D52: 2013/12/24 Dien Bien Phu → Luang Prabang
Vystupujeme a otravovia nám už rovno ponúkajú Luang Prabang. Ja sa lomcujem s ruxakmi a K ide zistiť aké máme ďašie možnosti spojenia. Za ohromných 495000D majú priamy spoj až do Luang Prabang, Laos. Cesta má trvať 10 hodín, odchádza 07:30, teda o chvíľu. Kupujeme lístky s vidinou Štedrej večere v teple Laosu a parádneho busu vezúceho nás tam. Obzerám sa po stanici a pod ceduľkou Luang Prabang stojí dosť mizerný minibus. Zvyšok výpravy je ale optimistický. Každý chce na WC, no z každého páru chce niekto ostať pri vakoch. Ešte sme ani neboli všetci na WC a z nadháňačov sa vykľul šofér a závozník a naháňajú nás do ich mizerného vianočného minibusu. No pekne. Snažíme sa tam aspoň zaskórovať nejake prijateľné sedenie a po K bežím na WC i keď šofér už posunkuje, že vyrážame. Tak sme aj vyrazili. Vyzerá to tak, že v tom zmätku sa Tomášovi nepodarilo ani dostať na WC. Ešte sa trochu krúžime po meste, asi chceme zohnať niekoho ďaľšieho na cestu, lebo nie sme úplne plní. Vidíme asi 30 vojakov pochodovať v plnej poľnej popri ceste. K mi farbisto opisuje ako funguje ženský pisoár. Vonku – na dvore pred kabínkami → je kanál, v ktorom tečie voda, ženy si len kvoknú nad kanál a močia doň. Zaujímavé. U nás v pivárni na Severe máme tiež taký pisoár, len je na záchode, pod strechou, na pánskom a stojíme pri tom.
Sedím za šoférom, aby som mal viac miesta na nohy, ten má otvorené okienko a je celkom zima. Naobliekam si všetko naspäť, aj vetrovku a na kolená si dám šál aby mi ich tam nemrazilo. Časom ako výjde slnko sa ale otepľuje a je to lepšie. Prechádzame ryžovými poliami, kde je celkom rušno. Niekde orú haluznými traktormi, ktoré majú namiesto gumených kolies kolesá s kovovými lopatkami, inde zase motykami kopú – opravujú hrádze.
Na hranice to nie je ďaleko, ale cesta ide cez hory, hore dole a stále sa krúti ako vyplašený had. Na vietnamskej hranici všetci vystúpime postavíme sa pred prvé okienko, z tade nás preženú pred druhé, kde odovzdáme postupne všetci pasy a pajko ich postupne všetky skontroluje a opečiatkuje bez toho aby sa na nás čo i len pozrel. Majú tam už ceny za víza bez toho aby bolo napísané do akej krajiny sú to víza. Ale mne osobne je to jasné. Víza za $30 do Vietnamu už dávno neboli, taký starý papier to veru nie je a ceny sa viac menej zhodujú s cenami laoskými. Busom sa vezieme ešte pár kilometrov cez vrchol hôr až dorazíme na laoskú hranicu, ktorá vyzerá skôr ako benzínka. Tam nám merajú bezkontaktne teplotu, za čo si vypýtajú 3000K (8000K je 1USD, 10000K je 1EUR).
