D040: 28DEC2016 Sibu → Miri
Tak nám včera suši chutilo, že dnešný presun presúvame na poobedie, aby sme ešte stihli obed v sušiarni. Pobalíme sa a vaky nechávame na recepcii. Šprintíme do sušiarne, aby sme tam boli 11:30, kedy majú otvárať. Sme tam 11:33 a stojíme v krátkej šóre pred vchodom. Vnútri je nátresk. Po pár minútach nás usadia a dostávame iba jedno menu, lebo je asi obed a základ je na bežiacom páse. Je tu veľa detí, ktoré futrujú rolky so sladkou kukuricou. Pri pokladndi nás chlapík varuje, že náš včerajší kupón neplatí.
Dávame si rovno favoritného lososa a sušipicu. Je to fajn, ale asik mi vadí tá kopa užvanených ľudí. Rozhodne to nie je taký zážitok ako včera. Náš kupón nechávame na pokladni, veď načo nám to už len bude.
S vakmi sa vraciame na lokálnu stanicu a diablik šofér, ktorý sa na nás i vodičov na križovatkách usmieva máva rukami, nás na staručičkom buse vyhodí na diaľkovej stanici. Tam sa nás ujmú dohadzovači, že máme ísť tým a tým busom za 50ku. Zložíme sa a idem sa ešte spýtať do druhého okienka. Tam je to tiež za 50ku, ale keď sa vraciam to povedať K odchytia ma predavači a ponúknu mi cestu za 40R. Tak to bereme a čakáme na bus. Idem hľadať pivo, lebo mi je po rolke s vyškvarenou lososovou kožou ťažko. V supermarkete majú len drahé kolkované pivá a obchodíku majú v chladničke len nealko. Spýtam sa ale na pivo pri pokladni a šéfko zvolá na pomocníka, ktorý odoberie prvý rad nealko plechoviek preč a za nimi sa objavia tri rôzne pivá. Chvíľku si vyjasňujeme, že nechcem tri pivá za 10R, lebo máme pred sebou dlhú cestu a neviem, ako a kde to vyčúram, tak kúpim za vyššiu cenu iba jedno také a jedno inaké a poďho busom vdiaľ.
Dlhý presun je naozaj dlhý, stojíme pomaly každú hodinu a podvečer sme už aj dosť hladní. Na zastávke nikto nikdy nič neoznamoval, len sa jedndoducho šofér vyparil a bolo. Tak som sa samozrejme, keď už boli skoro všetci späť vybral kúpiť niečo pod zub a vrátil som sa s dvoma šúlkami ryže varenej s kokosom a zabalenej do banánového listu.
Zo stanice musíme brať taxík za 20R. Hotel z LP je dosť v zúboženom stave, ale aspoň nás dnu pustí vonkunfajčiaci beloch. Z recepcie si zavoláme a dozvedáme sa, že izba bez sprchy je za 80R. Tak vybehnem obzrieť okolie a sťahujeme sa do novovymaľovaného Checkinn hotelu s klímou a vlastnou veľkou sprchou za 78R. Máme pocit, že bieli turistikovia idú po lacnom ubytku z LP po kadejakých dierach a domáci chodia do nových podnikov, často aj lacnejších.
Večeriame na rohu, kde je síce super chutná zeleninka, no ale práve preto, že je napráškovaná. K z toho nie je nadšená.

D041: 29DEC2016 Miri
Na raňajky ideme inde, a zase len napráškovaná polievka. Aby sa K najedla ideme do tradičnej kaviarne, kde dostávame toast natretý zelenou kokosovou nátierkou, dve vajcia namäkko bez škrupinky a kávu. Vypýtam si soľ a vajcia sú super. Aj toast je fajn.
Objavíme božská thajskú masáž, zasa v bordeli, ale aspoň máme naozajstné masérky. Od 10:00 do 13:00 majú zľavy 10R pre ranných „vtákov“. Do parády nás zoberú dve postaršie thajské masérky a aj sa nás pýtajú, či cheme byť spolu v izbe, alebo každý zvlášť. Tá moja po mne behá a skáče, zapicháva do mňa kolená i lakte. Lakte pod lopatkou sú jednoznačne najhoršie. Celého aj s posteľou si ma prisunie k stene, aby sa mohla opierať, keď po mne šlape. Keď mi masírujú ruky cítim ich silu stisku a je to ako zverák alebo kliešte. Neskutočná sila. Teta ma vyvaľkala ako cesto. Mechanicky a rýchlo, stihla všetko. Keby dám 1.5hodiny, asi by to bolo v pohodovejšom tempe.
