D56: 2013/12/28 Luang Prabang → Phonsavan
Batohy nechávame u mlaďasa, čo nám predal lístky na bus a dávame klasickú raňajkovú polievku (veľká za 15000K) na rohu. Zabalíme si ryžu a mäská na cestu. Zeleninový šalát K nexcú predať,prečo netušíme, asi je moc štipľavý. Na odvoz čakáme hádam aj polhodinu, zatiaľ mlaďas vešia vtáčiky v klietkach oproti cez ulicu, nech majú výhľad na Mekong. Príde plný jumbo tuktuk, ako tak sa napcháme ale šofér zahne do paralelnej uličky a zmizne v hoteli. O chvíľu vybehne Aziatka s ruxakom, chvíľu na nás pozerá napchatých v tuktuku a ide naspäť do hotela. Po piatich minútach príde zase, a šofér ju napchá do tuktuku. Tu v Laose majú všetky busíky značku – červený kruh ako zákaz vjazdu s číslom v strede, že koľko môžu maximálne viezť osôb. Naše vozítko poháňané motorkou má limit 9 ľudí. Holanďan fajčiaci vonku sa obetuje, že on bude stáť na stupákoch. Nie sme ďaleko od stanice ale sme radi, že máme aj vetrovky. Cekom v tom tuktuku prefukuje. Na stanici nás rozdelia do mikrobusov. Ide s nami aj Aziatka, z ktorej sa vykľula Thajka po skončení školy. Ide pozrieť kamarátov. Hovorí, že ide inde ako my, no nakoniec vystupuje s nami. Je vtipná a módne dohabaná. Na stanici čakáme ešte 1.5 hodiny, i keď sme prišli 5 minút po plánovanom odchode. Čas si krátime obdivovaním typických staničných činností. Neďaleko od nás umývajú náklaďáčik. Vedľa neho majú nad jamou veľký autobus a túrujú motor a kukajú zospodu, čo sa deje. Ja nič špeci nevidím a oni zjavne tiež nie. Vo vzdialenom rohu je celý bus polepený novinami – teda nie celý ale hlavne sklá a svetlá, a dvaja maníci, každý svojou farbou ho sprejujú. Po hodine a pol konečne dojde tuktuk s chýbajúcimi ľudmi. Pristúpia dve staršie Američanky, ktoré zase 1.5 hodiny čakali na hoteli. Je to úlet. Zrejme všetkých ľudí zvážali na jednom jedinom tuktuku.
Cesta sa je parádna, ideme maximálne 30kou, šplháme sa do kopcov, v dramatických zákrutách predbiehame kolóny kamiónov naložených veľkými kontajnermi a čučíme na majestátne kopce.
Z tej cesty je mi aj zle od žalúdka, keď pozerám TV na telefóne, takže si musím dávať pauzičky a zízať na horizont, aby žalúdok pochopil, že to tak jednoducho je.
Na stanici majú ponuku troch hotelov v rôznych cenových kategóriach (najlacnejší za 50000K) s údajne odvozom zadarmo. Nie sme fanúšikovia takých ponúk a keď takto nadháňajú, tak snáď to bude v meste ešte lepšie. Navyše sme len 1.2km od centra. Prinajhoršom sa prejdeme. A tak sa aj stalo. Nakoniec sme skončili po 1.2km prechádzke pri chlapíkovi s tuktukom, ten na nás pozeral ako na debkov. Že nás sem mohol pred 20minútami priviezť. Pýtame sa, ktorý je to ten hotel za 50000K, tak nás pošle cez cestu. Tam to je zrazu za 60000K, ale 50kK bolo asi pre jedného. Nenašli sme ale aj tak nič iné, slnko zapadá, zima sa blíži, tak sa začekujeme. Je to veľmi slušné, len horúca voda nejde. Ale aj tak sa nám nechce sprchovať. Izbu máme vo dvore, je tam ticho a pohodka. Lobby na hlavnej ulici obýva rodinka s novorodenými dvojičkami. Majú stojan s vodou, tak si dočapovávame do naších fľašiek. Na izbe sme inak mali dve atypické fľaše s vodou, nevyzerajú byť ale znovu zatváracie.
Chlapík, ktorý tam pri ubytovávaní nebol nás natĺka na organizovanú túru, my máme ale zálusk na motorenku a aj mu to hovoríme. Nemá moc argumenty. Motorku má za 80000K a že benzín tiež niečo stojí. Vtipálek, benzín je za 30000K, dokopy sme na 110000K, on chcel 200000K na hlavu. Tak potom hovorí, že to nebudeme vedieť nájsť (a mal pravdu hajzlík), lebo že naozaj je to inak ako na mape (mapa je len taká schematická, nie v mierke a bez detailov). Hovorí, že ak zoženieme 4och ľudí, tak nám to dá za 100000K na hlavu.