Následne si vypýtajú jedno foto od každého, pricvaknú to ku formuláru, požičajú nám aj pár pier a vypĺňame a vypĺňame. S vyplnenými formulármi ideme zase späť a prichádza čas platenia. Ja sa ešte narýchlo pokúšam zameniť Vietnamské Dongy za Laoské Kipy. Posielajú ma za šoférom, ten mi najprv narátal cekom dobre, potom si ale zobral 10000Kipov a to sa mi už moc nepozdávalo. Tak som celú transakciu zrušil a išiel naspäť za K že či fakt treba Kipy. Nebolo ich nutne treba, dalo sa aj platiť v Dongoch (k urz 3:1 namiesto 2.5:1) alebo aj v USD – úplne hrozný kurz. Kipy ale vychádzali najlepšie a Dongy nám viac nebolo treba, tak idem za šoférom s kalkulačkou, že aká je moja predstava zámeny. Šoféra to ale už moc nezaujímalo, nechcel sa ani baviť, dal som mu lepšiu ponuku, ani to nepomohlo, ponúkol mu, nech mi dá on ponuku, odmietol. Tak som teda nepochodil a šiel naspäť (dúfajúc, že nás odvezie ďalej do LP) s tým, že to teda vyplatíme v Dongoch. A tak sa aj stalo. Poplatky boli 30USD za víza, 10000K za vystavenie víz (30000D) v prvom okienku a v druhom chceli ešte 3000K za meranie teploty a 10000K za vstup do krajiny (40000D). Bola to čistá darmožráčina. Aspoň že mali vydať zo $100 bankovky. Na čo sú potom víza, keď je tam ešte milión ďalších poplatkov. Do toho všetkého sa ešte nadrzovku predbiehali domoroci a strkali do okienok pasy a peniaze. Za okienkami sedeli vypapkaní darmožráči s nablýskanými reťazami a hodinkami, očividne zbytoční – natukovaní z kurzových obťahov. Nechcel som rozmieňať 200000Dongovku, a chýbalo mi na druhé poplatky 2500D, čo je menej ako 0.10 EUR a darmožráči na mne stále zarábali, ale nie, oni museli mať aj tých 2500D a potom ešte 5 minút zháňať Dongy aby mi mohli vydať. Skontrolujeme ešte teplé víza, či ich darmožráči nezmrvili a postávame a čakáme na zvyšok busu aby dokončili svoje utrpenie. Je nás celkovo 9 belochov. Poslední dvaja sú Austrálčania (videl som to už podľa pasu s klokanom a pštrosom na obale). Tím to nejako hapruje, sú stále zaháknutí na prvom okienku. Ukáže sa, že nemajú dosť peňazí na celú túto šaškáreň. K im promtne žične 20 USD a naších 197 500Dongov, čím sa pokryje prvé okienko – víza. Česi prispejú na druhé okienko a ide sa ďalej.
Pýtali sa ľudia (asi tí Austrálčania) na bankomat, no okolo prvého (45km od hraníc) prefrčíme bez mihnutia oka, ja som teda mihol, ale šofér nezastal. Zastaneme ale nejaké dva kilometre ďalej, na konci tej istej dediny na jedlo. Nikto ale nemá prachy, tak to nie je moc veľká sláva. Toto majú busáci trochu nedomyslené. Moc tržby tu nespravia ak nebudú stávať v bankomate. Sme hladní, vaky sú na zadných sedadlách, tak si aspoň spravíme bielkovinu. Závozníkovi hovorím, aby sme zastali pri najbližšom bankomate. Mávam mu pred nosom bankomatovou kartou, aby bolo jasné, čo myslím pod pojmom ATM. Nedá sa nám naštartovať, tak závozník – opravár vyberá spod jedného sedada vercajg, spod K rohože, ktoré vyhodí von oknom. Rozprestrie rohože pod busom a poď ho štartovať. Keď to konečne naskočí pobalí všetko a ide sa ďalej. Cestou zajedáme aj arašidy v kokosovom mlieku a zelené koláčky. Postupne zjeme všetok náš proviant a potom už len držíme vianočný pôst. Krajina je pekná, hornatá. Okolo cesty je strašná chudoba. Decká chodia často holé alebo len v tričku i keď je zima. Niekedy majú bundu a holú riť. Zdanlivo všetko sa odohráva vedľa cesty, deti sa kúpu v lavóroch pri ceste, dospelý sa tiež umývajú pri