D74: 2013/02/18 Utila -> Nikaragua
Ráno je drsne, vstávame 4.30, balíme vaky, budíme Fluvia a vyrážame do prístavu, kde je už slušná sora a stále nie je isté či loď pôjde. 6.20 keď má loď odísť začínajú predávať lístky. Loď ja napraskana, včera nešiel ani ranný ani poobedny spoj. Keď s hodinovým meškaním prichádzame do La Ceiba a vidíme tie brutálne vlny je jasné prečo sa nedalo včera ísť. Taxikári si nás rozchytavaju, sme s Mišom, Fluviom a Cynthiou 5ti, tak sa opäť stretávame na busovej stanici na posledné raňajky. Mišo ostáva objavovať Ceibu, Cynthia ode domov za synom a my 3ja.do Tegucigalpa, hlavného mesta. Cesta ubieha pri 2och filmoch, potom kombinujem ďalšie možnosti presunu do Nica. Nakoniec sa rozhodnem pre presun na juh do Choluteca. Lúčime sa s Fluviom a nečakane sa k nám pridá 7 teepkov z Utila. Večer zjednavam ubytko s Nemcom pre 9tich, 3 trojky sú najlacnejšie, dostávame.Dána Mathiasa. Super.večera v lokálnom grile, sprcha a krátka noc.

D75: 2013/02/19 -> Leon – prevádzačka cez hranice
Vyrážame podľa dohody len minútu po 7mej. Na stanicu sú to iba 2 bloky. Sme zjav nad zjavy, 9ti belosi s gigantickymi vakmi. Na hranice v Guasaule sme do hodiny. Na samotných hraniciach zabíjame čas, kým sa všetci odbavia a vycikaju, obedne asi 1 a pol hodky. Slapeme na stanicu za hranicami, FK bus je tam opäť ako na počkanie, rýchlo prestupujeme v Chinandega. Bus nás ale.len vyhodí pred vstupom do Leonu, takže máme dosť kým sa dohrabeme k ubytku. Morálka klesá a družstvo sa rozpadá. Dávame si prvé pivo Toňa na ľade, kupujeme cigaru. Ubytujeme sa v Casa Vieja, v dorme s 5timi postelami sme sami všetky 3 noci. vyrážame obzrieť mesto, všetky vytypované podniky sú dnes zavreté. Katedrála je pekná, v Claro nám nevedia poradiť nič s internetom.káva je napriek priaznivému hodnoteniu na nete slabá, stretávame holanďanku Marie Anne, ktorú vidíme opäť pri večeri. Slušná pallea a výborná grilovana chobotnica doplnená pohárom červeného a bieleho vínka je balzam na dušu cestovateľa. Zastavujeme sa ešte v supermarkete a na teraske vychutnávame studenú Toňu.

D76: 2013/02/20 Leon – volcano boarding
Ráno zožerie internet v Katkinej snahe kúpiť spiatočné letenky. Tie totiž medzičasom už zdraželi o 50EUR každá a to sa nám vôbec nepáči. Zakaždým, keď však Katka stlačí tlačítko zaplatiť, chcípne internet a ona začína celý cyklus odzačiatku. Na internet a neskoré raňajky/skorý obed sa dostávame do BigFoot, kde majú akciu na kapučíno a tak kupujeme lístok nad kávou a nakoniec, keďže je už po 11h00 objednávame si aj mojito. Stretávam sa s chalanmi zo včera, ktorí sa tu ubytovali. Rozhodneme sa pridať k 3om z nich na volcano boarding. Obed vo Via Via si musíme nechať zabaliť, lebo sa obávame, že by sme to na 13stu nestihli a to i napriek tomu, že Katka urobí run a donesie košeľe a krém proti slnku a pevnú obuv, ktorú na výstup na sopku potrebujeme. Zabalené jedlo potom jedno zjeme kým čakáme ½ hodinu na štart a druhé jedlo odložíme