namiesto plechových). V jednom mikrojazierku vidím byvola skoro až po krk ponoreného, spokojne sa usmieva a popod fúz si prežúva. Okolo neho len čiarka vody – vyzerá to akoby ho napchali do nejakej XXL vane. Asi to len pre neho vykopali jamu v ryžovom poli. Dorazíme do Ha Tien a čakáme na veľký bus. K skúša s Elen (Írkou) vybrať prachy z ATM, ale tá vyberie posledné. Tak zameníme aspoň $20 nech máme prachy na cestu. Kurz je tu tiež fixný $1 je 20 000 Dongov. Máme ešte 50min tak sa vybehnem pozrieť, či nenájdem nejaký bankochmat a niečo pod zub a keď sa vraciam s prázdnymi rukami už na mňa kýva K, že ideme minibusom ďalej, na stanicu. Ha, tak to mi nikto nepovedal, ale nevadí. Na stanici sa najprv vyzúvame a vstupujeme do klimatizovanej miestnosti, aby sme sa v zápätí zase obúvali a šli rovno do busu. Tam sa zase treba vyzuť, tak zkladáme len veľký vak a ideme si ešte dať niečo pod zub. Nič sa nám nevidí, taksi dávame len ryžu s dvoma vajcami. Je to výborné, kupujeme ešte drahú vodu a kávu a poď ho do busu. Tam sme úplne v šoku, lebo to je lehátkový bus s dvoma uličkami a troma radmi sedadiel – lehadiel za sebou v dvoch úrovniach. Sedadlá sú poposúvané, takže nie sme úplne vedľa seba s K a samozrejme sa do tých lehadiel nezmestíme. Niet si ani kam uložiať batožinu, pretože ak sa človek pred vami vyklopí rozmačká ju. Tak toto bude zážitok, čaká nás ešte nejakých 7 hodín do najväčšieho mesta Vietnamu.
Autobus z času načas zastaví na cikpauzu, raz vo velikom reštauračnom zariadení, kde pomáham mladíkom odtlačiť pult a mám pocit, že to tlačím aj s nimi. Kúpime si nejakú zvláštnu sladkosť z duriamu, arašidov a kokosu a keď vidíme, že írky jedia tak si objednáme aj mi to isté (rezance so zeleninou) a prvé vietnamské pivo – 333. Dorazíme na stanicu v HCMC, ktorá je ešte 10.4km od cieľa. Okolo je ale mraky taxíkov a chceme zdieľať s Írkami tak sa moc neponáhľame. A dobre sme spravili. Odrazu kde sa vzala, tam sa vzala príde ženská v uniforme a naženie nás do menšieho autobusíku. Pýtam sa, či ide tam kam chceme a je to v cene, ona čosi melie, K tvrdí že určite hej, ale nemyslím, že nám pani čokoľvek rozumie. Je ale veľa hodín a horšie to snáď nebude, tak poslušne nastupujeme, stratili sme len dve baby, čo boli moc akčné a odhrmeli na motorkách. Sledujem cestu na navigoške, blížime sa k cieľu ale končíme 3.3km od neho a musíme vystupovať. Smola, ale lepšie ako nič. Tak berieme taxík, parádne veľké auto, nejaká Toyota 7miestna. Štyria sa tam v poho zmestíme, nahádžeme vaky a za $3 dokopy ideme. Vyhodí nás na hlavnej ceste, zapadneme do prvej uličky naľavo a zháňame ubytko. Je už po 23:00 ale je tu poriadne hlučno. Piatok večer v plnom prúde. Hľadáme ubytko, ale ceny sú privysoké. Na konci obdivujem suši stánok s parádnymi fľaksňami lososa a zachytím češtinu. Tak sa pýtam na ich hotel. Traja platia za izbu $35. To je vysoko nad náš priemer tak dokončíme uličku a zahneme do ďalšej, kľudnejšej. Tam začíname na $12 a K ide pozrieť izbu za $10, ktorá síce nemá vlastnú kúpelku, ale je na prízemí, studená, pomerne veľká, nesmrdí a má klímu, chladničku a telku, tak to bereme. Írky majú tiež za $10 aj so sprchou, ale na 5tom poschodí. A tu v Sajgone veru výťahy moc nefičia. Takže majú rozcvičku až až. Rozlúčime sa, lebo sme dosť učerpaní, že pôjdeme na raňaky o 09.00. Po sprche zbehneme ešte na suši, dáme si po dva kúsky z lososa a tuniaka a ideme spať.

