D001: 2014/12/11 PD → Viedeň
S minimálnym meškaním (25min) vyrážame po frantickom balení smer Viedeň v Lubenkinom aute. Cesta ubehne hladko a po necelých troch hodkách a drobnom zádrheli pri zháňaní vozíčka si spokojne brázdime poloprázdne letisko. Tak sa nám aspoň javila hala, kde sme vošli, keď sme sa ale trochu zorientovali a dostali sa k nášmu obľúbenému Spar Gourmet obchodu, bez väčších okolkov sme si na poschodí v klídku otvorili fľašu šampanského a ako na potvoru začali okolo nás prúdiť húfy turistikov. No na porazenie. My sme sa ale nedali odradiť a fľašu sme dopili. Aj sme si vymenili spiklenecké pohľady s chlápkom, čo cupital okolo v dvoma kartónovanými Moetmi z ňákeho Beauty Free shopu.
Potom prišiel čas čeknúť, či nemajú niečo fajné pod zub v obchode. Mali fasa akciu na zmrzky, ale tie nám zrovna nechodili moc po mysli po tej zime vonku. Višňová s makom ale vyzerala zaujímavo. Ani sme si ešte neotvorili fľašu proseka, čo nám teta v Taliansku predala aj s DPH (extra 21%) a tetušky čo ši okolo nám odporučili ísť kempovať na odletovú bránu. Že tam sa lepšie spí a aj si môžeme na Lufthansa priehriadke odložiť batožinu. To znelo zaujímavo, a s prosekom by sme sa cez bepečnostnostnú kontrolu aj tak nedostali, tak sme naň zaútočili, vybrali si karimatky na spanie a poďho zbaviť sa batožiny. Tety z Lufthansy si nás pinkali z priehradky na priehradku ale na tretí pokus to už klaplo. Museli sme si síce zaniesť batohy do priehradky na nadrozmernú batožinu, ako keby sa písal rok 1986 a trochu nás to aj zmiatlo, ale naveľa naveľa sme skončili vo vnútri, našli našu bránu a zalomili. Tam už nebolo ani nohy, všetky Beauty Free shopy boli zavreté, a do spánku nám hrali len kadejaké zvuky upratovacích ľudí a mašín.

D002: 2014/12/12 Viedeň→ Frankfurt→ Punta Cana→ Panamá
Keď som sa ráno pozbieral, všade navôkol už sedeli ľudia. Okolo mojich nôh sedeli s väčším rešpektom. Nepredpokladám ale, že smrdeli, skôr som s nimi trošku asi hýbal, keď som sa vrtel zo strany na stranu. V lietku sme raňajkovali čokoládový croisant a vo Franfurte sme v Beauty Free na to dali dve koštovky koňaku (VS a VSOP), navoňali a nakrémovali sa, podaktorí si nalakovali nechty a letelo sa ďalej. Letelo sa prekliatych 10.5 hodiny a keďže letušky z Condora účtovali za všetko extra, po obede nás nechali pekne vyhladovať a ja som bol vďačný aj a sušené jablká a slivky, včerajšie kaiserky a kandizovaný ďumbier.
Ešte som bol aj dobre šokovaný, keď som započul sklamanie pasažiera, ktorý sa nechal namotať na vehemntne predávaný upgrade ekonomickej triedy. Hodinu pred odletom ho každému osobne núkali ako „alkohol zadarmo“. Prišiel si po pivko, letuška xcela 3 Eurá, že zadarmo to má iba vtedy keď ostatným dušiam podávajú nealko, teda tým ktorí si nepriplatili ako on, 199 Eur za vyššiu triedu. No nekúp upgrade za 199EUR, aby si dostal 4 pivá extra. Čo bolo ešte dosť husté na tak dlhú jazdu, že k dispozícii bol iba jeden film a jeden diel nejakého debilného seriálu. Ostatné filmy boli za 8 EUR. V polovici cesty si veľká časť pasažierov filmy kúpila.
