D91: 2013/03/07 El Rama -> San Carlos
Ráno meškáme asi 2 hodiny, takže priamy bus do San Carlos sme zmeškali a budeme musieť prestupovať. Lúčime sa s posádkou lode a nakladáme si premočené vaky, ktoré majú aspoň o 10 kg viac. Hneď sú tu akýsi predavači busových lístkov, je to nejaký rezervačný systém. Dávame si kávu, bus vyráža o pol hodku. Svieti slnko, po vetre a búrke ani slychu. Prestupujeme v Santo Thomas, kde v kaviarničke cez cestu zneužívame záchody (ale aspon Fluvio si tam kúpil kávu) kupujeme kokosy od dedka z 7C. To je úplne smiešna cena – 30 centov, na Kube chceli n plážach aj 2.50USD. Nakoniec nám ich aj rozpolí a je tam toľko dužiny, že si ju balíme aj do busu. Dorazíme do San Carlos a Fluvio už má kamarátku aj s dieťaťom, ktorá vie o ubytku za 100C. Šlapeme teda zo stanice a keď sa Fluvio pýta tretí krát, že prečo ideme opačným smerom od jazera Nikaragua, keď hostel má byť na jeho brehu. Mám z toho zmiešané pocity, zase raz nie som (po prednej a vlhkej noci) v nálade promenádovať sa v plnej poľnej po obci. Situáciu zachráni Fluvio zastavením taxíka. Ten nás zoberie naspäť okolo stanice a poďho ku brehu. Zo 100C izby s vykľul 200C za hlavu, tak sa skladáme na ulici a Katka s Fluviom vybehnú niečo hľadať. Po dlhších patáliach končíme na hosteli jeden blok od jazera a Katka pol hodinu vybaľuje a dáva sušiť veci z malého nočného dáždika. Na brehu jazera je samozrejme najväčšou špecialitou ryba, každému je ale po futrovačke karibským rundownom a morskej chorobe pri predstave ryby pekne na grcanie, sme ale strašne hladní a tak hľadáme nejake pozemské mäso. V podniku na promenáde nájdeme čo sme chceli, chutí mi veľmi Katkine hovädzie na papričkách jalapenos a aj môj bravčový receň na kari-prírodno. Posteľ je úzka a tvrdá, ale spíme ako zarezaní.

D92: 2013/03/08 San Carlos ->Isla Ometepe
Raňajky ani obed mi v našom podniku zo včera moc nechutili. Dal som sa ostrihať, kúpili sme liter 5 ročného rumu na ostrov, lístky do prvej triedy na 10hodinový trajekt (do druhej pre turistov aj tak nepredávali) a čakali na trajekt o14:00. Na loďke sme si popracovali kým bol signál, zatrávili obed a s Fluviom sme si posvietili na našu fľašu rumu spolu s 3litrovkou Pepsikoly. Akurát pri západe slnka sme mali zástavku v ďalšom prístave, kde sme si trochu zajedli koláčiky od miestnej babky pekárky, ktorá sa nalodila spolu s ďalšími predavačmi, pofotili západ a šlo sa dalej. Na ostrove sme pristali 30 minút po polnoci, a i keď námv informáciach hovorili, že tam bude veľa odvozu, bol tam len jeden tuktuk a jeden náklaďak. Tuktuk schmatli prví turisti a nám zostal náklaďak za 2USD, čo sa nám moc nezdalo, lebo to malo byt 10C – 40centov. Tak sme vyčkávali s domorodcami a zvyšok turistov čakal na korbe náklaďaku. Keď sa ale všetci zvyšní domorodci postavili, naložili vrecia a časť sa vybrala peši a časť nastúpila, bolo jasné, že už ďalší odvoz nepríde, a ak nechceme v strede noci šlapať v plnej poľnej 2km do mesta, tak treba konať. Nadháňač z náklaďáka nám vyšiel v ústrety redukovanou poslednou ponukou za 20C, ale musíme ho nenápadne vyplatiť popredu a nehovoriť to ostatným turistom. Nenápadne bolo trochu problém, lebo nás čakal plný náklaďák, stáli sme pod jedinou lampou a bolo očividné, čo sa deje. Odviezli sme sa ale, vyhodili nás pred jediným otvoreným hotelom, ja som spravil klasickú fintu, že som sa vybral do spiaceho mesta hľadať hotel bez znalosti španielčiny a kým som sa vrátil naprázdno cena bola jemne zredukovaná. Ešte nám aj povedali, že do druhej je otvorený bar. Keďže sme boli prebratí, dali sme si ešte s Fluviom dve pivká, a o 02:30 šli konečne spať.

