D046: 03JAN2016 BSB → Palua Labuan
Ráno nás budia rôzne zvuky – plačúce dieťa z jednej strany, budík ktorý niekto nie a nie vypnúť z druhej strany. Potom sa nejaké decko hrá na chodbe.
Rozpálení slnkom sa schováme v múzeu Royal Regalia, kde sú vystavené dary, ktoré Brunejský sultán podostával od rôznych návštev. Všetko si musíme zamknúť do skrinky a na nohách máme textilné šlapky.
Obzrieme si včerajšiu mešitu zvnútra i zvonka, no domy na koloch obzeráme len z brehu. Po obede ideme na busovú stanicu, lebo sa chceme dostať do prístavu Muara. Náš bus 39 práve zdrhol, tak čakáme skoro pol hodky na druhý. Potom sa vyše hodinu trmácame na stanicu, kde prestupujeme s tým istým lístkom na druhý busík a čaká 10 minút na odchod. Bus nás po chvíli vyhodí v prístave a zistíme, že loď ide až o tri hodiny. Neostáva nám nič iné, len čakať. Zameníme si zvyšné doláre za Ringity a kúpime jednu parenú buchtičku so sladkými fazuľami. Je naozaj dobrá, skoro ako čestvá knedľa.
Keď odchádzame z Bruneja, kontroluje nám chlapik vrch ruxaku. Nechá si ho otvoriť, rozviazať šnúrky a podotýka sa vecí na vrchu. Príde nám to maximálne zbytočné. Ale čo už. Na lodi je zase zima, hlavne ku koncu cesty.
Plávame aj okolo vrtnej veže Deepwater Nautilus, ten istý model, ako katastrofický Deepwater Horizon, ktorý buchol British Petrolu v 2011.
V Labuáne je zase kontrola pasov a imigrácia do Malajzie. Podarí sa nám vychytať neschopáka neschopného a cez formality prejdeme ako posledný, i keď z lode sme vystupovali medzi prvými. Oproti prístavu je kopec obchodov s alkoholom. Labuán má špeciálne postavenie ako federálne teritórium Malajzie s bezdaňovým statusom pre alkohol a cigarety a taktiež s daňovými výhodami pre firmy tu založené. Nízkonákladovka Air Asia je tu tiež inkorporovaná.
Náš hotel má dokonca v názve Hotel (Ambasador 2) a výťah. V jednom z duty free shopov si chceme kúpiť pivo, ale predávajú len 24paky teplého. Tak ideme do čínskej reštiky, kde majú veľkého Tigra za 8.5 a zostaneme tam potom aj na super ďumbierovú bravčovinku a miešanú zeleninku.

D047: 04JAN2016 Palua Labuan
Spíme do ružova, bez budíka až do 7mej. Majú super deal na pranie. 1-10kg za 8R. To je nič. Nabalíme, čo nám príde pod ruku a sú to len tri kilá.
Na recepcii nafasujem rýchlovarnú konvicu a po čiernom čaji s krekrami vyrazíme pozreť lacnejšie ubytko. Našli sme o 11R s chaladničkou, čo je riziko, že by sme tam potom chceli chladiť niečo z duty free a to by nebolo dobré. Tak sa len okolo Finančného parku s bankovo vyzerajúcimi budovami a náprotivnými chatrčami, z ktorých by to bolo super blízko dochádzať do práce, presunieme po zastrešenom chodníku na pláž, kde si obzrieme morské múzeum s peknými akvárkami. Je tam aj kostra veľryby, ktorá uviazla na pláži a domáci ju oplotili, aby sa nemohla vrátiť. Dva dni zavíjala a potom sa ešte 5dní trápila. Ani ju nevyužili, šlo im len o kostru, ktorú dlho nemali ani kde vystaviť, lebo sa nikam nezmestila.
Domáca turistka sa 3x fotí s K pri akváriach. Majú tu aj bazénik, kde sa možno zverov dotýkať, no vidíme len nevábne podkovovité kraby. Podľa obrázkov tu mali kedysi aj žraloka, no ten asi niekomu odhryzol prst, tak ho dali do vedľajšej sušiarne na rolky.
