Malapascua

D025: 02.12. 2018 Sipaway → Malapascua
Vstávame 5:20 aby sme to postíhali. Vychádza slnko nad Cebu. Idem si ho odfotiť – aby sme mali okrem západov aj nejaký východ. Brána vyzerá byť zavretá, tak dúfam, že sekuriťák nespí moc tuho niekde v kroví.
O šiestej nás už trojkolkár čaká pred privretou bránou. Nakladá nás a na betónke odbočujeme doprava. Prejdeme na opačnú stranu ostrova a ideme skoro stále cez dedinu. Tu sú už všetci dávno hore – nakupujú a raňajkujú ako v nedeľu.
V prístave nás chlapík vyhodí až pri loďke a pri platení nás prekvapí, že si miesto predpokladaných P50 vypýta P100. Hovorí nesmelo niečo o special tripe, no keď nás viezol posledne tiež sa len otočil hore dole kôli nám. Nechce sa nám s ním naťahovať, tak mu dám ešte P20 a ideme na loďku. Myslím, že naskakujeme na prvú. Platíme po P15 a chvíľu ešte vyzeráme oneskorencov. Zoberieme ešte pasažierov z troch motoriek a poďho na Negros. Vystupujeme na opačnom konci prístavu ako sme nasadali. Kúsok od miesta, kde nás vyložila trojkolka zo stanice. Namierime si to rovno do prístavu, lebo chceme stihnúť loď o ôsmej. Našťastie sa pýtame sekuriťákov na bráne prístavu a oni, že nech si ideme kúpiť lístok na hlavnú ulicu. Obeháme 4 spoločnosti, loď 08:30 je zrušená. Najbližšia loď ide až 09:30 a bez všetkého nám predajú najlacnejšiu sediacu triedu za P169 (LiteFerry). Nabudúce asi zoberieme lehátka, za pár PHP by sme mohli ležať na polstrovaných pričniach.
Na raňajky ideme do zašlého podniku, kde okoloidúcemu kuchtíkovi zgrajchneme tri volské oká a k tomu jednu ryžu. Menežuje to tam starý tranvesťák, a tak nás ani neprekvapí, keď si vypýta dvojnásobnú cenu za vajcia oproti Siquijore (P70 vs P42). O čiernom čaji alebo Liptone ani tu nechyrovali. Kúpime si ešte predražené koláčiky s fialovým džemom a poďho na loď.
Loď je riadne prezamestaná, pri vstupe nás zdravia štyria pajkovia v bielych košeliach a na každom poschodí sú ešte aspoň dvaja. Nájdeme si naše miesta na sedenie na palube C a nemôžeme si sadnúť, lebo tam má chlapík stôl a na ňom kadejaké pečivko. Kúpime si šišku (P10) a čakáme na iných sedátkach, kým sa to uvoľní.
Fešáci v bielych košeliach prídu každému skontrolovať lístok a decká, čo sa hrali na pričniach ztade zdrhajú.
My sme priamo pri kapitánskom mostíku a sledujeme smiešne vybľakovanie pri parkovaní lode v prístave na Cebu. Kapitánko v oranžovom overale vyzerá ako posledný mazač kolies zo strojovne. Pobehuje po predku lode, kuká ako ideme ku mólu a okolo ťahacej lode a pokrikuje na fešiho s notesom. Ten pokrikuje ďalej do mostíka, kde asi točia kormidlom a kontrolujú obrátky a hlásia naspäť. To potom notesáčik hovorí kápimu. Je to strašne vtipná rapotačka. Ťahacia loď, ktorú obchádzame má na palube rozmiestnených kohútov a jediný chlap na palube sedí a priväzuje práve kohútovi ostrohu na boj.
Na búdke pri rampe z prístavu (Toledo) sa K pýta vnútri, že ako na Malapascua. Babka z okienka vybehne a kričí na sekuriťáka aby zastavil bus. Klímový bus do Cebu City, čo bol s nami na lodi nás bez problému naloží. Mysĺime si, že pôjdeme na stanicu, ale ideme rovno cez ostrov. Pravda, najprv sa zastavíme na 15 min na raňajky. Tým pádom definitívne odpadá možnosť cesty po západnom pobreží, ktorá asi aj tak nebola takto v nedeľu úplne najlepší nápad. Po necelých 2och hodinách (P175) sme priamo na severnom termináli, z kade máme busy do Maya.
