D063: 20JAN2017 Sepilok → Ranau
Do ranného taxana na križovatku sa nám natrepe mladá stopárka z Nemecka. Myslela si, že nás stopla a my, že sme jej zastali. Nevedela sa s vakom napchať na predné sedadlo, tak sme jej ho zobrali dozadu. Od cieľa sme boli asi len 300m a toľko sme ju aj zviezli. Že je stopárka som pochopil až keď nechcela s nami čakať na bus a odplížila sa opodiaľ. Za pár minút jej zastal pickup, chlapík vyložil veci z kabíny na korbu a jej vak šiel do kabíny.
V tieni čakáme na bus, lístky sme si kúpili a zaplatili už na recepcii. Čaká tam aj výskumníčka z Anglicka, ktorá pôsobí vo vysnenom Danum Valley.
Obedujeme na autobusovej zastávke po ceste. Pivo majú schované ale drahé. Pýtam sa na pekné fľaše. Sú nepredajné a je v nich čínska whisky. Nakoniec dostaneme aj okoštovať. Celkom zašlape.
Vystupujeme v horskom mestečku Ranau. Dosť dlho hľadáme ubytko a končíme v prvom. Po sprche voláme domov a spievame Happy Bday ocinovi – slávi 67.
Chrumke zase nechávame odkazovú správu na Viberi – má 3 ročnú žúrku v škôlke – s borúfkovým koláčom.
Večeriame super rebrá a rybu u Číňana na rohu. Veľa ľudí je tu len na pivo. Stoly plné prázdnych plechoviek – Tiger za 6MYR.

D064: 21JAN2017 Ranau → Poring Hot Springs → Ranau → KK
Ideme sa vykúpať do termálov – akcia teplá voda s raflésiami.
Začína kovbojka – nájsť odjazdové miesto, z kade idú autá do Poringu. Keď miesto nájdeme je problém s pasažiermi. Nie je ich dosť. Šofér ponúka, že nás zoberie za 30. Ešte sme nejedli, tak ideme na kávu a čakáme, že sa auto zaplní. kým dopijeme kávu odchádza bez nás. Dobehnem ho a hovorí, že ide inam. Pristaví sa auto a chlapík nás berie za 25. Pýtame sa všade na rafflesiu – najväčšiu kvetinu, no nikto nič nevie. Začína pršať, ale v termáloch by to nemalo vadiť.
Platíme 15 za vstup do Japoncami vybudovaných termálov. Prezlečieme sa v sprchách a veci si dáme do lokerov. K sa v plavkách cíti neistá. Väčšina ľudí si oblečená močí nohy. Dievčatá, čo sa kúpu sú celé zahalené.
Fukneme sa do bazénika k Austrálčanke, ktorú sme videli v Mulu a familiárne ju voláme Veľká. Nie je to moc pekné, ale priliehavé. Sú tam dva kohútiky a človek si môže dopúšťať vodu akú chce.
Krochníme sa do rozmočenia, až to VR, ktorá je po úspešnom výstupe na najvyššiu hor Bornea – Mount Kinabalu. My si pochutnávame na prinesených pistáciách, potom pritvrdíme kokosom do ktorého pricvrkneme zvyšok ploskačky lokálnej whisky.
Sú tu hlavne domáci, no občas sa objaví niekto biely.
V jednom momente si lokálny socio skočí do prázdneho bazénika vedľa nás a začne si mydliť tvár. Penou si namydlí ešte polku a potom sa akože chrumkavo umýva vodou z bazénika a vystrekuje požitú mimo. No dosť haluz. Potom sa zase o bazénik vedľa dokvasí beloch a vlezie tam aj so šľapkami. Do toho stále mrholí. Okolo chodia skupinky turistov, ktorí majú vyššie ambície ako my. Mrholia sa džungľou ku vodopádu a bohvie kam ešte. Sme v parku, cez ktorý sa stúpa na horu. My sa stále len lúhujeme a otáčame hore dole bruchom.
Keď sa rozhodneme pre návrat začína ultimatívna kovbojka – ako sa dostať späť. Nič nejde, dá sa len prenajať auto, prinajlepšom za 40. Jeden šofér nás nechá takmer hodku čakať a nakoniec si vypýta toľko koľko bol prvý charter (40).
Nakoniec si zúfalí stopneme pikap – berie nás dobrák deduško Číňan. Nechce ani fuka. Berieme vaky na hoteli a fičíme na zastávku. Do 10 minút sedíme v buse do Kota Kinabalu..
Cestou sa nám naskytajú neskutočné výhľady na prenádhernú horu. Kinabalu. Je skutočne prominentná, my klesáme okolo nej a vidíme ju od vrchu až nadol. Sledujeme plejády vodopádov a roklín, vrchol striedavo zahalený v oblakoch a varovne ukazujúc do nebies. Lesy a rieky na úpätí. Neskutočná cesta v obyčajnom buse. Autom by nám to asi trvalo celý deň lebo by sme stáli a fotili na každej zákrute.
V KK zastaneme na stanici mimo mesta no autobusár nám dáva presné inštrukcie ako do mesta. Prídeme na výpadovku, no z navigošky sa nevieme vysomáriť a až po treťom opýtaní sme na správnej strany 6prúdovky.
Končíme v buse revúcom hudbu. Sedíme vzadu a natriasanie na reprákoch. Busík končí asi kilák od hotela,ale to už odšliapeme.
Na hoteli je zasa tá istá pesnička o ubytku a ešte aj po zľavách platíme o 5ku viac, ale len mávneme rukou. Večera na nočáku nás sklame. Nevieme či sme rozmaznaní Číňanmi zo Semporny, alebo len bol dnes iný kuchár a pol kila kreviet spiekol na oba spôsoby tak, že sa nedali rozlíšiť krevetie nožičky od strúhanky a mal som pocit, že som po ošúpaní vyhodil polku krevety.
Ale aj taký vie byť život. Všetkého veľa škodí. Aj dobrého.

D065: 22JAN2017 KK
Dnes dávame nakúpný ošial v obchoďáku s prestávkou na božské suši. Ako sa pohybujeme poschodiami, ideme okolo elektra s vystavenými práčkami. Pranie tu funguje v samoobslužných práčovniach, tak si predstavujeme scénku, ako by sme začali takto v obchoďáku nakladať do vystavenej práčky špinavé prádlo a budeme sa u predajcov pýtať, kde sa hádžu žetóny a kupuje detergent. Skrytá kamera by z toho mohla mať zážitok. Kvôli nákupu v UNIQLO zháňam internet. Na telefóne nám akurát došiel a v obchoďáku ho nájdem až na streche s jedlom a pitím. Je tam super výhľad na more. Registrácia nám na náš nákup nakoniec nepomôže, ale aspoň si po nákupoch vyjdeme na najvyššie podlažie na ľadový čajík s výhľadom.
Aby sme neleteli na Filipíny s dvoma fľaškami, tak sa so smutným srdcom lúčime s DOMom. Je to sladký bôľ, a i taký vie byť život neúprosný. Radšej ako preliať poldecko do plastu, dali sme si ho na pretrávenie.
K hrá formu predtým, ako sa stretneme s krajanmi a ide ešte do práčovne, keď už teda bola mäkká to dať v obchoďáku. Ja sa snažím nadbehnúť prácu, lebo s deckami z PD budú určite priorizované iné aktivity ako moja robotka.