D28: 2013/11/30 Ho Chi Minh
Raňajky s Írkami sa natiahnu na dve hodiny. Dávame si tradičnú polievku s ryžovými rezancami a bravčovým – pho a ryžu s omeletou. Kávu servíruju parádne s prekvapkávatkom a horúcou vodou na doriedenie. K má naspodu salko a káva kvapká priamo do toho. Je to vcelku efektné. Pochutnáme si a kvákame dlho s babami. Na môj vkus až moc dlho, už by som vyrazil aj do mesta. Baby idú cez Indiu, Thajsko, Kambodžu, Vietnam až do Austrálie a na Nový Zéland. Dnes ale odchádzajú k moru, kde sa plánujeme neskôr stretnúť. Pred útokom na mesto ešte musím ísť a tu sa mi prihodí nemilá vec. Ako tak idem použiť WC spršku (lebo však toaleťák ani tu moc nefičí) podarí sa mi ju odlomiť z hadice a ako sa to tak pokúšam so spustenými gaťami opraviť tak sa celý od hlavy po päty ostriekam, teda všade, len nie tam, kde treba. Z WC výjdem mokrý ako na veľkú noc.
Na rohu kupujeme ďalšiu kávu a vodu za 6000D. Prechod cez cestu je nevšedným zážitkom. Na križovatke neraz stojí v jednom smere aj 12 motoriek a do toho sa ešte prepletajú busy, taxíky a sem tam cyklodrožka, K sa bojí prejsť, najradšej by asi čakala do noci, kým premávka opadne. Snažíme sa vyjasniť, kam prespresne ideme, lebo chodiť cez hlavné cesty vôbec nie je sranda. Po druhom prechode si sadneme v parku a zviechame sa z toho. Človek by neveril, aké tie motorky dokážu byť hlučné.
Na motorke sú často aspoň dvaja a cesta vyzerá ako more ľudí v prilbách, hlava/prilba na hlave. Je to fascinujúce a pri každej veľkej križovatke sa nad tým pozastavujem, ako tá masa ľudí zhustne a potom na zelenej sa to trošku rozťahá. S autami by sa sem ani nepomestili, určite nie desať dvanásť vedľa seba na dvojprúdovke.
Na tržnici – naša prvá zastávka (vyčerpávajúcich 5 prechodov cez cestu) sa nám každý snaží niečo predať, mne tričká (až sa pozerám či nemám deravé – a veruže mám, od volebnej tequily) a Katke kabelky, šatky, ozdoby, sukne, šaty – proste všetko. A my sme sa nechali náležite obtiahnuť. Po ťažkom zjednávaní sme kúpili magnetky, ktoré K za rohom videla za skoro polovicu. Sponu do vlasov tiež drahšiu nikde nemali. K jedlu si dávame rolky (v ryžovom papieri balená zelenina a krevety) a zaúčtujú nám aj vlhkú servítku.
Ozývajú sa tráviace problémy, tak beháme okolo tržnice a vyhliadame toaletu. Nakoniec zapadáme v parádnom mrakodrape, kde K využíva čakací čas obzeraním obchodov. Cestou ďalej objavíme uličku s foto obchodmi, kde skúšame zistiť, či by nám opravili foťák. Veľa obchodov má priamo v priestoroch opravovňu. Neklapne to a nepodarí sa nám ani kúpiť obal. Jeden maník sa ho už chystá rozmontovať a po 30 opýtaní sa na cenu zoberie kalkulačku a suverénne zaťuká čislo 200, vysvitne že dolárov, tak sa porúčame. Zastavíme sa v obchoďáku, kde majú na prízemí parfumériu a veci ako v Nemecku, ale potraviny sú tam biedne a voda dokonca drahšia ako na ulici. Dole ale majú pekné voňavky v porcelánových flakónoch tvaru ženy s typickými klobúkmi jednotlivých regiónov Vietnamu. Sme už dosť hladní a tak si pred Notre Damom kupujeme ryžovú polievku za 20.000 D. Keď vidíme aké nerastlinné veci nám tam milá teta od pojadznej vývarovne chce dať – niečo čo vyzeralo ako surová slanina, tak ju ukecávame, že ‘no meat’ – bez mäsa, tak pridá niečo ako posúch. Sadneme si na obrubník s výhľadom na červený kostol a hútame, či v parádne vyzerajucej budove na strane námestia nie je nejaká tržnica, kde by sme dostali fajnovejšiu papkačku. Chodí tam kopa ľudí. Dokončíme pekne polievku a ideme sa tam kuknúť aj my. Heh, dobre, že sme si dali polievku, lebo milá budova je centrálna pošta navrhnutá samotným G. Eiffelom. Máme už dosť, tak si pozrieme omšu v kostole, kde používajú monitory s videom a textami ako na karaoke, zoríentujeme sa podľa navigošky a poď ho na hotel. Suši ešte nie je a mám chuť na zmenu, tak končíme v mexickom podniku na rohu na pizzu, kde boli baby prvú noc. Pizza je drahá ako sviňa a pivo ako tri svine ale dá sa. Dopisujem denník.

