D018: 06DEC2016 Koh Lanta → Krabi → Hat Yai → Padang Besar (Malajzia) → Butterworth → Georgetown
Ráno nás naozaj berú z recepcie. Príde minibus z Matcha Travel, tí istí experti, čo nás sem doviezli. Minibus sa neskutočne pomaly trmáca po hlinenej ceste – blato našťastie už obschlo. Spať na hlavnej urobíme ešte pár zastávok a nakoniec nazbierame plný minibus. Ten nás vezie až do našej starej známej cestovky, kde čakáme na kávičke vedľa až nás 10:45 berie osobné auto. Tešíme sa, aký to luxus, no naša radosť sa končí keď nás vykladajú pred inou cestovkou. Tu si stihneme kúpiť palacinky s banánom a vajcom a berie nás skoro plný minibus. Sedíme úplne vzadu.
zozbierame ešte pár pasažierov a začína sa neúprosný 4hodinový presun.
Keď sa konečne dostaneme z mesta teplota v miníku stúpa a ja analýzou situácie prídem k záveru, že klíma je prebíjaná teplým vzduchom, ktorý zvonku púšťa beloch pri okienku. Poprosím ho, či to nezavrie, no on odvetí, že mu je zima a nemá rád klímu. Ale trochu to privrie. Zaujímavá logika. Kvôli nemu jednému sa budeme minimálne my dvaja pariť celú cestu. Keď vidí, že s klímou špekulujú aj ľudia pred nami a dokonca sa vyzliekajú, privrie okienko ešte viac, ale stále je tu teplo. Nechápem, ale čo už. Aj taký je život na ceste. Jeden chuj zapotí celý miník. Maďari pred nami našťastie vystúpia, tak ideme na ich miesto, ktoré je trošku chladnejšie.
V Hat Yai sa nám na prvý šup podarí nájsť minibusovú stanicu, tak sme radi, lebo to bolo iba 1.4km s vakmi. Kupujeme lístok do Padang Besar, kde je hraničný prechod s Malajziou. Lístok je za 50B a teta od nás chce zaplatiť ešte jeden lístok za dva vaky. Povieme jej, že ich budeme radšej držať na kolenách. Šofér neprotestuje, usadí nás zase vzadu a vaky nám napchá do uličky. Dokonca nám ešte na hraniciach ukáže cestu na prechod. Cesta ku hraniciam vedie cez kaučukové plantáže a cesta je miestami dosť rozbitá.
Po vybavení formalít a prestavení hodiniek o 1hodinu plus, ideme na vlakovú stanicu susediacu s prechodom, aby sme sa dostali tam, kam chceme – na ostrov Penang. Je už dosť veľa hodín a ešte tu aj majú o hodinu viac. Na stanici nie je bankomat, do mesta sa nám moc nechce, tak meníme v kafíku 300B (pri kurze 0.1) za 30Ringit a kupujeme lístky na vlak.
Vlak vyzerá úplne ako metro v NYC a je ta príšerná zima. Tak ako sme sa prvú časť cesty parili v miníku, teraz mrzneme vo vlaku. Sme ale takí dopotení, že sa nám ani nechce vyťahovať oblečenie. Po dvoch hodinách vystupujeme a prechádzame do susediaceho prístavu na trajket. Rozmieňame bankovku, aby sme mali mince do turniteku.
Kým čakáme na trajekt, všimnem si, že všetci pijú ľadový čaj alebo rehydraťák, tak idem omrknúť automat. Plechovka stojí iba 1Ringit (22centov), tak skúšame rehydraťák.
V meste ideme podľa navigácie na uličku plnú hostelov a zatiaľ čo K obzerá ubytko ja zisťujem, ako je to tu s bankomatmi. Nie je ich tu veľa – videli sme až jeden a zmenárne sú už všetky zavreté. Nakoniec si ale vyberieme prachy v tom jedinom bankáči v 7Eleven a ubytujeme sa – ako inak -v prvom hoteli, čo sme pozerali.
V 7Eleven smutne obzeráme pivo, ktoré stojí trikrát toľko ako v Thajsku. Jediná dobrá správa je, že ploskačky whisky (350ml) stoja toľko ako pivo. Alkohol tu síce nezakázali, ale vysokými cenami zabraňujú jeho konzumácii. Detox je istý.
