D094: 2016/02/13 Montevideo → Piriapolis: Playa Verde
Ráno prší a recepčná nám odporúča namiesto busu taxík. Že to má stáť len 80 až 90, bus stál 2×26. Dojeme raňajky a ona nám zavolá taxík a my si presúvame vaky na terasku. Ranný dažďový presun taxíkom nakoniec stojí 110YUY a bus ide až o hodinu. Tak čakáme s kávou a troma medialunami z McDonaldu.
Na stanici v Piriapolis sme o pol hodinu skôr, ako sme plánovali. Vystúpime, zoberieme vaky a rozhliadame sa, že čo ďalej, keď k nám pristúpi pani a pýta sa lámanou angličtinou, či sme z Česka. Povieme jej, že zo Slovenska a zberáme sa dovnútra stanice. Pani chvíľku rozmýšľa a potom sa spýta na K meno. K prejde do Španielčiny a zistíme, že pani Alicu s manželom po nás poslali manželia J&S. Chvíľu chaosíme s batožinou, že by sme si ju tam niekde nechali a Alicin manžel aj vybaví jeden stánok, ale nakoniec, keďže sme autom berieme vaky so sebou. Auto je malinké, ledva napcháme jeden vak do kufra, druhý držíme na kolenách. Cesta ale nie je dlhá. Obzrieme si pláž a vraciame sa 5km po hlavnej ceste späť na Playa Verde.
Manželia Jose a Solange majú nový víkendový dom, ktorý im na pláži postavili za 4 mesiace. Táto akcia je viacmenej kolaudácia. Privítajú nás Johnie Walkerom s ľadom a obedujeme výborné kura na pive. Jose naloží mäsko a my si samoobslužným spôsobom dokladáme zemiakovú kašu, dusenú zeleninku a šalát. Nevedeli sme, že to bude taká veľká žúrkovačka, inak by sme doniesli viac než len dve fľašky vína. Vykladáme teda všetky použiteľné potraviny a oslavujeme vo veľkom.
Po obede ideme na pláž. Ešte stále sme technicky na brehu rieky, aj keď to vyzerá na nerozoznanie od mora. Je teplo, tak si berieme aj tereré, no Solange je majsterka matérka, tak na pláži presedláme na jej maté.
Všetci, okrem Joseho pijú žeravé maté, ktoré Solange mieša a podáva. Pijú to tu úplne inak ako v Argentíne. Používajú vriacu vodu z termosky, nie 90C ako v AR. Slamku – bombilla Solange zakaždým povyklá, a zapichne po obvode o kúsok ďalej. Základom je Montaňita, kopček suchej yerby, ktorá nesmie byť preliata vodou, ale postupne navĺhať.
Na pláži všetci pijú maté. Tri lehátka troch rôznych párikov a každý popíja maté.
Okúpeme sa vo vode, je príjemne chladivá, no zdá sa nám, že máme alergické reakcie – začervenanie kože na niektorých miestach. Všetci sa kúpu, ako keby sa nechumelilo, no vyzerá to tak, že rieka nie je úplne najčistejšia. Takéto reakcie sme zo slaného mora ešte nemali.
Večer si dáme olovrant a posedávame na terase, kým neprídu Susedia – umelci. Potom ideme na návštevu do ich ateliéru. Obaja sú vizuálni výtvarníci. Marta maľuje a jej partner Yamandu kreslí a robí koláže. Objaví sa aj ich dcéra Julia, ktorá si niekde na kopci stavia vlastný domček.
Celkovo sú Naši silne naviazaní na Susedov. V chlebe je rozmarín od Susedov, do vody na pitie dávajú Susedoviec mätu, pochutnávame si na famóznom rajčinovom džeme od Susedy Marty (recept domov máme) a ešte aj internet používame od Susedov. Raz darmo, Susedia tu majú barák už desať rokov a natrvalo tu žijú 5 rokov.
Potom, o desiatej, keď už omdlievam od hladu ideme večerať. Pred jedlom ešte čakáme, kým prídu Susedia s baklažánovou nátierkou a fľašou vínka. O pól druhej už zaspávam. Našťastie to balia aj Susedia, tak sa porúčame s nimi.