Nakoniec sa im po thajsky poďakujeme a oni sú nadšené. My sme ultra-vláčne nadšení. Mám pocit, že sa vznášam nad zemou a moje celé telo by sa dalo ako olej preliať do fľaše. Na recepcii zaplatíme a stretávame nočnú smenu. Mladé a v minisukniach sa asi zameriavajú na iný druh masáže s ešte Štastnejším koncom… Ja som ale dosť štastný aj s týmto:)
Celí uveličení si ideme nakúpiť do supermarketu oproti. Naše ďalšie kroky totiž vedú do národného parku Mulu, kde je to vraj celkovo limitované. Potom je strašné teplo, tak sa uchýlime na izbu. Vylezieme až na večeru na frapéčko do Starbucks a potom poďho do podniku #1 na TA. Pizza aj karí nám síce chutí no K zvracia celý večer, tak máme podozrenie, že slaninka bola naprášená.

D042: 30DEC2016 Miri → Mulu
Ráno je nám obom zle, aj mňa bolí hlava. Načapujeme vodu do všetkých fliaš co máme, dole v šope kupujem Panadol, ešte 1.5L vody a na Silvestra žiaden alkohol. Na letisko nás berie taxík objednaný hotelom za 27R.
Taxikár na križovatkách píše ručne čínske znaky do telefónu a ten mu to rozoznáva a ponúka mu vlastné znaky. Taxikár píše na Facebook a my máme zážitok ako to funguje s čínskymi znakmi. Silvester oslavuje zajtra a ešte majú 28. januára Nový čínsky rok.
Na malom prázdnom letisku sme dosť zavčasu, tak keď sa konečne vysomárime a začekujeme batožinu nalievame sa ľadobými kávami a čajmi.
Na letisku v Mulu sa dlho orientujeme a odídu všetky vozidlá. To posledné nás z magického dôvodu nechce zobrať aj keď ho cestou tam vidíme, že sa vracia z tade, kde sme chceli ísť. Nie je to ale tak ďaleko, tak si to odšlapeme. Čekneme ubytko u dedka, ktorí sa sám spustí zo 60 na 50R a ideme ešte kúsok, kde to odporúčajú v LP. Tam ale pobehuje pani v usuške a dosť nás má na saláme. Nakoniec vysvitne, že majú len postele vo velikej miestnosti – skôr ako teleocvičňa, tak sa vraciame ku dedkovi. Ten nám dokonca dá aj horúcu vodu do termosky a 1.5PETka vody je za 5R.
Po potrebnej sprche ideme do parku, kde zaplatíme vstup na 5 dní (30R), zaregistrujeme sa na zajtrajšie platené túry a vyberieme sa na self guided túru – botanický okruh. Dažďový prales je pekne vlhký a i keď sa zo začiatku zdá príjemne chladivý, po pár minútam sa potíme o 106. So slzou v oku si spomíname na turistiky v miernom pásme, kde sa dá potenie predsa len lepšie regulovať. Okrem rôznorodej vegetácie vidíme aj nejaké tie motýle, lokálnu mikro veveričku, ktorá pobehne kúsok so vztýčeným chvostom, potom ho zaklopí, poobezerá sa, vztýči a fičí ďalej. K vidí aj pekného vtáka, ale kým tam dobehnem, už je vtáčik preč. Vyberieme sa aj na vyhliadkovú vežu, ale tam okrem hnusného tepla nič nevidíme. Väčšinou chodíme po doskovom mostíku so zábradlím asi 30 cm nad povrchom zeme. Ten je miestamy suchý, miestami bačorinový.
Jediná otvorená reštaurácia je tá parková, tak si tam zobneme niečo ľahké a dorazíme sa na izbe.
O štvrtej vyrážame na netopiere. Trojkilometrová cestička vedie ku Jelenej jaskyni, pred ktorou je vybudovaný amfik. Pod strieškou je telka, ktorá zobrazuje živé dianie v jaskyni, prípadne ústie jaskyne, že či už netopiere vyletujú. Predávajú tu aj nealko, čím si nás vôbec nezískali, lebo vodu máme vlastnú.
Keď netopiere konečne začnú vyletovať, je to nad všetky očakávania. Vyletujú v skupinách, ktoré vyzerajú ako krútiaci sa had, alebo dážďovka. Keď letia ponad nás, počuť aj ich let, ako keď zaveje vietor v hore a zašumí lístím, alebo roj múch. Fotíme a točíme spolu s ostatnými turistami, ktorí aspoň na zlomok sekundy stíchli od údivu.
