D043: 2015/12/24 Latacunga → Riobamba
Aj keď nám včera hovorili, že busy do Riobamby idú stále, dnes musíme na priamy spoj hodinu čakať. Zatiaľ si dávame obligátnu pizza na stanici. Dokonca dve rundy. V buse dáme malej lízatko a tá sa s ním hrá celú dvojhodinovú cestu. Rozbalí si ho, políže, zabalí, zoženie si stužku a ozdobí ho ňou a lieta s lízkom hore dole.
Bus nakoniec cez Riobambu len prechádza, tak nás vyhodia ešte dva km od stanice. Okolo chodia samé obsadené taxíky, tak naskočíme na bus za 25centov na hlavu. Zo stanice už prejdeme nejakých 600m podľa navigácie.
V úplne prázdnom hoteli nám ponúknu izbu za 25USD, no nakoniec to spustia na 20. Ubytujeme sa, potelefonujeme s domovom a ideme hľadať niečo na obed. Hneď paralelná ulica je plná reštaurácií, len asi tým, že je Štedrý deň je polovica pozatváraná. Nakoniec zapadneme do decentného šunkovníctva, kde majú menučko za 3.25.
Riobamba sa mi inak celkom pozdáva. Pôvodné mesto bolo zničené zosuvom pôdy, tak toto nové, zurčiace životom postavili nanovo. Najviac sa mi páči naša reštauračná ulica.
Dávame si prať ponožky a nohavice s tým, že to potrebujeme zajtra zavčasu ráno, lebo chceme ísť 07:30 busom na Chimborazo. Kilo je za dva doláre.
Na večeru som vymyslel Baltimore Cafe (#3 na TA), no zvonka to vyzerá nevábne a tak skončíme vo fast food sekcii šunkovníctva spolu s domácou mládežou. Dávame si hambáč a hranolky s volským okom. Zoberieme si to na hotel, kde nám chvíľu trvá, kým sme vpustení. Vo vnútri už zúri vianočná atmoška. Na plné gule tam hrajú vianočné šlágre. Recepčný hovorí, že máme viac zvoniť, alebo si pozrieť skype adresu na mydielku a napísať mu na skype, keby niečo chceme. Príde mi to celkom ftipné, ešte že chodíme s telefónom, je signál aj na ulici a už vieme heslo.
Večera nás síce zasýti, ale nie je to moc chutné. Ešte že nám včera vyšli dve. Nemôže byť každý deň Štedrá večera.

D044: 2015/12/25 Riobamba
Moc sa nám vstávať nechce a myslíme si, že ďalší bus o 10:30 je už na Chimborazo neskoro. Navyše má K pochybnosti o mojom pláne. Tak vyspávame a ideme si pozrieť prázdne mesto.
Podarí sa nám objaviť super kaviareň – Cafe Paris. Jediný problém je, že obsluha je strašne pomalá. Za barom je len jedna slečna a pred nami je megaobjednávka pomalých frapučín. Niektorí hostia to aj zabalia, keď vidia, koľko objednávok ešte je pred nimi. My ale vydržíme a sme odmenení výbornou kávou, karamelovým frapučínom a nie až takým dobrým mafinom ako robí K.
Večer si podľa TA nájdeme pivovar, no je to slabota. Večeru si tam radšej ani nedávame. Pivo je akoby vodové a cítiť v ňom nejaké divoké kvasnice.
Zakaždým, keď ideme okolo Cafe Paris je tam narvané, večer už dokonca robia traja za barom, no my nakoniec riskneme čínu na námestí oproti kaviarni. Je to celkom fajn, hlavne bravčové na sladkokyslo s lahodným čerstvým ananásom. Špeci ryža nie je moc dobrá, lebo je v nej kadejaké staré mäso a prevarené krevety. Ale ani nám nie je zle večer.