spolu s notbukom na recepciu Bigfootu. Ten sa ukáže ako celkom pekný hostel, i keď dormy boli poschodové a celkovo dosahovali až tri postele nad sebou v jednej miestnosti. To sa mi zdalo ešte brutálnejšie ako v Amstri, kde boli dvojposchodové dvojpostele. Majú tam dokonca aj malý bazénik v tvare Bigfootu (veľkej nohy) a ratanové hamaky, niečo, čo som ešte nikdy nevidela musel som preto automaticky oskúšať. Vedúca zájazdu nás vyzýva, aby sme pustili nižších ľudí sedieť, lebo tí nedočíahnu na držadlá, ak by mali stáť. Keď konečne vyrazíme je nás plná tatrovka, ženy ktoré sa zdajú byť v prevahe sedia po stranách a chlapi stoja v strede. Keď výdeme z mesta na prašnú cestu zostaneme stáť a vedúca hlási, že si môžeme kúpiť pivo. Pridávame sa teda, no plechovkové pivo dojde, tak idú kúpiť basu fľaškového. Popíjam jednou rukou, pridŕžam sa druhou rukou. Na prašnej ceste skáčeme tak, že ma po chvíli začne ruka na trubkách bolieť a začnem piť pivo oveľa intenzívnejšie, aby som mal obe ruky na držanie. Lietam v tatrovke (vlastne je to mercedes, ale vyzerá ako tatrovka) lietam ako špinavé prádlo a sem tam sa na nás celkom práši. Cesta sa zužuje a miestami je nad nami toľko konárov, že mi švihajú po hánkach prstov. Celkom to bolí, tak sa chytám na miesta, kde je ešte nepredratá plachtovina a začnem sledovania konárov pred nami venovať oveľa väčšiu pozornosť. Cesta vedie rovinkou cez ranče/chatrče/polia vybudované na čiernej sopečnej zemi. Tá vyzerá byť suchá a zrejme na nej nerastie nič, čo nie je extrémne odolné alebo polievané. Pestujú tu cukrovú trstinu, banány, kukuricu. Občas vidno pobehovať čierne chlpaté prasiatka s golierom z konárov do X, aby nedokázali preliezť cez ploty tvorené dvojicou alebo trojicou ostnatých drôtov. Na prepravu sa používajú kôňmi alebo volmi ťahané vozy. Je to dosť rustikálne. V diaľke sa približujú sopky a ja už nemôžem vydržať, kedy tam budeme. Sediace baby sa celkom vykecávajú, a my stojaci sme radi, že sme. Nakoniec zastavujeme pri dome, ktorý vyberá $5 na hlavu za vstup do národného parku. Veľa ľudí taktiež využíva možnosť vypustiť pivo. Keď je už všetko vybavené, čo pri 40 ľudoch celkom dlho trvá, nastupujeme znova a trmácame sa ešte asi 10 minút na maličké parkovisko pod sopkou, z ktorého vedú už len pešie cestičky. Vyskakujeme s oranžovými kapsami s našimi overalmi, fasujeme ochranné okuliare a boardy. Tie majú čerstvo nalepené plastové plochy pod zadkom na optimálne šúchanie a vedúca nás upozorňuje, aby sme ich moc nevystavovali slnku, lebo sa zošuchnú. Obliekam si košeľu, aby som si nemusel natierať ruky opaľovacím krémom sú tri poobede ale je ešte stále teplo, klobúk som si kvôli veternosti navrchu nechal v kabíne tatrovky a tak mi Katka z košele robí turban. Turban sa nakoniec ukáže ako super vec, lebo mi hore nefučí do uší, nepečie na hlavu a som čistý keď zídem dole. Niektorí majú celkom pekné brady od prachu, hlavne tí čo moc brzdili. Katka má večer v sprche úplne čierne uši.
