D011: 2015/11/22 Medellín → Popayán
Po raňajkách si dáme prechádzku na stanicu metra a potom ešte asi 15minút ďalej na autobusovú stanicu. Riešime bus dole – na juh do Popayánu. Stihneme sa ešte vrátiť pred dvanástou, aby sme sa čekautli – odubytovali, navarili si obedík a sledovali inštalovanie vianočnej výzdoby v hosteli. Bus ide až 21:30, tak kempujeme v spoločenských priestoroch. Na večeru dojedáme omeletku z obeda, tentokrát vloženú v bagetke (sendvič) a ideme sa prejsť do parku Lleras, kde sme kedysi zavŕšili náš prvý pobyt v tomto meste. Sme úplne zhrození – je to brutálne komerčné námestie obklopené mega americky vyzerajúcimi priemyselnými reštauráciami.
Ako dezert čistím mangá a granadille a pokecávam s kuchárom z Filipín. Ten varí cestoviny s pomarančom. Celkom zaujímavé. Je sám, ale vyzerá, že to varí pre celý hostel. Mám pocit, že veľa ľudí nevie variť len pre seba. Asi to nie je jednoduché. Namosúrený majiteľ hostela zvrzá chúďa K, keď som v sprche, že som nechal v mixéri namixované ovocie a neupratal si to. Ja som si to len fukol do mrazáka, nech sa to trochu schladí, kým sa osprším a potom to zmiešam s rumíkom. Taliansky čašníci (čo robia 8 mesiacov každý deň a potom berú 4 mesiace voľno) a Londýnčan s Filipíncom sa s nami lúčia a naskakujeme na večerný taxík na kraji nášho obľúbeného námestia. Taxikár nás za 5.500COP hodí na stanicu. Uhádol to celkom presne, taxameter nameral 5.350COP.
V buse je zima, ale keď sa zakryjem spacákom alebo zapnem sveter, tak sa zase potím. Nedá sa mi moc spať, bus reže zákruty tak, že sa bojím, že vypadnem zo sedadla. Vyklápam si nakoniec opierku a sedadlo pred sebou aby som bol nejako zaháknutý a nebudil sa v zákrutách. Nie je to teda zrovna najlepšia nočná jazda môjho života.

D012: 2015/11/23 Popayán
Prichádzame o dosť skôr ako sme rátali (pol deviatej). Ešte by som si hodinku zdriemol. Za pomoci navigácie vyrážame na 1.2km cestu do mesta. Keď mi dva bloky od centra zdochne navigácia a pokúšam sa ju na rannom slnku rozbehať, hneď nám okoloidúci vysvetľuje, kam máme ísť. Až som namosúrený, lebo som chcel vážne zistiť, čo sa s tým posratým telefónom stalo.
Na námestí zložím K na lavičke a idem krížom oproti pozrieť hostel, kvôli ktorému sme prišli – hostel Parklife. Na recepcii je rastík z Austálie. Je to drahé, ale fajné, tak idem spať po K a berieme si zelenú komnatu. Ceny za hostelové izby nie u o moc lepšie ako privát.
Nanovo spoznávame už zabudnuté biele mesto. Obedujeme v č.1 podľa TripAadvisoru – v reštike MORA – úžasné tapaskové (malé porcie) delikatesky. Šéfko nám vypráva príbeh o ľade zo sopky, starý cez 200 rokov. Ide o luxusný nealko nápoj s ľadovou drťou a zmesou ovocia. Ľad kedysi vozili zo sopky na somároch, cestou sa trochu topil, tak to bolo drahé. A aj teraz je to, proti pivu. Na konci si dáme aj dezerty, neskutočný citrónový koláč so salkom. Ešte dve hodiny nám je z toho sladkého a mastného zle.
Kávička v značkovej kaviarni stojí teraz iba dolár, tak sa pekne našlapeme.
Na hostely máme ešte aj pekelný mlyn na kávu, ktorý vyzerá skôr ako na mäso.
Večeriame ako prví hostia v lokálnej grilovni. 4 doláre dokopy (12.000COP). O chlp drahšie ako obed. Pivko zo supermarketu posrkávame na streche s parádnym výhľadom na susednú katedrálu. Nazbierajú sa tam hostia z Nemecka a Holandska, spolu s Austrálskym rastíkom z recepcie, tak kecáme o všeličom možnom. Neplánovaná atmoška je taká fajná, že idem dvakrát dole do chladničky po hostelové pivo.
Nemci si kúpili v Medellíne 250cm3 motorku a idú do Argentíny. Holanďania idú z Guayany a v Kolumbii si kúpili auto. Ešte nevedia kam idú, ale na juh.
Bavíme sa o ovciach, motorkách a Čučovi (naničhodný domorodec).
Veľmi sa nasmejeme, keď sa Nemka pýta Austrálčana: tak ty si carpenter (tesár). To znamená, že maľuješ autá (car painter)?
Ideme spať prví, hostelové pivo je drahé a nebezpečné (schody do kuchyne) a sme tam predsa len najstarší.

