D019: 04.11. 2017 Santo Domingo → Miami Beach
Po volských očká na terase hľadáme podnik, aby sme si vytlačili boarding pass. Ten sme nedostali, lebo na Floridu treba víza. Ale aj tak sme si pre istotu vytlačili obe stránky s informáciou, že „toto nie je boarding pass“.
Prejdeme sa zase na námestie a cestou späť zastavíme v supermarkete po rum a cigaru pre Michala. Na konci ulice nakupujeme Larimar, kokosovú vodu a banány.
Po 3tej sprche s nakúpeným prasiatkom-lechonom hľadáme miesto na bus na letisko. Nakoniec je to tak, ako hovorila domáca. Ja som vygooglil, že sú mikrobusy priamo na letisko, no nájdeme len minibus čo nás vyhodí na hlavnej ceste. Stade sú to dva kilometre. Dohadujeme sa s motorkármi. Maník nás chce zobrať oboch na jednej motorke. Ja mám okrem 90kg ešte 23kg ruxak. Nakoniec dohodneme 100ku za každého a na dvoch motorkách. K pred zbesilou jazdou elegantne odovzdá pečené prasiatko v polystyréne jazdcovi, aby sa ho mohla kŕčovito držať oboma rukami. S mojou váhou to nie je až také strašné, len trochu stísam púlky keď vychádzame strmou rampou, že či to zvládneme.
Obedujeme na letisku. Majú tu piknikové sedenie kúsok od sály z rýchlym občerstvením.
Pred checkinom predávajú hlavne cigary, tak si zameníme zvyšné peniaze späť na doláre.
RD nám prirástla k srdcu. Je to tu úplný raj. Všetko sa nám páčilo. Jedlo bolo všetko dobré, rum a pivo tiež. Ubytko sa nám dvakrát podarilo nájsť lacné, ľudia boli milí a pláže nádherné. Aj počasie sa vydarilo. Ak pršalo, tak len v noci, alebo cez siestu.
Spirit airlines nás na ženie do lietadla a potom nás v ňom nechá sedieť 1.5 hodiny, lebo sú akési problémy. Polku času sa problémy odstraňujú, druhú polku sa papieruje. Katka je pri záchode svedkom situácie, kedy vynervovaná pasažierka opustí lietadlo – lebo sa bojí, že padneme. Potom nasleduje dôkladná kontrola priestorov Air Marshalom. Zdĺhavo a dôkladne kontroluje okolie jej sedenia a záchod.
Do Miami je to 1.5 hodiny. Letisko Fort Lauderdale – Holywood je také malé, že má len dva pásy na batožinu. Preletíme kioskovým odbavením pasov, potom imigráciou, len aby sme 30 minút čakali na batožinu. Po colnom odbavení nás vyhodia z haly, že sa tu nemáme zdržiavať. Tak ideme vonkajškom na zastávku, kde čakáme 15 sekúnd na bus k požičovni áut.
Tam je úplne dlhá šóra na autá. Majú síce samoobsluné stánky, no tie fungujú iba na US
vodičáky. Po odbavení ideme do sekcie kompaktných áut, kde je užlen jedno prázdne–červený Hyunday s kľúčikmi v zapaľovaní. Naložíme sa, pofotíme škrabance a poďho von. Pred výstupnou rampou ešte pani omrkne auto, zapíše škrabance, káže mi zapnúť svetlá a poďho do Miami Beach. Vonku je úplne iný svet ako sme boli zvyknutí z DR. Pálime 30 míľ Xprúdovkami. Naľavo sú dva spoplatňované expresné pruhy oddelené pásikavými kolíkmi.
Michal nás víta pred prácou, kde nechávame auto, aby sme nemuseli platit $4 za hodinu parkovania. Potom nám ukáže v ktorom vežiaku spíme a odfrčí na skútri domov. Cestou zbadáme likér stóre, tak tam odbočíme po sixpack piviek a Tostitos so salsou, keďže sme ešte nevečerali.
Michal sa prvého nasťahoval do vežiaka s dúhovými farbami a ešte zariaďuje. Má magický výhľad z 12teho poschodia a dvoch spolubývajúcich z SK.
Popíjame pivká, kecáme a postupne prídu chaloši zo zábavy a práce. Posledný – Marián príde okolo tretej, robil pizzu a donesie malé fľaštičky vína. Takže večer zavŕšime okolo piatej červeným vínkom. Je to úplne nečakaná, zato veľmi príjemná akcia. A to sme ešte získali hodku k dobru, lebo sa posúval čas.

D020: 05.11. 2017 Miami Beach → Everglades NP
Ako tak vyspatí si ešte pofotíme dopoludné výhľady a raňajkujeme super sushi z Green Marketu kúsok od Mišovej roboty. Spláchneme to zeleným ľadovým čajom na poprávku poďho na západ, smer Everglades.
Prvú zastávku robíme vo Wallmarte na nákup jedla a vody. Oproti je Tmobile, tak si kúpime aj turistickú SIMku – kvôli internetu. Cestou sú nejaké nákupné strediská, tak sa ešte zastavíme pozrieť tenisky. Po neúspešnom nakupovaní a jednom burgeri pokračujeme už za šera smerom na západ. Všade je vianočná výzdoba a už potme parkujeme pred Visitor Centre Ernest F. Coe. Na záchode stretnem Aziata zo západného pobrežia. Pýtam sa ho, či je to ok tu spať v aute a on sa tvári, že hej. Jeho zase zaujíma, či máme sieťky proti komárom. Nemáme. Tak mi požičia jeho náhradné. Spia v bielom Dodge minivane, sedadlá zacvaknuté do podlahy na tom nafukovacie karimatky. Sieťky fičia dobre, len auto sa vyhreje do 30 sekúnd od vypnutia klímy a i keď sa vonku zdá celkom príjemne, dovnútra to cez sieťky nejde. Pred spaním ešte K vyzabíja všetky komáre, čo naliezli do auta počas nastupovania a vystupovania a keď sa nám podarí znížiť telesnú teplotu nepohybovaním sa, nakoniec aj zaspíme.