D93: 2013/03/09 Isla Ometepe
Raňajky v hoteli boli drahé, tak sme sa po káve presunuli do jedálne na námestí, kde nám uzývaná teta dala najesť typické raňajky za 40C. Vrátili sme po vaky a čakali na bus na pláže. Vo Fluviom vytipovanom podniku už mali len izbu pre dvoch, tak sme zvolili hamaky za 3USD každý a šli na pláž. Jazero vyzerá úplne ako more, len voda nie je slaná a teda ani tak nenadnáša. Je dosť veterno a ťažko sa vznáša na sladkých vlnách. Piesok je sopečný hnedo čierny a jemný. Celý ostrov tvoria dve sopky, ktoré spojila láva v jednom bode. Tam na tom spoji sa práve nachádzame, takže na každej strane vidíme jednu sopku. V diaľke na pláži (Santo Domingo) sa prišli napiť kone a kravy a vyzerá tam byť nejaký stánok, tak sa tam všetci traja vyberieme na pivko. Zo stánku sa vykľuje kabína lode, nevieme sa s Katkou dohodnúť, či zvyšok lode je niekde inde (moja teória) alebo je jednoducho zasypaný v piesku. V každom prípade, pivo tu nepredávajú, tak pokračujeme ďalej, cez cestu je obchodík, kde ale tiež nemajú pivo. Netradične teda volíme liquada, dyňu a melón s pomarančovým džúsom. Dlhšie to trvá, lebo aj džús sa vyrába priamo z pomarančov, ale chutí to božsky. Pánko nám hovorí, že je nejaká akcia s býkmi v Meride o 15:00, tak zisťujeme, kedy tam pôjde bus. Informácie sa rôznia medzi, nepôjde, pôjde 15:00 a pôjde 16:00. No pekne. Od 14:45 teda sedím na lavičke pred našim hotelom, čítam si knižku a čakám a čakám. 16:00 sa objaví aj Fluvio, ktorý doteraz kukal taliansku ligu, ale neobjaví sa bus. Tak šlapeme, síce naľahko, ale bez vody. Okoloidúci hovorí o buse o 17:00. Po vyše hodine a pol v diaľke zahučí bus a my sa zvezieme zvyšné dva kilometre do Meridy. Je už pomaly 18:00 a nič sa poriadne nedeje. Dáme si teda grilované bravčové mäsko s litrom piva. Mäsko chutí ako na zabíjačke, je možne, že je dnešné. Veľmi si pochutíme a kým dojeme príde stádo býkov a chlapci začnú s tými mladšími všelijako blbnúť. Zvery sú ale mladé a držia sa v rohu, kde je za ohradou zvyšok stáda. Presunieme sa teda do hľadiska, kde sa postupne snažia privliecť staršieho a staršieho býka a osedlať ho. Dvaja traja chalani hodia laso na býka a ťahajú ho zo stáda do ohrady. Tam sa ho snažia pritiahnuť ku stĺpu, kde ho fachman priviaže o hlavu, zložia mu lasá, priviažu na hruď lano-popruh, a odvážny samovrah naskočí na býka držiac sa toho popruhu. Väčší chalanisko na mladučkom býčkovi vydržal dlho, nespadol, nakoniec zostúpil, keď ale mali starších býkov, zleteli po 3-5 sekundách. 18:30 má ísť posledný bus, tak my ešte pozeráme, ale Fluvio už nervózne stepuje na hlavnej ceste. Bus príde niečo pred 19:00 a trmácame sa po nedláždenej ceste dobrých 40 minút naspať ku nám. Fluvio dostal slinu a tak si dnes posvietime na jeho litrovku rumu. Spoločnosť nám robí uškriekaná americká výprava medičiek. V hamaku na veternej strane som spal ako zarezaný, ale nejaký inteligent dal jeden kraj môjho hamaku na to isté miesto ako Katkin, takže keď som sa pokúšal v hamaku obliecť do spacáku, lebo mi bolo celkom zima otrieskal som Katku tak, že tá to už nevydržala a vysvetlila mi, aby som sa pekne navliekol do spacáku postojačky. Bolo to celkom elegantné a rýchle riešenie, neviem, prečo ma to po tom rume nenapadlo samého. Dal som si aj kapucku na hlavu, takže som sa od toho momentu v hamaku ani nepohol, a nevadil mi ani hluk z ulice a svetlo. Bol som dobre vyspatý, čo sa o chudákovi Fluviovi nedalo povedať.

