Pisac

D095: 2015/03/15 Cusco → Pisac
Po raňajkách a horúcej sprške fičíme na mikrobusovú stanicu.
Teplá sprcha sa v tejto všade prítomnej zime a nedostatku funkčných spŕch vyšplhala na číslo dva v rebríčku telesných pôžitkov, takže si to náležito vychutnávam. Celkom som sa zdokonalil v umení regulácie teplej vody, tak aby mi to počas sprchovania prdlo iba 2-3 krát.
Včera sme sledovaním teplastého peruánskeho sprievodcu čo býva u nás na hoteli odhalili tajomstvo bavlnených uterákov. Treba si ich len vypýtať. A to som dnes aj urobil. Suchý hrubý bavlnený uterák len umocní fajný pocit z dobre vykonanej teplej sprchy. No parádička.
Na mikrobusovú stanicu sme sa nakoniec nedostali, lebo niekde nad ňou nás na rohu odchytil chlapík s mikrobusom, že za 5Sol nás zoberie do Pisaku. Boli sme prví dvaja, no netrvalo moc dlho a nazbieral sa celý mikrobus. Vyrazili sme von z mesta a okolo prímestských Inka ruín sa vyštverali do kopcov. Cesta je celkom dramatická, plná zákrutiek až som rád, že je tak dávno po raňajkách.
Po vyše polhodke zídeme do údolia, prejdeme cez rieku a na hlavnej ulici zastaneme vo dvore plnom minivanov.
V prvom hosteli majú pre nás izbu za 40Sol, tak sa hneď ubytujeme, že reku radšej investujeme čas do hľadania jedla ako ubytka.
A to sa nám aj podarilo. Zapadneme do prvého decentne vyzerajúceho podniku, kde majú pec. Že skúsime vychýrené empanády, prípadne riskneme pizzu. Nakoniec sme si dali tri empanády a menu dňa. Empanády boli božské. Jednoznačne vyhrala banánová, potom quinoová, ktorá chutila dosť pizzovo a na poslednom mieste sa umiestnila stále dobrá špenátová. Menučko bolo tiež fajn, quinoová polievčička a hovädzie soté, údajne zo sviečkovej. Okrem tradičnej pece mali v reštike aj zámoček pre morské prasiatka. Tie si tam spokojne chrumkali trstinu a predpokladám, že keď si objednáme pečené prasiatko, tak by ho klofli, a upiekli v peci. Ale možno by nám dali len mrazené piecť. Kto by sa s tým pidlal. Spokojne napapaní sme sa chceli ešte doraziť v najvychýrenejšej pekárni s najstaršou pecou v meste. Tak sme si ju pohľadali. Empanády tu síce boli o + Sol lacnejšie – stáli len 3 Soly, no nestáli vôbec za to. Boli priam úplne hrozné. Z pece tu vytiahli aj tri pečúce sa morské prasiatka s kopou zemáčkov. Kým sme čakali na nechutné empanády, nacupitala tam aj partička žien s hrozienkovými koláčmi, že si to v tej megapeci upečú. Všade naokolo postávali americkí turisti a všetko si to fotili.
My sme sa snažili nebyť znechutení a pozvoľna sme vyrazili na túru po ruinách. Poza kostol sme cez trh vyrazili do kopca. Na konci dediny bola škola pletenia, potom strmá promenáda nahor. K mi už predtým hovorila, že niekde čítala, že lístok na všetky atrakcie v okolí Cusca (okrem MP) bude stáť 130 Sol (cez 40EUR) no nechcelo sa mi tomu veriť. Keď som si zadýchaný prečítal na okienku pred vstupom, že to tak naozaj je, alebo potom za každú zo 16tich atrakcií sa platí 70 Sol, tak som skoro zamdlel. Ešte aj cena pre domácich (70Sol za všetko) sa mi zdala pridrahá, nie to ešte 130Sol. No nedalo sa nič robiť, vyplázli sme 260Sol dostali megaveľké vstupenky (skor A5 veľkosť), kontrolór nám štikol Pisac (do každej pamiatky sa môže v priebehu platnosti lístka – 10dní ísť len raz) a my sme si spokojne fučali do strmého kopca ďalej. Minuli sme pekný vodopádik a pred nami sa otvorila veliká dolina lemovaná terasami Inkov. Šlapali sme hore nad dedinu, kde sme sa trochu občerstvili a pokračovali sme hore, cez strážne veže na vrchol hrebeňa, kde sa začínali budovy. Je to neskutočné v akých výškach si Inkovia budovali chrámy, domy a záhrady. Počasie sa menilo, mraky frčali naokolo, aj sme sa celkom zapotili. Na konci mesta je možné vidieť stovky dier, ktoré vykrádači hrobov vykopali do hrobiek v stenách brál. Vyzerá to ako hniezda vtákov a je ich neskutočne veľa. Neviem si predstaviť ako tam do tých skál dávali mŕtvoly, alebo múmie. A aké velikánske toto mesto muselo byť, keď mali toľko, zrejme bohatých mŕtvych. Lebo kvôli chudobným by sa tam po skalách asi nikto nešplhal. Na opačný koniec komplexu vedie aj asfaltka. Tam sa posilníme ovocím a otočíme to späť.
Cestou dole celý komplex obchádzame ľahšou cestou. Krajinka je pekná, všade kopec kvetiniek, rôznych kaktusov a fúzatého španielskeho machu. Vidíme aj zopár kolibríkov. Srandovne si pískajú. Asi prvýkrát vidím jedného aj stáť, respektíve sedieť bez pohybu krídel. Zostaneme sedieť na jednej teraske a vychutnávame si západ slnka s kokovými lístkami. Bol to veľmi pekný výlet.
V meste sa vyhladnutí ideme rovno najesť. Ako tak hľadáme reštauráciu podarí sa nám nejakým zázrakom stratiť obal na telefón. Reštiku nenájdeme, asi už skrachovala, no aspoň si kúpime rehydratačnú soľ na výstup na MP. Nakoniec zapadneme do podniku s rúrou kúsok od námestia, kde sme boli aj na obed. Žiaľ, banánové empanády nemajú, ale quinoová je ešte lepšia ako na obed. Asi to bude aj tými piatimi hodinami šlapania. Dáme si pizzu, ktorú nám chlapík servíruje s obrezanými okrajmi. Majú len jednu veľkosť, malú – osobnú a ešte sme hladní, tak si objednáme druhú – inú. Aj na tej nám obreže okraje a keď ho potom sleduje ako servíruje pizzu deckám, je to jednoducho jeho štýl. Obreže okraje a hodí ich do pece. Úlet. Ale pizza je celkom fajn. Len to nie je za čo chytiť.