D41: 2013/12/13 Nha Trang → Hoi An
Ráno nás z hotela poslali na raňajky do nejakej reštaurácie. Obehli sme obe na ulici, neočarili nás – hlavne cenami. Skončili sme za rohom domáceho hotelu, v bočnej uličke, kde sme mali večer pizzu a chceli sme sa pozrieť, či niečo nerobia na raňajky. Boli zavretí, ale oproti v bráne bol stánok s kopou plastových zatváracích misiek. Tie napĺňal jeden kuchtík ryžou a ukladal ich na pult do výšky. Pani hlavná si jednu zobrala a naukladala nám na ňu na čo sme výrečne ukázli prstom. Platili sme za jedno jedlo 10000D, takže 50 USD centov. To je nič. Aby sme si sadli a mali aj nejaký drink zobrali sme si v ďaľšom stánku jednu kávu so salkom a jeden dezert. Dezert bol v tomto prípade pohár plný ľadu a rôznych sladkastých farebných želatín, guličiek a fazuliek. V desiatke plastových nádob mala pani rôzne sladké hmoty. Veľa škrobovitých vecí – koreňov, obilnín a strukovín a kadejaké farebné želatínky. Majú aj niečo čo má kiwi farbu a textúru žabích vajec a mali to aj v Siem Reap (Kambodža). Nemám páto výjderu čo a ako, tak skúšam posunkovou rečou vysvetliť pani, že spolieham na jej majstrovstvo a nech mi jednoducho niečo vyčaruje. Aj sa jej to myslím podarilo. Vačšinu pohára tvorí (samozrjeme okrem neodmysliteľnéh ľadu) hnedastá tekutina. Ktorá môže aj nemusí byť káva. Snáď to nie je káva, veď tú sme chceli extra. Ale čo iné by to bolo, že. No je to pekne farebné, sú tam všelijaké rôzne sladké veci, je to fajn. Cenovoto výjde aj ako to naše jedlo. Ale má to aspoň škrob v sebe. Jediné „mäsovité“ čo máme je slaninka, ktorá je fajn, chutí čerstvo zabíjačkovo a je aj s kožou, ktorá moc K nebere. Na moju šedivejúcu „hrivu“, pazúry a dobité koleno je to ale dobré. Kolagén sa vždy zíde.
Vyrážame na cestu cez mesto pozrieť nejaké tie turistické miesta. Zastavíme sa v peknej kaviarni na rohu uličiek pri katolíckom kostole. Kaviarnička veľmi pripomína parížske kofíky a má fotogenický pult s množstvom fitrov na kávu a pohárov s nachystaným salkom na dne pre nedočkavých kávofilov. Cena je tiež fajn (so salkom za 12000D bez salka za 10000). K chce ľadovú so salkom a dostane k tomu aj ľadový čaj. Ja chcem teplú s cukrom (ktorý donesú extra) a dostanem aj teplý – vlažný čaj (bez ľadu). Smerujeme k obchodu. Je to náš prvý supermarket a je super. Je tam úplne všetko možné aj nemožné (napríklad chladené medúzy v sáčku). Kúpime si aj syr a víno na neskorší piknik. Do obchodu sa nemôže chodiť s vakom, musí sa uschovať, tak keď sme doň nabalili celý veľký nákup – mínus pivko a hovädzie sušené ako snack – vrátili sme plný ťažký vak do úschovy, šak sa tadiaľto aj tak budeme vracať a čo s tým budeme chodiť po pamiatkach ako ťupíci. Ideme teda posilnení ďalej, smer Budha. V pekárni na križovatke ešte dokupujeme pečivko – torpéda na piknik, lebo to v supermarkete nemali a po prehliadke chrámu a Budhu na kopci nad ním sa vraciame tou istou cestou späť. V supermarkete ešte prikúpim syr s modrou plesňou, tri veľké fľaše vody na nočnú cestu a vývrtku na víno, lebo sme priši na to, že až toľko času už nemáme a že pôjdeme radšej na pláž ako na hotel po vývrtku. Pred kostolom deti nacvičujú nejakú spartakiádu a aj kostol je otvorený, ale káva volá a po rýchlom pivku na lavičke sa presúvame do tej parížsky vyzerajúcej kaviarne čo predtým. Z tade sa trošku stratíme, ale trafiť na pláž lemovanú vysokánskymi hotelmi nie je problém. Z pláže vidíme, že malé eifelovky ktoré sme videli vysvietené poslednú noc sú piliermy lanovky na ostrov so zábavným parkom. Na piesku si rozbalíme piknik, otvoríme fľašu nech a nadýcha a ja sa idem okúpať do divokým vĺn pri zapadajúcom slnku. Podarí sa mi pekne vysurfovať na prvej vlne čo skúsim. Papkáme bagetky, syry a užívame si výborné austrálske vínko a pozorujeme turistov ako sa fotia pri mizernom svetle s bleskmi pri vlnách. Prídu aj dvaja chlápci, jeden starší plešatejúci a jeden mladý s čiernou šticou a strašne sa rozcvičujú. Predpokladám, že teda idú vyplávať do tmy a spravia aspoň 2km, ale oni sa len dosť neúspešne pokúšajú bodysurfovať. Tomu staršiemu to vôbec nejde. Omočím sa ešte raz, ale už je taká tma, že vôbec nevidím vlny, tak musím vyplávať sám na pláž. Ideme sa prezliekať na lavičky na promenáde a podarí sa mi vychytať sprška s baywatchom. Mladší s tých bodysurferov sa sprchuje pri búdke plavčíkov v sladkej vode, tak s jeho dovelením sa narýchlo opláchnem od soli, lebo cestovať slaný celú noc ma vôbec neláka. Poobliekam sa a ideme na bus. Na zastávke – loby nášho hotela ešte dobíjame baterky a doťahujeme filmy. Keď príde bus som akurát v strede kopírovania dát z notebooka na telefón, tak je mierna panika umocnená mrholením (nechcem moc otvorený notebook a telefón nosiť po daždi).
Poučení z minulosti sa usadíme dole a užívame si pekelnú 12 hodinovú jazdu bez cikpáuz. Našťastie sedíme vpredu a máme ako taký prehľad a keď sa niekde zastavíme a nakladáme 10 minút motorku a jej pasažierov, tak vybehneme a uľavíme si. Len tak mimochodom, extra pasažieri ležia na zemi, v uličkách medzi lehátkami, takže sa vôbec nedá vystupovať. Niektorí pasažieri ale nie sú takí močeniu pripravení a stane sa, že jedna zúfalá spolucestujúca sa aj tri krát vráti k šoférovi s prosíkom o zastavenie a pokiaľ neukáže, že je ochotná sa mu pošťať na nástupných schodíkoch, tak jej nezataví. Keď jej konečne zastavil, celý bus sa bezhlavo vyhrnul von, čúrať do kríkov. Tí pripravení a nedočkaví a miešali s prispatými opozdilcami (bolo predsalen 02:00) takže vznikali zápchy. Do toho ten debiný šofér trúbil na tých, čo ešte močili vonku, takže ženy sa už ani nesnažili schovávať v kríkoch a v panike čúrali v žiari reflektorov. S kľudným svedomím môžem povedať, že to bola jedna z tých horších jázd v mojom živote.