ceste, večer ľudia sedia pri ohňoch popri ceste. Dvoch belochov vykladáme niekde v mestečku po ceste a máme možnosť výberu z bankomatu. Austrálčania vracajú peniaze, maju len 100000K bankovky, tak nám dajú veľa. My sme ale radi, že máme peniaze konečne a keď zastaneme na benzínke kúpime si aspoň kolu a môžeme vrátiť preplatok. Jedlo tam nemajú. Holanďan si zapáli cigaretku pred autobusom, tak sa k nemu všetci rozbehnú, že však sme na benzínke a zaháňajú ho ďalej. Je to celkom divadlo. Zastavíme sa Oxumday na stanici, tak vybehnem von, že niečo pozriem, fakt už hladný, no majú samé somariny, tak zase nepochodím. Hovorím ale závozníkovi, že chceme jedlo. Po ďalších 40km zastaneme konečne už potme na jedlo v nejakej dedine. Realisticky to vyzerá na našu Štedrú večeru, lebo do Luang Prabang prídeme prinajlepšom po 21:00. Nikto tomu nechce veriť, ale snažíme sa vybrať niečo decentné. Tam kde sme zastali majú tácky plné jedla, ale keď identifikujeme v jednom z jedál celé štvrťky žiab prejde nás chuť na čokoľvek od nich a ideme hľadať ďalej. Nakoniec skončíme s polievkou, K nexce o žabách od Kambodže ani počuť, tak radšej bez mäsa. Ja si dám s vajcom. To je len tak rozbité do horúcej polievky. Ledva belie na okrajoch. Zamiešam ho teda do polievočky, tá chytí žltú farbu. Prikorením to ešte trochu čili drvenom v oleji a polievčička je výborná. Dáme si aj pivko, šak je Štedrý večer. Do tanca nám z veľajšieho podniku hrá ožraté karaoke. Bandička ženských s jedným chlapom sedí vonku pred obchodom okolo stola, naplno má pustenú hudbu a vybľakujú akoby ich z kože drali. Už ked sme šli okolo nich tak nás cez mikrofón zdravili. Vianoce vyzerajú na dôvod sa ožrať. Pripomína mi to Venezuelu. Pomaly slávnostne popapkáme a v zhone platíme (10 za K bezmäsitú, 15 za moju a 8 za pivko tisíc) zatiaľ čo šofér na nás už vytrubuje z druhej strany cesty.
Do Luang Prabang prídeme neskoro, vykladajú nás na stanici asi 4km od cieľa. Ako sa tak pechrím sa vakmi a podávam ich ľudom vpredu nejako ma jeden preklopí a končím s rebrom na opierke. Až mi to dych vyrazí. A fajne to bolí. A ako tak poznám rebrá, ešte aj fajne dlho bude. Na ulici nevyzerá byť moc premávka, tak sa snažím sledovať situáciu a nie svoje reboro, aby nám neušiel posledný tuk tuk. Zhodneme sa s Čechmi, že ideme do ekonomickejšej štvrte, Holanďan sa ostrieľane pridáva ku väčšine, veď je sám a pojašení Austráčamia len sedia v buse a pozerajú do knižky. Hovoríme im o našom pláne ale oni stále nejako váhajú. Tak sa púšťame do debaty s tuktukármi, ktorí chcú nekresťanských 15000K na hlavu. Hovorím, že celý tuktuk by mal stáť 50000K. Nie je s nimi reč, tak sa nakladáme a ideme von. Chalanko sa za nami hneď rozbehne, že teda dobre, 10000K. Je neskoro, sú Vianoce, každý chce byť už tam, tak pritakáme. Chcú zaplatiť dopredu, čo by bolo veľmi vtipné, keby bolo menej hodín, teraz je to len trápny žart. Hovoríme, že zaplatíme keď nás tam zavezú a skúšame vysvetliť, kam vlastne chceme ísť. Cestu ešte pre istotu sledujem na GPS. Necháme sa vyložiť na začiatku striebrotepeckej štvrte, nech si to prebehneme a nájdeme niečo na spanie. Holanďan sa hneď odpojí, Česi si vyberú z bankomatu peniaze aby nám vrátili za tuktuk a chvíľu ešte spolu hľadáme ubytko. Všetko je plné alebo drahé, tak nám to chvíľu trvá, aj sa roztratíme. S K končíme v domácky vezerajúcom hoteli za 80000K s tým, že zostaneme dlhšie. Pánko začínal na 100k, potom sa zjednal na 90k.