Majú tu dve živé murény, po skle behajúce hviezdice a ježovky, pestré tropické akvárko s apoň desiatimi rôznymi sasankami, škaredé stonefish (najjedovatejšie ryby) a veľké ploché ryby. Na poschodí sú zbierky mušlí a makety rýb žijúcich v tunajších vodách. Taktiež udice, siete a pasce a kope historického a dokumentárneho fotomateriálu. Hlad nás ale ženie von a zapadneme do susediaceho a už spomínaného božského suši. Obsluha je v kimonách a i keď je tu tiež malý bežiací pás a obedné menúčka, vyzerá to, že to má úroveň. Odhodláme sa preto skúsiť netradične aj niečo tepelne spracované. Tenké hubky na cesnaku, grilovaná sépia a fritované rybky plné ikier. Samozrejme nechýbalo ani miešané sašimi a nejaká tá rolka – maki.
Cestou domov sa nám v tieni chodníka nezdá až tak teplo, ale keď na polceste stretávame malého elegána s ružovou školskou kravatkou, sme už dobre dopachtení. Na hotel sa ledva dovlečieme. Tam už nedočkavo čaká naše prádlo, puky sú ešte aj na elasťákoch a ožehlené máme aj nozožky.
Ideme sa konečne pozrieť do duty free a ukecáme seba samých na fajnú japonskú whisky. V supermarkete majú aj Ritter šport za decentných 6R, no nestojí za veľa. Nie je expirovaný, no makadémie chutia staro. Piknikujeme v parčíku pred hotelom a obzeráme ako ide svet okolo. Brat Štefan má problém so slovenskými klobáskami v USA (nesmie sa to prevážať), tak rozvíjame tému, ako cestovanie posilňuje charakter, že sa človek učí odriekať si.
Na večeru máme konečne fajnú pizza a super ravioli s nasekanými krevetami v talianskom podniku vo vedľajšom hoteli. Tigra majú za 6R a ešte aj nastrúhané pecorino. Jediná chybička je 10% prirážka za obsluhu.

D048: 05JAN2017 Palua Labuan
Po ťažkej noci sa budíme ešte za tmy na zvuky mužského zvracania v salvách. Keď vychádzame z izby všade na zemi je posteľné prádlo. Vyzerá, že Pán Odvedľa navracal do každej miestnosti na našom poschodí.
Od ukecanej Indky z NewDelhi, ktorá je od 1984 vydatá na Labuane, si Sandokan a Perla Labuánu – to ako my – požičiavajú to najlacnejšie autíčko (50) a vrhajú sa do protismernej premávky. Jazdí sa tu naľavo a aj radiaca páka je naľavo. Už je mi jasné, prečo mi ponúkala teta automat. Mal by som o starosť menej a mohol sa o to kľudnejšie venovať stieračom miesto blinkeru, šmátrať pravačkou vo dverách miesto radenia a hrať sa na posilňovač riadenia. Aspoň že pedále sú normálne a klíma funguje. Tankujeme za 10 no najprv nastáva kowbojka pri preparkovávaní. Za 2,20EUR natankujeme 4,7L 95ky benzínu. Na ostrove dlhom 16 km to neprejazdíme ani s klímou na max. A to chceme primárne kvasiť na plážach. Ale skútre tu nerentujú. Ideme podľa navigácie a som rád za semafóry a vodiace čiary v križovatkách. Asi majú s turistami zvyknutými jazdiť vpravo vlastné skúsenosti. Keď končíme pred bránou JRD, je jasné, že v navigácii máme zasa raz peší mód a necelé tri minúty na sever ostrova boli dve hodiny aj 45 minút.
Na severe si zaparkujeme pred Komínovým múzeom. Briti tu kedysi ťažili uhlie. Samozrejme, že samotné kopanie robili Číňania. V budove múzea omrkneme obhrdzavené kovové časti banských strojov, rozbitý porcelán a prekvapivo zachovalé sklenné fľaše (asi v nich bol alkohol) a na poschodí vystrašíme holotrta. Ten vyšiel do pol pása nahý z jedných dverí, zjujkol, zakryl si prsia a pichol to do modlitebne (moslimskej).
Excitovaní z nevídaného ideme na záhadný Komín. Teórie, na čo ho postavili, sa rôznia. Asi to nebol komín, lebo to nie je začudené a ani vetracia šachta, lebo to nie je na nič napojené. Na maják to tiež moc nevyzerá. Je dosť možné, že to bol jednoducho pomník, alebo demonštrácia rozmaru pracháča.