Je tu len neklimatizovaný, čo preferujeme kôli dýchacím cestám, ale klimatizovaný je oveľa pohodlnejší. Vraj aj rýchlejší, ale tomu neverím, pretože cesta je žasto upchatá trojkolkami alebo motorkami a je jedno, ako teplo je v buse, keď ich neobehne. Nechceme riskovať tak zisťujeme kedy sa vyráža a ako dlho to trvá. Nie je to jednoduché, ale pribudla k nám Anglánka, tak sa chceme držať pokope. Už nastupujeme keď príde klimatizovaný bus. Pýtam sa šoféra na detaily. Ani tu to nie je jednoduché, ale vyzerá, že pôjde až o pol hodku. Sú v ňom ale už dvaja Latinovia, tak sa presúvame do klímy, nech je nás viac na loď na Malapascua.
Ako obedný proviant vybehnem na Donkin Donuts s kávou a po zhruba polhodke vyrážame. Až na paniku s formaldehydom je cesta pokľudná. Zhruba po troch hodkách jazdy vznikne vzadu panika a luďia sa začnú hrnúť dopredu, že vystupujú. Držia si pri tom nos, ako keby niečo smrdelo. My sme hneď za šoférom, kde je dosť miesta na nohy a nič necítime. Bus zastane a sprievodca nás posunkami vydurí von. Starý, intoxikovaný dedo sa bráni, tak si myslím, že mu asi ušlo, ale nevidno na ňom žiadne fľaky. Nerozumieme, čo sa deje, a nikto nám nie je schopný nič vysvetliť. Stojíme spolu a čakáme, čo sa bude diať. Podla chrchlaniny, ktorou sa medzi sebou dorozumievajú domnelí Latinovia prídem na to, že sú z Izrealu. Chlapík niekde zistí, že dedo prevážal v dvoch bandaskách formaldehyd, alebo formalín. Nemám net aby som zistil, či je to to isté. Sprievodca umýva bus rohožami a niekde nájde aj handru. Svoju snahu zaklincuje osviežovačom vzduchu z neďalekého obchodu. Použité handry napchá do igelitky a nenápadne oprie o strom. Cesta sa postupne zužuje až sme nakoniec po 12 hodinách od prvej trojkolky v Maya. Bus ide rovno do nového prístavu. Je to tu známe špekulatami a tak sa snažíme byť na pozore. Problém je, že posledná loď ide so západom, čo je o 20 minút. Najprv nás klasicky nechajú kúpiť si lístky za normálnu cenu (P100). Potom prídu 10ti Číňania, tak sme radi, no tí syčáci idú na vlastnú loď. A keď chvíľu nič nechodí príde pofidérne vyzerajúci kápi a chce od každého lístok a P50 navyše, že pôjdeme. Loďka totiž stojí P1500 a nás je podľa tejto matiky len 10. Ja vidím len 8 kúskov, ale nebránim sa. Chvíľu sa nič nedeje a keď sa objaví v diaľke nový bus začnú nás poháňat na mólo. Ideme za kapitánom, ten ale mizne pod mólom a na malej loďke vdiaľ. Tá ho odvezie ku našej bárke a on pripláva z druhej strany móla, kde sú schody. Chvíľu postávame v chaose, tak nám hovoria, že máme ísť na prvé schody. Všetci sa uspokoja a zostanú stáť pri prvých od pevniny, kde je ešte čínska loď, ale mne to nebolo jasné, tak idem ku prvým od mora. Nakoniec vyhráva väčšina. Myslím, že len preto, lebo odišli Číňania a bola tam väčšina.
Pri nastupovaní do lode to vlny celkom dosť hongajú a aj keď mi 45kg pomocník podá ruku, tak ho skoro ztiahnem do vody. Normálne som sa tam už videl, a rozmýšľal, ako sa zbavím vaku, lebo to asi neuplávam. Musia to potom celé prearanžovať, lebo nástupná doska nie je upevnená ani na jednom konci.
Už za tmy sa vyloďujeme na Malapascua. Pobrežie vyzerá pekne, hlavne vďaka lampiónom v plážovej reštaurácii. Trojkolky tu nemajú a nie sú tu ani motorky. Na tie by som sa aj tak bál ísť v tme, tak nám zostáva iba 1.6km šlapanica tmou a kalužami. Musíme vybrať aj čelovky, aby sme sa niekde nevymáchali. Odmenou sú nám nádherné hviezdy. Stresom sú motorky, ktoré nás niekedy míňaju v pekelne úzkych uličkách. Ideme podľa navigácie, no raz prepásneme odbočku a musíme sa vracať.
Na hotel musíme vyšlapať po schodoch. Tam je strážca, od ktorého zase zchádzame dole. Na recepcii sa ubytujeme, dostávame kupón na welcome drink a hneď do ruky aj tmavý nápoj s ľadom. Okoštujem a chutí to ako ľadový čaj. Dúfam, že to nie je ten rum s kolou, čo mal byť privítacím nápojom. Odnesieme veci na izbu a poďho na HH. Potme moc nevidíme ale tešíme sa na ráno ako bude rezort vyzerať.