D29: 2013/12/01 Ho Chi Minh
Dnes ideme na Cu Chi tunely. Je to 60km od mesta. Je nedeľa, o ôsmej vyrážame a skoro všetko je zavreté, nedarí sa mi zohnať raňajky. Naštastie K porieši ryžové cestoviny s grilovaným mäskom niekde za rohom. Na hotel nás príde zobrať slečna z agentúry a odvedie nás o ulicu ďalej odovzdá sprievodcovi a spolu s ďalšími turistami čakáme na bus. Ten sa objaví na druhej strane križovatky, tak tam prebehneme. Keď sa my dvaja ako posledný chystáme nastúpiť, zrazu sa zavrú dvere a bus sa pohne. Že spôsoboval zápchu. No pekne. Prejde cez križovatku (naša obľúbená aktivita) a zastane kúsok ďalej ako sme ho čakali. Neváhame, bežíme za ním a naskakujeme. Robíme cestou ešte zopár zastávok a frčíme von z mesta. Keďže je už spomínaná nedeľa, tak nie je nejaká vážnejšia zápcha. Sprievodca sa pustí do reči a rapoce pomaly celou cestou. Má zvláštny prízvuk, akoby juhoafrický.
Hovorí nám rôzne irelevantné zaujímavosti, že HCMC – najväčšie mesto vo Vietname má 10mil. obyvateľov a 5.4mil. motoriek, že sa nedávno narodilo 90miliónte dievčatko v Hanoji, tak malo veľkú oslavu ale vláda začína regulovať populáciu a silne odporúča maximum dve deti. Že u bežných občanov nie až tak silne, ale u štátnych zamestnancov – ktorí majú byť národu príkladom – tak silne, že platia vysoké pokuty za deti nad limit. Celkom som sa v duchu zasmial, že keby u nás panoval taký názor, že štátni zamestnanci majú byť ostatným príkladom.
Prechádzame cez rieku, ktorá oddeľuje starý Sajgon od modernejšieho zvyšku HCMC, ideme okolo letiska a bytovkových vežiakov s veľkými nápismy GYM a CAFFE na strechách. Hovorí, že toto sú také luxusnejšie byty, dvojspálňové za $45tis. Luxus je už to, že rodičia a deti majú oddelenú izbu. Vysnívaný vietnamnský luxusný mestský život.
