D018: 2015/11/29 Pasto → Ipiales: Las Lajas
Posledný obed v meste plánujeme v La Catedral, aby sme si napravili včerajšiu pošramotenú večeru. Tam je žiaľ zavreté, lebo je nedeľa a tak končíme v Mister Pollo Cream v štýle americkej jedálne. Podnik bol založený už roku Pána 1978, dávame si konečne slušný mäsový burger a ¼ kuriatka. Je tu veľa domácich.
Na Plaza Mayor sledujeme decká ako jazdia na Barbie autíčkach na baterky. Rôzne plastové vozítka s kolesami oblepenými gumou sa tam preháňajú a rodičia rôzne nadšení zo schopností ich potomkov postávajú či pobehujú navôkol. Jednoducho nedeľa ako vymaľovaná.
Náš obľúbený SuperTaxis bus nás berie na pohraničie – do Ipiales.
Tam si napriek varovaniu domácich (že je to nebezpečné), odkráčame do prvého hotela, čo zbadáme a ubytujeme sa na súkromnej izbe za 5USD (15.000COP). Dokopy, za dvoch. Super cena.
Prebalíme si veci a fičíme do Las Lajas, lebo je celkom super svetlo. Kráčame mestom a pýtame sa aspoň 4 x, kým nájdeme collectivo. Sme poslední dvaja pasažieri zo štyroch a rovno vyrážame.
Cestou ideme cez štvrť, kde majú na ražňoch ugrilované morské prasce. Taxikár nám hovorí, že je to naozaj super a jedno prasa – sú naozaj hovädsky veľké – stojí 30.000COP. Je to dosť veľa na to, že to vlastne ani nechceme skúsiť. A keď vidíme aké sú tu vypasené, tak nás chuť opäť prechádza (veľkosť asi ako tlstý zajko u nás).
Domáci párik vystupuje a tak sa aj my pridávame na lanovku. Nie som moc nadšený, lebo mi to príde turistický obťah a je už aj dosť neskoro a výhľady sú dosť v tieni, ale K je šťastná. Idú 3 kabínky po sebe a máme svoju privátnu.
Dole v doline, kde je známy kostol na moste nad roklinou je už tieň, ale aj tak to vyzerá veľmi celkom dramaticky. Kostol vybudovali veriaci na mieste zjavenia sa Márie. Je to význámné pútnicke miesto, asi ako Lourdy v Európe.
Chodíme dookola, fotíme o 106 a je prekliata zima. Čakáme na nočné osvetlenie a v rámci zohriatia vyšlapeme na kopček oproti, že aby sme mali výhľad. Tam nás akurát tak statne doštípu komáre, tak utekáme do chrámu. Keď je nám už tak zima, že nevieme ani fotiť a je jasné, že dnes nám chrám zvonka nevysvietia, ideme preč. Taktiež sa bojíme, či ešte bude nejaký odvoz. Nechceme zostať ako poslední pasažieri. Zhora nás nakoniec berie ten istý taxikár. Ten nám v meste ešte dáva tak polhodinku pohybu po uliciach a potom nám to už vážne neodporúča. Všetky reštiky, čo sme cez deň videli sú už zavreté, tak si kupujeme proviant v biednom supermarkete na námestí a celí ustráchaní sa snažíme potme zorientovať a trafiť na hotel. Nie sme ani tak ďaleko ako vačšina ulíc vyzerá prekliate temno. Pokúšame sa kúpiť vychladenú kolu a babky filozofujú, ktorá cesta k nášmu hotelu je menej nebezpečná. Nakoniec sa zhodneme na obchádzkach, ale po hlavných uliciach. Haluz dňa je, že nemajú kolu. Tú si kupujeme v zamrežovanom obchodíku, čo nám k pohode tiež moc nepridáva.
Na hoteli sme konečne kľudní a ani nás moc nerozladí fakt, že na WC/sprche nejde svetlo. Až ráno zistím, že ide, že vypínač v diere v stene funguje, len som mal strach sa tam potme vŕtať.
Je deň 18 a nožík je stále tak ostrý (vďaka Ivanovmu brusu), že bez mihutia oka rozrezáva jadierka na criollo mandarínke (fakt hnusná trpká aromatická mandarínka dobrá akurát tak do alkoholických nápojov.)