D91: 2014/02/01 Sanur → Nusa Lembongan
Ideme na ostrov. Do prístavu je to 2.8km, tak sa zvezieme bemom – lokálnou mhd. Prvý chce 50000R, tak spravíme 5 krokov a objaví iný. Ten chce 10000R, ale tak to nie je až také strašné, s tým sme aj rátali, tak ho berieme. Vyhodí nás pred zátarasmi na ulici smerujúcej na pláž. Z knižky máme info, že Perama – ľudový operátor busov a lodiek má zastúpenie v reštaurácií. Z netu zase vieme, že cena by mala byť 100000R. My chcele ale ísť na pomalú verejnú loď za 60000R. Ideme po ulici ku pláži a začnú si nás podávať pánkovia v rovnošatách s vysielačkami. Je mi jasné, že takáto operácia veru lacná nebude. A veru nebola. V Perama reštike sa tvária, akoby sme ich otravovali pri raňajkách (čo sme asi aj robili) a naveľa naveľa nám zdráhavo ponúknu rýchlu loď za 150000R. Prídeme na pláž a prvé okienko naľavo je údajne verejná (veľké slovo PUBLIC a nič viac) – asi doprava. Na tabuľke je cena 175000R a chlapík ma rovnaké polo tričko ako pajkovia s vysielačkami. Už od príchodu nám tvrdí, že pomalá loď nechodí už vyše mesiaca a on nám predá rýchlu loď za 150000R.
To vôbec nie je to, čo sme si predstavovali. Sme z toho rozčarovaní a ideme sa pozrieť priamo ku vode, kde naľavo vystupujú ľudia z lodiek. Nie je tam žiadne mólo, tak len tak skáču rovno do vĺn. No pekne. Pýtam sa zkade prišli a zisťujem, že loď na Nusa Lembongan je tá vedľa a že si máme počkať na kapitána. Vybehnem prezrieť pláž ďalej smerom doľava – tam už nič nie je, len veľké prázdne parkovisko.
Pred verejným okienkom je partička zhrozených Čechov, ktorí tiež nerátali s takými absurdnými cenami. Tým, že ich je šesť a kupujú obojsmerné, tak to dostali na 375000R za pár – spiatočný (to som ešte ale nevedel). Na pravej strane je kopec drahých operátorov, ktorí mi z 350000R ceny na letáku spúšťajú na 200000R. Vystupuje tam iná loďka plná babiek v náboženskom oblečení. Mladý ma zoberie za mamou, ktorej poviem, že je nás je 8, tak ponúkne jeden smer za 120000R. Naradostený to hovorím českým bratom, tí už ale jednak sú v procese kupovania a druhak majú ešte lepšiu cenu. Nie je ani už čas behať hore dole kvôli cene, tak platíme po 150000R a namosúrení sa presúvame na loďku. Je to tá, čo som mal čakať na kapitána. Usadíme sa vzadu, kde to najmenej hegá a zvierajúc nepremokavú tašku s notebookom vyrážame. Zo začiatku je to fajn, ale potom to začne celkom skákať, až ľudia vpredu odlepujú zadky od sedenia a ruxaky sa miestami vznášajú vo vzduchu. Kúsom predo mnou cez uličku si malé dievčatko pohotovo ugrcne a ja a musím zvyšok cesty pozerať iným smerom. Však je to len 30 minút. Prežili sme to, občas pasažieri riadne ujúkali (nie radostne), keď sa loďka nakláňala a padala do vĺn. Nebolo mi nakoniec ani zle, celkovo zvracali len asi traja a plakala len jedna domáca pubertiačka. Vystupujeme na malebnej plážičke a rýchlo sa dozvedáme, že je to Mushroom Bay. Najprv som rád, že me rovno vo vysnívanej destinácii, kým pochopím, že ubytko tu začína na 350000R a okrem 3och hotelov a diveshopu tu nič iného nie je. Moja radosť sa mení na rozhorčenie umocnené zistením, že žiadna navigácia nevie nájsť cestu po pláži, ktorá má údajne trvať 30 minút, ale ženú nás cez vnútrozemie 3.7km s plnými vakmi.
