D039: 2015/12/20 Quilotoa Loop D2: Isinlivi → Chugchilán
Vyrážame plní odhodlania a už po troch minútach rozpačito postávame pri monumentálnom durmanovom strome s mapou a telefónom v ruke, že kde sme a kam máme ísť. Každé slovo v popise cesty sa zdá byť dôležité, no na moju veľkú radosť sa zdá, Že ideme cestičkou v navigácii.
Značenie -5 bodov. Máme celkom pekné výhľady a keď prídeme k rieke, sme celí nadšení a ani mi nevadí, že tam nie je most. Nakoniec zabijeme 2 hodiny hľadaním cesty a musíme sa vyzuť a prebrodiť cez riečku. Na druhej strane stretávame milého dedka s konvicou, čo bol asi odovzdať mlieko mliekarovi a zdrhol pred nami v diali, ale aspoň nás ubezpečil, že máme dobrý smer. Smer bol jasný od začiatku – proti prúdu, len ostatné ukazovatele chýbali. Pri moste, ktorý pozostáva z mega eukalyptového kmeňa s mierne zdrsnenou nášľapnou plochou a supervetchého zábradlia konečne nachádzame značku a sme celí happy. Zostávajú nám ale ešte 4 hodiny cesty. Jediná drobnosť nám kazí radosť a to je, že značka je na oboch koncoch mosta a my nevieme, či ním máme prejsť na druhú stranu, alebo zostať na našej (a doteraz sme mali byť na druhej strane). Ale aj tak si od radosti chodíme po moste hore-dole (samo že bez elektroniky) a fotíme sa pri tom.
Neskôr stretneme aj pánka na koni, čo ide v protismere, tiež tipuje správne, kam asi tak ideme. On ide do Isinlivi a prebrodí sa na opačnú stranu.
Oddychujeme pri nefunkčne vyzerajúcom visiacom moste a obiehajú nás dvaja sprievodcovia. Tí odviedli ľudí opačným smerom (a my sme sa s nimi nestretli, lebo však sme boli stratení) a teraz sa vracajú do svojej dediny, ktorá je aj naším cieľom. Žartujú, že či ideme do Guayaquilu. Vyzerajú, že by nám aj ponúkli svoje služby, ale odpinkávame ich s tým, že trénujeme na Chimborazo. To ich úplne odzbrojí.
V jedinej dedinke na ceste, asi v strede kaňonu máme už dosť, a zostali by sme tam aj spať, ale všetci sú tam ožratí, tak ideme ďalej. Jediní neožratí sú tri decká, ktoré sa liepajú na vetchý vianočný stromček. Stromík má asi tri metre a vo výške 2och je malý trojročný chalanko. Už len čakám, ako odlomí vetvičku a spadne dole, alebo sa vrcholček ohne  odstrelí ho do kaňonu.
Stúpame na vrchol kaňonu a tam stretávame oddychujúcich sprievodcov – asi počúvajú muzičku z doliny pod nimi. Kaňon je totižto taký veľký, že na dne je riečka, a v strede strmých strání niekedy bývajú plošiny s dedinkami a poliami. Na hrane kaňona sú zase dedinky pospájané cestou a za nimi ešte vysoké kopce. Jeden zo sprievodcov si schytí kameň, dá na plecia, že aj on bude trénovať. Obehnú nás po pár minútach a my si ešte ideme pozrieť vyhliadku na kaňon. Tam sa zbehnú decká, ako keby sme lízatka zadarmo rozdávali.
Posledných 40minút je utrpenie. Ideme po novej ceste, potom po prašnej hlavnej ceste, kde lietajú okolo prášiace autá.
Ubytujeme sa v druhej hospedaji a po sprške a pive si dávame večeru s ďaľšími 6 turistami. Vo vyhriatej hernej miestnosti ešte internetujeme pri kozube. Majú tam aj pinpong, šípky a biliard a neuveriteľne otravné muchy.