V Punta Cana vznikol zmätok s prestupovaním. Rôzni ľudia mali rôzne letecké spoje do Panama City. My sme mali zostať v lietku, ale udatná Macedónka Elena si vydupala, že ona vystúpi, lebo ona ide s inou aerolinkou. Nakoniec sme museli vystúpiť všetci a po krátkom bezcieľnom postávaní pred lietkom nás eskortovali na okraj letiskovej plochy, aby sme čakali v tieni. Tam chaos pokračoval, no prišla pani a skontrolovala si nás, že nás má všetkých na zozname. Dokonca vedela prečítať aj moje krstné meno, čo sa nestáva. Po pár minútach nás prišiel naložiť autobus a previezol nás na odletový terminál, kde nás vítali zamknuté dvere. Tie sa nakoniec po viacerých pokusoch a 20tich minútach podarilo odomknúť a po skene našej príručnej batožiny sa konečne dostávame do odletovej haly. Tam je ešte chvíľku chaos, lebo nemáme palubné lístky, ale aj to sa nakoniec dorieši a my konečne v kľude posrkávame vzorky lokálnych rumov (Brugal) na ľade. Posledný let má dokonca aj alkohol v cene, tak si dávame rum s kolou, keď už sme teda v tom Karibiku.
V Paname je príjemne jarne, máme doláre, tak berieme taxík za 30ku a keď nám tam pichnú americkú turistku, tak sa sami zrazia na $25. Taxikár nás vyloží na križovatke pred Lunas Castle a K tam rovno ide pozreť ubytko. Lunas zdraželo z $12 na $15 ale nemajú ani miesto. Ideme podľa odporúčaní a v Orchideas sa dozvedáme, že jeden hostel je zavretý a všetko je tým pádom plné. Recepčná je ale milá a vyvolá nám rezervačku v Bielom Levovi. My skúšame ešte štastie v dvoch miestach – okrem iného aj Casco Viejo, kde sme boli posledne, no nikde nič nie je. Upotení a uťahaní teda nakoniec končíne vo White Lion. Je to divné miesto, no chceme už spať, tak to bereme. $13 na hlavu aj s raňajkami. Aby to nenudilo, zistíme, že sa nám rozbil vrchnák z bielkoviny a tá sa rozsypala po celom vaku. Označkovala všetko oblečenie a kozmetiku. No paráda.

D003: 2014/12/13 Panamá
Raňajky máme na hoteli. Plátok sendvičového syra, banán, toast a samoobslužnú kávu a čaj. Čaj je lepší ako káva, tak po prvom poháriku presadáme na čaj. Naše ubytko je veľmi divné. V kúpeľke vidím nápisy – „ešte nie je neskoro z tadeto odísť“. Pod to niekto dopísal, „čo odísť, utiecť“. U Bieleho leva (White Lion) nekladú moc dôraz na upratovanie a rozhodneme sa preto radšej nájsť si niečo iné.
Kým prejdeme za roh sme celí upotení, tak to zapichneme do prvej klimatizovane vyzerajúcej kaviarne. Je to euro-hipsterské miesto, kde obsluhuje mladučka mrňavá Venezuelčanka. Panama je populárne miesto, kam chudobnejší Kolumbijci a Venezuelčania chodia za prácou a bohatší bankujú. Obzvlásť Venezuelci nechcú nechávať svoje dukáty „Hugovi“ pod fúzom, aby na ne náhodou nedostal chuť.
