D074: 31JAN2017 Carmen: Okáľ a motýle → Anda
Za okáľom s Mr. Tarsierom (ďalšia Romanova inkarnácia) vyrážame lokálnym busom. Aby bolo sprievodcovi –predavačovi a štikačovi lístkov jasné, kam ideme, zahrá Roman na busovej tyči okáľa ako vyšitého. Polka preplneného busu sa váľa smiechom.
Konduktor s vyfúkanými vlasmi chodí na strechu ako opica po rebríku a pomocníci mu hádžu zo zeme batožinu – vrecia s úrodou. Deje sa kopec vecí a my ani v tej pomalosti nestíhame vnímať. Do toho míňame malebné pahorky so sýtozelenými ryžovými poliami a teraskami. Cesta plynie aj cez bonusovú prehrdzavenú dieru v podlahe. Roman špekuluje ako by sa to celé mohlo prepadnúť. Najskôr asi vypadne vrece s kokosom, na ktorom máme nohy. Ukľudníme sa spomienkou na Flinstonovcov, základom bude rýchlosť prepletania nôh. Na sedadlách pre 5 sme zaklieštení 8, čo ale umocňuje pocit bezpečia, v prípade prepadu kokosového vreca nám telá ostanú v buse. Ten pocit sa zrazu rozplynie, keď jedna milá už dospelá dcéra berie babku na kolená, aby sme mali viac miesta. Strácame balans a tajne dúfame, že si ešte niekto prisadne.
Okáľ je ešte menší a zlatší ako sme si predstavovali. Sme v malej ohrade, kde nočné tvory, ktorými okáľe sú, podriemkávajú na bidlách pod strieškami upletenými z prútia a lístia. Sú často v protisvetle, spia, alebo driemu a hádžu na nás neprítomne roztomilé kukuče. Nevedia hýbať veľkými, na tmu prispôsobenými očami, takže sa musia obzerať celou hlavou. Sú roztomilé, ale ešte viac ma zaujmú veľké roháče, ktoré dospelí chlapi štvú proti sebe, aby sa bili. Keď roháče už nevládzu, dovlečú típci odniekiaľ samicu, o ktorú sa zase strhne ruvačka. Chrobáky pri tom vydávajú aj srandovný cvakavý zvuk. Keď na nás Rumanko striehne v polohe tarsiera v bambusovom hájiku, vyfotia si ho nadšené čínske davy, je to raritka, teda konečne vidia aktívneho okáľa. Snažíme sa rehotať potichu, lebo okále nemajú radi hluk a v strese vedia spáchať samovraždu a to by bola strašná smrť zomrieť na náš smiech.
Vonku na hlavnej ceste si dávame čerstvý kokos a rozlievame litrové pivo. Rozhodneme sa ísť ešte pozrieť motýliu rezerváciu. Začneme šlapať, no busy moc nechodia, tak prejdeme asi aj polku cesty, kým nás jeden zoberie do Habitantu.
Tam zaplatíme vstupné a nafasujeme sprievodcu, ktorý sa snaží byť vtipný a miestami mu to aj celkom ide. Keď ho ale vidím neskôr so skupinkou domorodcov, vo vlastnom jazyku mu to ide ešte lepšie. Ukáže nám zmutované exempláre, živé vajíčka, húsenice a kukly. Niektoré kukly sú naozaj krásne – vyzerajú ako porcelánové naúšnice so zlatou dekoráciou.
V ohrade so živými motýľmi nám ukáže kopulujúci pár veľkých žltých motýľov. Robia to – Džigi-Džigi Bum-Bum – 24hodín vkuse a väčšia samica dokáže so samcom odletieť, keď ch niekto pri tom vyruší. S domorodcami sprievodca pri vstupe do ohrady zatriasol sieťou so slovami: „motýľe, do práce!“. A aj pri páriacich sa motýľoch majú domorodci viacej rečí a srandy.
Na dvoch miestach majú vychytávky, kde turistov fotia na ich vlastné telefóny, v perspektíve tak, že to vyzerá, že človek drží v rukách mega motýľa, alebo vyskakuje a vyzerá byť vo vzduchu s motýlími krídlami na chrbte. Samozrejme Rumanko dokáže aj toto znesvätiť a motýlie krídla si dá nafotiť zpredu – niže pása. Majú tu aj peknú záhradu s kríkmi a kvetinkami, otvorenú, takže motýľe môžu voľne lietať.
Na konci zaplatíme vtipálkovi malé sprepitné, Džigi-Džigi Bum-Bum natrvalo obohacuje náš slovník.
Pečie slnko, tak v tieni čakáme skoro hodku na bus. Jeden ide okolo taký plný, že nás ani nezoberie. Feši konduktor nám elegantne vystrihá lístky a vysadí nás pred hotelom. Spriadali sme si veľké plány, čo si objednáme na obed, no kuchárka je v Carmen v banke, tak nám zostáva len ľahký ovocný obedík – melón z nočného trhu s rumom.
Balíme sa, skladáme prádlo a čakáme, kým sa zobudí dedko Číňan – majiteľ hotela, aby nás obtiahol s drahým odvozom – 2500 za auto na pláž v Anda.
Je už veľa hodín a všetci veľmi chceme byť na pláži, tak nasadáme a fičíme rally cez ryžové polia. Šofér cestou v Carmen zoberie mladého závozníka, my si nakúpime mastné kura na ten melón a vyspevujeme celou cestou, aby bolo šoférovi rezkejšie do kroku. Ideme aj mimo cesty a nakladáme ďalších šoférových kamošov na výlet k moru. Ubytko čo nám včera odporučil Amík v Anda je plné, tak nás najprv berie chlapík do drahého rezortu a tam mu vysvetlia, kam nás má zobrať. Končíme s dvoma chatkami, Ajka s Rasťom majú Roman-tiku a my Roman-ka, spí na zemi u nás. Dokopy platíme 1700PHP. Pred nami je spoločenská miestnosť a prázdne reštikové sedenie z bambusu a potom už len šíre more. Respektíve pláž, more sa odlialo kdesi v diaľ.
Neleníme, nahodíme plavky a poďho na HH na nádherná pláž. Odliv je veľký, ale podarí sa nám omočiť. V plytčine je množstvo malých hviezdic. Rumanko sťa plážový veterán je nimi v jednom momente celkom posiaty – vyzerá ako vysoko dekorovaný generál.
Večeriame v lokálnom plážovom podniku a plážobijec Roman len na moju výzvu odupne piesok z nôh a zvalí sa na svoj matrac v plavkách – celý od piesku. Na pláži si totiž zhorenú kožu na tele chceli s Rasťom zpílingovať dole. Silne som im odporúčal, aby to nerobili, lebo škrabanie je posledné, čo podráždená červene spálená pokožka potrebuje.