Potom už sa vraciame po západnej strane čaká nás 9km pekných pláží. Zastaneme na prvej, kde maju rybári pár člnov a babky v tieni vnútrozemia čakajú s obedom. Presunieme sa na druhú so školou na pláži. Okúpeme sa a schováme do tieňa. Zase musí byť dnes slnečný deň, keď sme konečne vonku? Nikde nie je nikto na pláži, len babka s malou na trojkolke prefrčia okolo. Je riadny odliv a nechce sa nám moc prechádzať v plytkej vode, tak si len rochníme vo vode po plavky. Začína sa hlásiť hlad, tak zaparkujeme (samo že v protismere) pri zhluku murovaných stánkov. Usadíme sa v domčeku s palmovou strechou a pochutnáme si na hovädzej polievočke a kotje s kuraťom (široké rezance). Potom sa vyvalím do húpacej siete, lebo palmová strieška bola trochu deravá a báli sme sa, že nás priškvrkne. Objednáme si ešte kokos. Ten je teplý, ale taký megaveľký, že ho pijeme asi hodinu. Má len tenunký povlak dužiny, ktorú na záver zoškrabkáme prinesenou lyžicou. Za celý obed s ľadovou kávou a ľadovým čajom a megakokosom na pláži platíme 19R (4.2EUR)
Po malom šlofíku v sieťke vyzerám ako veľkonočná šunka, na pleciach mám mriežky zo siete. Zastavíme sa okúpať ešte na jednej pláži pri futbalovom ihrisku. Tu akurát zhrabúvajú naplavené drevo z pláže a pália ho, aby bol len pekný čistý piesok. Okúpeme sa a pozorujeme lenivé kraby ako sa vystrkujú zo svojich dierok v piesku. Vybíja sa nám telefón, tak ho káblom pripojím na notebook a na telefónnom internete zisťujem, prečo mi nejde nabíjanie z vypnutého notebooku. Nájdem nejaké fórum a podľa toho to celé ponastavujem. Voilá, notebook už nabíja aj keď je vypnutý a my si môžeme dobiť telefónik/navigáciu.
Vyrážame na úplný juh, kde to pri golfovom ihrisku s výstražnými tabuľami, že budú strielať otáčame a v drobnom dáždiku sa s ľadovou kávou a čajom schovávame pod palmu na pláži. Je tu síce pekný piesoček, no máme ešte čas a benzín v nádrži a rozpršieva sa tak sa rozhodneme vybehnúť späť na sever po kokos. Tam už fajne prší, tak posledné kúpanie je v daždi. Napriek kokosu sme hladní a rozpoltení, či ísť už do mesta na pizzu, alebo ešte zostať na západ slnka.
Nakoniec sa zase prevezieme na juh, cestou spravíme pár záberov neimpresívneho západu a tmou frčíme podľa zase sa vybíjajúcej navigošky vrátiť auto.
V duty free zisťujeme či si môžeme exportovať na pevninu DOM Benedictine. Povedia, že jedna fľaša whisky a DOM sú v pohode. Sme síce v Malajzii, ale pasové kontroly bývajú medzi každým štátom. Pri nákupe nevyžadujú pas, lebo bilinkový likér nie je alkohol, ale medicína, i keď to má 40% alkoholu a jeden liter objemu. Tak sme z toho radi a potvrdzuje sa, prečo sme si to kupovali – na trávenie, keby sa náhodou niekde prežerieme.
Pred večerou konečne vychutnávame japonskú whisky Nikka, lebo včera sme na to nemali príležitosť. Je to niečo neuveriteľné. Sladkasté, čmudové, morsky slané a samozrejme, cítiť trochu alkohol – ani nie tak v chuti, lebo som si to fajne nariedil vodou, ale ako sa vstrebáva cez všetko s čím príde pri intenzívnom vychutnávaní do kontaktu.
Pizza nám moc nevýjde, meat lover je zase párková, ale s výdatnou pomocou pekorina je to fajn. Problém zase nastáva u K, lebo podradné mäsové výrobky zase obsahujú glutaman. Už o tom neviem ani pekne nič napísať.
Chceme si ísť ešte napraviť chuť k Číňanom a spláchnuť glutaman pivkom, no sičáci už majú zavreté. Sedia vnútri, no už nevaria. Pivo neviem, či by nám dali, bez jedla nám ho netreba.