D94: 2013/03/10 Isla Ometepe -bajkovačka
Ráno je Fluvio nevrlý, lebo sa nevyspal a čaká na mňa, kým si zacvičím a naraňajkujem sa. Potom sa presúvame do hotela 400m vedľa, kde nám sľubovali izbu za 100C na hlavu, ale nakoniec je z toho 7USD (168C), tak nasrdení skúšame chytiť odvoz do Meridy. Je ale nedeľa a nič nechodí, busy vôbec a autá poriedko. Jeden manik si vypýta 20USD za odvoz. Nechápem, prečo chce Fluvio silou mocou ísť do Meridy a platiť za to horibilné peniaze až kým si to nevysvetlíme. On totižto chce ísť 16km na bajku, potom 4 hodky hore dole na vodopád a potom naspäť. Zisťujem, že kempovanie v hoteli na križovatke je len za 2USD, tak sa tam zložíme, požičiame si bicykle a rozdelíme sa. Fluvio ide smer vodopád, my na opačnú stranu ostrova. Je riadne teplo, nemáme vodu a keď chcem kúpiť galón, teta mi donesie dvojlitrovku, s ktoru nemáme čo spraviť. Tak riadne odpijemem a Katka si fľašu zapichne zo zadu za trenky. Ako obdivujeme odbočku na ranč Magdalena, kde sme pôvodne chceli spať a vyraziť na sopku Madera niečo ako malá lopta preletí okolo. Nevyzerá to ako plod zo stromu, lebo to letelo vodorovne. Kúsok opodiaľ počujeme nejaký krik a vybehnú bejzboloví hráči hľadajúc loptu. Ukazujeme im, kam letela, pristavíme sa pri ihrisku, ale keď je aj ďalší odpal cez plot a zdrháme radšej ďalej. Keď dôjdeme na koniec dláždenej cesty radšej to otočíme, máme ešte nejaké veci v pláne a nechce sa nám drncať offroad. Zastavíme sa na akciové pivko (litrová fľaša za 30C, čo je menej ako Euro), popijeme a dorazíme až do talianskeho busu, kde si dávame horúcu a studenú kávu. Kávu najprv teta uvarí v Mokka stroji, a potom ju preleje do mixéra, kde si to sám na bicykli prerobenom na mixér, rozmixujem s ľadom na ľadovú kávu. Do tretice zastavujeme kúsok od našej križovatky na jedno jedlo (90C), žiadne drinky, veď sme mali pivo a kávu. Z tade odfrčíme asi 6km po celej našej pláži a kúsku vnútrozemia ku vodnému oku. Mladá chce od nás 3USD na hlavu, ale čo spravíme, keď sme sa sem už dotrepali. Po zaplatení pretlačíme bajky cez bránu a tam nás na veľkom pasienku čaká stádo kráv. Odvážne cez ne prefrčíme, pokračujeme banánovými (alebo platanovými – neviem to rozoznať) poliami a nakoniec prídeme k velikému podlhovastému bazénu. Kým sa prezliekam, Katku predavač lístkov upodozrieva, že sme tu načierno, lebo samozrejme mladá nám nedala žiaden lístok. Vedľa je ešte jeden menší bazén, kde sa nikto nekúpe a je v ňom superčistá voda, že vidno na dno ako v jaskyniach. Pokúpeme sa, pokvasíme a ideme naspäť tou istou cestou. Kravy tam už nie sú. Zastavíme sa na začiatku našej pláže vo vegetariánskom podniku, no nie je to žiadna sláva. Čakáme na drahé driky dlho predlho, a prídu tesne pred jedlom, ktoré za moc nestálo. Špecialita podniku bola nejaká domovina (aj to chutilo/páchlo ako naša domovina) s džúsom, ktorý nedokázal prekryť chuť domoviny. Smola, mali sme asi ísť vedľa do krčmy, kde mai litrovku piva Tona za 35C. Po ceste sa mi zdá, že náš najbližší obchod s vodou je zavretý, tak sa vrátim do prvého hotela, kde sme spali, a odšlapem naspať do kopca s galónom na kormane. Nemali elektriku a to bol aj dôvod, prečo sa mi zdal obchodík zavretý. No čo aspoň som sa ešte trochu povozil. Elina nejde ani u nás, a tak sme potme celý večer. Zapnú ju až niekedy vnoci, keď uz spinkáme v hamakoch, lebo sa nám samozrejme nechcelo stavať stan. Aj sme sa sprchovali potme, aj sme si s Fluviom spievali Boba Marleyho potme. Ale aspoň boli parádne hviezdy, ležal som v hamaku s okuliarmi a pozeral na ne až kým som nezaspal.