Drinky tu robia dobré a tuhé. Dobrý nápad s uvítacím nápojom. Keby nám ten rum s kolou nedali, tak nepijeme. Takto nám neostáva nič iné, len vyskúšať modrý deep blue s curacaom a ginom a filipínsku kajpiriňu. Papáme výborné kinilaw a tekvicové kari. Kinilaw sa nám poprvý krát zdá byť s tuniakovou slaninkou, teda s tým, s čím má byť. Mávali sme fajné sashimy rezy mäsa, to problém nie je, ale slaninka, ktorá sa rozplýva na jazyku je predsa len iné kafe, resp. kinilaw v tomto prípade.
Na pretrávenie ideme opáčiť bazén s príjemne studenou a riadne chlórovanou vodou. Na izbe nám šumí more. Nie sme ani 10 metrov od vody. V noci nás všetko štípe, zrejme nám sem naliezli z pláže pieskové muchy. Zaspíme až keď sú najedené.

D026: 03.12. 2018 Malapascua
Naša zátoka vyzerá ráno ultra romanticky. Nasadíme preto šnorchle a poďho do vody. Vstup do vody je fpohoške i keď je odliv. Plytké dno je porastené trávou a len kukám stále naľavo napravo, kedy sa vyrúti na mňa nejaká korytnačka. Nič sa neobjaví, len v trochu hlbšej vode sem tam koral. Je to tu celkom pekné, keď na môj vkus trochu zelené. Ideme na opačný kraj pláže, ku skalám, že tam to snáď bude lepšie. Von zo zátoky sú trochu vlnky, ale dá sa to zvládnuť. Za skalami je daľšia plážová zátoka, kde sa vylodíme a prejdeme si plážičku na opačný koniec peši. Tam je to už menej vyzbierané a nájdeme aj nejaké mušle a ježovky. V jednom koralovom kopčeku zbadáme malinkú stone fish schovávajúcu sa v škôlke rybičiek. Keď ju K ukazujem zdúchne a schová sa v koralovom strome. Je to celkom sranda, lebo dospelé ryby sa nepohnú ani za svet.
V reštike vyplatím účet zo včera, lebo v našej cenovej hladine už nič nemajú. Napriek varovaniam z menu neúčtujú ani žiadne príplatky za obsluhu, tak som rád a nehcám im tip v boxe. Inak je to tu veľmi fajn. Jedlo výboré a primerané ceny a šnorchlovanie fajn. Potápanie je tu za P1300 (plus P150/deň park a P50 so žralokmi). V dedine neskôr zisťujeme, že si kľudne značkové rezorty pýtajú P1700 (plus poplatky). Taktiež neskôr zisťujeme, že na pláži sú ceny v reštikách bežne dvojnásobné. Takže ak by sme nabudúce vychytali na Agode dobrú cenu v plážovej chatke a nechali si ju ráno vystriekať biolitom, tak by to tu mohlo byť fasácke.
Na recepcii sa pýtame sa na presun motorkami, lebo medzičasom slnko už vykonáva svoju bohumilú činnosť a oblaky sa na to zase vyprdli. Normálne stojí motorka-taxík P20 na osobu, ale s mojím veľkým vakom je to ako druhá osoba, takže P40. Za toľko chcú zobrať aj K, ale dohodneme ju nakoniec za P20. Jazda je celkom zážitok, šofér mi dovolí aby so ho držal za plecia. Najviac som asi vysprejovaný, keď ideme do strmého kopca a bojím sa, že s vakom ztiahnem chudáka šoféra z riadítok.
Nevieme, kam chceme ísť, tak sa necháme vyložiť v prístave. Týpci nás ale vyložia v úplne inom prístave ako sme si mysleli, že na pláži kam sme večer prišli. Tak sa podľa buzolky zorientujeme a cestou čekoujeme ceny ubytka a potápania. Ubytko je všade dosť drahé a dokonca na recepcii často drahšie ako na Agode. Kým prejdeme uličkami na hlavnú pláž máme dosť z tepla a uvažujeme, že skúsime preskupiť sily niekde v tieni s vyhliadkou jedla. Ako plán B sme mali vyhliadnutý Blue Corals rezort, kde sa spustili z P1800 na P1300 aj s raňajkami.