Popadneme boardy (asi 5mm hrubé preglejky podbité oceľou, na začiatku je polka rúry ako nárazník, na konci je zvrchu prípravok na sedenie a zospodu už spomínaný plast na zlepšenie manévrovacích schopností), vaky s overalmi a vodou a poďho na sopku. Šlapeme za sebou ako húsky, občas vedúca zavelí prestávku, za čo sme jej každou ďalšou vďačnejší. Po najdrsnejšom (najstrmšom) úseku je dlhá pauza na fotenie sa na skale s výhľadom. My sme sa už ale počas predchádzajúcich zastávok prepracovali do konca pelotónu a nemáme ani síl na rozdávanie, tak len kukáme čo vyvádzajú iní, a dopíjame zvyšky našej vody. Tu už fajne fučí, tak nesiem board na zadku naklonený tak, aby ma vietor tlačil. Keď však nad skalou zmeníme smer, musím už board niesť vodorovne a chytať vietor tak, aby ho nadnášal. Keď sa mi to darí, board skoro vôbec nič neváži. Na hrebeni je ale vietor už taký silný, že ho neviem skrotiť a len si dávam pozor, aby ma nesfúkol. Sú pekné výhľady naokolo a do „krátera“ kde pofukujú kadejaké výpary a tak beriem aj Katkin board, nech si môže fotiť. V tom momente sme predposlední. A baby, ktoré sme vyhodnotili ako Izrealky majú vážne problémy, a preto mi príde ftipné, keď ma jedna z nich veľkodušne púšťa pred seba. Zvyšok pelotónu sa vzďaľuje, ale už vidím koniec, tak si hovorím, že to nejako vydržím. Skúšam sa opierať bordmi o vietor, ale ten je premenlivý a hrozí, že spadnem keď prestane. Potom zase príde a hodí ma do druhej strany. V jednom takomto údere nie som dosť pevne uzemnený a padám lakťom naoba boardy. Celkom to bolí, a uvažujem, že zostanem chvíľku len tak ležať a oddychovať, ale chcem už byť v závetrí a bez boardov v ruke, tak vstávam a šlapem ďalej. Keď konečne dorazím k ostatným, hodím boardy do škvary a oddychujem, a čakám na Katku bez síl ísť jej v ústrety. Keď sme všetci začneme sa obliekať a konečne pochopím, prečo mali americké surferky podkolienky – je to ideálny spôsob, ako zabezpečiť aby sa im do nohavíc overalov nedostala škvara z brzdenia. Všetky taktiež majú šatky cez nos, dobré proti prachu z brzdenia. Všetci sme oblečení a vedúca nám ukazuje ako sa jazdí. Pozerám sa dole kopcom, pod nami je preparkovaná tatrovka a vyzerá to prekliate strmo. Vôbec sa mi nezdá, že to bol dobrý nápad prísť sem hore a skúšať to zjazdiť. Ukľudnujem sa, že keď to už toľko ľudí zvládlo, tak tohádam zvládnem aj ja. Mám predsa aj nejaký ten tréning na snehu, a pred rokom som sa naposledy boboval na asi 20 metrovom svahu. Tento má pekných pár stovák, a škvara vôbec nevyzerátak mäkkúčko ako sneh. Jediné čo ma odrádza od zídenia svahu po vlastných je spomienka na strastiplné nesenie boardu cez vietor. Po inštruktáži boardovania tam už naše boardy nie sú, niekto iný si ich zobral, tak beriem nejaký, ktorý mi po pár sekundách berie nejaký otravný pako, že to je jeho, že on mal ružovú šnúrku. Čistý gejlord. Beriem si teda iný a zoraďujem sa na koniec, aby som mal možnosť poučiť sa z chýb predchodcov. Sme na konci, po nás sú len tri Izrealky s čierno nalakovanými nechtami na rukách. Sú dva štarty 5 metrov od seba a vedúca púšta na striedačku raz jeden, raz druhý. Katka vyráža zo vzdialenejšieho, a ja usadám na svoj, takže ju moc nevidím. Keď vedúca odmáva mňa okamžite štartujem, čo sa neskôr ukáže ako chyba. Ide to celkom svižne, snažím sa moc nebrzdiť, lebo z toholieta škvara, ale aj tak ma začne nejako vytáčať a zošuchávať z boardu. Snažím sa to nejako decentne ubrziť aby som sa znova vycentroval a nakoniec sa mi to podarí už s polkou zadku na škvare. Je mi teraz jasné, prečo má toľko overalov predraté zadky. Vycentrujem sa a frčím ďalej, teraz lieta okolo a do mojich rúk o poznanie viac škvary a čo je najhoršie, vyzerá to tak, že dobieham ženskú, čo štartovala predomnou. Musím teda brzdiť a to predstavuje hneď dva problémy. Jednak budem mať zlú nameranú rýchlost (dole šofér tatrovky metria policajným merákom ľudí