Berieme to zľahka, skok z decembrového Slovenska to vlhkej a horúcej Panamy je predsa len extrémny. V tieni stromov si na námestíčku Herrera vychutnávame pivko a radlera z neďalekého čínskeho obchodíku. Obe stoja 65centov. To sa dá. Zvedavo pozorujeme ako do pekne zrekonštruovaného domu žeriavom vykladajú veliké klimatizácie a bojlery. Inak je staré mesto Panamy v hroznom stave už blok od tohto námestia začínajú zrúcaniny silne podobné tým kubánskym. Cez zátokou stavajú mrakodrapy ako na bežiacom páse a tu sa krásne koloniálne domy rozpadajú. Je to smutné. Možno by mesto mohlo dať koncesiu – za každý mrakodrap musia zrekonštruovať jeden dom. Je čas ísť sa spýtať do hostela Miami, či už majú voľnú izbu.
Nemali.
Ideme teda na obed na trh morských plodov. Dávame si dve ceviche a pivko z vedľajšieho stánku. Tu už stojí malá plechovka $1.5.
Po obede ideme do Miami znova. Izba sa uvoľnila, tak bežíme po vaky. Zase sme celí dopotení, tak si ešte za rohom dávame pivko v našej obľúbenej Rana Dorada. Teraz majú akciu od obeda do 18:00, ale už nie na pizzu. Ale až tak to moc nevadí, lebo platíme iba $5 za dve parádne pivá. Na pizzu prídeme inokedy. To pivo a to fakt stojí. Keď sa zotmie, klesne teplota na príjemnejšiu úroveň. Zapadneme do lokálnej vývarovne na lahodný hovädzí gulášik. V tom prekliatom teple nám úplnef stačí jedna porcia.
Spíme so štupľami v ušiach, lebo na ulici niekto oslavuje.

D004: 2014/12/14 Panamá
Celú noc leje a žiaľ leje aj cez deň. Nie je moc zima, celkom príjemne, ale aj tak sa nám moc nechce behať v sandálach po uliciach s nie úplne funkčnou kanalizáciou. Tento establišment nemá raňajky v cene ($10), tak si vybehneme na veľké neturistické námeste, ktoré podľa frenčajzu vyprážaných kureniec pomenúvame Pio Pio námestie. V pekárni dávame koláčiky a kávu za 50centíkov. Kupujeme si aj banániky, že nech nás chladia a pôsobia antidepresívne. A inak tu chutia lahodne, sú čerstvé a lacné. Chceme len dva, no teta hovorí, že tri stoja 25centov, tak po chvíli handrkovačky odchádzame s troma.
Na našom námestí je aj supermarket, ktorý sme objavili posledne. Tak si nakúpime nejaké zásoby (prvý rum a kolu), že reku nech nás náhodou nezastihne dážď na izbe nepripravených.
Vyzbrojení sa pred dažďom preventívne stiahneme na terasku hostela a stačíme sa a výdatnej pomoci rumu s kolou prelúskať cez všetky tie časopisy z lietadla.
Na večeru sa zmôžeme pre zmenu zase vymotať na trh morských plodov a po predjedle obligátneho ceviche si dávame parádnu praženú rybu s platanmi (zelené kvázi banány).
Je nám málo romantiky – za stolom sme síce len dvaja, ale do každého ucha nám hrajú najmenej dve hlasné hudby – tak sa ideme ešte prejsť ku zátoke, ktorá delí staré a nové mesto od seba. Z diaľky vidím stánok, že mojito – pol litra za $2, tak reku, prečo nie, to je dobrá cena. Keď sa približujem, vidím, že so 4mi cl rumu je to už za $3, ale však čo už. Chutí to celkom dobre, len by sa tam zišlo cvrknúť ešte aspoň decko rumu.
Hordy domácich sa premieľajú po novej promenáde vybudovanej do mora. Bieli dôchodcovia im predávajú karikatúry a cukrovú vatu. Pozeráme sa na odrazy svetiel na zátoke a hordy domácich. K cíti, že na ňu niečo lezie, tak ideme skoro spať.