D95: 2013/03/11 Isla Ometepe – druhá strana ostrova
Zase som sa raz dobre vyspal a po raňajkách ideme na 09:30 bus na prvý ostrov do chránenej rezervácie. Z busu vyskočíme trochu predčasne, tak musíme ešte šlapať po ceste asik 500m. Ubytujeme sa ako kemperi za 3USD na hlavu , Fluvio už má všetkého dosť tak si berie normálnu posteľ. My zase neplánujeme stavať stan, chceme spať na lehátkach na brehu. Breh smerom na západ od nás je posiaty pracími stolmi. Vidno ich asi 10, a na väčšine perú ženy aj s deťmi prádlo, po kolená vo vode. Kúsok od nich chodia do vody piť koňe s jazdcami a dobytok (bez jazdcov). Pracujeme celý deň, okolo 16:00 si berieme biele víno čo sme si nechali ráno zachladiť, Fluvio ale nejaví záujem a mizne. Keď dopijeme rozhodli sme sa po pláži prejsť do najbližšej dediny na večeru. Skončíme priamo v prístave, v prvom podniku, kde už Fluvio popíja s 3ma miestnymi litrové pivká. Jednu fľašu si rozlejú 4ria a potom zoberú zase ďalšiu a ďalšiu. My si tiež dáme litrík a sledujeme prebiehajúci západ slnka. Mladý iniciatívny chalanko nás ponúka okotesami, čo keď oni povedia zneje dosť obscéne, ako okotes, okotes, a na začiatku slovák šípi „K“. Sú to výborné „ringlóty“ tvaru a farby ďatlí, len kôstka je hrubšia a pozdĺžne pásikavá. Chuť mi príde úplne fantastická, aj sladká aj trpká aj kyselkavá. Veľmi fajné. Objednávame si grilované hovädzie, ktoré síce trvá dlho ale chutí famózne, pokvapkané štavou z limety. Fluvio s partičkou sa prepracoval do stavu, keď začína hádzať peniaze do jukeboxu, my najedení odchádzame a on ešte zostáva.
Spanie na lehátkach celú noc nebolo až také pohodové ako keď tam človek leží 5 minút, mohli sme si aspon dať na to karimatky. Ale čo už.

