D024: 09.11. 2017 Panama City
Zima bola ako v mraziaku, no nakoniec sme aj čo to pospali a zobudili sme sa neskôr ako sme chceli – do slušnej dopravnej špičky.
Vonku je príjemne teplo a chvíľu trvá, kým rozmrzneme. Ide kopec busov, len nie ten náš. Keď nakoniec príde v buse zasa klendra. Naša Metrokarta ešte funguje a je na nej dosť peňazí na cestu na hotel. Izba je žiaľ ešte obsadená, tak vaky nechávame na hoteli a ideme metrom do mesta riešiť vybavovačky a papierovačky.
Od právnika máme parádny futuristický výhľad na mrakodrapovú časť. V banke nastáva kowbojka, lebo K nezobrala papierik o výbere, takže nemáme ako v banke preukázať pôvod peňazí. Nakoniec našťastie tetu ukecáme a šéfko nám aj vystaví novú bankomatovú kartu – s predtlačenou polročnou platnosťou.
Ako sa tak presúvame medzi destináciami často nám pomáhajúci milí domáci, že či sme stratení. Jeden aj vytiahne telefón, aby si overil informáciu o banke, lebo nás chcel pôvodne poslať metrom späť skadiaľ sme prišli.
Unavení sa vraciame späť do starého meste a pochutnáme si na pizzi na Centrálnej Ave.
Na hoteli je naša 13.sta komnata krásna ako vždy. Hotel sa zmenil, je tu veľa Juhoameričanov a oveľa menej bielych. Vyzerá, že viacerí tu robia, hrávajú na gitarách po uliciach alebo kuchárov a pomocníkov v reštauráciách. Personál hotela je nezmenený.

D025: 10.11. 2017 Panama City
Dospávame letiskovú noc. S prekvapením zistíme, že raňajky už nerobia, iba kávu a vystavia na stôl arašidové maslo s džemom. Zato ale išli dole s cenou za posteľ.
Dnes je sviatok – Výkrik o nezávislosť.
Cestou na rybí trh kupujeme cigary.Ďalšia zmena je, že dedko čo ich robieval už zomrel – minulý rok. Sme kúsok od trhu, keď sa rozprší. Zbehneme pod striešku, kde tiež predávajú ceviche no je ešte zavreté. Pre nás ale vytiahnu stoly pred podnik aj so stoličkami a dostaneme dve porcie. Rybie ceviché je kyslé až až, preoctované, ale veľa kvalitnej ryby. Chobotnica je príjemne mäkká. Keď doprší zbehneme na trh, kde si kupujeme pekné krevetie chvostíky ($4) a Centrálnou Avenidou sa vraciame na hotel tak, aby sme v Machetazo ešte nakúpili zeleninku ku krevetám. Keď začne pršať zbehneme do obchodu a kupujeme Katke top za 25centov a náušky.
V Mačete objavujeme Oktoberfest Balboa v čiernej plechovke. Majú aj červené, ale to nám tak nechutí. Po výbornom neskorom obede si dáme na našom balkóne cigaru s kvapkou rumu. Z času načas počujeme malú Francúzku ako sa rehoce strešne prenikavým a prefajčený smiechom. Neskôr ju spolu s jej kamoškou začne baliť pupkatý kuchár, ktorého si pamätáme z minula. Chechtoška si nakoniec ale vyberá indiánsky vyzerajúceho hipíka s dredmi.
Na večeru na rybom trhu stretávame Chuliu, K známu – Juliu, ktorú sme takto familiárne prekrstili, tak by to totiž Španieli vyslovovali. Dáme si s ňou najprv 6pack na schodoch nad zátokou. Keď zbehnem na toaletu (a keď už som tam kúpim tri plechovky po dolári v susednej reštike) a vrátim sa, už majú baby Kolumbijských chlapákov. Na večeru sa presunieme do stánkov s jedlom. Tam síce lákajú na lacné pivo – dolár za malú plechovku, ale keď donesú účet kadečo si tam prihodia. Nám stačí jedna menšia Corvina ($10 ale účtujú 12) no Chulia dá sama dole veľkú na pare. Po jedle ju odprevadíme a na našu kartu vpustíme do metra, lebo sme zistili, že býva kúsok od stanice metra, kde chodíme ku notárovi.
Večer v kuchyni stretávam Kimchi s vlastným tlakovým hrncom. Malá Aziatka má dlhé rovné čierne vlasy a mastí na telefóne s malým hliníkovým tlakovým hrncom na nezapálenom šporáku. Pýtam sa jej, či si to nechce zapáliť, lebo očividne sa zahákla na telefóne. Na hrnci má napísané nejaké meno, no nezapamätal som si ho. Tipujem ju na Kórejku tak keď o nej K na izbe vyprávam prekrstím ju na Kimči.

D026: 11.11. 2017 Panama City
Dnes je taká spomalená nedeľa. Kúpime zase krevety, dáme ceviche a ideme do supermarketu (Machetazo). Pred ľadovňou (výrobňou ľadu) spomíname na fitnes potkany z minulosti, ktoré tam vo veľkom pobehovali a špekulujeme, čím sa tam živili, keď sú tam len veľké bloky ľadu. Tie veľké bloky si potom mlynmi rybári melú na drť, do ktorej dávaju ryby.
Potkany dnes nevidíme za to ale stretneme chlápka s atrapou potkana na ruke, moc nechápeme, že na čo mu to je. Na poschodí Machetaza si kúpime zámok na skrinku na izbe a po obede bohapuste pracujeme.
Večer Kimchi nie je na telefóne, tak sa s ňou pustím do reči. Vysvitne, že s hrncom cestuje už od Mexika niekoľko mesiacov a je z Japonska. Tak ju na izbe prekrstím na YokoOno.