Skúšame nájsť cestu popri pláži a rôzne skratky, ale po hodke sme stále len na kraji zátoky a kvalitne doštípaní dennými komármi. Nevidíme nikde žiaden odvoz. Tak sa rozhodneme to prešlapať podľa navigošky a vyrazíme rovnou nohou vpred. Dnes akurát zase raz pekne svieti slniečko, tak z nás leje ako z krhly. Zastavíme sa na isotonický nápoj u babky predavačky a sme trochu prekvapení, aké sú tu vysoké ceny, na to, že sme tak blízo pri Bali. Šlapeme ďalej, trochu do kopca, míňame veselý cintorín s dáždnikmi (predpokladáme, že je pre duše, aby nezmokli alebo nedostali úpal, keď sedia na svojom tróniku nad hrobom). Konečne sa objaví výhľad na našu zátoku. Sme na kopci, pred nami je už len cesta dole. Je tam aj podnik, s drahším pivom (37000R), ale však čo už, robíme si dovolenku na ostrove. Tak sa tam zložíme, veď sa nikam neponáhľame, dáme si pivko a kukáme dole na zátoku. Sú tam s nami dvaja, čo vyzerajú ako nemeckí turisti. Maju obaja zelené Deuter ruxaky a namiesto jedného veľkého 600mL piva majú dve 330mL. To by ľudia z východného bloku nespravili, také mrhanie. Keď ale odchádzame prihovoria sa nám po česky a odporučia ubytko v 7 bungalovs za 200000R. Je to trochu cez náš rozpočet, ale zastavíme sa tam. Je to pekné, aj s bazénikom, ale nemajú pláž a ešte ma aj ostrieka vlnka, keď pozerám, ako vyzerá pláž z ich múrika.
Ideme ďalej a zastavíme a v TA odporúčanom kafé Bali Eco Deli. Majú to tam celkom pekné, predávajú hliníkové fľaše (170000R) s bezplatným napĺňaním pitnou vodou (1.5L náplň do plastovky je za 4000R), za prinesené plasty z pláže dávajú zľavu 10% z nápojov a jedla. Nemajú quinoa šalát, tak si objednáme melónový s fetou. Zvyknutí z Grécka, že tam dávajú minimálne 200g syra s veľkým očakávaním zaboríme zrak do dlho pripravovaného šalátu a tam, čuduj sa svete sú len tvarohovo vyzerajúce odrobinky. Šalát je fajn a zázrak s menom 250g fety sa nekoná. Káva nie je zlá, ale nepadám z nej zrovna zo stoličky. Cez cestu vidím posilňovňu. Dobré. K sa nechce zostať čakať, kým niečo nájdem, tak hľadáme spolu. Rozhodneme sa ísť pozrieť k moru, tak zahneme vľavo do prvej uličky ku pláži. Tam je ceduľka YogaShack v Secret Garden, tak si povieme, že pozrieme aj jogu aj ubytko jednou ranou a ideme dnu. Majú to tam celkom cool, aj vlastný bazénik. Na recepcii nás víta teta s tým, že sú plný. Pýtame sa teda aspoň na jogu, ale je sobota a dnes už a ani zajtra sa joga nekoná. Pýtam sa ešte na cenu, keď je voľné a 175000 za peknú samotatnú chatku v záhradke okolo bazéna sa mi nezdá až také prehnané. Odporúča nám ešte pozrieť susediace Tropical Lembongan. Tak sa tam zastavíme, tiež majú diveshop, tak ja si obezerám potápanie a K zistí, že majú luxusnú chatku za 150000R aj s raňajkami. Bazén nie je, ale me 50m od pláže, tak poho. Nechce sa nám viac riešiť, tak to berieme, potápači Dive Concepts tiež vyzerajú fajn. Je 14.30, päť hodín na 4km a nájdenie ubytka. Máme tu priamo aj reštiku, tak si pochutnáme na fish and chips a gado gado. Celí happy si rozvešiame veci na obschnutie po celej izbe a moje bezvreckové trenky skončia zavesené komplikovaným spôsobom na záclone. Takže keď ich potrebujem na večeru, neviem ich z tade odmotať. Hlavne, keď vypadla elektrika a nejde ani ventilátor ani svetlo.