D095: 2016/02/14 Playa Verde
Po raňajkách je plán triviálny. Ideme na kúpaciu pláž bez kameňov, sami bez Susedov. To sa nám aj podarí. Je to trochu dlhšia cesta cez centrálnu časť dedinky. Ideme okolo pôvodného hotela, ktorý sa mení na ruinu. Potom je pár viliek s peknými trávničkami priamo na pláži. Nesieme aj sedátka a dva slnečníky. Nakoniec sa ukáže, že sedátka boli zbytočné, ale jedno sme použili na priviazanie polofunkčného slnečníka. Domorodci sa bohapusto opaľujú na pravé poludnie pod ozónovou dierou, a my sa schovávame pod slnečníkmi. Príjemne fučí chladivý vetrík od mora a ja sa snažím vytvárať tieňový priestor aj pre ostatných, tak sa mi podarí kvalitný príškvrk na kraji slnečníka na ľavú tretinu tela. Neuveriteľné, ako sa slnko dokáže odrážať od piesku, a zahýňať okolo slnečníka. Ideme sa ochladiť ešte raz do vody a potom si dávame prechádzku okolo pláže. Šlapky nechávame pod slnečníkmi, čo je osudová chyba. Piesok je horúci a mušle pichľavé. Prístup ku chladivému moru je retardovaný šmykľavými skalami a smradľavými kôpkami vyplavených rias. Nakoniec to musíme otočiť, lebo nás doslova pália podošvy. A to nejdem ani spomínať nevychovaných psov, ktoré na bežnej pláži nemajú ani čo robiť.
Priškvrknutí sa vraciame na obednú prestávku do domu. Tam dávame fajné mäsové rolky, ktoré vyzerajú ako ruže plnené mozarelou, šunkou a bylinami. Ja idem siestovať a Umelci si ukazujú svoje umenie. Okolo piatej príde Julia, aby nás odviedla do svojho domčeka. Z nevinnej prechádzočky sa vykľuje brutálny výlet do divočiny. Ideme peši po ešte stále silnom slnku asi hodinu a pol. Ide celá banda Solange, José, Susana – Solangina o 12 rokov staršia sestra, ja, Katka a vedúca zájazdu – Julia. Vzďaľujeme sa od mora a stúpame do divočiny. Zdiaľky zbadáme dom a Julia je celá šťastná, ako super to vyzerá. Sama je prekvapená, že v pozadí vidno aj more. Nakoniec ani nevieme nájsť pozemok, lebo sme kvôli zapadajúcemu slnku v protisvetle a nevidíme vôbec nič. Musíme sa kúsok vrátiť a zatieňujúc si výhľad vyzerať veterný mlyn suseda. Ten tam s troma deťmi žije bez prívodu elektriky a akejkoľvek vody. Údajne je viacmenej sebestačný. Julia nám – keď ho konečne objavíme – ukáže dom. Je to taká rozkošná záhradná chatka zbúchaná z dreva, v procese. Dvere sú pribité klincami, takže Julia musí chvíľu páčiť kladivkom, aby sme sa dostali dnu. Vnútri má len kuchynku s plynovou bombou, trochou riadu a svetlom napájaným zo solárneho akumulátora. Berieme riad a ideme si sadnúť pod jediný vačší strom na pozemku – borovicu. Inak je okolo len krovie a lúčky. Jednoducho chamradina. Za súmraku nasekáme ovocie do pohárov, zalejeme ho hustým nekyslým jogurtom, trochou kokosu a škoricou. Najprv nikto nechce nerafinovaný cukor, no keď si nasypem ja a Julia, každý si vypýta. Hladní sme ako prérioví vlci a veľmi nám chutí. Ja by som dojedol celý Juliin vak, no tvárim sa decentne a naspať nesiem polovicu ovocia, čo Julia vyniesla hore. Pri svetle lampy zaklincujeme dvere a čudujeme sa, prečo nám niekto nepovedal, aby sme zobrali čelovky. Cesta spať je zľahka decentnejšia, lebo sa držíme cesty pre autá, ale aj tak je to dosť dlhé. Spať na pláži sa Jose s Juliou zastavia v obchode a kupujú čerstvé ravioli. Jeden balík je so špenátom a druhý s riccotou. Uvaria to, zakiaľ ja chytám signál u Juliinych rodičov a vybavujem biznis. Veľmi si pochutnáme a ako dezert servírujeme zmrzku s dulce de leche, čo je nasvätejšia sladká ingrediencia (predstav si tekuté krovky) v celom Uruguaji.