Na Google maps nájdem talianskú reštiku Angelina. Musíme sa zase vrátiť na menšiu pláž s kotviacimi loďkami. Zložíme sa do pekného, taliansky vyzerajúceho podniku a keďže je ešte málo hodín začneme zľahka espressom. Medzitým som obehol zopár okolitých rezortov na pláži, no to už boli pekne brutálne pálky (P5000), takže asi to bude ten Blue Corals. Neskôr si objednávame jedlo a obsluha kričí na pizzažienku, že či už bude pizza. Reku hej, že si ju môžeme objednať. Tak si objednáme tuniakový tataráčik a pizzošku. K tomu nám donesú džbánik s pollitrom bieleho vína. Po káve nám celkom vytrávilo, tak jej hovoríme, nech to donesie ako bude. Netreba čakat na pizzu. Dobre sme spravili, lebo tá pec sa ešte asi polhodku rozkurovala. My sme si našťastie zatiaľ pochutili na tataráku. Dostali sme k tomu odkonca aj olivový olej a péčko, ktoré bolo asi nakrájané už včera. Pizza bola výborná a my sme odchádzali veľmi spokojní.
V Blue Corals to sklepeme nakoniec za dve noci ešte nižšie na P1200. Izba sa nám zdá celkom luxusná, máme tu dokonca aj klímu.
Keď sa chladíme na izbe v popoludnajšom pekle vykúrime klímu na plné gule a zdá sa nám to tak tak. Vôbec sa netrasieme zimou, ale je to fajn. Experimentujem s naším predlžovákom internetu, behám po izbe a hľadám v ktorej zástrčke a s akým natočením anténky máme najlepší príjem. Sme ďaleko od hlavnej budovy, na konci zástavby a sigi je tu biednejší. Možno aj preto sa mi zdá klíma slabá. Nech bola aká bola, zrazu prestane ísť. Zástrčka je divná, tak ňou mixľujem ale nič. Idem kuknúť von, či nám to nevypli, no zvonka je len stena a teplo. Divné. Vnútri je ale ešte fajne chladno, tak sa zatemníme a pozatvárame čo sa dá. Na oknách máme dvojité sieťky jedny zvonka na celom okne a zvnútra posuvné na každú časť okna jednu.
Pri kúpe garafónu s vodou sa dozvedám, že klíma nejde, lebo sme si ju nezaplatili. Za P500 nám ju putia znova. Hneď sa mi to zdalo lacné, že by sme mali klímu za P1200 s raňajkami.
Cestou na večeru čekujeme dive shopy, je to tu výrazne drahšie. Na HH zapadneme v Evolution, kde majú vychýrený írsky bar – Craig. Výsledkom našej snahy je veľké sklamanie. Nech si objednáme čo si objednáme je to voda, alebo ľad. Nezachráni to ani priemerné jedlo. Tuniakový burger má fašírku čo vyzerá byt z piatich rožkov a lyžice tuniaka z konzervy. A náš milovaný kinilaw je len tak tak a ešte aj v homeopatickom objeme. Na začiatku seansy som myslel, že pôjdeme v lete na Britské ostrovy, ale teraz som si tým neni až taký istý. Neviem čo pili recenzenti na TA, čo podnik vyšplhali na druhé miesto na ostrove, ale ani keby ma zdrapila miss mokré tričko ostrova a naliala do mňa pol litra írskej whisky by som neodchádzal spokojný.
Po virgin HH sa vrhám na prácu, však som až zúfalo triezvy. Nechápem, veď keď liter 5 ročného rumu stojí pod dve eurá, tak prečo serú zákaznikom a opíjajú ich ľadom a cukrom a citrónikmi? Toto je írska pohostinnosť?
K kupuje letenku do Vietnamu. Vyrátala, že za tri týždne s Rumankami stihneme len južný Vietnam, tak letíme 22. januára 2019 do Saigonu, nech ich tam môžeme počkať.

D027: 04.12. 2018 Malapascua
Šnorcholovanie v našej zátoke pri Blue Corals nie je až také pekné ako včera. Je tu viac lodí, samý piesok a aj nejakét smeti. Za zmienku stojí len veľký krab tváriaci sa nenápadne pod kúskom vreca. Voda je hlboká, asik preto tu kotvia všetky tie lode. Až za plážami je to trochu krajšie. Sú tu koraly, ale v dosť zlom stave. Oboplávavame skalu skoro sme sa dostali na pláž s Angelinou. Keďže sme ale doteraz šli po prúde radšej to otáčame.
Kúsok po otočke vidím tesne pod hladinou niečo divné. Pozerám čo to je a vyzerá to ako zdochnutá kreveta čierna s bielymi bodkami, veľká asi ako môj ukazovák. Kukám na ňu zblízka a nevyzerá až tak zdochnute, dokonca sa vyberie oproti mne. Vynorím sa z vody, že sa na to mrknem zvrchu a kreveta urobí skok. Zavolám K, nech sa ide pozrieť na nastraženú krevetu. Keď K pripláva kreveta sa vyberie oproti nej. Dávam jej do cesty šlapku ale nezdá sa, že ju to odrádza. Potom vzniká vo vode panika. Každý ide nejakým smerom, kreveťák na Katku. Tá až zrúkne keď jej dopláva na dotyk k hrudi, zaradí spátečku a berie šlapky na plecia. Ja som si vybral dobrý smer a celé to pozorujem z diaľky. Normálne sú krevety na dne alebo blízko nejakej dierky-špárky. Táto vyzerá, že sme jej narušili kruhy, teda asi ja a netvárila sa zdochnute ale bojovo. To mi došlo ale až retrospektívne. S Katkou mimo obrazu sa kreveta ukľudnila a pozvoľna sa začala potápať. Sledoval som ju až na dno, kde sa tvárila celkom nenápadne.