D96: 2013/03/12 Ometepe → Liberia (CR)
Ráno sa Fluvio oholí (čaká nás hraničný prechod), čo som chcel už robiť včera, len som nevedel nájsť holiaci strojček. Oholím sa teda dnes a hneď aj vyrazíme na zástavku, aby sme nezmeškali bus. V priekope v tieni si ešte umývam zuby ako čakáme na bus. Jak vypľúvam penu, zafúka vietor a úplne všetko pristane roztiahnuté na mne od kolena po palec na pravej nohe. Typické, Katka s Fluviom to samozrejme videli a váľajú sa v priekope. Potom si umýva zuby Katka. Samozrejme, keď začne, bus sa vyrúti zpoza zákruty. Schmatnem vaky, že nech to dokončí a naskočí. Sme s vakmi vzadu busu, celkom to naskakuje a aj dlho trvá. Dôjdeme do prístavného mesta, zastavíme sa na naše posledné raňajky v Nikarague a ideme do prístavu na loď o 11:00. Nechceme to moc naťahovať, aby sme nezostali zaháknutí na hraniciach. Trajekt je veľký, moc ho nehegá, ale ku koncu to cítiť. Celou cestou mám signál na internet, ale nie je to moc rýchle. Z prístavu berieme taxík na panamerickú magistrálu, zkade máme chytiť bus na hranice. Fluvio si ešte chce vytlačiť letenku z Panamy, lebo ju môžu Kostarickí imigrační úradníci vyžadovať. My máme našu nachystanú v telefóne, ale rozhodneme sa, že ho počkáme v jedálni pri zástavke. Majú tam guatemalské litrové pivo Brahva za 30C (domáca Toňa stojí 35C) tak si pripijeme a ja vybehnem do neďalekého supermarketu kúpiť posledný nikaragujský rum. Neďaleký supermarket (300m) sa zrazu presunie a po asi 300m vidím odbočku 500m. Skoro ma porazí. Je riadny výpek a moc sa mi nechce behať kilometer za rumom. Neviem, či to je iný obchod, ale ten môj nikde nevidím, tak odbočím do centra a kupujem mizerný 7decku, arašidy a nanuk, ktorý mi do 10 sekúnd na slnku ztiehol skoro celý na ruku. No pekne, tak som spotený a úplne lepkavý. Kým dôjdem naspäť za Katkou mám dosť. Fluvio už má potlačené a stretáva nejakých ľudí zo začiatku výletu. Chladíme sa ďalšou Brahvou a keďže na zástavke stojí kopa turistov kľudne sedíme a čakáme, kým sa zjaví busík, že potom naskočíme. Žiaľ sa tak nestalo. Tí turisti totiž išli na pláž a nie na hranice, takže bus sa zase pohol, kým sme povedali švec, a boli sme vybavení. Išli sme sa teda postaviť nazástavku, že hádam to nebol náš a čoskoro ten náš pôjde, ale z čoskoro sa vykľula hodinka a bolo. No supiš zase nám raz niečo vyšlo. Bol by som radšej tú hodku na ostrove, z ktorého sme práve prišli, alebo v bare ako čakať pri ceste. Bus bol plný a tak som musel stáť vzadu pri vakoch. Zase to celkom pekne skákalo a aj sa fajne prášilo. Pristúpili k nám dvaja Belgičania, ktorých Katka prevádzala do Nikaraguy a teraz očividne pôjdeme spolu do Kostariky. Pred vstupom si zameníme všetky nikaragujské peniaze čo nám zostali a púštame sa do prechodu. Prechod je štandardný, platíme dokonca dvakrát (1 a 2 doláre) a sú tam takí experti, čo držia formuláre (tie isté ako na prepážke) a chcú tip za to, že ich človek použije. Fluvio si taký formulár zobral, ale chlápka poslal do prdele, že nech nie je trapný. Šlapeme cez most, kde nám všetky náležitosti kontrolujú policajti (či sme poplatili a máme štempel) a po pár stovkách metrov sme pred vstupom do Kostariky, kde je pekná šóra. Zaradíme sa a čakáme na náš čas. Nič neplatíme, ale chcú vidieť doklad, ako sa dostaneme z krajiny preč. Letenky na telefóne ich ukľudnia a púštajú nás ďalej. Belgičanov nikde nevidno, hádam nevystrojili žiadnu hlúposť. Ešte nám preskenujú všetkú batožinu a ideme do prvého busu, ktorý vidíme. Cesta je krajšia, nie je to vyprahnuté a autobus s nami uháňa ako o dušu. V Librerii je stanica asi 1km od hostela, tak sa rozhodneme ísť peši. Pred jedným obchodom nás odchytí snedý postarší pán, že či znáňame hostel. Vysvitne, že je majiteľom práve toho hostela, kde sme chceli ísť, ceny sú ale vyššie. Ponúkne nám ale odvoz, tak nasadáme a obzeráme jeho hostel. Vyzerá, že zainvestoval, vyzerá to parádne, je to ale cez náš rozpočet, tak sa zložíme v podniku vedľa a Katka ide niečo pohľadať. Vráti sa s 8USD na hlavu vs 13 v parádnom hosteli, tak sa ideme ubytovať, osprchovať a pozrieť niečo na jedenie. Končíme s vychýreným burgrom, ktorý až tak vychýrene nechutí. V supermarkete ešte kúpime pivko a ideme spať skoro, lebo sme unavení z cestovania.