Dojedáme ovocie z Bali. Máme hruškovito vyzerajúce plody veľkosti menšieho vajca. Ich hnedastá šupka vyzerá ako koža vyhynutého prajaštera alebo minimálne chlpatého hada. Vo vnútri je veľký cesnak. Úplne to farebne aj tvarovo vyzerá ako struk cesnaku, s voma maličkým na podbrušku. Ten struk je tuhý ako cesnak a chutí medovo. Zaujímavé ovocie.
Obed u nás bol fajn, ale keď som bol omrknúť posilku odporúčanú miestnym šéfkom, všimol som si, že na hlavnej – pri našej odbočke – je D & B Wahrung, s dosť vysokým postavením na TA. Ideme teda tam. Svieti tam svetlo z generátora, ale inak je dosť intímna tma. Objednáme si výborný tuniací hambáč D & B a pizzu D & B. Hambáč je vysokánsky a namiesto klasickej hovädzej placky je tam vyprážaná tuniacia. Na nej je ešte volské očko a opražená šunka a avokádo. Pizza bola s kuracím a hovädzím mäsom. Cesto mali zrejme mrazené, ale na vrchu bolo pecorino. Takéto dobré jedlo treba spláchnuť pivkom. Ako sme tak robili pochechtávali sme sa na deťoch reštauratérov. Jedna malá behala s prakom bez gumy a tvárila sa, že strieľa hlava nehlava. Druhá hrala niečo na telefóne, schovaná za pultom, a keď prešla kolo vystrčila víťazoslávne ruky, tak, že sme ich videli.
Elina naskočí 23:30. Viem to, lebo som musel ešte pracovať a naštastie bol notebook aj telefón s internetom nabitý.

D92: 2014/02/02 Nusa Lembongan
Dnes vyspávame do skoro desiatej. Potom sa ponáhľame na raňajky. K spraví chybu, že si nená volské očká, lebo jej praženiciu prepražia zkrz naskrz. Na obed ideme rovno do tuniacieho hambáča. Skúšam ho jesť trochu spoločenskejšie, tak ho rozpolím na zeleninovú a nezeleninovú časť, ale fašírečka je dnes hrubšia a rybacejšia a až tak mi to nechutí. Treba to spojiť, potom je to príjemné. Po obedíku si oddýchnem a idem do posilky. Nikto tam nie je, tak sa tam sám zodieram za 20000R. Po druhom kole sa pýtam sám seba, prečo to nezabaliť a miestami mám normálne strach, či sa budem schopný a dostať domov. Dopili sme vodu z Bali, tak sa pýtam, za koľko napĺňajú fľaše tu. Chcú 5000R, tak hovorím, že idem do Bali Eco Deli, že tam je to za 4000. Tak hovorí, že mi to naplní, len nech to nikomu nehovorím. Na západ sa ideme posadiť na pláž s pivom. Červené slnko zapadne za oblaky, takže to nie je moc dramatické.
Na večeru nevládzem ísť nikam, tak papáme u nás. Na stene nad kuchyňou je megageko. Takého velikého sme ešte nevideli. Domáci nás ubezpečujú, že to je normálna veľkosť, ale nie sme presvedčení. Gekov sledujeme už od Maroka 1999, a vždy to boli malé zlaté tvoríky, nanajvýš veľkosti naších jašteričiek. Tento má hlavu ako veľký vlašák, je to až nepekné hovädo. Úplne sme z toho v šoku.
Po večeri mám chuť na kolu, tak si ju aj dáme a neskôr vôbec nemožem zaspať. Nepomáha ani to, že sme ráno dlho vydrichmávali. K podchvíľou zvýskne a vyskočí z postele, že tu niečo máme. To tiež nepomáha so spánkom. Keď už rozsvieti, tak sa rozhodnem to preskúmať. Nájdeme roztrhané sáčočky z nori ešte z Thajska a zahliadnem ako dosť veľká myš beží po tráme do rohu. Tož, je to naša chyba. Mať na ostrove jedlo v drevenej chatke je veľké no no. Vyhádžeme vaky zo skrine, zoberiem metlu a pozametám bordel, čo myš-potkan narobila. K stresy riešim štupľami do uší.

