D048: 03.12. 2017 San José → Mal Pais
Privstaneme si, aby sme stihli trajekt o jednej. Šlapeme na stanicu, chytíme už pristavený bus a máme aj rezervu na výber peňazí v bankomate, no trajekt po incidente nechodí tak často ako kedysi, takže musíme ešte dve hodiny čakať na loď v Punta Arenas. Pre Elisu vláčime fľaštičku rumu ešte z DR a keďže Steven nepije, preňho sme nič nemali. Našťastie nás na poslednú chvíľu z biedy vytrhne predavač hamakov. Počkáme kým klesne na 5000 a keď odíde zbehnem za ním a kúpim najkrajšiu farebnú kombináciu. Veď to sa do nového domu zíde. Trajekt nás za 1:15hod prevezie krásnou zátokou posiatou ostrovčekmi na polostrov Nicoya. Krajina na ostrove je nádherne zelená, kopčekovatá s množstvom pasúcich sa kráv. V buse nebolo už miesto na sedenie tak lietam zavesený na tyči ako špinavé prádlo. Z piatich hodín je nakoniec 9 – celodenný presun. Steven mal pravdu no našťastie nás čaká na križovatke, my ho zbadáme a vyskočíme v poslednej chvíli z busu. Autobus síce má napísané, že ide do Mal Pais, ale nemyslí tým náš smer – rybársku dedinku Mal Pais, ale celú oblasť pláži – Play Carmen a severne.
Steven nás naloží do svojho rentalu a odhegá do novostavby.
Tá vyzerá potme celkom dobre – efektne vysvietené kuchynské okno dekorované ananásom a banánmi. Vo vnútri nás čaká Elisa v náladičke s ľahkou večerou. Sme takí znavení cestou, že zaspávame posediačky. Teplá voda nejde, ale my už máme tréning a zvládneme to aj v studenej. V a okolo záchodu je dosť veľa veľkých čiernych mravcov. Vraj tam chodia na moč. Spíme s otvorenými oknami bez sieťok, na odpudzovanie netopierov a niektorého hmyzu majú v zástrčkách ultrazvukové odpudzovače. Moc to nejde, cítim, že po mne čosi lozí. Spánok to vyrieši za mňa.

D049: 04.12. 2017 Mal Pais
Vstávame skôr, lebo má prísť elektrikár nahodiť teplú vodu a rozbehať elinu v zástrčkách pri kúpeľni. Zabudol aj pridať druhú zástrčku do murovanej nadzemnej pivnice pre sušičku. Prvý sa ale objaví stolár, ktorý okrem iného dorába zábradlie do okna. Okno je veľmi efektné – ako veľa vecí v chate, ale je dosť veľké a moc nízko a je tu obava, aby cez neho niekto v noci nevypadol.
Baška má meniny, tak jej cez Stevenov mobilný hotspot zavoláme. Optický Internet ešte Steven nemá, lebo naposledy neprijímali žiadosti o nové prípojky. Po ovocných raňajkách ideme prenajať surf pre mňa ($15/deň) a poďho surfovať. Hneď oproti surfšopu je plážový surfhotel – Tropico, kde Steven zvykol bývať, kým nepostavil chatu. S manažmentom majú dobré vzťahy a tak parkujú na parkovisku pre zamestnancov, pekne v areáli a tieni stromov. Pred samotným surfovaním posedávame v hotelových kreslách a tu necháme aj K čakať, kým ideme von. Začneme všetci traja naraz, no po pár spláchnutiach je Steven s Elisou vonku. Ja sa iba brodím vo vode nad pás a pokúšam sa chytať sekundárne a terciárne biele vlny. Von – za prvú vlnu sa mi nedarí dostať, tak sa na to vykašlem a energiu využívam na tréning vstávania. Ku koncu mám riadnu svalovku na stehnách – zo všetkého toho brodenia.
Elisa si moc nezasurfovala, lebo sa jej hneď pri prvej jazde roztrhla vôdzka, a tak musela plávať na breh bez dosky.