D013: 2015/11/24 Popayán
Po raňajkách z pekárničky a infarkt-privádzajúcej mega dávky kávy zo supermlynu si dávame výstup na Cerro el MORO. Cestou sa zastavíme na zmrzku a parádny Pan de Maiz (kukuričný chlieb). Hore na kopci je riadny výpek a nemajú žiadne pivo. Nepredávajú tam vôbec nič. Až dole pod kopcom je dedko s chladničkou, čo podľa vlastných slov predáva všetko.
V meste kupujeme šialené šiltačky. Majú aj super tričká, ale všetko malé veľkosti.
Obedujeme v hektickej vegetariánskej reštike, kde nás podsadne kopa ľudí, kým si vyberáme 7 položiek z menu. Polievku, nápoj, šalátik, fašírky a prílohy.
Spláchneme to pivkom na teraske a mierne pracujeme. Rastík sa ma pýta, koľko stojí pivo v supermarkete (1.500COP – 50centov), lebo ho pije veľa a hostelové je za 3.500COP.
Zbehneme na stanicu zistiť ako je to s busom do Pasta (ide každú polhodinu) a večeriame znovu u vegetariánov. Dávame si slanú a sladkú (ovocnú) pizzu. Tá ovocná plná exotického ovocia je fakt chutná. Berieme si aj banánové koláče na zajtrajšie ráno. Na teraske striehneme na zasvietenie námestia. Ešte ho inštalujú a keď zapoja nejaký ten segment, tak to celé zapnú, že či to ešte funguje.

D014: 2015/11/25 Popayán
Meninový deň sa nakoniec rozhodneme stráviť v Pupijáne. Mesto sme si už premenovali. Veľmi sa nám tu páči. Je to také kľudné, koloniálne. Všetky budovy sú natreté na bielo a kostoly majú kamenné fasády. Jedlo je fasa a ubytko fajn. K si v stužkovníctve kúpi dva metre farebných stužiek, že spraví náramok z otváratiek na pivových plechovkách. Stužkovníctvo je veľmi pekný obchod. Zo stropu visia desiatky stužiek v aspoň troch odtieňoch z každej farby. Klbká sú tak vysoko, že musíme predavačke odkrúcať stužku, aby vôbec dočiahla. Nemáme žiaden plán, len oslavovať, tak sa vyberieme zase na kopček Cerro EL Morro. Je to vraj pyramída. Vegetácia ju ale tak prekryla, že to vyzerá ako celkom normálny kopček. Dnes sa ale na výstup vyzbrojíme domácou ľadovou limčou z hostelových limetiek a trstinového cukru, a aby sa to v tom “teple” nepokazilo, řízneme to aj rumom.
Popíjame v tieni limonádu a meditujeme nad cestovateľmi na vlastných vozidlách. Neviem si predstaviť, že by som jazdil hodiny po nespevnených a prašných cestách na prdkavej motorčičke. Keď vstávame z trávy, všimnem si, ako ma fajne dohrýzli nejaké zasrané mušky. Vôbec nič som necítil, ale nasledujúce dni to bude fajne svrbieť, hlavne keď budem musieť mať dlhé nohavice. Nemôžem si to vôbec škrabať, lebo budú fajné jazvy.
Cestou dole sa zastavíme na morský obed. Polievka je parádna, máme k nej aj celé avokádo a limetky. Vyprážane langustíny sú ok, ale dosť drahé. Najviac ma šokuje teplé ceviche. Je to skôr kokteil, podľa Panamských štandardov – ryba s kečupoidno horčicovou zmesou, ktorá mala byť majonézou. V každom prípade to NIKDY nebýva teplé. No čo už, aspoň sme mali drahý obed. Keď je niekto blbý a dáva si morské plody vo vnútrozemí.
Na námestí sa medzitým rozhostil drsný koncert. Už sa vidím ako idem spať so štupľami v ušiach, napriek chabému uisťovaniu recepčného, že to v noci nebude. Kupujeme ešte nejaké stužky a šnúrky a večeriame u vegetariánov, že koncert čekneme po tom. Odchádzame s koláčmi na ráno a anglicky vysvetľujeme turistom, ako si majú vybrať sedem položiek z tabule a čo nám chutilo. A čuduj sa svete, keď sa vrátime z večere, balia už pódium. V nemom úžase som aj tak trochu rozčarovaný, že sme na ňom neboli, len sme ho počúvali z terasky popri poobednej sieste.
Zoberieme teda aspoň statív a vyberieme sa na námestie porobiť nejaké nočné foto. Cestou domov nachádzam všade peniaze. Ako na meniny zapnú ešte raz námestie. Pravdupovediac sa mi to asi páči viac cez deň, keď je to vypnuté. Už sú skoro všetky palmy a stromy ovešané svetelnými zvoncami a balíčkami. Drôtené konštrukcie veľké aj 50cm sú omotané farebnými staniolmi a svetelnými LED hadicami. Dáme si ešte posledné pivko na streche. Zajtra definitívne odchádzame.