Nemáme náladu na žarty, sme hladní, tak chvíľu hľadáme jedlo. Nič sa nám nepozdáva, tak náhodou zapadneme do Bamboozle! (#1 na TA). Máme výbornú vegetariánsku pizzu a fajný dvojposchodový burger. Spláchneme to dvoma pivkami, pohár červeného K moc nechutí. Trochu píšeme, no kôli ukrutnej zime to musíme zabaliť. Na nasledujúci deň plánujeme oddych.

D57: 2013/12/29 Phonsavan
Ráno vyspávame, vonku je zlé počasie – zamračené a strašná zima je aj vovnútri. Z postele nás vyženie až hlad. Raňajkujeme v Craters, lebo Bamboozle sme už prepásli. Tí majú raňajky len do 10:30 a už je 11:00. Hľadáme kaviareň, že by sme sa trochu prehriali kávou, ale asi sme stratení – ideme opačným smerom. Otočíme to späť a stretávame sa opäť s Tamarkou a Patrikom. Sadneme teda na prvé slnko, kde majú pivo. Máme na sebe zasa raz všetko oblečenie. Sedíme vedľa chladničky, obsluhujeme sa sami, fľaše sa len tak kopia. Odchytíme aj okoloidúcu východnú Nemku, z ktorej sa vykľuje abstinentka. Belosi, čo chodia okolo po ulici sú zvedavý, že čo máme dobrého na jedenie a z čoho máme toľko zábavy, ale keď vidia koľko je pivových fliaš na stole, tak zaspätkujú a pokračujú ďalej po ulici. Keď je už treba ísť pivo vypustiť, zoberieme sa s Patrikom do vedľajšej ustanovizne, lebo náš obchod záchody nemá. Je to jedna z nadácií na odstraňovanie bômb, bez vstupného, tak sa trochu zdržíme na prízemí, študovaním materiálov. Keď sme tam už ale druhý krát, tak teta, ktorú som si dovtedy ani nevšimol je z nás nervózna, napriek tomu, že sme jej tam ponechávali donácie. Napriek Tamarinym čipsom sme už poriadne hladní, tak ideme do Bamboozle na večeru. Objednáme predjedlo, jarné rolky. Sú fajn, ale zo štipľavky mi začne byť zle. Idem preventívne na WC, tam nič, no dobre tam omrznem. Nemôžem už nič jesť, chúďa K doje obe jedlá a urýchlene zaplatím a zrháme.
Klepem sa zimnicou pod dvoma paplónmi až do polnoci. Potom sa to zlepší a aj i trochu pospím. K zatarasila prievan jogovou karimatkou na vchodových dverách.

D58: 2013/12/30 Phonsavan
Ráno rozbehá K sprchu. Ide teplá voda. Zázrak. Keby to fachalo včera,možno by mi to pomohlo s tou zimnicou. Vyzerá tovtak, že zimnica je zažehnaná, cítim sa na výlet. To je dobre, lebo v tejto zime sa tu nechceme moc zdržiavať. Po raňajkách (hrubá palacinka s morušami, medom a limetou + bagetka s omeletou) berieme v bočnej uličke motorenku (čínsku 110tku – 70000K) a vyrážame na Planinu džbánov 1. je pekné počasie, od rána svieti slnko. Natankujeme, spýtame sa na cestu a frčíme miestami aj 50tkou. Silnejší motor je cítiť. Už to ako tak vládze aj do kopcov. Planinca č. 1 je kúsok od mesta. Značená hnedou ceduľkou z oboch strán (samo že sme to na prvýkrát prebehli). Dokonca ide až na parkovisko asfalt. Predtým je ale závora s dedkom ako z ruského filmu (dlhý zelený zimný kabát), ktorému platíme 15000K za osobu. Na parkovisku potom ešte chcú 5000K za parkovanie. Planina je impozantná. Prvá skupinka je na pahorku obohnanom zákopmi z Tajnej vojny (Secret War). Vidno z tade aj ďalšiu pláň s roztrúsenými džbánmi. Občas je niekde kráter po bombe, ktorá predsa len vybucha. Jednotlivé zoskupenia spájajú chodníky vyznačené MAG pätníkmi. To znamená, že je to bez bômb. Sú tam aj lokálny fotografi v službe (s tliačiarničkou) a robia pre domáce rodinky portréty na počkanie.