Na koniec mi ukáže, kde je hotelová bazénová sprcha, takže som aspoň odsolený, keď som si už nezobral veci na prezlečenie.
Je čas obeda, tak ideme na raňajky do pekárne. Majú tu výborné ovocné šejky kadejaké obkladané toasty. Raňajky pre štyroch tak výdu cez 60 USD. Ceny na účte uvádzajú v oboch menách, automaticky pridávajú 10% za obsluhu.
Naspäť na chate som taký unavený, že nechcem ani pivo. Vonku ale objavím divne vyzerajúcu vec. Pýtam sa Elisy, čo to je, či je to vaporizér. Je to len „ordinérna“ cestovná fajka vyfrézovaná z počierneného hliníka. Celkom hipsterina, fensy a ťažká. Podvečer sa ale vyberieme ku rybárskym domkom a kúpime kilové file z tuniaka (6000 – fasa cena). V chladničke ho majú už zabalené v sáčku, chlapík nám ukáže aj hlavu s čerstvo vyzerajúcimi očkami. Zvyšky s rýb rybári nesmú vyhadzovať pri brehu ale musia ich vyviezť ďalej von. Pol kila osmahneme ako stejky a ďalšiu polku opečieme a nechávame to na zajtrajší šalát. Tuniak s čerstvo namletým korením chutí úplne ako hovädzí stejk. Je to asi najlepší tuniak, akého som kedy mal. Teším sa, aká ryba bude zajtra a že rybári sú tak blízko a majú také super ceny.

D050: 05.12. 2017 Mal Pais
Stevenove 67. narodky začínajú úprkom na pláž ešte za tmy. K s nami logicky nejde a my sme už o 6am späť, lebo neboli vhodné podmienky. Ako darček si Steven želá podať žiadosť o internet. Vyrazíme teda na deviatu do mestečka Cabano. Na pošte chceme získať výpisy z firemného registra, lebo dom je pre jednoduchosť napísaný na firmu. Tam ale nejde systém a pošlú nás na obecný úrad. Tam sa dozvieme, že právnik nezaplatil licenciu a výpis nám nedajú. Ideme teda do banky zaplatiť čo treba a Steven medzitým volá právnikovi. Čakáme v banke a právnik volá späť, že to už zaplatil. Zase ideme na obecný úrad. Je to pekný chaos nalačno. Všetky raňajkovníctva sú zavreté. Nakoniec si zbehneme my dvaja do bankomatu vybrať peniaze a kúpiť si koláčik za rohom. S papiermi konečne ideme do telekomu a úspešne podáme žiadosť. Pani chce, aby sme jej na papierovej mape ukázali, kde je dom postavený. Nakoniec ju ale inteligentne napadne nájsť podľa mena firmy elektromer a podľa toho určiť našu polohu. Dostaneme dve A4ky s číslom žiadosti, ktoré máme nalepiť na elektromer a dom, aby inštalatéri, ktorí prídu o dva mesiace vedeli, kde optiku zapojiť.
Steven od šťastia ešte zbehne do stavebnín kúpiť elektropílu na rezanie tehiel a cement. My skočíme do zelovocu, kde na trikrát nakúpime ananásy, limety na ceviche, zelerové stonky, granadillo a šalát. Granadilla zjeme s Elisou, kým čakáme na Stevena. Elisa je taká hladná, že sa pustí aj do zeleru. Cement musíme ísť prevziať na centrálny sklad pri cintoríne a keď sme už tam ideme pozrieť do Montezuma. Bývalá hipisácka dedinka sa mi dnes zdá rozvinutejšia ako naša pláž, aspoň teda podľa vyasfaltovania a počtu reštaurácií. U nás je stále len prašná cesta, ktorú z času načas polejú melasou, aby sa prach zlepil dokopy. Skúšali ju aj dvakrat asfaltovať, no tak to odflákli, že cez obdobie dažďov zliezol asfalt kompletne preč. Niektoré podniky si prašnú cestu pred sebou polievajú, aby prach nešiel dovnútra.