Skúšame ešte trochu komunikovať s domovom, ale signál je poslabší, tak musíme kvočat pri dverách. Je zima a padá to, tak nám to moc dlho nevydrží. Dávame si hlt červeného vína a vyčerpaní 27 hodinami cesty líhame spať.

D53: 2013/12/25 Luang Prabang
Budíme sa do zvukov rozbehnutej stavby, robotníci začnú zhurta o 7 hneď so zbíjačkou. Nadšení nie sme, mladej dole hovoríme, že sa odsťahujeme do oficiálneho čekautu. Volíme raňajky na rohu plnom domácich. Kávu nám prinesú od vedľa, omeletu z reštiky cez cestu. Ceny sú oproti Vietnamu numericky zrovnateľné, len kurz je 2.5x horší. Sme z toho v šoku. Podľa chudoby čo sme videli cestou v horách sme rozhodne čakali nižšie pálky. Presunieme sa na slnko do reštiky oproti, zkade bola naša slabá prihorená omeleta, že si dáme pivko. Sedíme, kukáme na Mekong a ľudí veľkých ako mravce na druhom brehu, vychutnávame slniečko, teplúčko, pivečko a pastis, keď v tom kde sa vzali, tu sa vzali Tomáš a Hanka. Tak sme im poodhalili ako to bolo s našimi raňajkami, oni si niečo pokúpili a prisadli si k nám. Dopoludnie sme potom strávili vymieňaním cestovateľských i necestovateľských storiek.
Celkom sa oteplilo, tak sa ideme na izbu prezliecť (sťahovanie je už nereálne, prepásli sme čas a ani sa nám nexce), dokonca nasadíme aj sandále a ideme si obzrieť mesto. Kráčame popri Mekongu ku sútoku s lokálnou riečkou, občas vbehneme do vnútrozemia pozrieť chrám alebo na nejaké to jedlo. Vianočnú hodinkovú masáž završujeme návštevou chrámu oproti. Mnísi mlaďasi tu drvia na bubny. Podľa veľkosti mnícha a prislúchajúcej sile mlátenia sa mení dunenie. Je to pekný zážitok. Mám chuť sa pridať ale nexcem vliezať belochom do záberu.
Pred koncom polostrova je pekný chrám (Wat Xieng Thong), no na vstupné sa nám už zdá neskoro, je už slabnúce slnko. Zamotkáme sa do podniku s kačacími špecialitkami, plnom domácich, okoštujeme kačku s pivkom. Domáci pijú pivo zásadne s ľadom. Naspäť sa už vraciame druhou stranou polostrova popri prítokovej riečke (Nam Khan) a zapadneme vo fajnovej západniarskej kaviarni Joma. Za veľkú kávu, kapučíno a dva koláčky zaplatíme nekresťanských 71000K. Ale je to celé fajn. Západ nad peším bambusovým mostom, konečne decentná káva a pohodička. Od rieky ideme do stredu polostrova na hlavnú ulicu. Tam je riadne živo (obe nábrežia boli ospalé) kopec reštaurácií a barov je plných hepy hodinkou. Prechádzame dlhočizným trhom s čačkami mačkami, skúšame ešte poslabšie bombovo vyzerajúce koláčiky a fakt hrozné jarné rolky. Večer je už celkom zima.

