Potosí

D065: 2015/02/13 Potosí
Chceli sme dnes ísť do bane, no K sa cíti vyčerpane. V La Casona sú slušné bufetové raňajky na úrovni. Len tá káva je riedka. Už včera sme si emailovali s Austrálčanmi a dnes ich stretávame na raňajkách. Gareth ide sám do prehliadky bane, K zostáva s Rebeccou kecať pri káve a ja idem obehnúť iné flečíky, lebo sme vedľa pekne hlučnej práčovne a v izbe máme nevysvetliteľnú vlhkosť. Sťahujeme sa teda oproti cez cestu do Compania de Jesus, v nádeji, že nás neveriacich psov tam nebudú chcieť konvertovať. Stretávame sa s Garethom a Rebeccou na obed v Koala. Dnes si miesto vínka dáme litrové pivko Potosina, z najvyššie položeného pivovaru (4300mnm) na svete. Veľmi mi chutí, je take troche belgické biele, alebo nemecky kvasinkové.
Už pred obedom sa rozbieha karnevalové šialenstvo a voda a pena sú všade. Treba si dávať na uliciach pozor a neobšmietať sa okolo sprievodov.
Došla nám koka, tak hľadáme zmenáreň a kokový trh. Celý veľký mestský blok je jedna veľká tržnica, no domáci sa tvária, že je tam nejaký poriadok a je trh so zmenárňami a trh s kokou a s mäsom a oblečením a tortami a kadečím.
Vrátime sa na námestie, ktoré práve upratujú po dennom karnevale a dáme si čerstvé silné lístky. Potom urobíme dosť veľkú chybu a ideme do fancy drahej kaviarne na rohu. Káva je celkom fajn, i keď trochu drahá, no s kokou sme vystrelení ako kozmonauti na mesiaci a musíme zháňať niečo pod zub. Rozhodneme sa, že si kúpime niečo dobré a ľahké na večeru v supermarkete. Ten je dosť ďaleko, biedne zásobený a kým donakupujeme tak sa rozprší, že po ulici dole kopcom steká hotová rieka. Čakáme pol hodku v obchode, kým voda opadne a už sme fakt hladní. No k popkornovému mikrovlnnému automatu sa neuchýlime.
Večiame a pracujeme na izbe. Net je tu dosť slabý, no jedáleň s WiFinou je už zavretá.

D066: 2015/02/14 Potosí
Na Valentína volíme návštevu bane, zajtra je totiž baňa zavretá. Po raňajkách sa naľahko hlásime cez cestu v La Casona a čakáme na sprievodcov, že sa prezlečieme do banského. Prídu vodcovia a nasleduje obliekačka do dosť zmorených odevov a čižiem. My sme zvolili španielskeho sprievodcu, lebo bol za 80BOB na hlavu, miesto 90 a taktiež to vyzerá, že darčeky pre baníkov sú pre Španielov za 20 versus 25 pre Anglánov. A treba brúsiť španielčinu.
Mikrobus berie obe jazykové skupinky hore ku Cerro Rico a zastavujeme na baníckom trhu. Je to vlastne ulica s obchodíkmi, kde turisti (a možno aj domáci) nakupujú darčeky pre baníkov. Anglická skupinka, ktorá zahŕňa aj štyroch českých pánkov vystúpi a ide nakupovať, my máme demonštráciu dynamitu, 96% alkoholu a koky priamov buse. Koštujeme tú 96ku z vrchnáčika, dostaneme aj zahrsť koky s kamienkom na príchuť. Dynamit v buse našťastie neodpaľumeme, len si poobzeráme šúľok, rozbušku, zápalnnú šnúru a ružové guličky napustené benzínom v sáčku, aby bola rana silnejšia.
Potom vystúpime a kupujeme balíčky po 20BOBov. Sú rôzne kombinácie veľkosti alkoholu, džúsu a počtu kokových balíčkov. Snažíme sa to tak nakombinovať, aby bolo všetko. Kúpime aj dva dynamitové sety a ideme busom ešte vyššie, priamo už na horu, pred vchod do turistickej sekcie bane do výšky 4100mnm.
Pred vchodom 16ročný mladík vykladá 30kg vrecká skál (koncentrovanejšej horniny) z baníckeho vozíka.
Zapíname svetlá a poďho do tunela. Nie je to prechádzka ružovou záhradou. Na dne je blato a voda, moje obe čižmy sú deravé a tak mi to pekne ločká. Tunel sa časom znižuje a frekvencia úderov hlavy sa zvyšuje. Je tam aj prach, no šatka čo sme vyfasovali mi bráni v dýchaní a ešte sa mi aj rosia okuliare.