Z ulici si dávame neskorú večeru – super rezance s krevetami a ryžu so štipľavými slanečkami a vajcom v banánovom liste a tešíme sa na zajtra. Do Georgetownu sa chodí hlavne výborne sa najesť.

D019: 07DEC2016 Georgetown, Penang
V tmavej klimatizovanej miestnosti sa vyspíme dosýta. Až tak, že je zrazu 10 hodín. Raňajky preto dávame urýchlene v domácom nudlovníctvo cez cestu. Všetko je podávané s domácimi rezancami. Začíname zľahka vegetariánskou polievčičkou(6,5) a drinkom(3), čo chutí ako sušené hrušky. Kým to pripravujú obzeráme sa okolo. Všetky rezance robia v asi 7mich príchutiach, okrem čistých majú aj zelené –špenátové, červené-čili alebo čierne s popolom. To potom kombinujú s rôznymi mäsami – nasucho, alebo zaliate vývarom ako polievka.
Popapáme a poďho na pešiu túru piatich kultúr. Je už dosť teplo a tak to zapichneme do prvého múzea po ceste. To začína dobrou selekciou fotiek pôvodných prisťahovalcov. Ukazuje všetky možné etniká, ktoré ostrov osídľovali. Ostrov vykšeftila východoindická spoločnosť od lokálneho sultána a založila tam daňovo oslobodený prístav, ktorý vďaka tomu prekvital. Taktiež pomohlo, že si každý mohol zabrať toľko zeme, koľko dokázal vyklčovať. Okrem prisťahovalcov sem spoločnosť navozila Indov na prácu v baniach. Časom sa vykrištalizovali 3 hlavné etniká: Číňania, Indovia a Malajci. Sú tu ale dokoca aj Arméni. A toho všetkého je plné múzeum.
Vonku si v indickej kaviarni dávame lokálnu ľadovú kávičku – čiernu ako uhoľ. Pražia ju tu s cukrom a maslom vo veľkých wokoch. Všetci naokolo jedia rukou a pri umývadle je furt niekto. My sme ale jedli len toť nedávno, tak ideme ďalej. Je tak ťažké vyhladnúť.
Premávka je taká súvislá, že často nevieme prejsť cez cestu. Pešie chodníky takmer neexistujú a keď sú, bežne sú blokované stánkami alebo motorkami. Obedík si nakoniec zadelíme na nábreží s výhľadom na krásne more a mrakodrapy – ako v Paname. Dáme fajnú veľkú praženú ryžu so zeleninou za 5 Ringit, kocháme sa výhľadom a chladíme vetríkom. V prístave konečne pochopíme, prečo je tu toľko postarších bielych párov. Sú to pasažieri velikej výletnej lode, čo už včera svietila v prístave.
Cesta pokračuje cez Malú Indiu, kde všade predávajú typické oblečenie – sárí a pandžábí a sem tam je reštika s chutne vyzerajúcim tandoori kuriatkom. V brutálnom teple sálajú tandoor pece, že to teplo cítim z diaľky na nohách. Pece inak vyzerajú – teda aspoň zvonka – ako hlinené sudy na kapustu. Zvnútra je samo oheň a na ňom sa pečie koreninami do červena zafarbené mäsíčko.
Obzrieme si ešte parádne zreštaurovaný čínsky chrám neďaleko od hotela a celí premočení zdrháme do sprchy. Potom nasleduje poobedný zákvas v klíme – práca a čakanie na slabšie slnko.
Vonku začíname so zámenou peňazí na zamieňačskej ulici. Všade nám ponúkali pri 7000B kurz 0,12, takže keď ponúkla teta internetových 123,50Ringit za 1000Báth, zamenil som to zvoleja. Za 16B v minciach mi síce dala len pohraničných 1.6 ale to nebola až taká strata. Dobrý obchod sme išli zapiť do kaviarne Fok na najbližšom rohu.
Na večeru hľadáme hawklers – stánky s čínskymi špecialitkami. Navigácia je ale neistá, tak sa cestou posilníme omeletkou s ustricami za 10. Mali ceny od 8 do 16, tak sme vybrali to, čo pani ponúkla. Keď rozohrievali wok, z ohňa pod ním lietali na ulicu iskry. Ustrice boli mäkunké, priam sa rozplývali na jazyku. Vo vajci boli zapražené širšie ryžové rezance.