Naspäť sa rozhodneme ísť inou, dlhšou cestou, že aby sme sa vyhli davom. Celkom sa stmieva tak náš úprk už takmer nočnou džungľou nadobúda dramatické rozmery. Sme sami, cválame obklopení kadejakými divnými zvukmi. Už len čakáme, či nezačujeme niečo ťažšie, nejakú opicu. V jednom úseku cesty, ktorá je už len vyštrkovaná nám niečo 4ohé ukazuje cestu. Je to asi luwak. V rýchlosti prepásnem odbočku a ženiem nás do 1.4km dlhej slepej cesty. Našťastie to K ju zbadala a podarilo sa nám správne odbočiť, inak by to bolo vážne drsné. Neskôr z mapy usúdime, že sme boli na okruhu L, ktorý možno robiť bez vodcu. Niektoré chodníčky su voľne prístupné, do jaskýň sa smie iba so sprievodcom.

D043: 31DEC2016 Mulu
Silvestrovský ranný Canopy Walk v dažďovom pralese sa nesie v pokľudnom duchu. Vstali sme a cválali do parku, lebo 07:00 sa vyráža do korún stromov. Po asi 20 minútach odbočíme z cesty do Jelenej jaskyne, ktorú už dôverne poznáme, a po pár minútach sme pod búdkou, z ktorej začína visiaci mostík v korunách o dĺžke 450 metrov vo výške 40-50m, že vraj najdlhší na svete. Vrátane sprievodcu sme siedmi. Podľa inštrukcií môžeme byť maximálne dvaja na úseku medzi stromami. Indický párik pred nami sa stále fotí, ale celkom to aj chápeme, mladomanželka má tmavú pokožku a skoro vôbec ju nie je vidno, tak treba nacvakať čo sa dá. Mostíky sa kľukatia ponad rieku, zoznamujeme sa s rôznymi typmi stromových gigantov. Mne sa na viacerých miestach zdá výška ochranného pletiva neadekvátna, ale hodinka pól ujde ako voda pod nami. Zvieratá, ak nejaké boli, tak tie videli nás a nie my ich.
Raňajkujeme omeletku v parkovej reštike a potom si kupujeme internet na deň za 5R. Prefíkane si necháme heslo na wifinu naťukať do notebooku, zkade ho viem vyčítať a následne naťukať do telefónu. Rangeri totiž predávajú net na každé zariadenie samostatne.
Po obede ideme o 14:00 do Jelenej jaskyne (Deer Cave). Sprievodca Peter našej veľkej a nehomogénnej skupinke cestou ukazuje chlpatú húsenicu, kožu zo zvlečeného pavúka, zelenú jaštericu a malého dragončeka (jaštera s pichliačmi na chrbte). O hlasový doprovod sa stará malý ukecaný Ind, ktorý nezavrie klapačku ani keby mu tam netopiere mali nasrať. Ide s nami aj veľká turistka z Nemecka. Inžinierka v autopriemysle – veď ako inak, keď je Nemka. Po troch kilometroch nám začína mierne pršať. Jelenia jaskyňa je to preto, že sme vysoká chodila olizovať soľ, ktorá sa vypotievala z guana nakadeného miliónmi netopierov. Tie netopiere totiž zožerú 22ton hmyzu za večer, tak majú čo trúsiť na zvedavých turistov celý deň. Jaskyňa je brutálne velikánska, ma niekoľko NAJov. Vo všeobecnosti bola najväčšia, pokiaľ v 2009 neobjavili vo Vietname ešte väčšiu. Tá ale ešte nie je prístupná verejnosti. Ďalšia jaskyňa Lang – podľa objaviteľa je malá a s peknými kvapľami. Veľká 1.jasnyňa bola bez dekorácií. Celý krasový proces je tu urýchlený teplotou a zrážkami, takže sa kvapľe ani nestíhajú vytvárať. Veľkosť jaskyne súvisí s kvalitou vápenca, ktorý je jemný a pevný, takže sa strop tak neprepadáva.
Po skončení prehliadky sa schováme pod strechu a čakáme na exodus netopierov. Keďže stále mrholí vyzerá to blede. Netopiere nemajú moc dôvod vyletieť, lebo hmyz v daždi tiež nelieta, tak by sa moc nenajedli. My máme ale tekvicové semienka a kvapku whisky, tak si prikúpime plechovku koly a ladíme sa na sviatočnú vlnu.