D93: 2014/02/03 Nusa Lembongan
Domáci nám sľúbi, že porieši pasce, druhý hovorí, že to určite nie je potkan, ale myš, lebo potkany tu nemajú. Tak sa pýtam, či náhodou nemá mačku, že by sme ju zavreli do izby, aby poriešila myš. Sťažuje sa na Charlotinho psa Projekta, že kvôli nemu tu nie sú mačky, ale sľúbi, že mačku zoženie.
Jóga dnes ráno nie je, tak relaxujeme a dodriemavame myšiu noc. Kupkáme sa, pracuje prevažne K, ja sa viac venujem čítaniu knižiek.
Zajednáme si na zajtra potápanie a pol hodinku strávime vypisovaním formulárov a skúšaním výbavy. Pripravujeme sa na poobednú jógu. Tá je 16.00 a dnes je na programe Yin a Yang. Jogový stánok je postavený z prírodného bambusu, bez stien a má osemhranný pôdorys. Pod strechou sú hore stojanmi zavesené ventilátory. Pred začiatkom praxe príde pieskovo hnedý pes Čača a jogínka upresňuje, že jeho poslaním je kontrola správneho vykonávania pózy dole-sa-pozerajúceho psa. Polhodinku sa rozohrievame pozdravmi slnku i keď už zapadá a riadne zo mňa leje pot. Po kratučkej prestávke na pitie a osušenie sa nastáva samotná špecialitka Yin. Jednotlivé pózy držíme aj 5 minút, niekedy s použitím vankúšou a kvádrikov za účelom precvičenia hlbšieho spojivého tkaniva v tele. Je to aj silne relaxačné a na konci skoro zaspím.
Zrelaxovaní sa ideme napapať a spať s nádejou, že myšo-potkan už všetko zožral, tento fakt plne pochopil a dnes nás nechá na pokoji. Žiaľ, nádej zaspáva posledná a v našom prípade sa nenaplnila. S ujúkajúcou K pred chatkou – vôbec som ju nespoznával (neskôr vysvitlo, že po všetkých tých filmoch sa bojí, že by nás obžrali-zožrali), som odtiahol skriňu, našiel tam ešte zopár sáčočkov so ušenými riasami, všetko to s metlou a improvizovaným zmetákom pozametal a vyhodil von. Znova som nasadil štuple a bol pokoj.

D94: 2014/02/04 Nusa Lembongan
Dnes máme tri ponory a sme trošku nervózni z toho spania myšiakom. Na breh ku loďke ideme už oblečení v obleku. Dobre, že si nenesieme ešte aj bomby a závažia. Na dosť malej loďke sme dvaja z posádky lode, traja divemastri a šesť potápačov. Prvý ponor sme dvaja s Charlotou, ktorá vyjadrí nádej, že dnes uvidíme mola mola (mesačník svietivý) . To je aj náš cieľ a veľmi sa na to tešíme. Vo vode sa ale primárne zaoberá špáraním hliníkovou tyčkou do nemušlových sasaniek a namiesto toho aby viedla, je väčšinu času za nami. Mne to ale moc nevadí, mám vlastné tempo a idem si oči vyočiť, že snáď zbadáme tu psycho rybu. Charlota tu potápa už štyri mesiace, je Anglánka ale vyrástla vo Francúzsku, takže so šéfom-svojím frajerom hovorí plynulo po francúzsky. Za tie štyri mesiace čo tu je, potápa každý deň, ale nečudujem sa, že nevidela mo-mo, keď furt čumí do zeme a hľadá krabíky v sasankách. Inak sasanky veľké ako lavór s malinkými zlatými nemuškami sú celkom fajn, nepamätám, že by sme ich niekde takto prominentne videli. Rybky a ani neboja, dokonca sa mi zdá, že na moju ruku vybiehajú, aby ju asi odstrašili a jedna sa ma dokonca dotkne.
Na druhý ponor s nami ide aj Fín Heindrich. Tomu sa moc nepáči, že všetci hovoria po francúzsky, ešte aj K sa javí, že im rozumiem. Len my dvaja ťupíci nevieme o čo ide. Mne je to ale aj tak jedno. Pchám sa zeleným piškotovým koláčkom a zalievam to horúcim sladkým čajom. Presunieme sa kúsok späť a čakáme, kým môžeme ísť dole znova. Je to podobné tomu predtým, Fín je hyperkatívny, lieta hore dole, všetko točí, až čakám, že sa o päť minút budeme musieť vynoriť, lebo mu z tej námahy dôjde kyslík.