V Monenenzuma nás Steven zoberie na obed na najhoršie jedlo na svete do Sana Banana. Elisa bola hladná, no nezje ani malú porciu, Čo si objednala. My máme chemické práškové jedlo, chutí to ako zo sáčku. Na to ako hipstersky sa tvária a že neservírujú mäso som čakal, že to bude, keď už nie výborné tak aspoň poctivé a jedlé. Táto chemická gebuzina sa fakt nedá. Dokazili ešte aj takú triviálnu vec akou sú špagety. Neviem, či kuchár ešte neprišiel, tak zohriali náke sračky z konzerv a sáčkov, alebo je to tu bežné podávať taký kentus za také nekresťanské peniaze.
Pred západom slnka sa zbehneme pozrieť ku rybárom. Dnes majú iní ešte celého tuniaka, na ktorom sú podľa nich tak cez dve kilá mäsa, no nám je to prd platné – je to veľa a ešte máme aj zo včera. V malom obchodíku za cintorínom a futbalovým ihriskom vymákneme zlatého Bacardiho, ktorý majú v sklade ešte dve fľaše o tisícku lacnejšie ako pri pokladni (7600), tak neleníme a zoberieme si k nemu litrovú kolu v skle(500). Tá je lacnejšia ako plastová 600ml. Sadneme si na betónové lavice na futbalovom ihrisku na západ slnka. Otočíme sa bokom, aby sme mohli pozerať aj na stav slnka a aj na fucík za našimi chrbtami. Ockovi fandí aj synček, ktorý si kope loptu s mamkou a babkou. Mamka popíja pivo z plechovky a tesne prez západom príde aj dedko s ďalším pivom. Dobré miesto sme si našli. Slnko zapadne a s červeným rachotom vyšle farby do oblakov. Poberieme sa domov, lebo Elisa chcela ísť na sushi – Stevenova oslava narodiek. Nie je ale moc dobre, tak leží na posteli a K spraví slávnostnú večeru – prihriaty tuniak zo včera. Dnes už ako steak nechutí, skôr ako ryba, stále dobrý, ale myslím, že bolo zbytočné ho včera robiť dopredu.

D051: 06.12. 2017 Mal Pais
Ráno sa nám konečne vydarí surfovanie. Aj mám zo seba celkom dobrý pocit. Ani sa zbytočne nepokúšam dostať von a podarí sa mi zopár jázd na bielej vode. O desiatej vrátime surf, že vyskúšam menší Stevenov. Ani sa mi nechce zbytočne platiť, keď chodíme kade tade po úradoch. Cestou si kúpime v pekárni fajnú bagetu a celozrnný chlebík. Doma máme božskú praženicu so syrom. Po obede kupujeme Mahi Mahi na ceviche a krájame ho na malé kúsky. Mäsko zalejeme šťavou z mandarínskych limetiek nech to pôsobí a ideme na surfcheck – pozrieť sa, či sa dá surfovať.
Večer si pochutnáme na ceviche a ideme skoro spať, lebo sme unavení zo skorého vstávania a surfovania. Steven zaspáva už pri jedle, no my sa snažíme zostať ešte chvíľu hore, aby sa nám trochu zatrávilo.

D052: 07.12. 2017 Mal Pais
Martinka B. má dnes narodky, tak jej gratulujeme. Z ranného surfu nič nie je, doobeda leje.
Tak pracujeme, každý na svojom. Elisa cvičí taiči, Katka jógu.
Obedujeme ceviche – je lepšie, prejdenejšie, no nabudúce rajčinu nedáme. Je z noci v chladničke taká sypká, rozpadáva sa. Asi preto v Panama do ceviche rajčiny nedávajú.
Kým sme na surfčeku kúpi K výbornú dorádu (1,7kg).
Elisa k nám pozvala susedov z NYC, no do večera to zmenila na drinky v bare pri západe slnka.
Na západ slnka teda ideme do baru na brehu a čakáme na susedov z Mesta, ktoré nikdy nespí. Prídu, pokecáme, popijeme nealko drinky a už sa veľmi tešíme na Katkinu doradu.