D005: 2014/12/15 Panamá
Raňajkujeme v lokálnej reštike na Pio Pio. Naklikáme si toho trošku viac ako bolo zdravé a na 3km pokluse do mesta sme z toho celkom ufučaní. Nové mesto nevyzerá moc lákavo. Miestami nie sú ani chodníky, budovy sú bez ladu a skladu pohádzané do štvorcovej siete ulíc. Vedľa jednoposchodového rodinného domu stojí vysokánska kancelárska budova a hneď vedľa benzínka.
Cestou späť sa pristavíme v tabakovom obchode. Jeden chlapík prekladá sušené tabakové listy a druhý z nich balí cigary. Ovoniavame tabak. Vonia omamne. Keď bude K lepšie možno skúsime jeden výrobok.
V supermarkete nakúpime čaj a sucháre, že sa budeme trochu liečiť. Vyzerá, že sme postupne obaja chytili kašeľ od susedky. Už kašle celý hostel – teda naše poschodie.
Obedujeme a večeriame banány, krekry a bielkovinu na izbe.

D006: 2014/12/16 Panamá
Vybehnem do obchodu, lebo sme včera všetko zjedli. Banány sú v supermarkete drahšie, tak od trhovníkov na námestí kúpim aspoň papáju. V pekárni zoberiem aj kávu. Prejsť s ňou 3 bloky vôbec nie je také jednoduché ako 3 metre. Dosť sa s ňou pooblievam. Hlavne s tou mojou, do ktorej som si ešte pridal aj cukor.
Vyprážané filé na obed nie je také dobré ako celá ryba, no dá sa.
Dnes máme ešte jedno stretko v meste, tak pre zmenu skúšame nové metro. Jazda síce stojí iba 75centov, treba ale kartu za 3 doláre.
Večeriame vo vývarovni, cítime sa hladní, tak si dáme dve porcie, no ryžu už nedojem. Dedko mi dnes ukázal záhradku za hostelom, tak si tam večer vychutnávame výhľadom na blikajúci most nad morom a fitnes bírito, ktoré som vyvinul špeciálne pre liečiacu sa K. Pozostáva to zo šťavy z limetiek, medu, kvapky (až dvoch) rumu na vypálenie červa a aby to celé nebolo hnusne teplé zaleje sa to studeným pivom. Získa to príjemnú bublinkavú textúru, je to mierne chladivé a nie až tak strašne sladké ani kyslé.
Na našom poschodí býva mladá maliarka – asi dcéra manažéra hostela. Nie je zrovna komunikatívna. Občas ani neodzdraví na pozdrav. Od nej sme chytili ten kašeľ.
Pri záchode býva Kambodžan z Filipín. Ten celý deň spí a vyráža do ulíc po 18:00. K si myslí, že pracuje v noci – vo filipínskom pracovnom čase, a cez deň spí. Hovorím mu raz, že je to celkom párty čo je vonku. Na to mi len odvetí, že tu je každý deň párty- okrem pondelka a utorka.
Za rohom býva nebezpečne vyzerajúci Kolumbijčan. Toho sme videli len dvakrát. Keď sme sa ubytovávali- tak si umýval zuby okolo obeda. A potom asi na štvrtý deň, keď zase vstal okolo obeda, umyl zuby, sadol na motorku a odfrčal. Počuli sme ho viackrát, ako vydával zvuky na izbe, ale videli ho len 2x.

D007: 2014/12/17 Panamá
Náš posledný deň vegetíme až do obeda. Snívame o pizzi v pivárni, no sme lenivi, tak zbehneme do miestnej vývarovne. Je tam plno, a aj kopec bielych. Dáme si slušné grilované bravčové na kosti a miešanú ryžu (s hnedou fazuľou)
V ázijskom podniku nás už poznajú, tak nám rovno otvárajú pivká a dávajú do sáčku – nemôže sa tu piť na verejnosti. Posrkávame bírito v záhradke hostela a na na večeru cválame na pizzu. Dohrmíme 10 min pred koncom veselej hodinky a dozvieme sa nemilú správu – nie je elina – nebude pizza. Ešte že pivo majú. Dnes stojí trochu viac, ale aj tak to zaokrúhlima na $5. Dáme jedno pivko, že reku skočíme do vývarovne.