Celkom si naspäť proti vlnám zamakáme. Ešte aj na brehu sme z tej krevety riadne rozrušení, takéto čosi sa nám ešte nestalo. Nazývame to útok nasratej krevety.
Dávame rýchlu sprchu, lebo nevieme, dokedy servírujú raňajky. Nakoniec sme sa nemuseli až tak ponáhľať, servírujú do desiatej. Môžeme si objednať hocakú sadu. Tak si sadneme na balkónik a dávame vajcia s chlebom a mango palacinku. Donesú nám dobré, veľké nemecké raňajky. Ešte aj korenie na stole je nemecké. Konečne máme aj slušný čierny čaj.
Klíma stále nejde, tak si s kompíkom sadám do jedálne. Tam vyzerá, že zomrel bývalý americký prezident, tak tam o ničom inom v telke ani nehovoria.
Pôvodne sme chceli ísť na obed do #1 na TA – talianskej reštiky na kopci, no po včerajšom írskom fiasku nechceme riskovať. Naštastie sú oba podniky vedľa seba a nakoniec víťazí oskúšaná Angelina. Pizza Angelina dnes príde veľmi rýchlo, lebo však už je čas obeda a pec na drevo je rozkúrená. Je výborne nakombinovaná a kým čakáme na čierne cestoviny kukáme na smiešne prešlachtené psy, čo sa obšmietajú po podniku.
Čierne sépiové domáce cestoviny s kalamármi (biele kúsky sépie) sú fantastické. Ešte lepšie ako suprová pizza. Ideme sa zadrhnúť a musíme sa brzdiť, aby sme si to celé naráz nenapchali do úst, také je to dobré. V prestávkach k tomu pocuckávame z pollitrového džbániku a aj to rozlievané víno sa nám dnes zdá lepšie. Možno nám doliali z nejakej nedopitej fľaše. Ja si to kôli teplu a objemu nadstavujem ľadovou vodou a stále je fajn. Skoro ako v Chorvátsku.
Obed zavŕšime espressom a ešte aj to je dnes lepšie. Asi včera pomletú kávu vychytal dnes iný chudák.
Veľmi preveľmi spokojní ideme rovno do Mabuhay a bukujeme potápanie na zajtra ráno.
Po práci a telefonátoch ideme trochu neskôr do dive shopu a skúšame posledné kúsky módnych hitov do 30m. Wetsuity sú už rozobrané, tak nám zostali už len posledné veľkosti. Divemaster a spol vyzerajú milo. Skúšajú si moje šlapky, kým si ja skúšam plutvy a rehocú sa ako blázni. Spomeniem si na APO, ako ma nabádali, aby som najprv vyklepal čižmičky do plutiev, či tam nie sú pavúky. Pýtal som sa aj na škorpióny, ale nedozvedel sa, či aj tie tam majú alebo nie. Izraelit z busu ručne kreslí rybičky do dive logu, ide s partnerkou zajtra ráno s nami natočiť video, lebo dnes cvakal iba fotky a je mu ľúto, že nič nenatočil.
Na HH ideme dnes konečne do najkrajšie vyzerajúceho podniku na pláži – Ocean Vida. Cestou nám Malá s partičkou kamošov hovorí, že „Hello Mister I can sing a Xmas song“ (viem spievať vianočnú pesničku). Automaticky jej odpoviem, že „tak to máš super“ (Good for you). Zo včera viem, že sa chcela spýtať, či mi môže zaspievať (a potom zrejme aj skasírovať za zážitok).
V podniku je plážové čilout sedenie na mechoch všetko obsadené, tak sadáme za stôl. Však aj tak tu asi budeme večerať. S HH sa tu vôbec neserú. Rumkola sa dá obednať v troch kvalitách – jednoitá, dvojitá aj trojitá. Ideme teda na istotu. Obsluha je poslabšia a do konca je len hodina, tak strategizujeme, či a čo a kedy si ešte objednať. Na zajedanie dostaneme čerstvo pražené a pekne pálivé arašidy.