Na palube žartujeme, že Charlota by mala mať svadbu 30m pod hladinou. Hostia by si u nej museli spraviť certifikáciu, čím by zarobila na samotnú svadobnú hostinu.
Tretí ponor nám moc nevýjde. Je tu silný prúd a ide opačným smerom ako zvyčajne. Zvyšok potápačov sa tomu prispôsobí a otočí to po prúde, no my s neskúsenou vedúcou plutvujeme proti prúdu ako lososi. Vynoríme sa po 35 minútach bez kyslíku.
Naspäť sme pred druhou, okrem oblekov na sebe si ešte nesieme plutvy, masky a vesty s regulátorom. Slnko riadne pečie a ja počítam kroky do tieňa. A tak ako som v obleku sa rovno pichnem do sprchy, aby som sa schladil. Aj sa pod sprchou vyzliekam. Sme z toho aj trochu rozladení, ale hlavne riadne unavení. Sme rozhodnutí, že prdíme na zvyšné dva ponory, no zajtra sa má ísť na manty, tak sa teda necháme ukecať. Ten piaty je akože zadarmo. Každý samostatne stojí 350000R, 5ks je za 1.4 milióna. Je to lacnejšie ako v Labuan Bajo, ale úroveň je neporovnateľná, taktiež sa nechodí na lodi 1.5 hod jedným smerom.
16.30 nás čaká yoga, tak sa musíme ísť rýchlo a ľahko najesť a ja od únavy stihnem ešte na 30 minút zaspať. Unavení a zničení sa ledva odplazíme na jógu a tam je dnes tá najtvrdšia. Hodinu a pol sa zo mňa leje pot a v niektorých pózach by som najradšej vypadol von cez okno, zostal ležať na trávičke a spal až do rána. Len dúfam, že by ma Čačove fanynky neobštiavali celú noc.
Po dvoch potkaních nociach dnes ešte vychytám šéfa a komunikujem s ním do pol tretej. Takže ráno som pekne chrumkavý.

D95: 2014/02/05 Nusa Lembongan
Tak dnes sa ide na raje. Sme štyria s inštrukturom Andim na samostatnej loďke. Sme tam prví, oblečení, dokonca načas nachystaní, keď príde Heindrich a vážnym hlasom povie, že si dá raňajky a môžeme ísť. Je mi to jedno, ale príde mi to celkom vtipné. Heindrich tvrdí, že mu povedali iný čas. Tak mu šéfko hovorí, aby si objednal palacinky – tie sa dajú zobrať so sebou na loďku. Keby Heindrich vedel, že dnes budeme mať piati toľko piškótových koláčkov ako včera celá loď, tak by si asi raňajky ani nekupoval.
Odpravíme sa ku loďke, kde nás už čaká samotný kapitán. Štvrtým potápačom je Nemec Tobias z Čierneho lesa. Bez veľkých ceremónií vyrazíme opačným smerom ako včera. Lemujeme pláže, Nemcovi ukazujeme Mushroom Bay, kde sme sa vylodili pred pár dňami. Potom už nasleduje len drsné sklanaté pobrežie, sem tam mikropláž a veľké oblaky z vody, ktorá sa rozpleskáva na skalách. Zrejme je odliv, lebo nad hladinou sú ploché bazény, z ktorých stekajú cícerkom zvyšky vĺn späť do mora. Opúšťame náš ostrov a smerujeme ku Nusa Penida – megaostrovu z opačnej strany ako Bali. Tam už sú vlny vážnejšie a Heindrich, ktorý jediný sedí vpredu lieta hore dole ako pinpongová loptička. Až mi je ho chudáka miestami ľúto. Tvári sa, ale že je to pohodka. Neviem prečo sa potom po väčšej vlne znepokojene a neisto obzerá dozadu na nás. Nám to menej skáče, ale zase mám okuliare zaprášané morskou vodou. Potápací majster hovorí, že manty sú v zátoke a keď sa k jednej blížime a vidím, ako sa vlny rozbíjajú na skalách a vystrekujú z nich 5metrové obláčiky slaného spreja, v duchu sa prežehnám a dúfam, že toto