D09: 31.JUL2016 Národný park Žemaitija, LT – Plateliai + Plokštiné
Dnes sme navštívili Múzeum studenej vojny. To je zriadené v bývalej sovietskej jadrovej raketovej základni v lesoch terajšieho národného parku Žemaitija neďaleko Plokštiné. Trochu som sa bál, že to za 5EUR bude fiasko, no nakoniec som bol príjemne prevapený. Zišli sme až dole a nakúkali do jednej zo štyroch odpaľovacích veží. V halách a miestnostiach pod zemou boli rôzne inštalácie, propagandistické plagáty, videá a figuríny vojakov. Zaujali aj samopaly a guľomety. Sprievod bol iba po LT, ale tí čo nerozumeli sa aspoň mohli voľne túlať. Až som sa bál, aby nás tam nezabudli.
Pípala nám brzdová kvapalina, tak sme sa vrátili na benzínku a po telefonickej konzultácii s našim PD mechanikom sme v našej jazierkovej dedine Plateliai kúpili lahvinku DOT4. Dúfam, že vydrží dlhšie ako pivo.
Apropó pivo. V dedinke obedujeme a dostaneme sklenené poháre načapované do objemu pinty. Okrem toho nafasujeme rezník obložený slaninkou, syrom tatárkou a neviem čím všetkým. Keď hovorím o rezníku obloženom, myslím tým navrstvené na sebe. Rezeň v trojobale, na nom všetky ostatné ingredience. Tak ako stred hambáčika. Katka dala regionálnu špecialitku: Zepelííín. V zemiakovej kaši plnené mleté mäso, to celé má tvar tašky (žiaľ pre naše pupky nie taštičky) a je to fritované. Mierne to pripomína vzducholoď, a nie len tvarom ale aj veľkosťou. Keď tie pivá a jedlo zfutrujeme musíme ešte hodku internetovať. Zvláštnosťou je, že keď si už neobjednáme nič viac, donesie nám chlapík účet. Ten účet zaplatíme, tak sa presunieme tráviť a internetovať dovnútra. Je tam predsa len lepšie svetlo na notebook a aj zástrčky.
Ako veľkí frajeri sa potom vyberieme na hodinku bicyklovania. Hodka je za 2EUR a je priam isté, že to okolo jazera nedáme, no dá sa doplatiť aj potom. Ideme tú istú cestu, ako sme ráno robili autom. Ku atómovej základni. Prekvapivo, prvý úsek cesty trvá zrovnateľne dlho, ako autom. Aspoň pocitovo. Potom ideme zľahka do kopca a sranda končí. V tieni je chladno a na slniečku sa potím. Šlapem ako blázon, no na raketovej základni sme až po 45 minútach. Potom to ide hore dole kopcom. Dole kopcom dokonca predbehnem auto. Asi je to aj tým, že ono ide po výmoľovej štrkovej ceste a ja po sexi EU (dotovanom) asfaltovom cyklo chodníčku. Pred jazerom volíme inú cestu ako autom ráno a keď sme konečne na asfalte míňame neuveriteľné chaty, ktoré by u nás boli boháčskymi vilami.
Chceme sa zastaviť niekde pri jazere na pláži, no všetko vyzerá byť súkromný pozemok, bez reálnej možnosti sa okúpať alebo si posedieť. Niektoré pozemky majú cenníky za auto, stan a človeka – všetko na 24 hodín. Niektoré haciendy majú mega pozemky s jazierkami, mostíkmi, promenádami a elektro-lampovými alejami. Takže reálne nikde nezastavujeme a chválime božskú náhodu, že nás nasmerovala zaparkovať kúsok od jazera hneď na prvú noc.
Bajky vraciame po hodke a 50tich minútach. Toľko nám stareckým tempom trvala cesta okolo jazera. Dokupujeme piknikové potreby v jednej z dvoch sámošiek a poďho preparkovať ku jazierku a piknikovať. Na plážičke sme svedkom viacerých milých rodiniek – ako sa okúpu a umývajú si šampónom vlasy priamo v jazere.
Jazero je skutočne čarovné. Už na pieskovom brehu – mikropláži sú kačičky kŕmené deťmi a pekné vodné ľalie. Stačí si odplávať trošku od brehu a človek má pociť, že tichá voda okolo neho je magická. Všetok stres a problémy sa v nej rozpustili. Zostáva iba kľudná hladina a všetko objímajúci pokoj. Všade kam sa človek pozrie je kľudná hladina, čistá voda, stromy, vtáky a pokoj. Pri večeri kujeme kvetnaté plány, ako si ráno zabehneme na odľahlý cíp zeme, zacvičíme si a okúpeme sa.