rútiacich sa na neho), a druhak brzdenie vnášalo do smeru jazdy dodatočnú neurčitosť (krútilo to na stranu ak sa nebrzdilo symetricky). Do tretice som ešte nadobudol pocit, že radšej trošku zahnem ako budem brzdiť lebo aj tak to neubrzdím. Nakoniec sa ale nič strašného nestalo (ak nepočítam moju mizernú rýchlost 32km/hr), zostal som stáť na ešte nie uplnej rovinke sám od seba, a ešte som musel 5 metrov board tahať ku tatrovke. Tam už vedúca chladivým sprejom ošetrovala odreniny vyklopených expertov, ku ktorým sa na moje veľké počudovanie radila aj Katka. Keďže sa obetovala a dala si moj krátky a široký overall, do toho sa ešte aj vyklopila tak, že sa jej tento vyhrnul a oškrabala si aj ruku aj nohu. Je to proste kaskadérka. Ako náplasť jej slúžilo, to, že to ako 3 zo 6 fotiek dotiahla na Facebook BigFootu. Wipeout ako vymaľovaný. Niektorí ľudia su pekne zaprášený na tvári, jedna Izrealka vyzerá ako by mala bradu ako George Michael. Celkom ftipné. Dostávame každý chladené pivo, ktoré poučený pijem expresne pred tým ako naskočíme na korbu náklaďáku, na korbe dostaneme koláčiky a trmácame sa naspať. Nikto nechce ísť na WC pri budove parku, okrem jednej surferky, ktorá na naše nabádanie vyskakuje priamo z korby, lebo cez napchatú posádku by sa neprepchala. Nanešťastie dopadne na kostrč, a tak si do konca cesty pridŕža na zadku zamrznutú fľašu vody. Cesta naspať je iná, často oproti nám idú volky alebo náklaďaky spojené so školskými autobusmi. Občas musíme cúvať, konáre ale stále búchaú po hánkach, alebo po hlavách baby čo sedia. Mám ale trochu lepši pozíciu a tak je cesta naspäť predsalen o čosi kratšia. Na hosteli nás vítajú free mojitom, ku ktorému pridáme ďalšie free k objednanej OMGWTFBB pizzi a happy hour tequilu (s free pivom). Na pizzu čakáme dlho, lebo kuchyňa dala prednosť 13 surferkám, ktoré to ešte majú 2hodiny na pláž, ale keďže máme šalát z obeda, tak to zvládneme. Fotograf uploadne iba 6 fotiek, a krásny pád, 3 z toho je naša Katka (ako som už spomínal skôr). Nevedel som, že je to ona, tak som to komentoval, že aký drsný pád tam niekto predviedol. A to Katka. Zobral som si hviezdu. Po pizzi ideme na náš hostelový balkónik pobafkať cigaru.

D77: 2013/02/21 Leon – beach break

Na raňajky začíname v parádnej francúzskej pekárni. Potom vybehneme na strechu katedrály, G napriek varovaniam zazvoní na zvone, samozrejme to xcel len vyskúšať. Cestou na bus stretávame našu bludnu holanďanku. Domáci nás pošlú na mhd, je.to malý pikap, mám problém sa udržať, keď mám otvorené oči, odvážim sa pozrieť na G, ktorý balansuje aby nevypadol, no smetiar zavoznik by z neho nebol. Rýchlosť je to udesna, som rada, keď si môžem s roztrasenymi kolenami sadnúť. Na stanici naskakujeme na FK bus do Poneloya, G mi.prináša colou v sáčku, chcel šetriť plastik, tak kúpil sklo, teta ale neváhala, otvorenú kolu naliala do sáčku, hodila hrsť ľadu a vybavené. Bus je plný detí zo školy a ako naštartuje, vidíme frantikov zo včera, ktorí sa dnes sťahujú na pláž. Tak nám robia sprievodcov dnes oni. Na ostrov sa preplavime v loďke s lokálnym Charonom, v tieni prešľapeme až k SurfTurtle. Vegetime v hamakoch, surfujeme vo vlnách.so.západom vypúšťame 3 čerstvé korky, naša dostáva meno Skidy po obľubenom bare nás všetkých. Vo vode je prvá. Odchádzame s posledným svetlom, z ostrova sa skúšame prebrodit, keď je G po prídavky vo vode, zjaví sa loďka s lokálnymi, tí nás nakladaju a berú na druhý breh. Cestou v tmavom sere počuť nespokojného Charona hromzit ako mu zobrali turistov. Po inštitúciách domácich čakáme na posledný bus, pochutnavame si.na vyprazanej baleade. Cesta domov.je dlhšia, ideme cez Peňitas, postupne je viac a viac turistov. V meste nás čaká pristavaná mhd, vyskakujeme pred katedrálou. V supermarkete zasa stretávame bludnu holanďanku, ktorá na nás vytrvalo hovorí holandsky. Doma na teraske sa schladíme pivovom s čerstvou limetkou.