nie je tá Mantia zátoka. Zbadám tam medzi vlnami poskakovať ďaľšie dve loďky a srdce mi klesne trochu hlbšie do potápačského obleku. Zostáva mi už len dúfať, že pod vodou to bude trošku menej hongať. Och, ako som sa mýlil. Kapitán ani neche vypnúť motory, aby ztade mohol zdrhnúť a od náš očakáva, aby sme rýchlo naskákali do vody a on mohol spraviť práve to – zdrhnúť. Skáčem prvý, potom inštruktor a K. Ťupíci skočia na opačnú stranu a my musíme čakať vo vysokých vlnách, kým k nám doplávajú. Potápame sa a aj úplne pri dne cítime, ako nás vlny hýbu hore dole. Keď ide vlna do zátoky, vyrazíme ako štuple, keď sa vracia kopeme plutvami o život a stále nás berie von. Hýbeme sa ale ako tak vpred, a ja sa snažím konzervovať vzduch zapichávaním prstov do dna alebo zachytávaním sa o skaly. Zatiaľ sa nič moc nedeje, len tak chodíme dopredu a dozadu ako vlny, keď vtom zrazu zbadáme prvú mantu. Prekvapivo, hneď prvá je celá čierna. Chvíľu ju nasledujeme a potom objavíme skupinku s tromi. Sú tu trochu menšie ako v Komodo. Ale stále je to paráda. Zbadáme aj korku a aj s ňou tie vlny hompáľajú ako s nami. Je to efektné, ako vystrelí, keď ide prúd jej smerom. Tobias sa rozbehne sledujúc korku a neregistruje ani cinkanie dajvmajstra, že to otáčame, lebo sme už moc blízko pri skalách. Andi nám signalizuje, aby sme zostali pokope a rozbehne sa za Tobiasom, že ho zavráti späť. My zatiaľ točíme a obdivujeme menšiu mantu, ktorá sa necháva obžierať čistiacimi rybičkami. Párkrát urobí prudký manéver dohora – vraj na otrasenie rybičiek, ktoré to s tou prítulnosťou prehnali. Nasmeruje si to aj nad Heindricha a ten chudák od strachu začne cúvať a mávať na ňu rukami. Pár krát príde úplne blízko k nám a znovu počujeme zvuk. Tentokrát je to ale menej hlasné a hlboké. Asi je to aj veľkosťou tela. Príde čas sa vynoriť a ako dekompresujeme v 5 metrovej hĺbke, stále vidíme mantu pod nami, ako si to užíva. Objaví sa aj druhá naša loď a Andi cinkaním signalizuje, kde je naša manta kamoška. S Andim sme všetci spokojní, je skúsený a vidieť to v prístupe. Škoda, že mal včera voľno, možno by sme videli aj Momo.
Späť na loďke sa mi vlny zdajú kľudnejšie a smerujeme späť, do Kryštáľovej zátoky. Schovávame sa medzi dva ostrovy, zakotvíme a v krásnej vode, kde vidno tyby na dne papkáme zelené piškóty a čajík. Je toho toľko, že sa aj prejeme. Andi je zo Sulawesi a hovorí nám o nekonečných možnostiach potápania sa tam.
Pod vodou sú zase prúdy a traverzujeme cez veľký svah bieleho piesku. Na jeho krajoch sú hubovité koraly schovávajúce mračná rybiek. Po druhom prechode sme na pravej strane a Andi nám ukazuje klbko malých sumčekov. Heindrich do nich strká kameru a oni sa okolo nej zgrupujú v rýchlo meniacích sa tvaroch. Keď je s kamerou hotový, strčím do klba holú ruku ja, no vzápätí ju prudko strhnem, lebo cítim, akoby ma niečo ďoblo. Andy mi signalizuje, aby som to už viac nerobil, že tie rybičky sú nebezpečné. Škoda, že mi to nepovedal, keď bola v hre len kamera. K je zle, tak sa zdráhavo vynárame. Ona je už na hladine s Andim, no my traja máme ešte dosť vzduchu, tak sa zdržiavame pod hladinou a obzeráme pestrý svet pod nami.