Keď sa už blížime k tunelom spomenie ešte pár relevantných informácií, že tunelov je viac ako 200km a v oblasti žilo 16000 ľudí. A taktiež, že si môžeme na záver zastrieľať zo zbraní (mali aj americké M16 aj ruské AK47), no pri kúpe je minimum 10 guliek. Sprievodca vyzbiera po 90.000D na hlavu za vstupné a kým celá posádka busu okupuje WC donesie lístky naspäť. Beháme po lese s množstvom iných skupiniek, zastavujeme sa pri vchode do tunela, kde si každý skúsi vliezť a odfotí sa (teda s nie príliš veľkým zadkom) . Nad hlavou drží drevený kryt s lístim, aby nebolo vchod vidno. Po pár turistoch je už všetko lístie z krytu preč, tak si nakladáme vlastné. Beháme okolo amerických tankov ktoré tam zahynuli, okolo bunkrov, ktoré sú teraz už vykopané a majú strechy pokryté lístím. Chalan nám ukazuje termitie kopy, ktoré nie sú termitími kopami, ale vetračkami. Tunely potrebovali čerstvý vzduch a hrubá bambusová rúra bola zakopaná hlboko do zeme, aby pokryla viacero úrovní tunelov a v kope sú popri zemi diery, cez ktoré vzduch prúdil do hlavnej rúry. Na inom mieste podobná kopa slúži ako komín, cez malé dierky vidno trochu dymu a aj keby ho nepriateľ spozoruje, nevie, kdeje samotná kuchyňa. Z diaľky sa ozýva streľba, tak máme celkom dobrú kulisu. Už len napalm tu chýba. Zastavujeme pri pasciach, ktoré používali okolo svojich obydlí, alebo v tuneloch, ak ich nepriateľ prenasledoval. Je tu nespočetne rôznych pascí, od preklopných, kde človek stúpi a padne na bambusové ostne až po ostnaté palice, ktoré zakopávali do rieky a ryžových polí. Pri konštrukcií pascí sa očividne fantázii medze nekládli. Pascový výklad uzatvárame souvenir trapom (suvenírová pasca), čo vyzerá ako väčšia klietka s háčikovitými ostňami z vnútra dookola zakopaná v zemi. Keď do nej niekto stúpi, nohu už nevyberie, ale ak je dosť silný môže si pascu zobrať zo sebou, dať sa ošetriť u lekára a má pascu ako suvenír.
Ideme ku strelnici. Guľky stoja od 35.000D ($1.75 – najlacnejšia do Kalašnikova) vyššie, a jednu zbraň môžu zdieľať aj dvaja. K to moc nezaujíma a ja som taký rozpoltený, tak si kúpime dve grilované kukurice a chvíľu relaxujeme. Ako sa zhrčujeme pred strelnicou, máme ešte možnosť sledovať, ako sa robí ryžový papier (jedlý). Pani nalieva ryžovú tekutinu na veľkú rozpálenú platňu, na chvíľu to prikryje, potom namotá na valček obalený do uteráka a nalepí papier na bambusový rošt na sušenie. Na jeden rošt sa zmestí 5 kruhových papierov veľkých ako palacinka. Usušené papiere majú bambusovú mriežku otlačenú zjednej strany.
Nadchádza okamih, kedy si môžeme vyskúšať cestu tunelom a to až do dĺžky 200m. Samozrejme sú každých 20m východy, lebo tunel je len jednosmerný a keď niekto príde na to, že sa cíti klaustrofóbne, tak sa nemôže vrátiť. Vchody do tunelov bývali malé aby sa veľkí amíci len tak ľahko nevošli, potom to už bolo rozšírené. Tak si to skúšam. Je tam teplo, asi sa pokazila klíma. Na prvej rozbočke mám pocit, že nutne nemusím pokračovať a tak overujem u uniformovaného pajka za nami, že ktorá cesta je východ. Nepotrebujem nasledovať väčšinu. No v tomto prípade väčšina išla doľava, čo bol východ, tak vychádzam aj ja. S maníkom predo mnou sa zhodneme, že nám to stačilo. Chodil som štvornožky a keď som po pár krokoch čakal kým sa zadok predo mnou pohne tak som kvočal. Akurát som sa zmestil, nikde som sa nešúchal, ale stačilo.
Zastavíme sa v kine, kde zadriemavam pri propagandistickom čiernobielom filme. Spomínajú vojakov, ktorí obdržali tituly „hrdina – zabiják američanov“ – (american killer hero). Cestou z kina ešte obdivujeme dva krátery po B52 bombách zarastené bambusmi a zbierky zbraní a bômb a ideme naspäť do autobusu. Koniec výletu, ide sa naspäť.
Obaja sa necítime dobre, bolí nás hlava a mňa aj hrdlo a aj brucho. Asi nás dostala klíma a možno aj sračka. Ideme sa teda poriadne najesť, objavíme podnik kúsok od nás, kde je pivo za 7000R ($0.33) a obed je výborný. Je tu aj naviac černochov koľko sme videli v Ázii, ponúkajú aj africké jedlá, tak si preto. Ideme tam aj na večeru, ja si dávam burger fantázia a pokúšame skypovať. Rozhodneme sa, že sa ideme zajtra liečiť k moru a oželieme výlet na deltu Mekongu. Hlavne nech sme čo najskôr zdraví. Tak si kupujeme lístky do Mui Ne, kde by ešte mali byť Írky.