D54: 2013/12/26 Luang Prabang
Dnes si vo včerajšom podniku dáme to, čo sa tam má dávať, teda na čo sa špecializujú. A to je polievka. Veľká za 15000K. Je dobrá. Na posilnenie si ešte zoberieme so sebou bagetku. Je plnená mletým bravčovým. Chutí to ako škvarková pomazánka zmiešaná s paprikovou. Zabalia nám ju do celofánu a ten zaistia dvoma gumičkami. Celé to ide do neodmysliteľného mikroténového sáčku.
Pôvodný plán bol žičať si bicykel a pobehať všetky chrámy (no všetky za deň asi nie, ale čo najviac). Ako nám ale trávili raňajky a pochopil som, že za každý (nie každý ale tie väčšie a fajnovejšie) a platí a že po troch aj tak budeme mať dosť a sú relatívne pokope, sme si povedali, ze na bajky prdíme. Zapadli sme preto hneď do prvého chrámu, zaplatili 10000K každý a pobehali dookola. Komplex bol malý, hlavný chrám pekný, hlavne zvonka. Pekné sýto zelené stĺpy boli cez šablóny nastriekané zlatými vzormi. Zdiaľky to vyzerá oveľa lepšie ako zblízka. Zblízka to pripomína Sandokanové tričko, čo sa kedysi za socíka striekalo farbou v spreji na biele tričká. Zjeme polku bagetky. Je fajn, ale K z toho opuchne pusa. S glutamanom sa tu moc nepárajú.
Náš peší hon na chrámy pokračuje a dostaneme sa na rázcestie. Naľavo je kráľovský palác s múzeom a napravo kopec so stúpou. Vyberáme zalesnený kopec, lebo keď bude cez obed slnko piecť, lepšie sa schováme v múzeu. Pod kopcom je malý chrámik bez vstupného s jedinečnými freskami. Na schodoch dohora predávajú malé klietočky s vtáčikmi, ktoré ľudia potom navrchu vypúštajú. Platíme vstupné (20000K/hlava). Jedna pani si položila vtáčiky na lavičku pri pokladni a kým sa vyzliekala tak jej doskákali skoro na okraj a išli padnúť. Pribehol som jej ich posunúť naspäť. Ona si to tiež všimla, ale bol som rýchlejší. Na kopci je fajný výhľad, z bočnej cestičky vidno aj obe rieky.
Do kráľovského paláca sa nakoniec nedostaneme. Tí neštastníci majú totiž obednú prestávku. Sme hladní, tak zájdeme do cukrárne na fajný banánový koláč, dáme aj kávičku a čakáme kým sa dopečú vajcové koláčiky. Tým to dlho trvá, tak testujeme kapučíno a zamatový koláčik. Ten je karmínovej farby a lepšie vyzerá ako chutí. Ale pravda je, že chuť, alebo skôr textúra je jemne zamatová. Ďaľší chrám je ten, čo z neho včasné ráno vyrážajú mnísi po almužnu. Je pekný a je zadarmo. Aj tu majú loď – dlhokánsky čln. Podľa kolies na ich vozíku ten čln nebol dlho použitý. Neviem či to mali pre prípad, že by stúpli rieky, aby mohli opustiť (polo)ostrov, alebo na nejaké ceremónie. Pred chrámom konečne objavíme pekáreň, kde majú mať najlepšie croisanty, tak jeden okoštujeme. Je už po 15.00, tak nie je úplne najčerstvejší, ale ujde.
Zostáva nám už len hlavný chrám (Wat Xieng Thong, 20000K každý). Čuduj sa svete, dnes nie je ani také fajné svetlo ako včera. Je chladnejšie a sme uťahaní. Mali sme tam my ťupíci predsa len včera ísť. Rozdeliť chrámy na viac dní. Chrám je úplne parádny, rôzne farebné budovy, na nich mozaiky zo skla, ktoré sa trblietajú na zapadajúcom slnku. Všade je kopec zlata. Jeden turista nám ukazuje obálku LP a na nej fotku mních zatvárajúceho ružovú budovu. Tak sa tam o 106 fotíme, až nás nejaká sprievodkyňa zvozí. Ani nevieme prečo. Skúšame to aj pred zlatou budovou s pohrebným vozom, sú tam ale mraky turistov.