Večeriame vyborný kinilaw a grilled plate Vida. Sú tam krevety, rybí filet a sépie. Je to fajn, ryba exotická, žralokovitá, no moc prepečená. Keďže je tu červená paprika moc populárna uisťujeme sa, či ju do kinilawu (kam normálne nepatrí) nedávajú. Nedali, ale stále sa prepracovala do ozdobného šalátu. Sme spokojní a okrem kvality jedla myslím, že pomohol aj trojitý rumkolák.
Cestou domov nám z divešopu mávajú naši poradcovia na podvodnú módu. Bude to sranda, už len aby tam bol aj nejaký ten žralok.

D028: 05.12. 2018 Malapascua → Cebu City
Na Mikuláša si teda dávame do plutiev thresher shark dive.
V diveshope sme niečo po 4 ráno, rozospatí čakáme na ďalších posrkávajúc čierny čaj. Servírujú sa aj kexíky, ktoré ale radšej nechávame sprievodcom. Jeden mladý sa sťažuje, že musel bojovať s druhým o vankúš. Spia spolu v posteli a majú len jeden vankúš. Chápem, že si nemôžu moc vyskakovať. Ak to bude fajn, môžeme im nechať nejaké dýško. Niečo pred piatou sa za sporadického svetla telefónov a čeleniek brodíme odlivom ku skale pod naším rezortom, kde nastupujeme na parádnu veľkú loď. Izrealec si zavesí na predku lode vlastný hamak a vyvalí sa doň. Jazda má trvať okolo 45 minút. Izrealka má iba žlté bikiny a asi jej je zima, tak je zamotaná do uteráku.
Rozvidnieva sa, tak sa pomaly začíname odievať. Sprievodcovia majú kadejaké biedne oblečenie. Vedúci má tenký neoprénový vrch s dlhými rukávmi a zvyšok len trencle. Chalan v zácviku má obťahovky s logami Kapitána Ameriku. Vyzerá v tom ako v socialistických šponovkách. S nami potápajú spomenutí dvaja Izraelci. Dvaja Číňankovia majú vlastného DM. Na predku lode si naložíme westu s cylindrom, natiahneme plutvy a poďho do vody. Bez prístroja plávame ku loďi pred nami, a pomocou lán sa prepracovávame ku jej predku. My štyria máme nakoniec okrem druhého DM ešte aj inštruktora v zácviku, takže sme siedmi. Po šikmom lane klesáme do 12m hĺby na pieskové dno.
Moja BCD napúštacia hadička je vyskočená, tak čakám až sa po mňa vráti inštruktor. Ten sa ju pokúša zapichnúť, ale keďže som pod tlakom nejde to. Z lode naňho kričia, aby mi najprv vypol vzduch a potom to zapicheneme. Ku dnu padám ako hnilý zemiak. Mám na sebe zbytočne veľkú váhu. Keď sa konečne všetci stretávame na dne čakáme, chvíľu, či sa neobjaví žralok.
Potom klesáme naprieč šikmým svahom. Robíme si zastávky a čakáme na žraloka. Kľačíme na šikmine a nie je to moc ideálne.
Všetko sa zmení, keď okolo nás poprvýkrát majestátne preplachtí threhser shark (žralok líščí). Je to magický zážitok. Hlavne asi tým extrémne dlhým chvostom a kovovo lesklým finišom ale aj veľkosťou sú zaujímavejšie ako bežné útesáky.

Hlavný DM točí na Izrealcovo GoPro a zvyšní dvaja sa vždy okolo nás zvonka usadia, aby sme boli vo vnútri. Vidíme ich viac krát, ja nejaké aj prepásnem a vidím ich až neskôr z kamery.
V hĺbke 28 metrov krúžia okolo nás skoro stále a v najlepšom sa trupík DM pýta, koľko máme vzduchu, ako keby to práve teraz niekoho zaujímalo. Tým že sme hlbšie sa máme začať vynárať už pri 100baroch, aby sme mali čas na dekompresiu.
Je to super, že po tom, čo nám odišla kamera máme aj tak video z dajvu a sme si istí, že ešte prídeme. Ten ponor treba zopakovať. Na druhýkrát budeme kľudnejší a budeme vedieť, čo čakať. Pri vynáraní vidíme brutálne veľké morské hovno a nenormálne veľkú hviezdicu ako si cupitá po dne na 2cm nožičkách. K má už v piatich metroch pod 50barov, tak si týpek v zácviku na nej trénuje zdieľanie vzduchu. Ja idem hore a oni si tam v piatich metroch nacvičujú až kým ich vedúci DM nezruší, že čo to naťahujú.