Pôvodne sme si chceli pozrieť len jedny džbány. Jednotka je najvačie nálezisko – tri vačšie skupiny, no tak sa nám to páčilo, že sa rozhodneme pokračovať na dvojku a trojku. A tu nastáva tá situácia, kedy mal chlápek z hotela pravdu. Tie mapy sú skutočne nepoužiteľné. Nie su tam ani kilometre na odbočenie, ani obce kde treba zabočiť, takže sme sa previezli a keď sme sa v jednej dedinke na pepsi pýtali, že kde je miesto č.2, tak ná posielali naspäť. Hovoríme, že z tade sme prišli. Chlapík nám neveriacky hovorí, že už je len malé miesto. Nevadí, chceme tam ísť. Je natoľko milý, že nám nakreslí aj mapu. Končíme v starom zbombardovanom kráľovskom meste, skúšame dva krát nájsť cestu no stále sa len točíme v kruhoch. Na tretí pokus omrkneme Budhu, teta nás ešte nechutne skasíruje, keď už odchádzame (20000K za Budhu, ktorý prežil zbombardovanie chrámu) a definitíne to balíme. Dáme si obed u mlaďasa, ktorý nám chcel pomôcť. Polievku dojeme, ale rezance i keď sú výborné, je už veľa, tak si ich zabalíme do sáčka z ryže. Nakoniec nájdeme planinu č. 2 na navigácii a zbadáme aj tabuľku, ktorú sme ale cestou tam nevideli. Je to 11km po prašnej a trasľavej ceste, tak pri prechode cez rieku chvíľu špekulujeme, či predsa len pokračovať. Nakoniec sa rozhodneme že ideme do toho a dotrasieme sa až ku pokladni. Tam zaparkujeme, zaplatíme (15000K) a dedko na nás pokýve, že aby sme pokračovai ďalej na motorke. Dobre, však prečo nie.
Planina č. 2 je krásne dvojmiesto. Hľadáme druhú skupinu, ale po asi 5 minútach to otočíme, cesta vyznačená MAG pätníkmi ai vedie na paninu č. 3, na to ale nie je čas. Očividne ideme zle, radšej si vychutnáme zapadajúce slnko pri džbánoch, ktoré me našli prvé. Ako sa tak k ním znova vraciame zbadáme na kopčeku oproti jeden presviatať a spomenieme si, že veď keď sme sem prichádzali bolo na kopčeku na pravo vidieť chodník do kopca. My ťupíci sme na to akosi pozabudli. Prebehneme teda na naprotivný kopček a tam sú džbány v lesíku, v tieni stromov, niektoré pozarastané do stromov. Je to magické. Červenkasté slabnúce slnečné svetlo tiež pomáha.
Poriadne sa naobliekame, nasadíme rukavice (ponožky), dopijeme vodu čo vozíme pod sedadlom a frčíme na hotel. Roztrasená cesta ubieha smerom naspäť rýchejšie. Buď to menej trasie ak ideme rýchlo, alebo je stopa v tomto smere lepšie vyjazdená. Skúšame ešte na stanici kúpiť lístok na zajtra do Vang Vieng, no už je 17.45 a nikde nikoho.
Odovzdáme motorku, zase sme poriadne ujazdení. Po sprche sa nám ani moc nič nechce, ale zajtra ideme preč, tak sa aspoň prinútime zastaviť v MAG UXO centre. Je tam výstavka rôznych bômb, video zneškodnenia 500kg bomby a kadejaké alarmujúce štatistiky. Ak budú zneškodňovať bomby súčastným tempom, treba im ešte viac ako 100 rokov na dokončenie práce. 30% bômb a munície nevybuchlo (UneXploded Ordnance). Ľudia sa boja obrábať pôdu, lebo im to vybuchuje. Nemajú potom pol roka čo jesť (lebo obrábajú málo pôdy a dopestujú ryžu iba na pol roka), tak zberajú bomby do starého železa. Tie im potom vybuchujú. Je to začarovaný kruh.
Lao je najviac bombardovaná krajina na obyvateľa. Za 9 rokov (1964 → 1973) na nich zhodili 2 milióny ton bômb, 270 miliónov kusov. V priemere každých 8 minút zhodená jedna B52 plná bômb → 24 hodín denne – celých 9 rokov. Z toho bolo 90 miliónov klastrových bômb. Jedna klastrová bomba obsahuje 670 malých bombičiek veľkosti tenisovej loptičky – Bombies. Každá tá jedna loptička sa roztrhne na 300 kovových fragmentov. Takže keď to všetko vybuchne tak 200000 kovových fragmentov letí do oblasti niekoľko futbalových štadiónov. Keďže fragmenty letia desne rýchlo, tak ak zasiahnu človeka, vytvoria tlakovú vlnu, ktorá ničí mäkké vnútorné orgány. Jeden jediný črep môže roztrhať črevá alebo slezinu. Videá, fotky obetí UXO, všetky tie informácie sú mraziace. Oblasť je stále nebezpečná, po vojne zomrelo cez 12000 ľudí prevažne detí.
Cestou von sa obajvuje môj včerajší problém a ledva dobehnem na hotel na WC. Na večeru si dáme obaja pizzu v Bamboozle. Dnes je ešte lepšia. Ja mám výbornú salámovú. Jediný problém je cesto, ktoré je moc múčne.
Nutkanie sa opakuje a celú noc behám na toaletu. Výborne, včera zimnica, dneska sračka a zajtra ešte cestujeme celý deň. Ideálne.