Na kľudnej hladine sa diskutujeme o tom aká je správna technika zvracania pod vodou. Či vyberať alebo nevyberať regulátor z úst, kedy sa nadýchnuť a kedy zadržať dych pri čistení regulátora, aby zvratky neskončili v pľúcach namiesto čerstvého kyslíka. S K sa zhodujeme na tom, že nabudúce si treba menej užívať zelené koláčky.
Naspäť v bungalove sme skoro, dnes boli len tieto dva ponory, takže máme ešte trochu času sa dať dokopy pred popoludňajšou jógou. Obedujeme všetci spolu a medzitým kopírujeme videá.
Po jógovom tréningu sa rozhodneme skúsiť štastie s bankomatom, i keď všetky informácie naznačujú, že to nebude s našou Visa kartou fungovať. Žiaľ, tieto informácie sa potvrdili a mne doteraz nie je jasné, akého ťupíka napadlo nainštalovať jeden jediný bankomat na ostrove bez Visa podpory. Pritom táto banka má bankochmaty inde a Visa karty tam fungujú. Máme dosť málo peňazí, tak sa musíme uchýliť k zámene 100EUR (15800R za 1EUR – na Bali v Sanure sme posledne menili za 16500). Mladá nás pekne obtiahla, keď me ešte šli tam tak bol kurz 16000, ale čo človek narobí, keď si to poriadne neprerátal?
Hľadáme ešte masáž, ktorú nám odporučila jogínka, ale je zavretá. Cestou tam sme sa posilnili energeťákom a rehydraťákom, cestou späť si sadneme na schodíky pred minimarketom, sledujeme západ slnka a konzumujeme pivko. Po druhom máme už aj celkom dosť, predsalen sme dlho netrénovali.
V šere sa vyberieme späť a zapadneme na večeru – štandardne do D & B (salámová pizza a hovädzí hambáč). Obe sú fajn, i keď K pizza zase moc nechutí. Namiesto salámy sú tam marinované kúsky hovädzinky.
Napapaní a unavení ideme spať, dnes pevne veriaci, že myšopotkan konečne pochopil, že už nič nedostane. A pokiaľ viem, žiadne narušenie nášho spacieho priestoru sme už nezaznamenali.

D96: 2014/02/06 Nusa Lembongan
Zajtra to chceme na tomto ostrove zabaliť, tak dnes dobiehame jogový lístok. Ráno 08.00 je prvá jóga. Vstávanie je ťažké, chvalabohu, nemali sme nočné manévre, myšiak Mišo to zrejme zabalil a K pochopila, že na rozdiel od filmových potkaních hôrd, nás jeden Mišo asi nezožerie. Pomaly začínam chápať, prečo sa rodičia snažia brániť deťom, aby pozerali hrôzostrašné filmy. Pravda je taká, že dnes, čo prichádza z Holywoodu je všetko dosť hrôzostrašné, v tom zlom zmysle slova. Ešte včera večer som mal plán – sen, že medzi 2 dnešné jógy zaradím aj posilku, ale už počas prvého cvičenia mi je jasné, že už asi nie som najmladší a nedám to.
Po jóge – kde nás bolo prekvapivo málo (po včerajšom preplnenom stánku) sa ochladíme v mori, ospršíme a v kľude naraňajkujeme. Potom už len relaxujeme a len sa pripravujeme na jógu.
Hotelová reštaurácia je pomaľovaná rasta farbami, pokreslená a popísana odkazmi minulých hostí. Vidíme aj české aj slovenské venovania. Vracajú a potápači, Tobias bol dnes tiež a mal to šťastie, že videl dve mola mola. Raz darmo, ono je to asi lepšie s domácim ostrieľaným sprievodcom, ktorý mal akurát dovolenku na náš prvý ponor, ako s večne sa ňúrajúcou v sasankách mladučkou Charlotou.
Náš pozemok je dlhý pás kolmý na cestu vedúcej z hlavnej cesty ku pláži. Na začiatku je naľavo potápačský shop, napravo reštaurácia. Za reštauráciou je murovaná budova, kde zrejme bývajú domáci. Potom tam robotníci usilovne stavajú dve murované chatky. Za ten čas čo sme tu spravili základy, vytiahli múry do mojej výšky a dnes celý deň zasekávajú trámy na strechu. Za stavbou sú potom 4 drevené domčeky. Stredom ide chodníček a na ľavej strane je záhradka. Na opačnom konci pozemku sú 4 murované domky.