Cesou späť sme riadne uťahaní, aj z nevyspatia aj z hĺbky. V diveshope platíme a sťahujeme videá z Izrealcovho GoPro. Tí ešte včera chceli robiť tri ponory, ale mladá sa rozhodla, že si v Cebu city potrebuje nakúpiť teplé oblečnie na cestu domov. Nakoniec ešte čakáme na DM, kým nám nakreslí žraloka do dive logu – na dvojstránku od nich, lebo náš je už plný. Raňajkujeme u nás na balkóniku a K ide baliť na presun.
Aj keď ráno odchádzala loďka spred diveshopu teraz, keď sme už konečne hotoví nás posielajú na druhý koniec pláže. Šlapeme za Anglánmi, ktorí si tiež hľadajú loďku. Cestou nás odchytáva lodivod v smiešnej čiapke. Opäť sa opakuje scéna spred troch dní. Platíme P100 na hlavu a po pár minútach zbierajú P50 s tým, že je nás málo. A je nás fakt málo, iba 8. Šiesti z toho idú na minivan, tak sa chvíľu dohadujú a všetci doplácame. Naskočíme na malú loďku, ktorá vyzerá, že sa prekotí ak si niekto prdne. Pri prestupovaní na veľkú loď už vidím všetky vaky na dne mora, no nejakým zázrakom sa nevykotíme. Pikoška na záver, že za túto srdcervúci – nervy drásajúci transferík chcú nakoniec ešte platiť – P20 extra na hlavu.
V prístave nás chcú ešte nenápadne prihodiť do minivanu, ale nedáme sa. Ponevierajú sa tu kapitánkovia lodí. Sú zapísaní do zoznamu a striedajú sa v tom, koho loď pôjnde nabudúce. Preto asi aj tie odchody z jednej alebo druhej strany pláže, podľa toho, na kom je rad. Keď príde klíma bus a vyberieme sa doň, tak nás odhovárajú, že to len vykladá ľudí. Bola to viacmenej pravda, čo nám ale nepovedali je, že 300m od prístavu je autobusová stanica. Busák ale nemá problém a odvezie nás zvyšných 200m na stanicu. Tam akurát odchádza neklimatizovaná hrkačka, ale s tými sme tu už nadobro skoncovali. Radšej počkáme na klímu a dáme si obed v stánku na hlavnej stanici.
Pokukáme, čo má babka v hrncoch a vyberáme fantastické jedlo. V kategórii baklažán na spôsob bedle vyhráva rozčapnutý baklažán ešte aj so stopkou s vajíčkom a chutí to úplne ako bedľa. Dobré sú aj zeleninky, len so sépiami v čiernej sépiovej omáčke máme trochu problém. Nie sú vyčistené a K sa pri čistení riadne zababre. Samo, nikde nie sú žiadne servítky a ani umývadlo, tak nakoniec dostávame rolku toaleťáku a oplachujeme sa vlastnou pitnou vodou. Neskôr nám lokálny expert ukáže ako sa to robí v štýle. Hneď po príchode schytí mikroténový sáčok, tak si myslím, že si ide jedlo zabaliť so sebou. Beťár si ale objedná tie čierne sépie, sáčok si navlečie na ruku a potom v takej rukavičke papá malé sépie. Prvé miesto si ale so sebou odnáša iný stravujúci. Pánko si nacupitá do podniku s dvoma krabmi. Robím si srandu, že to si asi doniesol na obed, čo cestou niekde pri odlive zgrajchol. A naozaj, teepek si objedná tanier ryže a zajedá ňou dvoch krabov, čo si doniesol. Celé to splachujeme San Miguelom, ktorý nám po týžňovom pivovom pôste chutí priam božsky neskutočne. Dopapkáme a spokojne sa vrátime na stanicu, kde sa už rozohrieva, resp. vychladzuje klíma bus do Cebu city. Naskočíme a čakám čo sa bude diať. Naneštastie miesto za šoférom je obsadené a normálne miesta sú dosť malé. Spočiatku je jazda plynulá, miestami až rýchla. Keď sa miesto za šoférom uvoľní bleskurýchle tam presadáme. V jednej dedine, možno tej istej ako sme šli tam opäť pochovávajú. Čakáme, kým sa na predok pochodu odpelhá pánko a signalizuje nám, že spoza zákruty nič nejde a môžeme obiehať.
Fajne sme napapaní, no so zvedavosti si kupujeme arašidy. Sú celkom fajn.
Ešte dve mestá pred Cebu City to s premávkou vyzerá nádejne, ale v meste sú už štandardné zápchy. Na stanici nakupujeme šišky a objednávame Graba. Ten nám nechá hlasový odkaz, ktorému moc nerozumieme. Len toľko, že pred stanicou nemôže stáť. Kam ale máme ísť nevieme. Cez trojprúdovku prejdeme po prechode pre chodcov na druhú stranu, ale neuhádli sme. Až ztade vidíme zastávku na boku stanice. Tak sa vraciame späť a taxík nám už máva, že nás počká o kúsok dalej.