Elisa polku z nej zase výborne pripraví. Nepriškvŕkne ju tak ako tuniaka a polosurové kúsky vráti späť na panvicu. Na vyprážanie používa zmes masla a olivového oleja. Neviem sa rozhodnúť, či je doráda lepšia ako tuniak, lebo je to niečo iné. Hlavne by som prvého tuniaka kategorizoval ako hovädzie stejky a nie rybu. Nechápem ani, prečo sú tu tie ryby takmer za polovičnú cenu oproti karibskej strane. Jediné, čo ma napadá je, že sú to ryby, ktoré si ľudia na rybačke vylovili a nezobrali, lebo s nimi nemali čo robiť. Rybári totižto každý deň robia rybárske výlety na hlboké more pre turistov.
Večer sa okolo domu zlieza kadejaká háveď, nado mnou sa zaparkuje mega veľký šváb – tak 12cm dlhý. Celú noc potom prší, asi to tá chrobač tušila.

D053: 08.12. 2017 Mal Pais
Elisa nám ráno hovorí o svojich nočných radovánkach s racoonom. V noci nemohla spať, tak sa išla pozrieť na terasku a keď otvorila dvere stál oproti nej racoon. Chvíľu na seba pozerali, potom zver vydal zlovestný zvuk – zabručanie, tak milá Elisa nelenila, zatresla mu dvere pred nosom a zahrabala sa späť do postele.
Cez deň vysedádavame na výklopných sedátkach-lehátkach a popri práci obzeráme zverstvo okolo. Objaví sa veveričiak Guliver. Má chlpatejší chvostisko a aj väčšie to, podľa čoho dostal meno a celkovo vyzerá lepšie ako veveričiak v hlavnom meste. Toho chvost vyzeral ako namočená 100ročná štetka na fľaše. Tento veveričiak je na stromčeku pred nami pol dňa. Nič ho nevyruší a polku času si opaľuje guľky. Okolo poletujú pestrofarebné vtáčiky a farbami hýriace kolibríky, nádherné motýle rôznych veľkostí a elegancie a Guliver sa len napcháva ako keby sa nechumelilo. Objaví sa aj Katkin nosáľ s useknutým chvostom – ňuchá v kríkoch v miestach kde K vysýpa kávu.
Po obede sedím vnútri za stolom a kolibrík fŕka pred kuchynským oknom, obzerá zrezanú kvetinu vo vnútri. Po chvíli sa vráti a okúsi zopár kvetov.
K hrá fucík s miestnymi, zatiaľ čo ja konečne bojujem s blogom.
Cestou na západ slnka míňame veľký strom. Veľká črieda opíc sa pasie v jeho korune. Pred chvíľou sme počuli vreskot, takže predpokladáme, že sú to tie vreštany, čo občas počut z hĺbky lesa. Takto nablízko sa mi zdajú dosť malé na ten vresk, čo vedia spraviť.
Na západ som zosekal zvyšky raňajkového ananásu a polku marakuje. Slnko je už dosť nízko, tak nechám K na pláži a bežím do obchodu. Ešte stále majú tú poslednú fľašku v sklade. Kým platím v obchode zdá sa mi, že naše autíčko s troma surfmi išlo okolo. Bežím späť a K mi ide oproti, že sa stala nejaká strašná vec. Elisa celá od krvi jej kričala z auta aby šla vypnúť rúru, lebo v nech nechala zemiaky. Steven – celý biely s uterákom okolo hlavy si pri práci niečo spravil, tak idú do nemocnice. Vyšlapeme teda na dom, vypneme zemiaky a ideme späť na západ. Okrem malej kalužky krvi na múriku v pivnici, kde Steven muroval suchú miestnosť nikde žiadne stopy nevidím. Tak neviem o akej krvi K hovorila. Ananás s marakujou je naozaj výborná kombinácia. Ešte kým sa zotmie prifrčí Elisa v aute sama, tak bežím za ňou, že čo je so Stevenom. Spravili mu na čele 3 štichy a Elisa prišla zobrať kreditku, aby to mohla zaplatiť ($170). Ani ona nie je až taká krvavá.