Na začiatku je v jednom výklenku Diabol Tio s veľkým penisom, niekoľkými vyhasnutými cigaretami v ústach, otvorenými plechovkami piva a malými plastovými 96kami a celý posypaný kokovými lístkami. Zastaneme pri ňom a počúvame výklad. Väčšina baníkov sú katolíci, ale v bani ide o život a jediným náboženstvom je tu prežiť. Obete Tiovi majú zabezpečiť práve to.
Lezieme aj po rebríkoch dole komínmi a celkom sa tam ublatíme. Je to klzké ale nikomu sa nič nestane. Náš sprievod uzatvára La Espaňola – turistka zo Španielska.
Odbočíme do jedného tunela a máme hlasovanie, či testneme dynamit alebo nie. Zvíťazia tí, čo chcú a Orlando zmizne ďalej v tuneli. Pod nami sa objaví anglická skupina a ich sprievodca Johny vykrikuje na nášho, ktorý ho nepočuje. Až sa nakoniec spýta: „BOOOOM???“ a my svorne kričíme: „Sí“, teda, že hej. Tak sa ku nám začne pchať aj anglická skupinka. Medzitým sa Orlando vrátil a odvedie nás do jaskyne, vypýta si dynamit a poďho ho pripravovať. Orlando opaľuje zápalnú šnúru a asi centimetrové jadro odstrihne a zasunie do rozbušky. Nevyzerá, že to robí prvý krát. Kým Orlando pripravuje rozbušku, Johny rozbalí šúľok dynamitu, zlomí ho na tretinky a zabalí to späť do mastného papiera. Takto pekne ubalený balíček podá Orlandovi, ten tam pichne rozbušku so zápalnou šnúrou a celé to ešte utlačí a zabalí do igelitovej tašky, asi aby rozbuška nevypadla. Druhú nálož ešte obohatia ružovými guľkami z dvoch sáčkov. Celý čas žartujú, že malá nálož je čilská a veľka – s ružovými guľkami silná – bolivijská. Vôbec celkovo je veľa rečí o Čile. Očividne táto krajina nie je v baníckych kruhoch moc obľúbená. Hovorí ako ich zákerný Čilania kedysi takto na karnevalový 14. Február napadli, kým si oni karnevalovali a pripravili ich o prístup k moru.
Keď je všetko nachystané, každý sprievodca hompáľa náložou držiac ju za zápalnú šnúru a zháňa sa oheň. Potom sa to žartovne akože pripaľuje a zároveň sa hľadá dobrovoľník, čo to pripáli naozaj. Najprv menšiu, potom väčšiu. Zrazu horia obe nálože a nám netreba dvakrát hovoriť, aby sme zdrhali. Dobre, že sa neušlapeme. Niekto zahlásil, že to budú štyri minúty, ale nestojím natlačený na konci chodby ani 20 sekúnd a počujem tlmené zadunenie. Tak to nebola nejaká moc veľká šupa. Pohodka. Zrazu sa všetko zatrasie, môj hrudník, moje ušné bubienky, ľudia okolo mňa a dokonca zadrnčí aj žulová stena za mojím chrbtom. Zdá sa mi, ako keby to zakýmalo celým davom ľudí, dvaciatkov ustráchaných duší narvaných na konci tunela. TAK TO BOLA RIADNA ŠUPA. Predýchavame to potom ešte hodnú chvíľu.
Dnes sa ani nevŕta – pred extrémnym prachom nás varoval Gareth. Jediný baník, ktorého stretneme len s veľkou gučou koky a hroznými zubami kladivkom rozbíja kamene a triedi ich do 30kg vreca. Chvíľu s ním hľadáme kameň s viditeľným striebrom. Vačšinou je tam len zinok, no nakoniec nájdeme jeden pekný kamienčok aj so striebrom.
Ideme na obed do lokálnej vývarovne odporučenej na hosteli. Je to fajn, útulné aj chutné. Stále im tam vbeháva pes a oni ho stálle vyhadzujú. Platíme len 15BOB za menu. Dve eurá za polievčičku, hlavné jedlo a dezertík.
Bojíme sa, aby nám z tej hroznej zimy nenaskočila nejaká choroba, tak sa poriadne vyspíme a potom už len pracujeme.
Večera nad Koala sa nám moc nevydarila. Chceli sme skúsiť niečo iné ako menu, no pizzu predávali iba na rozrezané porcie a bola taká kompozitná. Katkina omeleta tiež bola dosť malá na to, koľko stála. Raz darmo, mäsité menu za 45 je tu najlepší deal. Ešte aj net vypadával, tak som ho chodil na poschodie stále vypínať a zapínať. Aspoň že bolo teplo.