Dnes chceme okoštovať najlepšiu pizzu v meste (#1 podnik podľa TA), tak ideme cez bambusový most (mýto 5000K/os) na druhú stranu Nam Khan. Tam jednoducho nájdeme príjemný podnik. Pizza je veľmi dobrá, poriadne sa napcháme. Keď sa zotmie zapália romantické fakle. Je to vítaná zmena po nudliach a zákuskoch.
Večer ešte na izbe študujeme kam sa vyberieme ďalej. K objaví cestopisy nejakého Čecha, tak sa v salvách rehoceme na jeho príbehoch. Až očakávame, že každú chvíľku k nám niekto vtrhne a vyhubuje nám, že robíme prílišný hluk. Silne odporúčame, i keď sme nakoniec po jeho stopách nešli. <http:/www.miras.cz/cestovani/thajsko → laos → 06.php>
D55: 2013/12/27 Luang Prabang
Dnes berieme motorku (absurdných 100000K) z nášho hotela. Scénka: Domáci dedko zavolá a príde chlapík na motorke. Má dokonca aj kontrakt. Ten je 100x prefotený a nečitateľný, no podpíšeme ho, veď chceme motorku. Pri názornom zamykaní zamkne koleso a keď príde na odomykanie nemá kľúč. Ježis, to je ale pošuk. Ideme sa teda najesť, že mu dáme prachy a nech nám to nechá na hoteli. Zo 100000K je prekvapený a ide si to overiť do vnútra. Zrejme čakal viac. Všivák, všade inde (v susedských krajinách) mali motorky za $5 (40000K) a jemu sa 100000K máli. Zakiaľ to odbavíme príde ďalší mlaďas s nevhodným kľúčom, ale s akou takou angličtinou, takže pri sťažnosti, že tam nie je benzín povie, že je tam polliter a že dôjdeme na benzínku… no worries (žiadne strachy – to keď niekto povie, tak sa treba mať na pozore). Takže náš pajko ide na motorke s mlaďasom naspäť a vráti sa s kopou kľúčou, nájde ten správny a na ňom je aj kľúč od motorky.
Ideme sa konečne najesť. Obligátna polievočka je doplnená ryžou (5000K) a kuracím prsom z grilu (10000K). Ryža je v mikroténovom sáčku ale prso aj s paličkou (prvý krát nám dali aj grilovacie drievko) je v banánovom liste a až potom v sáčku. Berieme si to so sebou ako proviant. Cestou naspäť zbadáme prasiatko v prútenej klieke na mieru. Leží a je opletené a ako dýcha celá tá klietka sa hýbe s ním. Ani nohy mu nevidno. Chúďatko ukvičané.
Benzín v nádrži nevidno, tak sa pýtame na benzínku a smerujeme rovno tam aj so zaťatými púlkami aby to vydržalo. Vydržalo, tankujeme rovno tri litre za 31000K. Nahodíme buzolku a vyrážame do jaskyne Pak Ou so 4000 Budhami. Cesta prebieha bez problémov, ak nerátam most z mesta, ktorý je len pre jedno vozidlo a v smere jazdy idú len dva pásy na kolesá, pred nami ide cyklista a my máme v rýchlosti 10km udržať smer na tom jednom tenkom páse. Celkom mi cvrká. Motorenka do kopcov moc nevládze, po 20km zídeme na nespevnenú cestu a tam je to hore dole, tak sa aj napreraďujem. Je to len 9km a máme štastie, že moc prášiacich áut a ani slonov nejde. Za parkovanie pod stromom pred dedinou platíme 5000K, vodu zamykáme do motorky, nech to nemusíme vláčiť. Prevoz na druhú stranu Mekongu stojí 13000K na hlavu (obojsmerne), platíme na začiatku dediny združeniu lodiarov. Prechádzame dedinou lemovanou stánkami s občerstvením a suvenírmi. Nezbadáme prvú odbočku a tak sa na konci suvenírov pýtame dedka v obchode, kde sú lode. Ukáže nám, že za jeho rohom. Je milý, tak si u neho dáme pivko a vybalíme ryžu s mäskom. Dokonca nám prinesie aj tanier. Sledujeme aktivity ulice. Najlepšia je keď, malinká (tak 3 ročná) príde za naším dedkom, ukáže vajce, zaplatí a s jedným jedinkým vajcom sa poberie naspäť. Než zmizne za zákrutou preloží si vajce do druhej ruky (myslel som, že si ho dá do vrecka bundičky) a začne si radostne poskakovať. Už len dúfam, že jej to vajko z rúčky nevypadne. Je to veľmi milé, škoda že nemáme vybalený foťák. Okolo blúdia cyklisti, ktorí s nami parkovali. Dedko im posunkuje, že loďky sú tým smerom, ale oni asi predpokladajú, že im chce niečo predať a idú ďalej do neturistickej časti dediny.