Pred večerou Elisa dovezie Stevena. Ten má na čele leukoplast trochu väčší ako zápalková škatuľka. Katka mu hovorí že vyzerá ako jednorožec, ktorému odpílili roh. Pílil tehly, aby presne pasovali do fugy, a keď nepasovala, tak na ňu pritlačil, vyskočila mu a hranou sekla do čela. Asi trafila žilku – Steven bol vystrašený, cez krv nič nevidel, tak ani poriadne nevedel čo sa stalo.
Nakoniec je ale všetko ok, o dva dni bude môcť aj surfovať. Potme ešte vyklopíme maltu z fúrika, poumývame ho spolu s náradím, aby to na tom nestuhlo. Elisa upečie zvyšok Katkinej dorady na bylinkách, citrónoch a zvetranom pive a je to fakt fantastické. Výborne sa napapáme a čakáme, kým môžeme ísť spať. Ako sa tak preflakujeme, počujem stále akési zvuky. Naľakám sa, či zase nemáme potkana vo vaku. Nakoniec sa ukáže že to šuchorí štandardný veľký chrobák, čo vliezol do plastového sáčku v otvorenom vaku. Vyhodím ho von a načúvam nad rozbaleným vakom, či tam nie je ešte iný. Štandardný chrobák priletí aspoň jeden každý večer. Je veľkosti roháča, napáli to do steny a potom poletuje okolo, a plieska sa o stenu až ho to prestane baviť. Sadne si na stenu a už je ticho.

D054: 09.12. 2017 Mal Pais
Elisa má dnes hlad a na raňajky spraví bundáše. Tu sa to volá „french toast“ – francúzsky toustík. Potom zoberie Stevena na kontrolu, takže máme chvíľu fraj. Ten využívame na detektívnu prácu – snažíme sa zistiť, prečo je voda v skrinke pod umývadlom.
Kým píšem K zbehne po ryby, no rybári sa ešte nevrátili a mali len malinké chňapáče – asi zo siete. S tými nemáme až také dobré skúsenosti, tak radšej čakáme na lovcov.
Zajtra odchádzame, lebo Stevenovi došiel internet a ja potrebujem v pondelok telefonovať. Tak na posledný deň rozoberám so Stevenovými šróbovačíkmi notebook aby som vymenil klávesnicu, ktorá mi odišla v Puerto Viejo – asi od vlhkosti. Po viac ako hodke rozoberania nakoniec vložím klávesnicu do rámika len aby som zistil, že Enter a Ctrl nepasujú. Skoro ma porazí. Poskladám kompík a už len dúfam, že bude fungovať. Funguje, len sa pokazilo tlačítko, ktoré zobrazuje úroveň nabitia baterky. Rozoberať to už ale nebudem, jedine ak sa mi podarí zohnať novú klávesnicu.
Večer surfujem sám – Steven nemôže a vlnky sú pod Elisinu úroveň. Moc mi to na malom surfe nejde. Akonáhle sa postavím doska sa začne potápať a ja zostanem stáť. Alebo naopak, v každom prípade voda. Ale mám z toho aspoň tréning. Končím skôr, aby sme sa stihli vrátiť ku K na západ, no asi sa môj výkon Elise pozdával, lebo keď vychádzam z vody príde oproti a ide to skúšať tiež. Kým skončí slnko akurát so sykotom vhupne do vody. Ani sa neobzrie i keď sme s ňou museli dvakrát ísť na západ.
Ani podvečer nie sú ryby. Ide víkend a turisti si úlovky zobrali so sebou. Nič sa ale nedeje, K spraví fasa quesadillas s hubkami a syrom. Huby sme teda na tomto výlete ešte nemali. Moc to tu nefičí a keď ich niekde majú, vyzerajú dosť zle a sú ešte aj veľmi drahé.