Keďže všade ponúkajú len drahé lístky, zbehnem podvečer – po druhej jóge pozrieť Peramu, kde mali lepšie ceny.
Cestou zbadám dvoch chalošov na mopede s prakmi. Jeden šoféruje a druhý drží dva praky v ruke. Rozmýšľam, že sú už aj dosť veľký na také hračky, keď v tom zachytím výstrel a zbadám hrdličku sa zmietať na zemi. Schytala to do krídla a asi aj nohy. Chaloši prifrčali k nej, zadný zoskočil a schmatol ju. Gestikulujem, či je to na jedlo, oni že hej, že je to dobré. Idem ku pláži a pískam na nich, že je tam ďalšia, ale oni už medzitým zmizli. To sa bohvieako z jednej nenajedia. A keď budú takto jazdiť hore dole, tak prejazdia aj viac ako je hodna tá hrdlička.
V Perame ma priateľsky víta chlápek vo firemnom tričku. Chceli sme ísť priamo na Gili alebo Lombok, ale vraj teraz priame lode – kvôli počasiu – nejazdia. Odporúča ísť dovno do Padanbai, že z tade máme kopec možností – aj štátny trajekt za 60 000R, čo trvá 4 hodiny. Do Sanuru je to za 100 000R, bus odtiaľ je za 60 000R, ak by sme to rozdelili a spali v Sanure, nič nezískame a aj cena je takto vyššia. Asi mám aj dosť peňazí, ale chcem to ísť prekonzultovať s K, tak sa vrátim, tá súhlasí, tak to zbehnem kúpiť. Pajko totiž naliehal, nech to spravím dnes, aby mal ešte možnosť zarezervovať pozemný transport na zajtra.
18:30 je v jóga búdke prezentácia o mantách. Trošičku meškáme kvôli kúpe lístkov a prezentácia je už v plnom prúde. Ľudia postávaju okolo búdy, tak sa obávam, že je to plné, ale vnútri je ešte kopec miesta na ležanie a sedenie. Vyvalíme sa na jogové karimatky, pod hlavu si dáme vankúše a sledujeme prezentáciu. Tá je profi spravená, zaujímavá a keď pani popisuje, ako sa im podarilo zilegalizovať lov mánt – až dojemná. Ukázalo sa, že najlepší trik je vyrátať, že živé manty každý rok prilákajú potápačov, čo prinesie 14 miliónov USD – ročne a to len za potápanie, k tomu je ešte ubytovanie a a stravovanie. Mŕtve manty – predávané hlavne do Číny na medicínu – prinesú jednorazovo 440 tisích USD – za rok. Potom už nie sú a kvôli neexistujúcim mantám nikto nebude chodiť. Manty sa pomaly reprodukujú a okrem človeka prakticky nemajú predátora, takže sa nevedia dosť rýchlo prispôsobiť a chrániť sa pred ľudmi. Vedci dokázali, že tie isté manty cestujú z Lembongan (kde sme ich videli včera) až do Komodo (kde sme ich videli pred dvoma týždňami). Manty totiž majú unikátne fľaky na bruchu a podľa toho, ako u ľudí odtlačky prstov ich možno identifikovať. Lembongan a Komodo sú rezervácie, takže tam ich loviť nemožno, na východnom pobreží Lomboku – ostrova medzi rezerváciami – je ale drsný rybársky prístav, kde manty ťažili vo veľkom. Na základe dôkazu o pohybe a kontinuálnom finančnom prínose živých zvierat, boli konečne 28. januára 2014 zapísané do indonézskeho zoznamu chránených zvierat. Keď nám to s veľkou pompou oznámila, sama sa dojala až k slzám. Jej spoločnosť prevádzkuje aj webku, kde môžu ľudia nahrávať obrázky mánt a popisovať lokáciu a skúsiť svoju mantu už podľa popísaných obrázkov identifikovať.
Na konci prezentácie sme sa spýtali na zvuky, ktoré vydávajú, lebo o nich nič nehovorili, a pani bola prekvapená, že sme niečo také počuli. Zapísala si detaily udalosti a naše detaily, že keď by z toho bol nejaký vedecký papier, že sa nám ozvú kvôli referencii. Už teraz sa tešíme do Mozambiku.