Na velikom brehu je zopár lodiek a už aj zablúdení cyklisti. Ideme rovno k polonaloženej loďke (dosť plytkej), ktorej kapi veselo telefonuje. Keď dovolá dám mu lístky a ideme. Cesta cez rieku nám úplne stačí, zase raz nemáme ochranu na elektroniku, tak snáď nebude žiadne neplánované kúpanie v Mekongu. Normálne sa do tejto jaskyne chodí z mesta loďkou, dve hodky proti prúdu, jedna naspäť. Tento preplav má ale pekný výhľad a čučat na to dve hodky by asi bolo nudné.
Vstupné do jaskyní je 20000K, dolná má dve „miestnosti“ plné Budhov. Po chodoch sa dostávame do hornej, tá je tmavá, hlbšia, nie je tam až tak veľa Budhov a na konci je úplná tma. Silne sa zíde vlastné svetlo. Vraciame sa tou istou cestou a dúfame, že nebudeme musieť znova platiť, keďže smerom sem nám kapi zobral lístky. Bez veľkých ceremónií nás ale naložia a len s nami dvoma idú naspäť. Do dediny prídeme bližšou cestou. Minieme mega reštauráciu, kde asi bývajú hromadné obedy ľudí dovezených loďami. Cesta naspäť ubieha rýchlejšie, zastavíme v dedinke špecializujúcej sa na Lao Lao whiskey, rôzne tvory ako hady, škorpióny sú naaranžované v sklených fľašiach rôznych veľkostí, niečo koštujeme, ale až tak nás to neberie. V reštike s pekným výhľadom na rieku, že skúsime nejakú rybu. Nakoniec si vyberieme jednu rybaciu polievku podľa odporúčania (40000K), lepkavú ryžu (sticky rice) a pivko. Donesú nám velikánsku misku polievky s rybacími časťami a ryžu v valcovitej nádobke pletenej z bambusu. Naberáme si vývar a rybie kusy a zajedáme to ryžou. Pláva tam polka hlavy – ľavá, so zubami ako suchý zips, chvost, kus mäsa a nejaký kus s plutvou. Je tam všade dosť mäsa, vývar je štipľavý ako čert, asi je tam tom yum. Ani ho nedojeme. Kosti ale oberieme do biela.