D055: 10.12. 2017 Mal Pais → San José
Pri rannej surfovačke je super kľudná hladina bez vetra, tak sa dostanem párkrát aj von. Vlny sú tu ale brutálne veľké a ja ich buď chytím len ležiac na doske, alebo lietam s vlnami ako špinavé prádlo v práčke. Biele vlny sú moc plytké, takže tam mi to tiež až tak nejde. No raz darmo, veľká doska má svoj zmysel. Ťažšie sa s ňou ide von, ale ľahšie sa chytajú vlny a stojí sa na tom.
Táto malá doska je jednoducho asi moc malá.
Steven s Elisou nás berú do mesta, že si chytíme bus do prístavu. Vyzerá to tak, že autobus sme zmeškali a nasledujúcim nestihneme trajekt. Steven sa vyberie za roh pozrieť, či náhodou doktor nemá čas na kontrolu a Elisa čaká s nami. Ide okolo ich známi taxikár a pri odchode ho napadne sa spýtať, že kam ideme. Povie nám, že busom to nedáme ale ponúkne sa, že nás hodí do Cobana. Aj tak sa tam vracia. My mu dáme 5 dolárov na benzín. Tam nás vyhodí na zastávke s tým, že bus odišiel. Tak nám nezostáva nič iné len skúsiť chytiť stopa. Odšľapneme na koniec dediny, aby sme stopovali len reálne autá. Máva nám sanitka, že nás nemôže zobrať a väčšina áut je plná. Nakoniec nás ale zoberie VW Amarok na korbu – v kabíne je už plno. Chlapík uháňa ako o dušu a ja sa čudujem, že je celou cestou asfalt. Keď som lietal hore dole v buse myslel som si, že nejdeme po asfaltke. Jazda je supiš, rýchla, miestami až moc.
V prístave máme ešte 45minút čas. Chlapík nás vyloží na konci cesty a ide preč, lebo je nekonečná kolóna pre autá. Aj ľudí stojí plno v rade.
Z prístavu v Punta Arenas sa na stanicu prevezieme busom (2X250) a naskočíme do odchádzajúceho busu a po pol hodke sme na diaľnici v zápche. Cesta sa pretiahne asi o dve hodiny. Autobus nás vyhodí na opačnom konci parku a my šliapeme na hotel v jemnom mrholení. Je riadna zima, v strede parku sa musíme priobliecť.
Na hoteli si počas varenia večere dáme kvapku rumu a sme z toho riadne odpálení. Asi to bude nadmorská výška. Ku omeletke dorazíme zvyšky panamskej štipľavky. Je chuťovo výborná, ale moc dvíha pitu. O večeru sa delíme so Zlomenou nohou. Mladú Francúzku zrazilo auto, ešte je v šoku, treba jej nohu operovať a nemá ani barly. Tak tam skacká ako bláznivá a vďakou sa rozplače, keď jej K ponúkne jedlo.
Obliečky na postele ešte stále neprišli a recepčná to zabalila. že ju to obťažovalo tu pracovať. Ach starý dobrý Cezar. Z cesty sme celkom unavení, tak sa pokúšam dovolať na telefónne čísla z rezervácie a nakoniec sa dovolám teplému hlasu, ktorý mi sľúbi, že do polhodiny príde. Hovorím to ostatným chudákom, ktorí sa snažia docengať recepčnej. Keď po hodke prídu dve teplé riťky nafasujem si oblečenie a vypýtam aj extra deku kôli zime a idem si to rovno sám obliecť na izbu, aby sa dnes ešte niečo nedokazilo.

D056: 11.12. 2017 San José
Zase nie je na raňajkách dosť chleba, ale až tak to nevadí, lebo ideme ešte do Mekesa. Ranný telefonát v Mekesi dopadne dobre, dokonca aj raňajky sú dosť chutné.
Cestou späť na hotel narazíme na dodávku a spravíme veľký nákup ovocia na ulici. Po obede si chceme spraviť čajík, ale nebol zelený a ani žiaden iný, tak sme si spravili laxatívny. Však to určite nebude fungovať. Oj ako som sa mýlil.