Stánky sme nakoniec našli a pekingská kačka nasekaná sekáčikom aj s kosťou (16) bola fajn. Domov ideme arménskou uličkou po ďalšom chodníčku dedičstva. Domov prichádzame za spevu z mešity. Vnútri nás už víta Ajay, náš veselý recepčný z Bangladéša, tak chvíľu pokecáme a ideme spať.

D020: 08DEC2016 Georgetown, Penang
Vstávanie na budík nám ráno moc nevyjde. Chceli sme kvôli teplu skôr vstať, no nedá sa. Cestou k Modrému domu zanesieme prádlo do práčovne, lebo už nemáme vôbec nič na seba – okrem teda teplých vecí. Nejako sme si to nechávali, kým toho bude viac, potom bolo škaredo a presúvali sme sa a zrazu má človek na sebe posledné slípy. Alebo aj nemá.
Ja som už dosť hladný, tak si v 7-Eleven kupujem detské kexíky za jeden Ringit a kúsok po ulici zapadneme na raňajkové nudličky v čínskej kaviarničke . Dáme si ich trocha štipľavé, ale viac by už nebolo treba. Ľadový čaj i káva sú super a ani nie moc sladké.
Modrý dom je ešte zavretý tak si obehneme susediaci čokoládovo-kávový butik a vrátime sa späť. Už predávajú lístky (17) a sále už čakajú turisti.
Modrý dom dal postaviť bohatý čínsky obchodník Cheong Fatt Tze pre 9 generácií. Má cez 30 izieb a je harmonizovaný podľa FengShui. Bývali v ňom dve generácie a keď najmladší syn zomrel, dom odpredali v dezolátnom stave s 34rodinami v podnájme. Polku majetku stratili v Číne znárodnením, na zvyšok prišla zlá doba a dediči po siedmych manželkách.
Dom rekonštruovali 6 rokov a výsledok bol ocenený UNESCOm. Teraz je to hotel s 18 izbami, fajnová reštaurácia a jedna z najpopulárnejších turistických destinácii v Penangu.
Na obed ideme rovno na nábrežie. Pre zmenu si chceme navoliť niečo z bufetu. Domáca nám radí, tak sa dostávame ku grilovanej rybe, pikantnému baklažánu, čomusi zelenenému šalátovému. A samozrejme – veľa ryže. Z tej ryže nakoniec aj nechám, lebo chcem už konečne testnúť aj niečo indického. Nedávame si ani kokos a trielime do Malej Indie.
Cesta ide čínskou uličkou a my navštívime viaceré chrámy, pred ktorými horia masívne vonné tyčinky. Zase som z tých čínskych chrámov celý dopotený. V Litte India už len obzrieme možnosti večere, lebo nám v tom teple už viac netreba a nič malé na tejto uličke nenájdeme.
Dáme ešte kávičku a ľadový čaj na rohu v čínskej Fok kaviarni. Všetci obedujú a pani nechápe, že chceme len drinky. Donesie ich a rovno nás skásne (2,60). Sme takí smädní, že ľad v nápojoch sa nestíha vôbec topiť.
Po sprche si robíme v hotelovej kaviarni. Večer ideme rovno na kráľovskú ulicu a začneme zľahka lahodnou samosou plnenou vajcom. Na to, že je to vyprážané to chutí ľahúčko až vznešene. Potom brázdime ulicu a obzeráme, kde z tandoor pece trčí najviac ražňou a zapadneme tam. Objednáme si tandoori chicken tikka (kuracie na ražni z pece), chana masala (cícerové kari, lebo K si nevdela vybrať bezmäsité jedlo) k tomu cesnakový naan a chapati. Na pitie kokosový orech a mango lasi. Všetko bolo dobré, okrem drinkov štipľavé a ja som začal cítíť, že prichádza trifala.
Na zápchu som si okolo piatej spravil XXL trifalu a i keď sa mi podarilo čo to na wc vykúzliť, trifala sa začala hlásiť o slovo až teraz. Naštastie ma nechala sa vkľude najesť, ale cez posledný prechod pre chodcov som už šprintoval na izbu, nechávajúc K fotiť si nočnú ulicu.
Na hoteli už mal smenu vysmiaty Ajay, ale okolo toho som len rýchlo preklusal s kľúčom v ruke, že v sede na wc dám priechod trifale. Aj takto končieva zápcha na ceste.