Go Pro Team sú dvaja chalani a jedna baba – domáci. Nazvali sme ich preto tak, lebo stále pokrikujú na svoju kamerku na statíve, aby ich odfotila – „GoPro take a picture“ (GoPro, odfoť nás).
Cez reproduktor nám oznámia, že netopiere dnes nebudú a 18:15 je odporúčané, aby sme zahájili návrat, kým ešte je ako tak svetlo.
Slávnostná večera v reštike začína fľašou bieleho vína (100R). Predvedlo postavíme na malajskom ceviche (umai – 15R) a zakončíme to sladkým kari z tekvice. Naša Nemka (Godzila) a vymaľovaná Anglánka (Veľké Pozadie) zorganizujú všetku mládež v reštaurácii a idú na Mariot silvestrovksú párty ako inak, do jediného hotela v okoli – Marriotu.
My sme uťahaní zo všetkého toho chodenia. K spí už 21:30, ja si ešte trochu čítam ale 22:00 zhasínam svetlo a zaspávam ako miminko. Budíme sa až na polnočný rachot a spíme zase ďalej.

D044: 01JAN2016 Mulu
Ráno sa budíme na bludných Nemcov – susedov odvedľa, čo zrejme idú na prechádzku v korunách stromov. To je to najskoršie, čo existuje. Nie sme nadšení, no snažíme sa dospať, čo sa dá. Náš výlet začína až 8:45. Spravíme si čierny čaj, zajeme krekry, poprajeme domácemu deduškovi ŠNR a poďho na loďku. Ideme tri člny. V našom najmenšom člnku sme piati vrátane perfektne hovoriacej sprievodkyne – polovičnej Írke. Potom je tam ešte kapitán vzadu pri motore a vpredy mladý s vesielkom robí dodatočný pohon na plytčinách. Ideme proti prúdu rieky, je ešte príjemne chladno a všetko je tak slávnostne ospalé. Tu nám máva deduško v kroji, inde ľudia perú a deti sa kúpu. Je príjemná slávnostná a relaxujúca atmosféra. Ešte aj svetlo a okolie rieky je malebné.
Zastavíme sa v dedine, ktorú ešte kedysi Briti postavili ako trhovisko, aby ukotvili kočovné lokálne obyvateľstvo. Vyzerá, že sa im to podarilo lepšie ako u nás s Cigánmi, lebo ich betónové longhausy vyzerú celkom zachovalo. Je nedeľa, trh je zavretý, ale aj tak predáva 80% stánkov, K očaria semienkové gorálky. Stretneme tam aj manželský pár z Košíc s dcérou vo vývoji. Cez pereje chodievame tak, že dedko to loďke pekne vykúri, aby sme mali rýchlosť, potom vytiahne motor z vody von, aby sme neprišli o vrtuľku a keď začneme zastavovať mladý nás paličkou odtláča, aby nás prúd nezobral späť.Spomíname mi na naše fauxpas s vyvrátením člnku v Kasseli. Pereje boli v tom prípade zboku.
Zaparkujeme pod jaskyňou Wind Cave a sprievodkyňa nám ukáže akéhosi nosatého chrobáka. Jaskyňa sa volá veterná, lebo tam na pár miestach prefukuje. Vchod používali ako cintorín, našli tu ľudské pozostatky až 1500 rokov staré.
Pokračujeme riekou a kalná voda sa v prítoku zmení na priezračnú. To bude z našej ClearWater Cave (jaskyňa čistej vody). Rieka stále tečie cez jaskyňu a vidno ako postupne časom vyhĺbila koryto aj do hĺbky aj to bokov. V priereze to vyzerá ako kríž hore nohami. Najprv sa rieka zarezávala len do dola, keď sa sediment usadil na dne, začala rezať do bokov a keď bol sediment preč, zase rezala do dola. Táto jaskyňa sa mi páči asi najviac. Smerom dnu ideme popri rieke, naspäť sa vraciame popod strop. Je to tu pekne vysvietené a správny pomer medzi majestátnou veľkosťou a dekoratívnou výzdobou.
Ostatné člny sa vracajú späť, lebo majú odlety a iné exkurzie. My ešte dostaneme 20 minút na kúpanie sa v priezračnej vode pod jaskyňou. Košičania mali v cene hotelového zájazdu aj obed v piknikovom priestore nad jazierkom. Niektoré skupiny majú kvalitne vyzerajúci katering z veľkých antikorových tácni s poklopom.