Večeráme na našej obľúbenej streche. Red Horsa za tie dva týždne nedoplnili, tak si dáme pollitrovky a kým čakáme pozeráme videá s thresherom z rána.
Po jedle sa objednávame na masáž a keď prídeme o hodku čakáme zase 20 minút na masérku. Ale zato masáž je výborná. Môj chlapík má ruky ako kliešte, miestami je to aj bolestivé. Myslím, že aj K je spokojná a obaja si aj trochu podriememe.

D029: 06.12. 2018 Cebu City → Kuala Lumpur
Naše obavy z objednávania cez telefón sa vo finále zhmotnili. Na izbe nám konečne ide telefón, tak si myslíme, že ako vypečieme so sytémom objednaním si raňajok telefonicky. Prvé problémy nastávajú, keď nemajú čaj. Po chvíli vysvetľovania a po použití magického slovka Lipton mám hmlistý pocit, že si rozumieme. Navrhujem, aby nám zavolali, keď budú raňajky hotové.
Kým čakáme na nekonečné raňajky idem aspoň s USB kľúčom na recepciu vytlačiť letenky. Treba im len vytiahnuť myš, zapichnuť tam kľúč a po asi 10tich pokusoch a 10tich vytlačených stránkach držím v hrsti naše tri farebné. Pýtam sa ešte na raňajky, že je to už celkom dlho a kde to viazne.
V nádeji, že teraz to už bude cobydup vybehneme na strechu. Je tam teplo a žiadne raňajky. Príde beloch a objednáva si tiež raňajky. Nakoniec prídu štyria domorodci a minútu po nich raňajky, ale nie naše. Čakáme a čakáme ako blázni až sa idem znova spýtať na recepciu, že či sa máme ísť najesť niekde na ulicu. Naše raňajky nakoniec prídu spolu s belochovými a bez čaju. Skoro odpadnem zo stoličky, ale naštastie ma zastaví servírka s tým, že čaj príde.
Problém nie je ani tak s hladom ako s tým, že dnes letíme a ešte chceme zbehnúť do zmenárne zameniť naspäť nespotrebované pesos. Vo Filipínach sú bankomaty s poplatkami a nízkymi výberovými limitmi, tak sme sa pred 4mi týždňami zásobili peniazmi a nejaké nám ešte zostali. Po tejto raňajkovej patálii preto pálime do Ayala Centra, kde je dobrá zmenáreň. Chceme sa zviezť jeepney za P7, ale to je úplne plné a v zápche. Kráčame teda peši 15 minút, a žiadne jeepney okolo nás nejde, stále je v tej zápche. Zmenáreň otvárajú až o desiatej, tak si dáme parádne čokoládové pečivko a nakupujeme čaje v supermarkete. Kúpime aj tri lokálne pivká, že to vyskúšame. Nech nečakáme tak nasucho. A veru nasucho to vôbec nebolo. Náhodne vyberiem pivo a otváram ho hotelovým kľúčom. Moc sa mi nedarí, ale zato začne polootvorené riadne striekať. Sedíme na lavičke pred záchodmi v polootvorenom značkovom obchoďáku a pivo je všade. V panike ho akurát tak dáme do sáčku no strieka stále. Pivo steká po lavici a obaja máme od neho aj zadky. Očistíme sa na záchode a ideme radšej pred obchoďák. Tu sa mi pivo podarí otvoriť, no vo fľaštičke už nič nie je. Bolo to ovsené pivo a asi ešte živé, s kvasnicami, takže pekne natlakované. S ostatnými si dávam oveľa väčší pozor pri otváraní a už nič nevystriekam. O desiatej nacupitáme pred zmenárenské okienko a našťastie sú už otvorení. Pýtame sa, či predávajú aj USD a oni, že ešte nemajú doláre, že koľko chceme. My že okolo $300. Tak toľko našťastie majú a ešte nám aj vydajú P8.
Späť na hoteli si objednávame Grab (P389) na letisko. Dlho to trvá, kým príde a ešte dlhšia je cesta cez mesto. Grabák nas po vyše hodine vykladá pred úplne novým, ešte nie úplne dostavaným medzinárodným terminálom. Začekujeme vak a zaplatíme odletovú taxu P850. Našťastie si pred security spomenieme, že sme si zobrali pivo tak sa oň musíme ešte postarať. Sme hladní a s jedlom je to tu bieda, tak dúfame, že za security to bude lepšie. Moc dobré to nie je a my končíme nakoniec v Burger Kingu.
Lietadlo mešká vyše hodiny. Cestou nedostaneme ani jesť ani piť, tak sme radi, že sme sa napchali na letisku.