Keď vyrazíme vidíme akurát armádu polišov pochodovať cez chodník pred nami. Nikde nie je elektrika. Začíname si pomaly uvedomovať, že asi bude akčne. Vývarovňa a aj náš pivkový market je zavretý. Takže večera nebude. Zatmeným mestom bežíme na Pio Pio námestie v nádeji, že aspoň kúpime niečo na večeru a zajtra na cestu. Cestou míňame vrčiace generátory. Asi to tu nie je úplne nevídaný stav. Všetko je už pozatvárané. Samozrejme aj supermarket, ale jeden čínsky marketík je ešte otvorený. Rýchlo vkĺzneme dnu, že nech aspoň niečo zaskórujeme. Námestie je tmavé a plné ľudí. Pred supermarketom už stojí vysvietené policajné auto. Nenápadne uháňame uličkami. Posledné čo potrebujeme je ocitnúť sa v strede občianskych nepokojov.
Nič sa nestane, napakáme sa, dáme bírito v záhradke a ideme spať. Celú noc hučí hudba, ale čiastočne to riešia štuple do uší.

D008: 2014/12/18 Panamá-> Bogota
Po ťažkej noci balíme švestky a fičíme na zastávku Metrobusu 5 Mayo, že ošuškáme taxíky a dojdeme na letisko busom. Teta nám natankuje na kartu viac ako treba 1.5USD na hlavu ale nakoniec čakáme na správnom mieste – Corredor del Sur – a tlačíme do seba raňajkové banániky. Bus žiaľ nechodí ani po 45 minútach, tak to vzdávame a tretí taxík nás beria za 25USD na letisko. Taxikár, aby ušetril na diaľničných poplatkoch jazdí s nami hore dole vŕškami.
Na letisku je riadne dlhá šóra na čekin a po asi štvrťhodinke vidíme slečnu v uniforme, ktorá stála za nami v rade na Metrobus. Takže to funguje, len bol malý výpadok. My sme to ale nechceli riskovať. Nakoniec sa ukázalo, že lietadlo mešká tri hodiny, takže by sme nič nezmeškali.
Na letisku je to pekná otrava. Polku haly zaberá americký odlet, ktorý si ohradil sedenie a púšťa tam len pasažierov čo prešli skenerom. Trvá im to hodinu po odlete, kým zrušia zábrany a pustia nás na voľné sedačky. Rátali sme s obedom v lietadle, takže problém s odletom sa prejavuje komplexnejšie ako len čakaním.
Riešením je predražený dvojitý hambáč za 15USD. Majú nápoje, ktoré sa môžu voľne dočapovávať, takže ku Katke dorážam podchladený s asi litrom koly v sebe a sedem deci v pohári. Nie je to zrovna vrchol zdravého jedenia a počas troch hodín čakania sa po kolu otočím ešte raz.
Náš let mal ešte ďalšie dva prestupy, ktoré nestíhame a tetušky nám ani nevedia nič dodať. V Bogotá musíme ešte ísť aj cez imigráciu, kde stojíme v šórach s asi 500 ľuďmi. Nie je to sranda. Zavčasu sme vstávali a kým dospejeme k rozlúšteniu našej zapeklitej situácie je 9 hodín večer.
Výsledok je nakoniec celkom uspokojivý. Dostávame hotel s transferom, večeru a raňajky a priamy let na zajtra poobede. To sa dá. Aspoň sa ako tak vyspíme. Na letisku majú aj lekáreň a predávajú chrípkové pirule s platbou kartou za pár EURi.
Pri teplej sprche v 4hviezdičkovom hoteli si predstavujeme, ako asi bude vyzerať sprcha, čo sa chystáme prerábať v novom byte.
Večera je chutná a celkom romantická.