Frčíme ďalej, lebo chceme ešte vidieť vodopády, ktoré sú 30km od mesta na opačnú stranu. Popri ceste sa odohráva každodenný život. Najzaujímavejší je asi výjav z cesty pred nami, dvojica ide na motorke a spolujazdec ťahá za sebou fúrik – oboma rukami. Pri vchode do mesta vychytáme ten istý tenký most a ako pribrzdím na skokový nábeh strácame v nízkej rýchlosti na moste strabilitu a obaja sa ju pokúšame získať pokladaním nôh na cestu, čo končí tak, že sa dokopeme a ja vysoko intenzívne navigujem K aby si svoje nohy odložila a budeme používať iba jeden pár, môj. Za mostom si zastaneme, aby sme to predýchali. K je z intenzity mojej komunikácie trochu mrzutá. Inak sa pri prechode mestom riadime buzolkou a už nič zvláštneho nenastane. Vyberieme prachy v bankochmate a fičíme. Začíname nadobúdať pocit, že hodina je už dosť pokročilá, ale čo sa dá robiť. Snáď to stihneme. Je aj celkom chladno v tieňoch. Oproti ide veľa minibusov návštevníkov z vodopádov. Tých 30km nám po zákrutkách a kopčekoch trvá skoro hodinu. Sme aj celkom vyzimení. Strážca motoriek to už balí, je 16.30, no keď nás zbadá s radosťou nás ešte skasíruje (2000K), že vraj do 17.00 to ešte postráži. No mám strach. Zaplatíme lístky do vodopádov (20000K), tie sú otvorené do 17.30, takže by sme to mohli postíhať. Ideme okolo ohrady s medveďmi. Tie majú vodorovný zlatý mesiac pod krkom. Pred budovou sú sochy na porovnanie veľkostí všetkých známych medveďov. Panda je najvtipnejší, viď foto. Medvede sú všetky na kope pri budove, asi bude večera. 50 metrov od medveďov je prvý bazénik vytvorený vodopádmi. Sú v ňom aj malé deti. Ideme vyššie, bohvie koľko tam toho za celý deň načúrali. Vyššie je parádny veľký bazénik, peknej tyrkysovej vody množstvom pritekajúcich vodopádikov. Na boku sú prezliekárne a nich sa ozýva veselá vrava stredoškolákov. Idem sa prezliecť do práve opustenej kabínky a xvíľku si poplávam. Voda je studená a slnko slabé, netreba to preháňať. Pokračujeme hore, je tam ešte jeden kúpací bazén, potom už je kúpanie zakázané. Na konci je vysokánsky vodopád. Je to tu pekné, dalo by sa tu aj fajne piknikovať. Nikde už nikoho nie je, je to vyľudnené. Vyšlapeme si hore na vodopád, no 10minutový výšlap bol nadarmo,nič nevidíme a nemáme to ani čas moc skúmať, lebo o pár minút zatváraju. Fičíme strmým svahom dole. Brána je otvorená, nikde nikoho. Pred vchodom partička bielych turistov špekuluje, že pôjde dnu, i keď je už neskoro. Požujeme trochu ryže, dáme aj vetrovky a rukavice (ponožky) a frčíme dlhých 30km súmrakom a nakoniec aj tmou. Cestou vidíme nehodu, v dyme z nejakého plameňa máme aj problém navigovať. Náhodou trafíme na prvý krát do našej uličky a po 120km sme radi, že je to za nami. Asi dedkovmu synovi vrátime kľúčiky, motorku zatlačíme s jeho pomocou do dvora a hľadáme nejaké teplé miesto, že by sme naštudovali a naplánovali náš ďalší postup v Laose.
V obchode kúpime kakaové Oreo (9000K) a špekulujeme nad kaviarňou JOMA. Je ale dosť neskoro na kávu. Skúšame cestovku, či nám neporadí nejaký plán, ale tí sa na nás pozerajú ako na bláznov. Veď oni len predávajú letenky a lístky na busy. Skončíme na trhu, dávame predsa len kávu (ale malú) a palacinku. K študuje, nexce sa nám pohnúť, tak skúšame ešte nejaké koktejly s laoskou whisky (citrónový je fajn, druhý pokus moc nechutí) a dáme si aj bagetku.
Kúsok od nás si kúpime lístok na bus do Phonsavan. Tam sa ešte môžeme rozhodnúť, či pôjdeme na vrchný okruh, alebo smerom dole na hlavné mesto. Na izbe balíme a skypujeme, zaklope dedko, že kde sú kľúče od motorky. Reku, dali sme ich už preč, nech sa spýta.