D045: 2015/12/26 Riobamba
Dnes je konečne otvorená cestovka Julio Verne. Náš problém je, že včera sa nám konečne ozval týpek z inej agentúry, tak by sme ho chceli dnes kontaktovať skôr, ako pôjdeme do JV, kde sme už viac menej dohodnutí.
Na raňajky teda nie je moc času, lebo inak by sme zbehli na kafíčko čo sme objavili včera (Cafe Paris).
Hľadáme cestovku Andean Adventures podľa infromácií na webke a Facebooku, no nevieme ju nájsť. Keďže Andean Adventures prevádzkuje teraz chaty a bufety na Chimboraze, začíname šípiť, že asi zrušili prevádzku v meste. Ideme na hotel, že zavoláme zo Skype, ale ani to moc nejde. Asi je hore na chate bez signálu. Dnes ráno ešte emailoval.
Tak to nakoniec zapichneme do JV. Tam sa nás ujme mladý predavač, niečo riešime a je dosť prekvapený, keď mu povieme dopredu dohodnutú cenu – 245USD na hlavu. Ide si to rovno vydiskutovať s Pompkje. Tá to ale odobrí. Stále nám dokola hovoria, že je to moc ťažké. Nechápeme, ako sú pripravení nás skasírovať na jednej strane a na druhej nám hovoria, že to nedáme? Dúfam, že si len kryjú chrbát, keby ich chceme po neúspešnom pokuse očierniť na TA.
Keďže na ľadovec treba používať špeciálne okuliare prvým bodom programu je zohnať pre mňa kontaktné šošovky. Mladík nás zoberie do auta a vozí po optikách. V prvej predávajú iba tri páry za moc veľa peňazí (78USD), tak ideme do druhej. Importované veci sú v Ekvádore dosť drahé. Obyčajné krabicové víno, čo sme v Peru kupovali po 3doláre tu stojí sedem. V druhej optike majú jeden pár za 23USD, ale odporúčajú si ešte v lekárni kúpiť umelé slzy, pretože šošovky sú len na 8 hodín, a ja si ich na vrchu nebudem mať kde nasadiť, tak v nich budem musieť vyraziť. V lekárni z nás vytrasú 10.50 za posraté kvapky, skoro ma šibne, hlavne keď si neviem predstaviť ako si ich v tom vetri budem kvapkať.
No nič, vrátime sa do agentúry, poskúšame veci, K zbehne do bankomatu a sme o ďalších 490USD ľahší.
Na aklimatizáciu nám odporúčajú Casa Condor, kde si môžeme aj variť a prenajať vodcu. Zo všetkých kopcov naokolo je totižto voľne dostupný iba jeden.
Dohodneme sa, že budeme aklimatizovaní čakať 30. decembra na Refugio Carrel na výstup. To sa im moc nepozdáva, neodporúčajú nám dlhý pobyt vo výške.
Obedujeme hroznú čínu na inej hrane námestia, lebo Cafe Paris je z nejakého prekliateho dôvodu zavreté. Bravčové je staré ako Praha. Ešte nás aj inak milá babka obtiahne. Pivo mala v cenníku za 1.5 ale keďže je neska fiesta, tak je za 2USD. Všetko už máme vybavené tak sa motkáme po meste. Na hlavnom námestí si pred presťahovaným kostolom čítame v LP a snažíme sa zistiť, prečo je táto krajina taká posratá. Kolumbia na severe prekypuje životom a nízkymi cenami, Peru na juh je tiež fajn. Ešte aj najchudobnejšia Bolívia sa nám zdala viac v poriadku. Majú tu aj kopec ropy. Okrem zavedenia USD v 2001 nevieme nájsť iné príčiny. Dolár ale asi spôsobil iba drahotu, ale to pokrivené správanie ľudí musí byť hlbšie zakorenené.
Na večeru riskneme Baltimore Cafe a sme príjemne prekvapení. Veľké pivo za 2USD je celkom bežná reštauračná cena (lacnejšie sme mali iba včera večer v Číne) a jedlo je celkom svieže a chutné.