Po obede sme si boli zdriemnuť, lebo bola veľká zima a inde ako na izbe v posteli sme sa jej nevedeli vyhnúť. Zobudil som sa na kŕče v žalúdku a ráznym krokom zamieril na WC. Keď som sa prekvapený otrasený vrátil na izbu rozmýšľal som, že čo to bolo. Keď som musel ísť na vécko druhý krát, napadalo ma že to mohol byť ten prekliaty laxatívny čaj. Normálne ho servíruju ako alternatívu ku káve. Som zvedavý, aké prekvapené výrazy tváre strúhajú hipsteri, čo namiesto kávy siahnú po tomto čaji, nebodaj ňáki smedoši, že si spravia dva pytlíky.
Cestou po pivo stretnem Zlomenú nohu ako vystupuje z taxíka s novučkými barlami a igelitkou nákupu. Celý deň vyvolávala a vybavovala s poisťovňou, aby jej zaplatili letenku späť do Francúzska, kde by jej zoperovali tú jej nohu, lebo má 3dni na zákrok.

D057: 12.12. 2017 San José, CR → Mexico City, MX
Na posledné raňajky je konečne aj dosť chleba. A my si k tomu ešte spravíme volské očká.
Pokúšam sa na recepcii vytlačiť naše boarding pasy, ale nie je mi to súdené. Keď vymením toner a podarí sa mi vytlačiť dve stránky, je tam nastavená nejaká haluz a výsledok má 1/4vú veľkosť. Prestavím to a vytlačím už len jeden lístok – Katkin, na môj už nie je toner a nepodarí sa mi už vyždímať ani kvapku.
Skúšame ísť na letisko verejnou dopravou. Máme dosť času, tak prečo nie. Vygúglim, že kúsok od konca parku je zastávka, ale nie som si tým úplne istý, tak ideme račej na východziu stanicu v centre mesta. Zase je pekelná zápcha a ešte aj strašne veľa ľudí nastupuje, tak ideme 4 kilometre asi hodinu. Tam už celkom v panike hľadáme správnu stanicu (s červenými busmi) a postavíme sa do nejakej šóry. Všetci sa tvária, že nevedia nič o letisku. Po asi desiatich minútach príde bus na letisko a my sme vnútri. Cesta stojí 350 na hlavu, čo je 1/10 z Ubera. až na tú prekliatu zápchu. Samozrejme že ideme okolo tej zastávky, čo som mal nagúglenú. Tam sme mohli byť za 15 minút peši a ušetriť tak viac ako hodinu zápchy cez mesto. No celé zle. Dlho sa vymotávame z mesta a zápcha je aj na dvojprúdovkach. Pred letiskom nás už poloprázdny bus vyhodí a sme fpoho. Čítal som čosi o priamych spojoch, ktoré chodia ale len do druhej. Po druhej je už taká zápcha, že stoja na zastávkach, lebo aj keby nestáli, netrvalo by to menej.
Let je bez všetkého. Nedostaneme ani vodu, ešte že sme si ju načapovali do malých fľašiek na letisku. V Mexico City trvá imigrácia tak dlho, že zmeškáme posledné metro, tak nám zostáva iba Uber. Pokúšame sa zameniť peniaze, no zmenárne majú otrasný kurz a všetky bankomaty poplatok. Nakoniec vyberieme prachy z najlacnejšieho bankomatu (31MNX) a chytáme bezplatný internet na objednanie auta. Auto príde v pohodke a za 4.55EUR nás hodí pred náš hotel z booking.com. Vyzerá to byť pekný bordel, lebo izby prenajímajú aj na 1 a 3 hodiny. Na každom poschodí je ale stojan s pitnou vodou a na posteli máme pekného vtáka – poskladaného z uteráka. Je tu čisto a pekná zima.
Sme riadne hladní, tak beháme po nočnom sídlisku a hľadáme niečo pod zub. Nakoniec skončíme so super hambáčmi (29+25), ktoré teta griluje na rohu veľkej križovatky. Pivo na spláchnutie predávajú (20+20) priamo na rohu pod hotelom a robia tu aj obložené žemle. Takže sme mohli byť už polhodinu najedení, keby sme sa poriadne pozreli na vlastný roh. Ja som podľa nápisu myslel, že tam majú iba chľast.