Nakoniec sa kúpe aj náš Španiel. Veľa ľudí vyzerá, že nebolo pripravených na kúpanie. Nemajú ani plavky a ani uteráky. Divné, minimálne pri bookovani výletu to každému hovoria. Vo vode sa dá príjemne schladiť. Ideme obaja na striedačku. Je to úplne super.
Španielske foto duo nás čaká a potom ideme všetci spolu pohľadať nášho kápiho.
Spať v parkovej stanici si dáme skvelý novoročný obed – ceviche, vyprážaný baklažánik s limetovou majonézou, indický tanie a doprajeme si aj malé pivo . Tiger za nekresťanských 12R (2.70EUR). Prisadnú si k nám milí Košičania, tak s nimi nad jedlom pokecáme. Mladej vo vývoji piknikový obed nestačil, tak si ešte objedná jeden hamburger.
Relaxujeme na izbe a je nám ľúto tých, čo majú ešte 6km pochod do jaskyne. Bez sprchy a možnosti vyvaliť sa. 6Km pôjdeme na netopiere aj my, ale aspoň sme sa trošku zkultúrnili. Spustí sa brutálny lejak, aj nás zdrží trochu na izbe, ale aspoň sa na terase príjemne ochladí. Dúfame, že sa poriadne vyprší a na netopiere už bude sucho. Dedko má strašne ozrutnú manželku a tá si s dáždnikom vykračuje ku nám ako baletka a pozatvára okná z veternej strany, aby nenapršalo do spoločenskej miestnosti.
Vyrážame teda na náš 6km okruh trošku neskôr. Po daždi je krásne svetlo, vidíme veľkéko modrastého vtáka – niečo medzi bažantom a kohútom na steroidoch, viacero chlpatých húsenic a zase raz mikro veveričku. Vyzerá, že po daždi je viac zverstva vonku a asi používajú chodník, aby nenamokli.
Biedne netopiere nakoniec prídu, ale sme radi, že sme ich vymákli na prvý večer. Teraz to nebolo až také okúzľujúce. Je ich dosť málo.
Ešte po obede sme si chceli kúpiť nočnú prechádzku pralesom, ale dnes ju nerobia. Chlapík nám poradil, aby sme si len zbehli na botanický okruh, vypli čelovky a kukali okolo seba na svietiace veci. Svetlušky vidíme bežne, keď sa tmou vraciame z netopierov, ale chceli sme vidieť aj svietiace huby.
Tak teda spravíme ako nám hovoril, odbočíme na jednu zo 4 odbočiek botanického okruhu (cesta do jaskyňe okruh pretína stredom). Hordy z netopierov po nás chvíľu neveriacky pátrajú svojimi svetielkami, že sme odpočili z cesty do centrály, no my zdrháme z ich svetiel a snažime sa oči prispôsobiť vzniknuvšej tme. Až do toho momentu, kým sa K nezakvačí do akejsi pichľavej lianu. Potom idem ja s okuliarmy a čelovkou ako prvý, nech detekujem nebezpečenstvo nad chodníkom. Z času na čas vypneme svetlo a obezráme svietiace veci. Je kopa svetlušiek. Svietia niektoré oplesnené dosky na chodníku, tlejúce lístie a konáriky mimo chodníka. Vidíme peknú veľkú pokrútenú lianu, ktorá vyzerá, akoby ju niekto nastriekal foskorejúcou farbou. Je už dosť tma a zvuky z lesa znejú stále strašivejšie a hrôzostrašnejšie, tak to pri jednej strieške otočíme. A ideme späť. Tu zase začnú ponad nás poletovať netopiere, tak si na ne Kvytiahne dáždniček. Lúč jej svetla z čelovky je tak zhora prikrytý, ale svetlo dole stačí. Takto aspoň nevidí toľko netopierov a keď tak, tak sa hádam od dáždnika odrazia.
Večera nesklame, k ceviche skúšame ešte hovädzí gulášik.
Nemci na cimre chcú konverzovať – chlapík strávil 4 roky v Prešove, ale ja som bol len zavesiť uterák na šnúru a v pyžamkových trencliach bez gumy sa cítim neisto, tak ich odpílim a zdrhám do bezpečia izby. Tak sa len ospravedlnili, že nás dnes ráno zobudili, keď šli na canopy walk a potom sa ešte opravedlňovali, že zajtra ráno vstávajú ešte skôr – o štvrtej, aby sa pobalili na nejaký trek. Nebolo ešte ani deväť a mne vôbec nešlo do hlavy, prečo sa preboha nemôžu zbaliť teraz, vyspať sa čo najviac a až potom vyraziť do tej prekliatej sauny.