D027: 12.11. 2017 Panama City
Konečne si dnes privstaneme a dáme rannú tour de Casco Viejo. Už o ôsmej je slnko dosť horúce. Na cípe polostrova si domorodci z Kuna Yala rozkladajú stánky so suvenírmi. Niektorí vyzerali, že v nich aj spali.
Mesto sa vo veľkom prerába, náš čínsky obchodík na rohu sa presunul do polky vývarovne a z druhej polky spravili čínsku vývarovňu. Veľký krásny dom na námestí Hererra, ktorý už pred dvoma rokmi vyzeral byť skoro hotový ešte stále nie je hotový.
Na trhu vyberáme krevety za $3.50/libra, tak berieme rovno dve libry.
Ceviche kupujeme na priamo v stánku, nie je také kyslé, skôr s limetami ako s octom. Dáme si aj shrimp koktel – čo sú krevety v majonéze – chutí to trochu (majonéza) ako zemiakový šalát. Sadneme si za stôl a K má pocit, že na nás zazerajú, že sme sa nenechali za 7percent navyše obslúžiť. Ak je to tak, tak je to skôr kvôli tomu, že sedíme na zlom mieste, pred iným stánkom a nie, že sa nenecháme obslúžiť.
V Mačete berieme aj sladunkú dvojkilovú papáju. K má zálusk na lokálne ozdoby na hlavu, no sú nad rozpočet. Ručné výrobky sú tu veľmi drahé. Vyšívané košieľky cez $140, na stanici som videl klobúky s cenou cez $400.
Večer sa stretávame s Chuliou na Herrera námestí a pozývame ju na náš balkónik. Rum bez koly zajedáme kadejakými pochutinami a na rad príde aj lahodná sladučká, akurát vyzretá papája, ktorá sa da vyžužlať až na tenučkú šupu. Nakoniec sa k nám pridáva aj jej tango tanečník. Panamčan Eddie, ktorý hovorí slušne po anglicky a rád chodí chytať veľké ryby, nám dáva do daru božskú štipľavku.

D028: 13.11. 2017 Panama City
Na raňajky si neska vyrazíme z kopýtka a v čínskej jedálni zakladáme ryžu a čerstvo opražené banány, lebo včera sme moc nevečerali.
Na konci centrálnej Avenidy sú tancujúci starčekovia a starenky, tak sa na chvíľu pristavíme. Metrom ideme opačným smerom, že si zistíme na stanici Albrook ako a kam idú busy. Po chvíli za rozhodneme a kupujeme lístky na Bocas Del Toro. Je to prekérna turistická destinácia, ale aspoň budeme na konci Panamy a môžeme ísť ďalej.
Nasleduje krátky bezduchý šoping a obed vo fastfoodoch. Cestou na metro začína pršať a my ešte vylezieme nesprávnym východom metra, tak sedíme a čakáme až doprší. Konečne sa zastavíme u holiča. Stále sa u neho platí $3 za ostrihanie a stále ventilátor fúka ostrihané vlasy do xichtu. S prestávkami leje až do večera, tak už len zbehneme do kaviarňe Unido v hoteli American na zelenkasté (nedopražené) espresá.
Na večeru si prikúpime ryžu ako prílohu a v chladničke zistíme, že nám niekto ukradol vajce a chýba aj cesnak. Aj taký tažký býva život na hoteli.

D029: 14.11. 2017 Panama City → Bocas del Toro
Z rýb dnes nič nie je. Buď je ešte skoro, alebo sú už len samé staré. Ešte aj stánky s ceviche sú zavreté. Nakoniec sme radi, že vypátrame ceviche a od radosti si kúpime pivo za dolár. Namiesto rýb kupujeme veľké prawny (1lb/7ks za 8.5USD) a po chutnom obede ideme internetovať do Unido.
Kapučíno, ktoré dostaneme za nazbierané body riadne zašlape. V zime klímy nastrelení kofeínom pekne premrzneme až do končekov prstov. Bus nám ide 1800 tak dúfame, že nebude cestou na metro pršať. Zvládneme to začína pršať až keď už sme na stanici Albrook. Toľko pobehujem po stanici, obzerám klobúky (najlacnejší majú za $75 najdrahší za $440), dobíjam kartu na metro a zisťujem čo majú na jedenie, až nakoniec nestihnem kúpiť večeru v Mekesi a v zhone nás naženú do busu 45minút pred odchodom. Ešte že pivo máme.
V buse je brutálna vymŕzačka. Dávam si aj nohavice na kraťasy, košeľu a bundu na tielko a čiapku na hlavu. Viacerí cestujúci sa USB káblami napoja na zdroj nad hlavou, vyzerajú ako na infúziách. Riadne prší. Asi hodinu a pol sa hongáme cez zápchu v Panama City až mi je z toho zle od žalúdka. Niečo pred polnocou sa zastavíme vo vývarovni pri stanici, kde si dáme neskorú ryžu so zeleninou. Do 15 minút príde bus, čo vyrážal pol hodinu po našom a mal menej zápchy a do ďalších 5 minút je tu posledný tretí bus, čo išiel hodinu po našom. Cestou viac mrzneme ako spíme, ale nejako to do rána ubehne.